Dwight D. Eisenhower

Narodil sa v Texase. Detstvo a mladosť strávil v Abilene, v štáte Kansas, kam sa presťahoval aj s rodičmi. Vzdelanie získal v rokoch 1911 – 1915 na Vojenskej akadémii vo West Pointe, ktorú vyštudoval s nie príliš presvedčivými výsledkami.

Hneď po škole bol zaradený k pechote. Hoci sa nezúčastnil bojov v prvej svetovej vojne, získal už v roku 1920 hodnosť majora americkej armády. Následne pokračoval v štúdiu – vo Fort Leavenworthe v Kansase, ako najlepší z triedy absolvoval veliteľskú akadémiu generálneho štábu.

V roku 1929 pracoval pre generála Johna Pershinga, v roku 1935 potom slúži pod generálom Douglasom MacArthurom v úrade náčelníka štábu pozemného vojska, neskôr MacArthura sprevádza na Filipíny, kde pracoval ako jeho asistent tri roky. Napokon bol povýšený na podplukovníka. V roku 1939 sa vrátil späť do USA.

7. decembra 1941 bola Japoncami bez vyhlásenia vojny napadnutá hlavná americká tichomorská základňa Pearl Harbor. O deň neskôr vyhlásili USA Japonsku vojnu. Po vstupe USA do vojny postúpil Eisenhower opäť o stupienok – George Catlett Marshall ho menoval za operačného náčelníka veliteľstva pozemného vojska. Onedlho, 11. decembra 1941, nacistické Nemecko vyhlásilo USA vojnu. Eisenhower vypracoval strategický plán Spojencov, v ktorom kládol na prvé miesto likvidáciu Hitlera a nacistického Nemecka pred bojmi v Tichomorí.

V júli 1942 bol následne Marshallom povýšený do hodnosti generálporučíka a pri tej príležitosti bol menovaný veliteľom amerických ozbrojených síl, ktoré podnikli inváziu do Afriky. Nakoľko americké sily utrpeli rad neúspechov, podieľal sa na personálnych zmenách medzi veliteľmi. Operácia sa následne rozbehla správnym smerom, americkým jednotkám sa podarilo víťaziť nad nemeckými jednotkami, vedenými generálom Erwinom Rommelom. Ten bol krátko po prvých neúspechoch nemeckých vojsk odvolaný na odpočinok do Nemecka a jeho funkciu prebral jeho bývalý podriadený generál Achim von Arnim, ktorý sa zúfalo bránil spojeneckým vojskám až do 13. mája 1943.

V roku 1943 tiež Eisenhower prebral velenie pri invázii na Sicíliu a po dosiahnutí Messiny sa miesto útoku na Francúzsko sústredil na pokračovanie bojových operácií v južnom Taliansku. Keď bol 25. júla 1943 zvrhnutý diktátor Benito Mussolini, nový taliansky premiér Pietro Badoglio vyjadril ochotu spolupracovať so Spojencami a už 3. septembra 1943 podpísal taliansku kapituláciu. Tá však bola zverejnená až o 5 dní neskôr. V decembri 1943 bol Eisenhower povolaný do Británie a dostal za úlohu vykonať inváziu do Francúzska (tzv. operácia Overlord), ktorá sa začala 6. júna 1944.

Po úspešnom vylodení vo Francúzsku riadil ďalej bojové operácie. Súhlasil s neúspešným plánom maršala Montgomeryho pri pokuse o prechod rieky Rýn, ktorý sa skončil vojenským neúspechom a veľkými stratami. Neskôr sa podieľal na nešťastnom preskupení síl v oblasti Arden, kde Spojenci v dôsledku nedostatku spravodajských informácií podcenili situáciu a nechali sa zaskočiť nemeckou protiofenzívou. Čoskoro po začiatku bojov sa však rozhodol situáciu využiť a nemecký prienik po oboch stranách začal obkľučovať. Nemci nakoniec boli nútení oblasť vyprázdniť. V marci 1945 spojenecké vojská prenikli cez Rýn a priblížili sa na dosah k Berlínu. Kvôli koordinácii so sovietskymi silami ako aj predpokladom, že sa Nemci pokúsia o vedenie partizánskej vojny v Alpách, vydal dodnes veľmi diskutovaný rozkaz o zmene hlavného smeru postupu, keď začal oslobodzovanie Československa a Rakúska. Týmto ťahom odmietol preteky o Berlín, ktorý do začiatku mája obsadili sovietske vojská. 7. mája 1945 došlo za jeho účasti v Remeši k podpisu bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka, ktorú podpísal Alfred Jodl. Formálny akt sa zopakoval za prítomnosti sovietskych vyšších predstaviteľov 8. mája v Karlhorste pri Berlíne. O polnoci z 8. na 9. mája sa týmto definitívne skončila druhá svetová vojna v Európe.

