Apollo 8

• Frank F. Borman II (2), veliteľ
• James A. Lovell, Jr. (3), pilot veliteľského modulu
• William A. Anders (1), pilot lunárneho modulu

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Trojuholníkový tvar emblému symbolizuje veliteľský modul kozmickej lode Apollo. Červená osmička predstavuje číslo letu. Umiestnenie Zeme a Mesiaca v čísle letu je symbolom cieľa misie, čiže obletu Mesiaca. V neposlednom rade osmička predstavuje aj trajektóriu letu. V spodnej časti číslice sa nachádzajú mená astronautov.[1]

Dňa 20. novembra 1967 NASA zverejnila zloženie posádok misií Apollo 8 a 9, ktoré mali nasledovať po Apolle 7, čiže prvom pilotovanom lete programu Apollo. Veliteľom Apolla 8 sa stal Jim McDivitt, pilotom veliteľského modulu David Scott a pilotom lunárneho modulu Russell Schweickart. V záložnej posádke sa začali pripravovať Pete Conrad, Richard Gordon a Alan Bean. Hlavným cieľom Apolla 8 bola prvá pilotovaná skúška lunárneho modulu na obežnej dráhe Zeme.[2]

Za veliteľa Apolla 9 bol určený Frank Borman, pilotom veliteľského modulu sa stal Michael Collins a pilotom lunárneho modulu William Anders. Záložnou posádkou sa stali Neil Armstrong, Jim Lovell a Edwin „Buzz“ Aldrin. Apollo 9 malo simulovať na vysoko eliptickej obežnej dráhe Zeme všetky kroky a úkony skutočného pristátia na Mesiaci.[2]

Nosná raketa Saturn V roluje z montážnej haly Vertical Assembly Building (VAB) k štartovaciemu komplexu 39A, 9. október 1968

Ciele týchto misií a zostavy posádok sa čoskoro zmenili. Výroba lunárneho modulu pre jeho prvý pilotovaný let na obežnej dráhe Zeme sa neustále zdržiavala a čoraz viac bolo zrejmé, že jeho prvý let sa oneskorí. Výcvik posádok medzitým pokračoval. V júli 1968 však vypadol z hlavnej posádky Apolla 9 Michael Collins kvôli operácii kostných výrastkov na chrbtici, ktorú podstúpil 23. augusta. Collinsovo miesto nahradil Jim Lovell zo záložnej posádky a na Lovellovo miesto sa posunul Aldrin, čiže stal sa záložným pilotom veliteľského modulu. Na uvoľnené miesto záložného pilota lunárneho modulu bol dosadený Fred Haise. Dňa 9. augusta 1968 sa oficiálne rozhodlo, že nasledujúci pilotovaný let programu Apollo, čiže Apollo 8, poletí v prípade úspechu Apolla 7 k Mesiacu. Riaditeľ letových operácií posádok Deke Slayton si 10. augusta zavolal do svojej kancelárie Jima McDivitta, veliteľa Apolla 8, a oznámil mu, že jeho posádka sa presúva na Apollo 9 a k Mesiacu poletí Bormanova posádka s Apollom 8 bez lunárneho modulu. McDivitt s tým bez problémov súhlasil, pretože posledné dva roky participoval na vývoji lunárneho modulu a chcel byť tak prvým, kto v ňom poletí. O dva dni neskôr si Slayton zavolal do kancelárie Franka Bormana. Predostrel mu ponuku na zrušenie jeho plánovaného letu na vysoko excentrickú obežnú dráhu Zeme výmenou za misiu na obežnú dráhu Mesiaca. Borman, vždy stručný a jasný, mu povedal jediné slovo: „Áno.“ Verejnosť sa o týchto plánoch zatiaľ nedozvedela. V októbri 1968 Apollo 7 úspešne otestovalo veliteľský a servisný modul kozmickej lode Apollo na obežnej dráhe Zeme. Dňa 28. októbra NASA vo svojej tlačovej správe uviedla, že Apollo 8 je momentálne plánované ako misia na obežnú dráhu Zeme pomocou rakety Saturn V s tým, že na základe vyhodnotenia misie Apollo 7 sa cieľ letu môže zmeniť na jeden z troch scenárov, medzi ktorými boli let na vysoko eliptickú obežnú dráhu Zeme, oblet Mesiaca a let na obežnú dráhu Mesiaca. Dňa 11. novembra sa definitívne rozhodlo, že Apollo 8 prvýkrát zamieri aj s ľudskou posádkou na obežnú dráhu Mesiaca. Nasledujúci deň to NASA oznámila verejnosti.

