Lichtenštajnsko

Lichtenštajnsko

Lichtenštajnsko leží v údolí Rýna v Alpách, ktorého tok tvorí západnú hranicu krajiny. Východná časť Lichtenštajnska je situovaná vo vyššej výške, najvyšší vrch krajiny je Grauspitz, dosahujúci 2 599 m n. m. Napriek alpínskej polohe má krajina mierne podnebie vďaka chránenému údoliu, slnečnému počasiu a teplému suchému vetru. V zime sú horské svahy vhodné pre zimné športy.

Dĺžka lichtenštajnských hraníc je 76 km. Hranica s Rakúskom má dĺžku 35 km a so Švajčiarskom 41 km.

Lichtenštajnsko vzniklo spojením panstva Schellenbergu (1699) a susedného grófstva Vaduzu (1712), ktoré rodina Lichtenštajnovcov získala kúpou za takmer 405 000 guldenov. Od roku 1719 bolo Lichtenštajnské kniežatstvo uznané nemeckým cisárom Karolom VI. ako samostatné územie. Od rozpadu Svätej rímskej ríše nemeckého národa roku 1806 bolo Lichtenštajnsko (12. júl 1806) suverénnym štátom v Rýnskom zväzku, v rokoch 1815 – 1866 samostatný štát v Nemeckom spolku. Od roku 1852 tvorilo s Rakúskom colnú úniu. Do rozpadu Rakúsko-Uhorska roku 1918 s ním bolo kultúrne, hospodársky a ekonomicky spojené.

Zámok Vaduz

Od toho času je Lichtenštajnsko úzko prepojené so Švajčiarskom, ktoré ho od roku 1919 zastupuje v otázkach zahraničnej politiky; od roku 1923 spolu tvoria colnú úniu. Rovnako ako Švajčiarsko si zachováva nízke dane, neutralitu a bankové tajomstvo. Švajčiarsko tiež zastupuje záujmy krajiny vo svete, okrem Bernu, Berlína, Bruselu, Štrasburgu, Viedne, Washingtonu, Ženevy a OSN v New Yorku, kde má Lichtenštajnsko vlastné zastúpenie.

Meno Lichtenštajnska pochádza, dnes ako pri jedinej krajine na svete, od šľachtického rodu a jeho meno zasa od hradu Liechtenstein v Rakúsku, na okraji Viedenského lesa, o ktorom pochádza prvá písomná zmienka z roku 1136. Lichtenštajnovci ho opustili okolo roku 1300.

Po 2. svetovej vojne boli majetky Lichtenštajnovcov v Česku a Poľsku zhabané. Lichtenštajnsko sa snažilo dokonca zabrániť vstupu Česka do EÚ (ako člen Európskeho ekonomického priestoru), pokiaľ nezruší Benešove dekréty a nevráti im zhabané majetky (cca 1 600 km², hrady a zámky).

Centrum hlavného mesta Vaduz

Stopy pôsobenia Lichtenštajnovcov nájdeme aj v Česku, najmä na Morave: Bejkovec, Bítovanky, Bludov, Borovné Krasonice, Hradiště, Chromeč, Kroměříž, Lednice (Eisgrub), Malenovice, Nové Meziříčsko, Pernštejn, Pohořelice, Slavětice, Slavonice, Studená, Telč, Valtice (Feldsberg), Zdenkov, a známe paláce a miesta v Olomouci, Brne a Prahe.

Krajina je kniežatstvom – dedičnou konštitučnou monarchiou. Od roku 1989 stojí na čele krajiny knieža Hans Adam II. Lichtenštajnský, parlament (Krajinský snem) má 25 členov volených obyvateľstvom, vláda je tvorená 5 vládnymi poradcami a ich zástupcami. Členov vlády, navrhnutých Krajinským snemom, schvaľuje knieža. Od 1. júla 1986 (ústavou dané v roku 1984) majú volebné právo aj ženy, nie však v komunálnych voľbách. Na rozdiel od iných konštitučných monarchií má lichtenštajnské knieža v rukách aj niektoré dôležité právomoci.

Rod Lichtenštajnovcov žil predovšetkým vo Viedni, odkiaľ roku 1938 odišli pred nacistami do Lichtenštajnska, ktoré sa tým stalo ich stálym sídlom.

Roku 2003 Hans Adam II. presadil, po kontroverznej verejnej debate, rozšírenie kniežacích právomocí zmenou ústavy schválenou v referende. Zároveň však vzniklo silné hnutie za demokratické práva občanov.