Po uzatvorení mieru do konca roka 1945 zostal ako vrchný veliteľ amerických síl v Nemecku, kde sa snažil uľahčiť porazenému štátu jeho neľahkú pozíciu. Neskôr nastúpil na Marshallove miesto (ten bol vymenovaný za vyslanca v Číne) a od novembra 1945 až do októbra roku 1948 zastával post náčelníka generálneho štábu armády USA. Následne sa stal prezidentom Kolumbijskej univerzity, čím sa na čas odlúčil od armády. V apríli 1949 vznikla vojenská aliancia NATO a v jej rámci bola 19. decembra 1950 vytvorená funkcia hlavného veliteľa spojeneckých vojsk v Európe, ktorú až do júna 1952 Eisenhower zastával. Následne definitívne odišiel z armády.

Po jeho odchode z armády sa odohral boj o nového kandidáta na prezidenta, pričom Eisenhowera chceli mať vo svojich radoch tak demokrati ako aj republikáni. Eisenhower sa nakoniec rozhodol pre republikánov, kde sa v nasledujúcom období opieral hlavne o vplyvného senátora McCarthyho. 4. novembra 1952 zvíťazil v prezidentských voľbách nad protikandidátom Stevensonom dovtedy najväčším rozdielom hlasov (takmer 6 miliónov). Inauguračný sľub zložil 20. januára 1953 a spolu s ním bol do funkcie uvedený aj nový viceprezident – Richard Nixon. Ako prezident priniesol populárne opatrenia ako: zníženie daní, obmedzenie štátnej kontroly v hospodárstve, presadzoval vyrovnaný rozpočet, no tiež bojoval proti regulácii miezd a s nepokojmi v černošskej komunite, ktorá bojovala za svoje práva. V druhom volebnom období vo voľbách opäť porazil Stevensona. Americká ekonomika však začala stagnovať a vzrástla nezamestnanosť. I to bolo príčinou, prečo bol v následných voľbách v roku 1960 zvolený nový prezident tentoraz z tábora demokratov – John Fitzgerald Kennedy.

V zahraničnej politike bola už v prvom roku jeho vlády ukončená kórejská vojna (prímerie bolo podpísané 27. júla 1953). V roku 1954 súhlasil s akciou CIA v Guatemale, kde sa podarilo zvrhnúť ľavicovú vládu Arbenza Guzmána. V roku 1956 Egypt znárodnil Suezský prieplav, čo viedlo k vzniku „suezskej krízy“, no Eisenhower sa odmietol zapojiť do konfliktu. Po skončení krízy však v roku 1957 prisľúbil hospodársku i vojenskú pomoc všetkým národom na Blízkom východe, čo sa stalo známym ako „Eisenhowerova doktrína“. O pomoc ho už v nasledujúcom roku požiadal libanonský prezident, a vďaka USA a Veľkej Británii sa podarilo situáciu v regióne stabilizovať. Odmietol sa angažovať aj vo Vietname v prospech Francúzska, ale miesto toho podnietil vznik nového vojenského paktu SEATO, ktorý vznikol v roku 1954. Taktiež predložil program „Atómy pre mier“, a snažil sa o zníženie počtu jadrových zbraní.

Po Stalinovej smrti sa tiež pokúšal zastaviť studenú vojnu, dosiahol však len čiastočné a dočasné „oteplenie“ vzťahov. Hoci sa stretol s Nikitom Chruščovom tak v USA (stretli sa v prezidentskom vidieckom sídle Camp David), ako aj vo Francúzsku, nemalo to žiaden veľký vplyv na svetovú politiku. Okrem problémov so Sovietskym zväzom sa začali zhoršovať aj vzťahy medzi USA a Kubou. Po zvrhnutí diktátora Batistu nastúpil na scénu diktátor Fidel Castro a Eisenhower odsúhlasil akciu CIA na zvrhnutie Castra, ktorá sa však konala až pod patronátom nového prezidenta Kennedyho.

Volieb v roku 1960 sa však už po dvoch funkčných obdobiach zúčastniť nemohol. V prejave na rozlúčku sa opäť zasadzoval za odzbrojenie. Vrátil sa na svoju farmu pri Gettysburgu v Pensylvánii, kde žil až do konca svojho života. Zomrel vo Washingtone.

Bol jednou z významných postáv 2. svetovej vojny i povojnovej Ameriky. Snažil sa o nekonfliktné úradovanie, aj keď jeho nástupca sa musel popasovať s mnohými problémami, ktoré mali zárodky ešte v období jeho úradovania.

• Jeho známa prezývka „Ike“ pochádza údajne ešte z detských čias od jeho kamarátov. Ide zrejme o skomoleninu jeho krstného mena Dwight. Zaujímavé je pritom spomenúť, že prezidentova matka pôvodne chcela dať synovi meno „David Dwight“, ale potom si rozmyslela poradie mien, keďže si neželala, aby jej syna volali „Dave“, lebo mala na komolenie mien veľmi negatívny názor.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dwight D. Eisenhower