Medzitým pokračovali aj prípravy kozmickej lode a nosnej rakety pre let, ktorý potom letel ako Apollo 8. Ešte na konci decembra 1967 začali na Kennedyho vesmírne stredisko prichádzať prvé časti nosnej rakety Saturn V s výrobným číslom SA-503 a zároveň sa začalo s jej zostavovaním vo Vertical Assembly Building (VAB) na pohyblivom vypúšťacom zariadení. Dňa 9. januára 1968 prišla na kozmodróm záťaž simulujúca lunárny modul (LM test article B). Vtedy sa ešte počítalo s tým, že pôjde o ďalšiu nepilotovanú skúšku nosnej rakety Saturn V. Aj napriek čiastočnému neúspechu bezpilotného letu Apollo 6 sa vedenie NASA rozhodlo, že ďalší let už bude pilotovaný. Dôvodom bola cena 280 miliónov dolárov, ktorú stál každý štart tejto rakety. Na konci apríla 1968 sa tak raketa Saturn V (SA-503) musela rozobrať, aby sa jej druhý stupeň mohol otestovať pre nadchádzajúci pilotovaný let. Druhý stupeň sa zo skúšok vrátil 27. júna a v zostavovaní rakety sa pokračovalo od 6. augusta. O šesť dní neskôr prišiel na kozmodróm servisný modul lode Apollo a o ďalšie dva dni aj veliteľský modul. Následne začali ich skúšky vo vákuovej komore. V auguste sa tiež dokončilo zostavovanie rakety. Koncom septembra sa skúšky veliteľského a servisného modulu skončili a začalo sa s montážou lode Apollo. Dňa 7. októbra sa kompletne zostavená kozmická loď premiestnila do montážnej haly VAB a tam ju pripevnili na vrchol nosnej rakety. Celá zostava sa napokon 9. októbra presunula na štartovací komplex 39A a 19. novembra bol dokončený celkový test systémov nosnej rakety. V priebehu 10. a 11. decembra sa uskutočnilo skúšobné odpočítavanie. V pondelok 16. decembra astronauti Frank Borman, Jim Lovell a William Anders absolvovali dôkladnú lekársku prehliadku, ktorá trvala tri hodiny a dopadla k veľkej spokojnosti lekárov i posádky. Keďže v USA vtedy práve vyčíňala hongkonská chrípka, všetkých troch proti nej zaočkovali a spolu s nimi aj väčšinu pozemného personálu. V priebehu odpočítavania sa objavila jediná porucha. Pri kontrole sa v zásobe kvapalného kyslíka pre palivové články zistili stopy dusíka. Kyslík bol preto v priebehu jedného zo šiestich plánovaných prerušení príprav vymenený. Podľa názoru riaditeľa príprav štartu Roccoa Petroneho k znečisteniu došlo pravdepodobne v pozemnom zariadení, ktoré sa chladilo kvapalným dusíkom. Dňa 19. decembra o 20:51:00 miestneho času, čiže 28 hodín pred plánovaným štartom, sa začalo finálne odpočítavanie.[3][4]

Frank Borman (vľavo), Jim Lovell (v strede) a William Anders pri raňajkách v deň štartu

V sobotu 21. decembra 1968 o 02:36 miestneho času astronautov prebudil Deke Slayton. Vzápätí Frank Borman, Jim Lovell a William Anders absolvovali krátku lekársku prehliadku a okolo 03:35 sa usadili k raňajkám. Tradične sa podával malý steak, miešané vajíčka, toast, káva a čaj. Pri raňajkách im spoločnosti robili riaditeľ programu Apollo George Low, Deke Slayton, záložný veliteľ Neil Armstrong, záložný pilot veliteľského modulu Edwin „Buzz“ Aldrin, astronaut Harrison Schmitt a Charles Buckley, ktorý bol riaditeľom bezpečnostnej služby Kennedyho vesmírneho strediska. Potom nasledovalo obliekanie skafandrov a o 04:32 astronauti vyšli z Budovy operácií kozmických lodí s ľudskou posádkou (Manned Spacecraft Operations Building), zamávali prítomným a spolu s dvoma technikmi a Slaytonom nasadli do špeciálne upravenej dodávky, ktorá ich doviezla k 14 km vzdialenému štartovaciemu komplexu 39A. Slayton z dodávky vystúpil pri Stredisku riadenia štartu (Launch Control Center). Veliteľ Frank Borman nastúpil do veliteľského modulu o 04:58 ako prvý, o 05:02 ho nasledoval pilot lunárneho modulu William Anders a o 05:07 napokon pilot veliteľského modulu Jim Lovell. O 05:34 došlo k uzavretiu poklopu prielezu kozmickej lode.[5]

