Ostrý štít
Ostrý štít (poľ. Ostry Szczyt, nem. Spitzer Turm, maď. Hegyestorony) sa nachádza v hlavnom hrebeni Vysokých Tatrier medzi Prielomom v Ostrom (Malým Ostrým štítom) a Bielou lávkou (Malou zbojníckou vežou). Malý Ostrý štít je samostatný objekt. Dvojica Ostrých štítov susedí na východe s troma Zbojníckymi vežami, od ktorých ich delí Biela lávka a na západe od Javorového štítu ich oddeľuje Javorové sedlo. Severná stena Ostrého štítu má 200 metrov, steny, ktoré spadajú do Veľkej Studenej doliny sú o štvrtinu nižšie.[1]
Ostrý štít | |||
vrch | |||
Štát | |||
---|---|---|---|
Región | Prešovský kraj | ||
Okres | Poprad | ||
Pohorie | Vysoké Tatry | ||
Nadmorská výška | 2 367 m n. m. | ||
Súradnice | 49°11′20″S 20°10′32″V | ||
Najľahší výstup | II-III, len s horským vodcom. | ||
Prvovýstup | Karol Englisch, A. Englisch, Ján Hunsdorfer a J. Strompf | ||
- dátum | 28. augusta 1902 | ||
Poloha v rámci Slovenska
| |||
| |||
Wikimedia Commons: Ostrý štít | |||
Freemap.sk: mapa | |||
Mapový portál GKU: katastrálna mapa | |||
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
Názov
Vyplýva zo smelej, ostro zakončenej podoby končiara. Staršia literatúra pozná pomenovanie Končistá veža alebo Končitá veža, ale aj Malý Ostrý štít. Meno mu dal Karol Englisch, ktorý ako prvý vystúpil na jeho vrchol 25. augusta 1902.[1]
Výstupy
Hoci nepatrí k najvyšším, dlho bol považovaný za nedobytný. Chránia ho platňovité steny a hrebene s kolmými vyšvihmi. Bol dosiahnutý až po dlhoročnom „obliehaní“ ako jeden z posledných tatranských štítov. Prvý pokus o výstup na vrchol urobil Karol Englisch s matkou Antóniou a Jánom Hunsdorferom ml. 30. júla 1900. Neboli úspešní. Dostali sa kúsok nad Bielu lávku. Ďalší postup im prekazila búrka. Druhý pokus Englisch urobil matkou Antóniou a s otcom Jána Hunsrorfera ml. Jánom 17. augusta 1900. Dosiahli južný predvrchol štítu. Jána Hunsdorfera zranila na hlave padajúca skala. Dňa 30. júna 1901 zaútočil na Ostrý štít účtovník karvinských baní Karol Jurzyca, ktorého o päť rokov neskôr zavraždili banditi. Spoločníka mu robil horský vodca Ján Hunsdorfer ml. Cesta technickej obťažnosti II.-III. viedla pravou časťou južnej steny. Skončili na hrebeni, nad skalným výstupkom, ktorý pomenovali Jurzycov zub. Pri zostupe ich ohrozovala skalná lavína. V roku 1902 sa znovu o výstup pokúsil Karol Englisch. Vybral sa strmým žľabom z najvyššej časti Javorovej doliny do Prielomu v Ostrom. Spoločníkom mu bol Ludwig Koziczyńskí (1869 – 1911) a Ján Hunsdorfer ml. Vtedy dňa 25. júla 1902 vystúpili na Prielom v Ostrom. A potom presne o mesiac neskôr Karol Englisch s matkou Antóniou a horskými vodcami Jánom Hunsdorferom st. a Jánom Stromfom stáli na vrchole štítu. Ďalšou významnou udalosťou bol prvovýstup nemeckých horolezcov Simona Häberleina a manželov Kataríny a Maxa Bröskeovcov južnou stenou štítu. Tri dni predtým stáli Bröskeová a Häberlein na Žabom koni. Tieto dva prvovýstupy sa pokladajú za začiatok éry športového horolezectva vo Vysokých Tatrách. Prvý zimný výstup urobili 23. apríla 1911 Alfred Grosz a Gyula Komarnicki[1][2]
Zaujímavé výstupy
- 1901 K. Jurzyca a Ján Hundsdorfer ml. vystúpili na východný hrebeň nad Jurzycov zub (ten obišli, je obťažnosti IV), na vrchol nedošli.
- 1902 Karol Englisch s matkou Antoniou a horskými vodcami Jánom Hunsdorferom a J. Strompfom.
- 1905 Prvovýstup južnou stenou, S. Häberlein, K. a M. Bröske, výstup bol nejaký čas považovaný za najťažší v Tatrách, III-IV.
- 1907 Prvovýstup „Cesta spišských vodcov“, III.
- 1969 Zimný prvovýstup J. Stejskal, T. Gross a L. Páleníček, V A2.
- 2003 Prvovýstup „Ostrá realita,“ Pavol Jackovič a B. Turček, VIII-.[3][4]
Referencie
- BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
- BOHUŠ, Ivan. Tatranské štíty a ľudia. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 978-80-969017-9-1. S. 159.
- KROUTIL, F.. ''Vysoké Tatry pro horolezce, 2. diel. [s.l.] : Olympia, 1977.
- GÁLFY, Róbert; LUCZY, Alexander. Horolezecký sprievodca: výber najkrajších klasických ciest, I. diel. 1.. vyd. Bratislava : AV studio, 2002. 76 s. ISBN 80-88779-08-1.