Bombardovacie lietadlo

K rozšíreniu používania bombardérov došlo počas 1. svetovej vojny, ale prvý prípad leteckého bombardovania sa odohral v roku 1911 v Líbyi. O rok neskôr bulharský pilot Christo Toprakčiev prišiel s nápadom zhadzovať bomby (čo boli vlastne ručné granáty) na turecké pozície. Kapitán Simeon Petrov túto myšlienku ďalej rozvíjal a prišiel s niekoľkými návrhmi. 16. októbra 1912 posádka lietadla Albatros F.II (pilot Radul Milkov, pozorovateľ Prodan Tarakčiev) zhodila dve bomby na železničnú stanicu v meste Kaaragac.

Prvé ťažké bombardovacie lietadlo ruský Sikorskij Iľja Muromec

Po sérii testov nadobudla prvá letecká bomba svoju definitívnu podobu. Vážila šesť kilogramov a po výbuchu vytvorila kráter s priemerom 4 – 5 metrov a hĺbkou jeden meter. Z Bulharska bol návrh bomby predaný do Nemecka, kde sa vyrábala do konca 1. svetovej vojny.

Nemecko počas 1. svetovej vojny využívalo na bombardovanie Veľkej Británie vzducholode Zeppelin. Časom boli navrhnuté viacmotorové dvojplošníky schopné letov na väčšie vzdialenosti. Prvý štvormotorový bombardér Iľja Muromec vznikol v roku 1914 v Rusku. V poslednej fáze vojny prebiehali práce na ťažkom bombardéri aj vo Veľkej Británii, ktorá chcela použiť bombardéry na útoky proti industriálnym centrám na nemeckom území.

Nemecký Junkers Ju-88, typický predstaviteľ stredných bombardérov druhej svetovej vojny.

Počas 2. svetovej vojny sa bombardéry dizajnovo výrazne odlíšili od iných bojových lietadiel. Hlavným dôvodom bol obmedzený výkon motorov, čo vyústilo v ich väčší počet a celkovú zmenu vzhľadu. Bombardéry sa začali členiť do viacerých kategórií. Medzi hlavné patrili:

• strmhlavé bombardéry
• ľahké/stredné/ťažké bombardéry
• torpédové bombardéry
• špecializované bombardéry

Bombardéry disponovali aj guľometmi na vlastnú ochranu, no to nestačilo na zmazanie rozdielov medzi stíhacími a bombardovacími lietadlami vo vzdušných súbojoch. Okrem ťažkých bombardérov sa používali aj útočné lietadlá, ktoré sa manévrovacími schopnosťami približovali stíhacím lietadlám, no nedisponovali porovnateľnou výzbrojou na vedenie vzdušného boja.

Na počiatku Studenej vojny boli bombardéry jediným prostriedkom schopným dopraviť atómové bomby na územie nepriateľa. Ale nebezpečenstvo zo strany protivzdušnej obrany nepriateľa rýchlo rástlo. Ak chceli nové bombardéry uspieť museli lietať vyššie a rýchlejšie. Najlepším príkladom je britský bombardér Canberra, ktorý v dobe svojho vzniku lietal tak vysoko a rýchlo, že sa ho dalo len ťažko zostreliť. Tento stav bol ale len dočasný, keďže možnosti detekcie ako aj výškový dosah nových prostriedkov PVO sa naďalej zlepšovali. Nasledovala zmena taktiky, podľa ktorej mali útočné bombardéry lietať čo najnižšie aby sa vyhli odhaleniu. Ďalšiu zmenu priniesli riadené strely odpaľované z lietadiel, ktoré mohli lietadlá v bezpečnej vzdialenosti odpáliť a vrátiť sa na základňu.

Britský Avro Vulcan s otvorenou bombovnicou.

No v rovnakej dobe museli bombardéry čeliť novej výzve, ktorá sa naplno prejavila po páde železnej opony. V konfliktoch ako bola vojna vo Vietname museli bombardéry, primárne určené na nukleárne útoky opäť používať konvenčné bomby.

V časoch rozšírenia medzikontinentálnych balistických striel vývoj bombardérov ustal. Príkladom je americký projekt XB-70 Valkyrie, ktorý bol zastavený v 60. rokoch. Až o niekoľko rokov neskôr bol spustený vývoj bombardérov B-1B Lancer a B-2 Spirit. Po páde železnej opony sa riziko rozsiahleho nukleárneho konfliktu výrazne zredukovalo, a tak boli počty objednaných nových bombardérov znížené. To malo za následok, že v službe zostali staré bombardéry B-52 (pochádzajúce z polovice 50. rokov). Rovnaký problém musel riešiť aj Sovietsky zväz, resp. neskôr Rusko. Počet moderných bombardérov Tupolev Tu-160 sa zminimalizoval, a dostavba nových kusov prebieha len veľmi pomaly. Preto sú aj na začiatku 21. storočia vo výzbroji ruskej armády bombardéry Tu-95. Iný bol vývoj udalostí v ďalších jadrových mocnostiach – Francúzsku a Veľkej Británii. Obe krajiny sa rozhodli neudržiavať naďalej flotilu strategických bombardérov. Ich úlohu prevzali moderné viacúčelové lietadlá. Poslednou krajinou so strategickými bombardérmi je Čína, ktorá disponuje niekoľkými lietadlami H-6 konštrukčne vychádzajúcich zo sovietskych strojov Tu-16.

V súčasnej dobe sa krajiny snažia zaopatriť si lietadlá schopné plniť rôzne úlohy, od vybojovania vzdušnej nadvlády po útoky na pozemné ciele v hĺbke nepriateľského územia. Typickými príkladmi takýchto lietadiel sú ruské Su-30, moderné varianty amerických F-15 a F-16, či lietadlá 5. generácie (F-22, T-50 a i.). To naďalej zužuje priestor pre klasické strategické bombardéry. Americké letectvo plánuje udržať súčasnú techniku v aktívnej službe minimálne do roku 2040. Podľa odhadov by okolo roku 2025 mali byť k dispozícii nové bombardéry B-21, z ktorých plánuje US Air Force objednať minimálne 100 kusov. Projektom, ktorý je zatiaľ len vo fáze plánovania, je tzv. Bombardér 2037. Malo by ísť o nadzvukový strategický stealth bombardér, ktorý má vstúpiť do služby okolo roku 2037. V súvislosti s Bombardérom 2037 sa hovorí už o bezposádkovom lietadle, čo však ešte nie je isté, keďže práce na vývoji neboli zahájené.