Štart Apolla 8, 21. december 1968

Posledné prípravy pred štartom prebehli bez zvláštnych udalostí. Misia Apollo 8 odštartovala 21. decembra 1968 o 07:51:00,672 miestneho času (12:51:00,672 svetového času) zo štartovacieho komplexu 39A v Kennedyho vesmírnom stredisku. Zážih motorov rakety sa uskutočnil presne na začiatku štartovacieho okna. O 11 minút a 32 sekúnd kozmická loď dosiahla nízku parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme vo výške 184,40 – 185,18 km nad povrchom. „Všetko vyzerá úplne rovnako ako pred tromi rokmi,“ oznámil veliteľ Borman. Pri spojení so sledovacou stanicou na Kanárskych ostrovoch v čase 21 minút po štarte Lovell hlásil, že všetky systémy pracujú normálne. „Všetko vyzerá dobre,“ súhlasí Houston, „loď aj tretí stupeň.“ Takmer celé dva oblety okolo Zeme mali astronauti čas na prípravu reštartu tretieho stupňa S-IVB. Všetky previerky prebehli v poriadku. O povolení na let k Mesiacu rozhodovali v Houstone traja muži: letový riaditeľ William Schneider, riaditeľ oddelenia letových operácií Christopher „Chris“ Kraft a vedúci zmeny Clifford Charlesworth. Let však prebiehal úplne bez problémov – s výnimkou zistenia väčšej spotreby kyslíka nedošlo k žiadnym odchýlkam od normálu – a tak rozhodnutie nebolo ťažké. Houston ohlásil: „V poriadku. Môžete vykonať TLI [manéver navedenia na dráhu k Mesiacu].“ Borman odpovedal: „Rozumiem.“[4][6]

V čase 2 hodiny, 50 minút, 37,1 sekundy po štarte, teda ku koncu druhého obletu Zeme, posádka opäť zapálila motor tretieho stupňa S-IVB a Apollo 8 zamierilo k Mesiacu. Obyvatelia Havajských ostrovov mohli voľným okom sledovať po dobu piatich minút plameň šľahajúci z trysky motora J-2. V tom okamihu sa americkí astronauti stali najrýchlejšími ľuďmi sveta a krátko nato prekonali výškový rekord lode Gemini 11. Keď sa Apollo čoraz viac vzďaľovalo od Zeme, pilot veliteľského modulu Jim Lovell ohlásil pozemným staniciam: „Vidím súčasne Gibraltár aj Floridu. Zo stredného okna môžem vidieť celú Zem až dole k Argentíne a Čile... Zem už vidíme skoro ako kotúč.“ „Povedzte ľuďom v Ohňovej zemi, nech si vytiahnu pláštenky,“ Borman prerušil Lovellovo hlásenie. „Vyzerá to tam na búrku.“ Takmer tri a pol hodiny po štarte astronauti oddelili kozmickú loď od stupňa S-IVB. Apollo 8 a S-IVB sa od seba vzďaľovali veľmi pomaly, takže posádka sa obávala, aby nedošlo k vzájomnej zrážke. Preto sa zážihom motorčekov reaktívneho riadiaceho systému (Reactive Control System, RCS) vzdialili asi na 900 m pred tým, než riadiace stredisko vyslalo povel pre S-IVB k vypusteniu zvyškov paliva. Oblak plynu, najmä zvyškov kyslíka, ktorý sa pri tom utvoril, umožnil anglickému amatérskemu astronómovi Henrymu Hatfieldovi vyfotografovať Apollo vo vzdialenosti 30 000 km od Zeme. Asi o 23. hodine večer si astronauti vyzliekli ťažké skafandre a prvýkrát sa najedli. Odborníci z NASA pripravili pre posádku špeciálnu diétu obsahujúcu 2 500 kalórií na deň. Jedlá boli upravené troma spôsobmi – dehydrované, práškové alebo len rozdelené do jednotlivých súst – všetko zabalené v sáčkoch z plastickej hmoty. Jedna denná porcia stála vtedy asi 50 dolárov, pričom stravovanie pochopiteľne platila NASA a nie astronauti.[4][6]

