Útok na Pearl Harbor

Kým väčšina Američanov s obavami sledovala priebeh vojny v Európe, v Ázii sa zvyšovalo napätie. Japonsko sa chytilo výhodnej príležitosti zlepšiť svoju strategickú pozíciu a trúfalo vyhlásilo „nový poriadok“, podľa ktorého chcelo hegemonisticky vládnuť nad celým Tichým oceánom. Británia, ktorá zápasila s nacistickým Nemeckom o prežitie, nebola schopná postaviť sa na odpor, odtiahla zo Šanghaja a dočasne uzavrela Barmskú cestu. V lete roku 1940 Japonsko získalo od slabej francúzskej vlády vo Vichy právo používať letiská v Indočíne. Do septembra sa Japonci pripojili k Osi Berlín-Rím. Spojené štáty na odvetu vyhlásili embargo na vývoz železného šrotu do Japonska.

Zdalo sa, že Japonci by sa mohli obrátiť na juh, aby získali zdroje ropy, cínu a kaučuku v britskej Malajzii a holandskej Východnej Indii. V júli 1941 Japonci okupovali zvyšok Indočíny; Spojené štáty reagovali tým, že zmrazili japonské fondy.

V októbri 1941 sa stal predsedom japonskej vlády generál Hideki Todžo. V polovici novembra vyslal do Spojených štátov osobitného vyslanca, aby sa stretol s ministrom zahraničných vecí Cordellom Hullom. Japonsko okrem iného žiadalo, aby Spojené štáty uvoľnili japonské fondy a zastavili námornú expanziu v Tichomorí. Hull súhlasil s uvoľnením zmrazených fondov za podmienky, že Japonci odídu z Číny a Indočíny. Japonci žiadali dvojtýždňovú lehotu na zváženie návrhu, ale 1. decembra ho napokon odmietli. 6. decembra sa Roosevelt obrátil priamo na japonského cisára Hirohita. Rozhovory však už ďalej nepokračovali. Ďalší deň japonské námorníctvo napadlo americkú základňu v Pearl Harbore.

7. decembra 1941 03:42 havajského času, americká mínolovka USS Condor spozorovala cudziu miniponorku pred vstupom do prístavu Pearl Harbor a okamžite zalarmovala hliadkujúci torpédoborec USS Ward. Ward síce miniponorku najprv nemohol lokalizovať, ale po niekoľkých hodinách pátrania ju okolo pol siedmej ráno objavil a potopil. Kazuo Sakamaki, jeden z členov posádky ďalšej miniponorky sa z potápajúceho vraku vyslobodil a stal sa tak prvým japonským vojnovým zajatcom.

Japonci vyslali okrem silného zväzu lietadlových lodí k americkej základni aj 5 miniponoriek, ktorých úlohou bolo zaútočiť na americké lode v prístave. Žiadna z nich sa však nikdy nevrátila, dodnes boli nájdené vraky len 4 z nich. Je preukázané, že aj ďalšie miniponorky sa dostali do prístavu a dokonca vypálili aspoň 1 torpédo na loď USS West Virginia.

Prvá vlna japonského útoku vyštartovala z lietadlových lodí o 6:00, velil jej kapitán Mitsuo Fučida. Cieľom prvej časti tejto skupiny, ktorá sa skladala z 50 strojov Nakadžima B5N2 s 800 kg priebojnými bombami, 40 B5N2 s torpédami boli najmä bojové a lietadlové lode. Druhá časť tvorená 55 strojmi Aiči D3A1 niesla klasické bomby a ich cieľom boli letiská Ford Island a Wheeler Field. Celej prvej vlne poskytovalo krytie 45 strojov Mitsubishi A6M2 Zero, ktorých úlohou bolo napadnúť Ford Island, Hickham Field, Wheeler Field, Barber’s Point a Kaneohe.

Keď sa prvé japonské lietadlá priblížili k ostrovu Oahu, boli 7:05 spozorované radarom SCR-270 na Opana Point, na severe ostrova. Radar bol v tomto období len v skúšobnej prevádzke, no po identifikácii jeho obsluha okamžite hlásila, že sa k ostrovu blíži veľké množstvo neznámych lietadiel. Zodpovedný poručík Kermit A. Tyler v riadiacom stredisku však tieto lietadlá považoval za plánovaný prílet šiestich bombardérov B-17, ktoré sa mali priblížiť k letisku z podobného smeru.

O 7:15 odštartovala z japonských lietadlových lodí ďalšia útočná vlna, pod vedením poručíka Šigekazu Šimazaki. Prvú časť druhej vlny tvorilo 54 strojov B5N2 s 249 a 54 kg bombami, úlohou prvej polovice strojov bolo napadnúť lietadlá a hangáre Kaneohe, Ford Island a Barbers Point, druhá polovica útočila na Hickam Field. Ďalšia časť druhej vlny tvorená 81 strojmi D3A1 mala napadnúť 249 kg bombami lietadlové lode a krížniky v prístave. Celej druhej vlne poskytovalo krytie 36 stíhacích A6M2 Zero.

