Andrew Jackson

Jeho rodičia Andrew Jackson st. (asi 1730 – február 1767) a Elizabeth “Betty” Hutchinsonová (asi 1740 – november 1781) emigrovali do USA z mesta Carrickfergus v Severnom Írsku v roku 1765. Bol najmladším z troch synov. Často sa zaplietol do duelov. Bol považovaný za národného hrdinu, keď porazil Britov v roku 1815 v bitke pri New Orleans. Potom bojoval vo vojnách proti Creekom a Seminolom, ktorí útočili na Floridu. V roku 1819 sa stal jej vojenským guvernérom potom, ako ju dobyl a pripojil ku Spojeným štátom. Bol posledným prezidentom, ktorý nastúpil do svojho úradu ako vojenský veterán, bojujúci vo vojne za nezávislosť.

V prezidentských voľbách v roku 1824 bol Jackson obľúbený a získal viac volebných hlasov než jeho protikandidát, ale nezíska celkovú väčšinu, a tak sa voľby posunuli do snemovne, kde bol vybraný za prezidenta John Quincy Adams. To sa Jacksonovi nepáčilo a odporoval tomu počas celého Adamsovho volebného obdobia. Jackson porazil Adamsa podstatnou väčšinou o štyri roky neskôr, a ujal sa funkcie ako prezident v roku 1829.

Jackson bol prvý americký prezident, ktorý sa nestal známym vďaka vojne za nezávislosť. George Washington, John Adams, Thomas Jefferson a James Madison boli pozoruhodnými osobami vo vojne za nezávislosť a pri vytváraní americkej ústavy. James Monroe bojoval v revolúcii. John Quincy Adams bol synom Johna Adamsa. Jacksonove zvolenie predstavovalo významné odpútanie od minulosti. Jackson bol generálom vo vojne v roku 1812 a bojoval s obchodníkmi a inými obyčajnými ľuďmi. Bol považovaný za „Muža ľudu“, a nakoľko niektoré štáty už zmenili legislatívu, udelili tým, čo nevlastnili pôdu, volebné právo, čo bolo prvým krokom k tomu, aby „obyčajní ľudia“ mohli hlasovať. A oni hlasovali pre Jacksona.

Predchádzajúca "centrálna banka", First bank of United States s licenciou na 20 rokov a s monopolom na federálnej úrovni fungovala v rokoch 1791 – 1811. Za ňou nasledovala druhá banka, ktorej sa zmocnil James Madison v roku 1816, a mala zmierniť ekonomické problémy spôsobené vojnou v roku 1812. To napomohlo rastu americkej ekonomiky, ale bolo opakom Jacksonových ideológií.

Jackson pokračoval v myšlienkach Jeffersona, čiže zastával ideál poľnohospodárskej republiky a banku považoval za inštitúciu, ktorá zvyšovala bohatstvo elity a podnikateľov na náklady farmárov a robotníkov. Po obrovskom boji s prezidentom banky, Nicholasom Biddlom, Jackson dosiahol zničenie banky tým, že vetoval v roku 1832 obnovenie jej koncesie kongresom. Bolo to Pyrrhovo víťazstvo, avšak ako bola funkcia banky presunutá na miestne a štátne banky, dostavil sa komerčný postup národnej ekonomiky.

Ďalšou pozoruhodnou krízou jeho vládnutia bola kríza postupnosti v rokoch 1828 – 1832. Vysoké tarify na dovoze obyčajného tovaru považovali v mnohých južných kolóniách ako nečestné prispievanie severným obchodníkom a priemyselným podnikateľom na náklady tých, ktorí museli kupovať tovar s tarifami, čo boli väčšinou farmári z Juhu. Záležitosť vyvrcholila, keď viceprezident John C. Calhoun podporil tvrdenie svojho domovského štátu, Južnej Karolíny, že by sa malo toto právo anulovať – oznámiť za nezákonné – legislatívnou tarifou v roku 1828. Hoci Jackson sympatizoval s južanským výkladom diskusie o tarife, bol tiež silným stúpencom federalizmu (v zmysle podporovania silného spojenia so značnými oprávneniami pre ústrednú vládu). Tento spor sa rozvinul do horúceho súperenia medzi dvoma mužmi.

Zvlášť slávny bol incident, ktorý sa stal 13. apríla 1829 na večeri u Jeffersona Daya, ktorý zahŕňal prípitky pri večeri. Jackson najskôr zaútočil na Calhouna prehlásením, že federácia musí byť udržaná, na čo mu Calhoun bystro odpovedal prípitkom, že Únia je pre nich popri slobode tým najdôležitejším. Kríza bola vyriešená v roku 1833 dohodnutím sa na kompromise: tarify sa podstatne znížili, čím vznikli narážky na to, že ústredná vláda je slabá na to, aby dokázala rozhodne protirečiť jednotlivým štátom.

V roku 1829 veľký populačný rast amerického obyvateľstva a objavenie zlata viedli k tlaku na územia obývané pôvodným indiánskym obyvateľstvom. V roku 1830 prešiel Kongresom súhlas na vysťahovanie Indiánov a Jackson ho podpísal. Akt bol úspešne napadnutý národom Čerokíjov v roku 1832 na Najvyššom súde. Napriek rozhodnutiu vrchného súdu Jackson vyžadoval prehodnotenie rozsudku a v skutočnosti bol odkázaný otvorene sa mu vzoprieť. Jackson napokon poslal vojsko, aby vyhnalo domorodé obyvateľstvo, čo viedlo k slávnej „Ceste sĺz“, ktorá zabila počas pochodu takmer 4 000 Čerokíov (čiže asi štvrtinu populácie) cestou do Oklahomy.

30. januára 1835 bol spáchaný neúspešný pokus o atentát na Jacksona vo Washingtone. Bol to prvý pokus o atentát proti americkému prezidentovi. Jackson sa zúčastnil na pohrebe a muž menom Richard Lawrence sa k nemu priblížil a vystrelil z pištole. Tá však zlyhala, no Lawrence vytiahol druhú pištoľ a tá tiež zlyhala. Miesto toho, aby bežal alebo sa skryl, Jackson zaútočil na svojho atentátnika svojou paličkou. Šanca, že obe zbrane zlyhajú, bola astronomicky malá. Tlač spravila pokus o atentát o 20 rokov veľmi populárnym. Lawrence bol vyhlásený za duševne nespôsobilého a dožil život v blázninci.

Jacksonova manželka zomrela tesne pred tým, ako sa dostal na prezidentský post. Rachel Donelsonová Robardsová sa rozviedla so svojim prvým manželom, poručíkom Lewisom Robardsom, hoci bolo niekoľko otázok o zákonnosti tohto rozvodu a ona nikdy nebola prijímaná vo vyššej spoločnosti, ktorú Jackson zhlboka neznášal. Jeho jediným dieťaťom bol adoptívny syn Andrew ml.

Popis spoločného života Andrewa Jacksona a jeho manželky Rachel bol prerozprávaný v bestselleri Irvinga Stona z roku 1951 „The President's Lady“, podľa ktorého bol v roku 1953 natočený rovnomenný film, v ktorom hrali Susan Haywardová, Charlton Heston, John McIntire a Carl Betz a bol režírovaný Henrym Levinom.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Andrew Jackson