Medzi SR a Lichtenštajnským kniežatstvom (LK) neboli nadviazané diplomatické styky. Diplomatické styky bývalej ČSR s LK boli v r. 1939 prerušené a po vojne neboli znovu nadviazané, nebolo uznané ani právo Švajčiarska zastupovať LK vo vzťahoch s ČSR. Dôvodom povojnového stavu v česko-slovensko-lichtenštajnských vzťahoch bola otázka lichtenštajnského majetku v ČSR skonfiškovaného na základe prezidentských dekrétov z r. 1945 (tzv. Benešove dekréty) ako majetku osôb nemeckej národnosti. V zmysle uvedených dekrétov podliehal konfiškácii majetok osôb nemeckej národnosti bez ohľadu na štátne občianstvo týchto osôb (predstavitelia lichtenštajnského rodu sa prihlásili k nemeckej národnosti pri sčítaní ľudu v r. 1930). Základom lichtenštajnského stanoviska je, že uvedené konfiškovacie dekréty sa proti občanom LK použili neoprávnene, pretože tieto osoby nemali nemeckú národnosť. Príslušníci lichtenštajnského rodu viedli v ČSR v r. 1945 – 46 najmenej 4 súdne spory vo veci týchto pohľadávok, ktoré prehrali.

V decembri 1992 FMZV ČSFR zaslalo MZV LK nótu vo veci nadviazania diplomatických stykov medzi SR a LK. V marci 1993 vo svojej odpovedi Lichtenštajnsko uviedlo, že je pripravené uznať Slovensko (aj Česko), ale vzhľadom na nadviazanie diplomatických vzťahov by chcelo upraviť majetkovoprávne otázky (prehodnotenie Benešových dekrétov). Toto stanovisko zastávajú lichtenštajnskí predstavitelia aj v súčasnosti.[1]

V decembri 2009, po návšteve ministerky zahraničných vecí Lichtenštajnského kniežatstva Aurelie Frick, Slovensko a Lichtenštajnsko znovu nadviazali diplomatické vzťahy podpisom Memoranda o nadviazaní diplomatických stykov.

Celkový ročný objem HDP dosahuje vyše 6 miliárd USD.

Spolovice je tvorený priemyslom, vývojom, výrobou a vývozom – presné stroje, nástroje, vybavenie (Hilti), automobilové komponenty (ThyssenKrupp Presta), stomatologické vybavenie a potreby (Ivoclar Vivadent), spracovanie potravín (Hilcona Schaan), elektronika (Unaxis Balzers). Vývoz – 20 % USA, 1/6 Švajčiarsko a 2/3 krajiny EÚ, kde hlavným partnerom je Nemecko.

Druhá polovica HDP je tvorená sektorom služieb a finančným sektorom.

Poľnohospodárstvo tvorí menej ako 1 % HDP.

V Lichtenštajnsku je okolo 250 km ciest a 7,5 km železníc. Železnica je spravovaná Rakúskymi spolkovými železnicami (ÖBB) ako časť železnice medzi mestami Feldkirch v Rakúsku a Buchs SG vo Švajčiarsku.

V krajine je aj 28 km splavných tokov riek.

11 obcí Lichtenštajnska

Lichtenštajnsko je rozdelené na 11 obcí (Gemeinden – jednotné číslo Gemeinde), väčšinou pozostávajúcich len z jedného mesta. Sú to tieto:

• Vaduz
• Schaan
• Balzers
• Triesen
• Eschen
• Mauren
• Triesenberg
• Ruggell
• Gamprin
• Schellenberg
• Planken

V krajine prevládajú listnaté lesy (do výšky 1300 m n. m.), do výšky 1 800 m n. m. rastie ihličnatý les a nad túto výšku už len kosodrevina a horské rastliny (machy a lišajníky).

Fauna je v krajine zastúpená podobne ako v slovenských horách, tvoria ju najmä kuny, lasice, líšky, svište, vysoká zver, zajace a množstvo druhov vtákov.

Lichtenštajnsko je štvrtou najmenšou krajinou Európy po Vatikáne, Monaku a San Maríne. Menej ako 2/3 obyvateľov sa považujú za Lichtenštajncov (de facto Nemci). Približne 1/3 tretina trvalých obyvateľov sú cudzinci, najmä Švajčiari (11 %), Nemci (4 %), Rakúšania (6 %), Rumuni, Juhoslovania a Turci (9 %).

Úradným jazykom je nemčina, hoci väčšina obyvateľstva hovorí alemanským dialektom nemčiny.

75,7 % obyvateľstva je rímskokatolíckeho vierovyznania, 6,9 % tvoria evanjelici, 4,2 % moslimovia, 1,3 % majú iné vierovyznanie, 1 % je bez vierovyznania a 10,9 % obyvateľstva neudalo svoje vierovyznanie. Tieto údaje sú platné k roku 2003.

Bohatstvo Lichtenštajnska podporuje pestrý kultúrny a športový život.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lichtenštajnsko
• Wikislovník ponúka heslo Lichtenštajnsko

• Portál Lichtenštejnska – anglicky | nemecky
• Kniežatstvo – anglicky | nemecky
• Kunstmuseum (Dom umenia)
• Landesmuseum (Krajinské múzeum)
• Lichtenštajnovci a ČR: Hans Adam II. odpovedá na otázky Ladislava Kahouna, február 2004 – po česky: Kahounov cirkus, Britské listy – anglicky: Kahounov cirkus, Britské listy