Po dohodnutom signále Tora-Tora-Tora (tora po japonsky znamená tiger) japonské stroje 1. vlny o 7:55 napadli z viacerých smerov americké ciele. Najväčšie straty spôsobil zásah muničného skladu bojovej lode USS Arizona 800 kg bombou. Pri následnom výbuchu prišlo o život 1102 námorníkov. Bomby potopili aj loď USS California. USS Utah sa prevrátila, rovnako ako USS Oklahoma, v ktorej zahynulo okolo 400 námorníkov. USS West Virginia zaznamenala rad zásahov bombami aj torpédami a začala horieť. Celkovo zničili 19 plavidiel vrátane piatich bojových lodí. O život prišlo vyše 2 300 vojakov, námorníkov a civilistov. Väčšinu z 55 civilných obetí tvorili osoby smrteľne zranené nevybuchnutými strelami protilietadlovej obrany. Jeden fakt však predsa len žičil Američanom: americké lietadlové lode, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v nasledujúcej námornej vojne v Tichom oceáne, práve vtedy nekotvili v prístave, ale boli na šírom mori kde viezli k ostrovu Wake nové lietadlá, čím sa vyhli útoku.

V priebehu útoku o 8:12, vyslal admirál Husband Kimmel do Washingtonu správu o japonskom útoku. O 8:50 dorazila druhá vlna japonského útoku. Na letiskách bolo zničených 188 amerických lietadiel (z toho 155 na zemi). Bolo to najmä preto, že väčšina z nich bola rozostavená krídlo na krídle popri štartovacej dráhe. Vyštartovať sa podarilo len niekoľkým strojom Curtiss P-40 Tomahawk, asi najúspešnejší z nich boli George Welch a Kenneth Taylor, ktorí vzlietli z vedľajšej dráhy Haleiwa. 30 lietajúcich člnov zaparkovaných v prístave bolo tiež zničených alebo neopraviteľne poškodených, útok prežili len 3 stroje, ktoré boli počas útoku na hliadkovom lete. Straty spôsobil aj útok na kasárne. Protilietadlová paľba okrem japonských strojov zostrelila aj viacero vlastných, vrátane niektorých, ktoré boli na cvičnom lete z USS Enterprise.

Japonci už tretiu plánovanú vlnu náletu nevyslali. Celkovo pri útoku stratili 9 stíhačiek, 15 strmhlavých bombardérov a 5 torpédových lietadiel. Na mori prišli o jednu klasickú a 5 miniponoriek. Celkové straty boli 55 členov leteckých posádok, 121 členov posádok ponoriek a 9 členov posádok miniponoriek.

Keď rozhlas priniesol podrobnosti o japonských útokoch na Havajské ostrovy, Midway, Ostrov Wake a Guam boli obyvatelia USA zaskočení. Prekvapenie sa ale čoskoro zmenilo na hnev nad „dňom, ktorý navždy zostane dňom hanby“. 8. decembra Kongres vyhlásil vojnu Japonsku; o tri dni neskôr Nemecko, Taliansko a ďalšie krajiny osi vrátane Slovenska vyhlásili vojnu Spojeným štátom.

Krajina pohotovo zmobilizovala obyvateľstvo aj celý priemyselný potenciál. 6. januára 1942 prezident Roosevelt oznámil závratné ciele výroby: vláda si objednala 60 000 lietadiel, 45 000 tankov, 20 000 protilietadlových diel a obchodné plavidlá s celkovou tonážou 18 miliónov ton. Poľnohospodárstvo, priemyselná výroba, ťažba, obchod, odbory, investície, komunikácie, ba dokonca i vzdelanie a kultúrne podujatia sa tým či oným spôsobom podriadili novej a rozsiahlejšej kontrole štátu. Štát zhromaždil obrovské množstvo finančných prostriedkov a vybudoval nový mamutí priemysel na hromadnú výrobu lodí, obrnených vozidiel a lietadiel. Nastal veľký pohyb obyvateľstva. V dôsledku niekoľkých zákonov o brannej povinnosti vstúpilo do ozbrojených síl Spojených štátov 15 100 000 Američanov. Koncom roku 1943 slúžilo v Americkej armáde alebo jej blízkych zložkách približne 65 miliónov mužov a žien.

Útok na Spojené štáty odzvonil americkému izolacionizmu a urýchlil vojenskú mobilizáciu. V dôsledku Pearl Harboru a strachu z ázijskej špionáže sa Američania dopustili aktu neznášanlivosti: internovaniu Američanov japonského pôvodu. Vo februári 1942 takmer 120 tisíc Japoncov žijúcich v Kalifornii muselo opustiť svoje domovy, internovali ich za ostnatý drôt do 10 úbohých dočasných táborov a neskôr premiestnili do „vojnových presídľovacích táborov“ v blízkosti juhozápadných miest. Takmer 63 percent týchto Japoncov sa narodilo v Amerike; boli americkými občanmi. Nikdy nevyšiel najavo nijaký dôkaz o špionáži. V skutočnosti Japonci z Havajských ostrovov a kontinentálnych Spojených štátov bojovali s úprimným odhodlaním a udatnosťou v dvoch pechotných jednotkách na talianskom fronte. Iní slúžili ako tlmočníci a prekladatelia v Tichomorí. V roku 1983 americká vláda uznala nespravodlivosť internovania a žijúcim Američanom japonského pôvodu vyplatila čiastočné odškodné.

• An Outline of American History, Cincotta, Howard (ed.), United States Information Agency, 1994

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Útok na Pearl Harbor