Pri lete k Mesiacu sa počítalo so štyrmi korekciami označenými MC-1 až MC-4, pretože loď nebolo možné naviesť na dráhu k Mesiacu úplne perfektne. Zo štatistického rozboru chýb práce jednotlivých systémov rakety a ich vplyvu na konečnú dráhu kozmickej lode sa v letovom pláne pôvodne počítalo s prvou korekciou dráhy asi o 30 m/s. Pri lete Apolla 8 však bolo navedenie na translunárnu dráhu tak perfektné, že astronauti mohli prvú korekciu odložiť o dve hodiny bez toho, aby tým príliš narástla odchýlka dráhy. Dokonca aj potom stačilo zmeniť rýchlosť iba o 7,5 m/s. K tak malej korekcii mohli použiť buď motorčeky RCS, alebo hlavný motor SPS servisného modulu. Rozhodli sa pre druhé riešenie, pretože im umožnilo vyskúšať motor SPS, najdôležitejšie zariadenie, ktoré mali na palube. Rodiny astronautov medzitým neustále dostávali informácie o priebehu letu. Manželky dostali od Strediska pilotovaných letov v Houstone malé reproduktory, ktoré boli priamo napojené na riadiace stredisko a dovoľovali im v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu priamo počúvať rozhovory Apolla 8 so Zemou. Svet sa však o jednom probléme dozvedel až o niekoľko hodín neskôr. Napriek tomu, že astronautov zaočkovali proti hongkonskej chrípke, veliteľ Borman bol infikovaný iným kmeňom chrípkového vírusu, ktorý mu spôsobil žalúdočné a črevné ťažkosti spojené s horúčkou. Anders tiež pociťoval nevoľnosť. Keďže sa Borman rozhodol použiť pre oznámenie svojho zdravotného stavu neverejný spojovací kanál, dozvedeli sa o tom aj lekári NASA so značným oneskorením, až keď im technici prehrali záznam z pásky. Dr. Berry všetkým členom posádky naordinoval na vzdialenosť 200 000 km tabletky proti hnačke a morskej chorobe.[4][6]

Navigátor Jim Lovell počas misie Apollo 8

Než sa začal prvý zo série televíznych prenosov, bol už zdravotný stav astronautov uspokojivý. „Niekoľko hodín som odpočíval a teraz sa cítim oveľa lepšie,“ povedal Borman Dr. Berrymu. V prvom televíznom prenose astronauti ukázali divákom na Zemi, ako vyzerá ich planéta zo vzdialenosti 220 000 km. Vzhľadom k tomu, že sa im na kameru nepodarilo nasadiť teleobjektív, bol obraz prežiarený a nejasný. Avšak obrázky z kabíny boli vynikajúce. Anders predvádzal, ako sa zubná kefka vznáša v beztiažovom stave. Keď sa objavil v zábere Lovell, Borman si neodpustil poznámku, že sa každý môže presvedčiť, ako pilot veliteľského modulu vedie v pretekoch o najdlhšie fúzy. Lovell sa len usmial do kamery a povedal: „Všetko najlepšie, mami,“ zagratuloval svojej matke k 73. narodeninám. Pri zábere na Zem veliteľ opisoval farby: „Je to nádherný pohľad, prevláda modré pozadie s hustou pokrývkou mračien.“ Na záver prvého vysielania Borman sľúbil, že sa pokúsi zlepšiť kvalitu záberov. „Snáď sa nám za pomoci pozemného strediska podarí s tým teleobjektívom niečo urobiť a nabudúce vám Zem ukážeme lepšie.“ TV vysielanie prijímala stanica Goldstone v Kalifornii. Do Európy prenos šiel cez satelit ATS-3, do východnej Ázie cez ATS-1.[4][6]

