Curtiss SBC Helldiver

V roku 1932 pridelilo Námorníctvo Spojených štátov firme Curtiss kontrakt na návrh dvojmiestneho jednoplošného stroja so zaťahovacím podvozkom, ktorý mal byť poháňaný motorom Wright R-1510 Whirlwind a ktorý mal byť použitý ako palubná stíhačka. Výsledný stroj s označením XF12C-1 po prvýkrát vzlietol v roku 1933. Jeho úloha bola najprv zmenená na prieskumný stroj a potom na prieskumný bombardér, ale typ krídla, aký používal XSBC-1, bol nevhodný pre strmhlavé bombardovanie. Dizajn bol prepracovaný na dvojplošník, ktorého prototyp, označený ako XSBC-2, prvýkrát vzlietol 9. decembra 1935.

Prvý sériový model SBC-3 bol poháňaný hviezdicovým motorom Pratt & Whitney Twin Wasp Junior R-1535. SBC-3 bol do služby zaradený v roku 1938, pričom spolu bolo postavených 83 strojov tejto verzie. Verzia SBC-4 bola poháňaná hviezdicovým motorom Wright R-1820 Cyclone 9 a bola do služby zaradená v roku 1939.

Curtiss SBC-3 Helldiver (výrobné číslo 0521), v službe jednotky námorníctva VF-2,koncom 30. rokov 20. storočia.

Prvé dodávky nového stroja prevzalo námorníctvo v polovici roku 1937, pričom prvá časť bola pridelená na lietadlovú loď USS Yorktown, no bývalý moderný dvojplošník sa už medzičasom stal zastaraným. Bol preradený do úlohy spojovacieho lietadla a pokročilého cvičného stroja na Floride. Posledný z nich bol vyradený z registru námorníctva v októbri 1944.

Záujem o tento koncept strmhlavého bombardéra viedol k jeho objednávkam zo zahraničia. Francúzske námorníctvo si objednalo 50 strojov SBC-4, pričom spolu bolo na export postavených 174 ks tohoto stroja. Päť strojov z francúzskej objednávky bolo doručené britskej RAF, ktorá ich pomenovala Curtiss Cleveland Mk.I. Týmto dizajnom bol okrem iných ovplyvnený aj Junkers Ju 87 Stuka. SBC Helldiver nebol predurčený mať dlhú služobnú kariéru v americkom námorníctve, no jeho dopad sa odrazil pri nacvičovaní strmhlavého bombardovania a zlepšovaní schopností pilotov do takej miery, že mohli vyhrať vojnu v Pacifiku.

Francúzske SBC-4

V skutočnosti, 50 strojov SBC-4, ktoré boli dodané francúzskemu námorníctvu bolo už zaradených do služby v Námorníctve Spojených štátov. Dňa 6. júna 1940 dostali záložní piloti námorníctva rozkaz okamžite preletieť s 50 strojmi SBC-4 do továrne Curtissu v Buffale v štáte New York. V Buffale na úrade letectva ich informovali, že ich lietadlá preletia do Halifaxu v Novom Škótsku, kde budú nalodené na francúzsku lietadlovú loď Béarn. Počas letu z Buffala do Halifaxu vystupovali záložní piloti ako zamestnanci Curtissu.

Curtiss SBC-4 Helldiver, patriaci prieskumnej jednotke VMO-151, 1941.

Curtiss každému pilotovi zaplatil $250 a spiatočný lístok z Halifaxu do Buffala. Museli si však odstrániť všetky výložky námorníctva na svojich uniformách alebo ich prelepiť. Po návrate do Buffala sa všetci vrátili na svoje domovské základne. Zamestnanci Curtissu pracovali aj nadčasy, aby odstránili alebo vymenili všetky prístroje a zariadenia ktoré boli označené ako BUAERO, BUSHIPS alebo BUORD. Guľomet kalibru 7,62 mm používaný námorníctvom, bol nahradený 12,7mm guľometmi a lietadlá boli premaľované na francúzsku kamufláž, s francúzskymi výsostnými znakmi na smerovom kormidle. Unáhlená úprava nedovoľovala podrobnú výstupnú kontrolu vymenených prístrojov. Počasie na ceste z Buffala do Halifaxu zhoršil dážď a hmla a inšpektor leteckého úradu dočasne pozastavil lety po tom, čo jeden z prvých pilotov zahynul pri nehode medzi Buffalom a Albany.

Keď sa počasie zlepšilo, formácie po troch strojoch vzlietli z Buffala do Burlingtonu vo Vermonte, potom ponad Bielymi horami do Augusty v Maine a nakoniec do Houltonu v Maine. Po pristátí v Houltone boli lietadlá odtiahnuté dole cestou cez kanadskú hranicu na, odkiaľ sa následné vzniesli z pastviny New Brunswick, aby sa tak vyhli zákonným nariadeniam zakazujúcim lety ponad hranice. Zostávajúcich 49 strojov preletelo ponad záliv Fundy a boli naložené na palubu Béarn v Dartmouthe, Novom Škótsku. Ale počas plavby Béarnu cez Atlantik Francúzsko kapitulovalo. Preto Béarn zamierila na juh na Martinik, kde SBC-4 korodovali v dôsledku vlhkého karibského podnebia, čakajúc pod kopcom blízko Fort-de-France.

• Posádka: 2: pilot a strelec
• Prázdna hmotnosť: 2 065 kg
• Rýchlosť: 380 km/h
• Motor: Wright R-1820 -34
• Výkon: 634 kW
• Max. rýchlosť: 380 km/h
• Dolet: 405 km
• Dostup: 8 320 m
• Stúpavosť: 8,28 m / s
• Výzbroj:
  • 1 × 0,30 v (7,62 mm) guľomet M1919 Browning
  • 1 × 0,30 v (7,62 mm) guľomet
  • 1 × bomba 450 kg

• Curtiss SB2C Helldiver
• Henschel Hs 123

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Curtiss SBC Helldiver

• Andrade, John. U.S. Military Aircraft Designations and Serials since 1909. Hinckley, UK: Midland Counties Publications, 1979. ISBN 0-904597-22-9.
• Bowers, Peter M. Curtiss Aircraft, 1907-1947. London, UK: Putnam & Company, 1979. ISBN 0-370-10029-8.
• Doll, Thomas E. SBC Helldiver in Action, Aircraft Number 151. Carrollton, TX: Squadron/Signal Publications, Inc., 1995. ISBN 0-89747-331-0.
• Green, William and Gordon Swanborough. "Uncle Sam's Last Combat Biplane". AirEnthusiast Five, November 1977-February 1978. Bromley, Kent, UK: Pilot Press Ltd., 1978.
• Larned, W.E., RADM USNR. "Comment and Discussion." United States Naval Institute Proceedings, October 1976.
• Swanborough, Gordon and Peter M. Bowers. United States Navy Aircraft since 1911. London: Putnam, 1976. ISBN 0-370-10054-9.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Curtiss SBC Helldiver na anglickej Wikipédii.

Portál letectvo