Bell P-39 Airacobra

Prvý prototyp stroja vzlietol 6. apríla 1938. O rok neskôr objednalo veliteľstvo Army Air Corps overovaciu sériu 12 kusov. Neozbrojený prototyp, nezaťažený pancierovaním, bol dostatočne rýchly a mal dobrú stúpavosť. Firma Bell sa rozhodla jeho úspechy využiť a spustila prehnanú reklamnú kampaň. Armáda stroje objednala, ale trvala na použití motorov bez turbokompresoru. Než sa továreň prepracovala k podobe skutočného sériového stroja, narástla hmotnosť a znížili sa výkony. Po malej sérii P-39C nasledovala verzia D, ktorá bola vyzbrojená štyrmi guľometmi kalibru 7,62 mm, dvoma 12,7 mm veľkorážnymi guľometmi a jedným kanónom kalibru 37 mm strieľajúcim dutým hriadeľom vrtule. Výkony tohoto lietadla boli nad 5 000 m slabé. I keď v neskoršom období došlo k rôznym obmenám a modifikáciam, stroj nedosahoval také výkony, aké od neho boli očakávané. Výroba Airacobier skončila v septembri 1944. Celkom bolo postavených 9 584 kusov všetkých verzií.

Záujem o nákup Airacobier prejavilo Francúzsko aj Spojené kráľovstvo, ktoré ich odobralo pod názvom Airacobra Mk. I. Táto verzia bola takmer identická s verziou P-39D, len s tým rozdielom, že v hriadeli vrtule bol zabudovaný kanón kalibru 20 mm, ostatná výzbroj pozostávala zo šiestich guľometov kalibru 7,7 mm. Bol použitý aj iný motor Allison V-1710-E4 s výkonom 1 150 k. Briti však s týmito strojmi neboli vôbec spokojní, aj keď sa pochvalne vyjadrovali o ich manévrovacích schopnostiach. Jedným z neduhov, ktoré ich okrem malých výkonov vo výškach odradzovali bola tendencia strojov prepadať na chrbát pri vertikálnych manévroch. Preto boli ešte v roku 1941 po krátkej skúšobnej službe stiahnuté z bojových akcií a všetkých 212 zakúpených kusov bolo dodaných do ZSSR. USAF používalo Airacobry najmä v Tichomorí, na Aljaške, v Taliansku a na Islande, ďalšie stroje zakúpilo austrálske a portugalské letectvo. Lietadlá tiež používalo letectvo Slobodných Francúzov a neskôr aj spojenecké talianske letectvo.

Zachovaný P-39Q Airacobra sovietskeho letectva

Najväčšiu popularitu medzi lietajúcim personálom si Airacobry získali v Sovietskom zväze. Tu s nimi dosahovali sovietski letci pozoruhodných bojových úspechov. Tie spočívali jednak v tom, že boje na východnom fronte sa viedli hlavne v nižších letových hladinách, pre ktoré boli Airacobry najvhodnejšie. Ďalšiu úlohu zohralo i to, že sovietski letci uprednostňovali dobre manévrovateľné lietadlá. Iste nie bezvýznamné bolo i to, že Airacobrami boli vyzbrojené najmä gardové jednotky, ktoré disponovali najlepšími letcami. Spomedzi leteckých es lietajúcich na Airacobrách sa stal najznámejší 2. najúspešnejší spojenecký stíhač Alexandr Pokryškin, či Lavrinenkov, Klubov a mnoho ďalších. ZSSR nakoniec na základe zmluvy Lend-lease odobral celkovo 4 578 kusov Airacobier.

• Zbyněk Válka, Stíhací letadla 1939-45/ USA-Japonsko ISBN 80-7198-091-9

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bell P-39 Airacobra

• Ďalšie informácie o Airacobre

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bell P-39 Airacobra na českej Wikipédii.

Portál letectvo