Jednou z hlavných úloh pilota veliteľského modulu Jima Lovella bola navigácia podľa hviezd. V prípade, že by došlo k strate spojenia s Houstonom, mohla práve astronomická navigácia ako jediná bezpečne doviesť kozmickú loď späť na Zem. Na tretí deň letu Lovell vykonal viacero meraní, na základe ktorých vypočítal, že bez ďalšej korekcie sa astronauti priblížia k Mesiacu na 122 km. V Houstone vyšlo z pozemných meraní 130 km, čo bola výborná zhoda. Lovell si pritom sťažoval, že svietiace Slnko mu znemožňovalo presne určiť polohu mesačného horizontu a ďalej mal problémy s identifikáciou hviezd v blízkosti Slnka. Začal sa tiež prejavovať starý problém všetkých amerických kozmických lodí – na oknách kabíny sa začala hromadiť nečistota. Pretože dráha lode sa prakticky nelíšila od požadovanej, bola korekcia MC-3, rovnako ako predchádzajúca MC-2, zrušená. Druhé televízne vysielanie začalo 23. decembra okolo ôsmej hodiny večer svetového času. Pozemné stredisko venovalo značnú pozornosť príprave prenosu a podarilo sa tiež opraviť teleobjektív. K zvýšeniu kontrastu astronauti zároveň použili červený filter. „V strede záberu je Južná Amerika až po mys Horn; vidím tiež Kalifornský záliv a juhozápadnú časť USA,“ komentoval Lovell. „Nad severovýchodnou časťou Štátov sa tiahnu mraky. Zdá sa, že na východnom pobreží máte jasno. Nad časťou Mexika tiež vidím oblaky. Časť Strednej Ameriky je bez mračien.“ „Aby ste si urobili predstavu o farbách,“ pokračoval, „moria majú farbu všetkých možných odtieňov parížskej modrej. Mraky sú samozrejme žiarivo biele. Pevniny sú všeobecne hnedasté, od tmavohnedej po svetlohnedú. Predstavujem si, že keby som bol nejaký osamelý cestovateľ z inej planéty, ťažko by som mohol z tejto vzdialenosti odhadnúť, či je táto planéta obývaná alebo nie je. Ťažké by tiež bolo rozhodnutie, či pristáť na tom modrom alebo na hnedom.“ „Radšej dúfaj, že pristaneme na tej modrej časti,“ skočil mu do reči Borman.[4][6]

Pomaly sa blížil ďalší kritický okamih letu. V čase 55 hodín a 38 minút po štarte Apollo 8 vstúpilo do gravitačnej sféry Mesiaca. Na Štedrý deň o 01:31 UTC astronauti vykonali korekciu MC-4. K zmene rýchlosti o 0,7 m/s stačil len 12-sekundový zážih štyroch motorčekov RCS. Astronauti a riadiace stredisko začali s kontrolou všetkých častí lode pred povolením manévru LOI (Lunar Orbit Insertion – usadenie na obežnú dráhu Mesiaca). Keby niečo nebolo v poriadku, posádka mohla pokračovať po pasívnej dráhe, ktorá by ich bez veľkých korekcií bezpečne priviedla do pristávacieho koridoru na Zemi. „Dúfam, že nás poriadne obhliadnete,“ odporúčal Borman riadiacemu stredisku. „Chceme od vás perfektnú kozmickú loď než pôjdeme na to LOI.“[4][6]

Časť odvrátenej strany Mesiaca pri pohľade z kozmickej lode Apollo 8

Napriek poruche v pozemných telemetrických linkách sa podarilo všetko zvládnuť včas. Astronauti pripravili palubný počítač na vykonanie manévru za pomoci Houstonu, odkiaľ im kolega Ken Mattingly odovzdal potrebné údaje pre manéver LOI i TEI-1 a TEI-2 (Trans-Earth injection – uvedenie na dráhu k Zemi. Číslo udáva, na konci ktorého obletu sa má manéver vykonať. TEI-1 a TEI-2 boli manévre pre prípad núdze). „Tu Houston, 68:04,“ ozval sa z riadiaceho strediska astronaut Gerald „Jerry“ Carr, „povoľujeme LOI.“ Borman odpovedal svojím obvyklým lakonickým spôsobom: „OK, Apollo 8 ide na to.“ „Letíte na najlepšom stroji, aký sme mohli zohnať,“ uistil posádku Carr. Riaditeľ zmeny v riadiacom stredisku Glynn Lunney medzitým obchádzal jednotlivé riadiace pulty. „Dve minúty a päťdesiat sekúnd do straty spojenia,“ hlásil Carr. „Uvidíme sa na druhej strane... jedna minúta do LOS [strata signálu]. Všetky systémy pracujú dobre... tak už sa to pečie. Šťastnú cestu, chlapci!“ „Tak vďaka, pechota,“ ozval sa Andersov hlas. „Dovidenia na druhej strane!“ Potom už po strohom Bormanovom „roger“ (rozumiem) nastalo ticho. Apollo 8 zmizlo za Mesiacom. Napätie v riadiacom stredisku rástlo. Blížil sa jeden z rozhodujúcich okamihov letu. „Šesťdesiat deväť hodín a osem minút po štarte,“ ozýva sa hovorca strediska John McLeish. „Do začiatku manévru LOI zostáva päťdesiat sekúnd. V tomto okamihu vykonáva veliteľ lode Borman poslednú kontrolu palubných zariadení... palubný počítač môže zrušiť manéver v T-5 sekúnd... teraz už má pracovať motor.“ Na výsledok manévru musel Houston ešte dlho čakať. „Ak bol manéver zrušený, Apollo sa objaví v T+69:22. Predpokladaný čas pre AOS [zachytenie rádiového signálu] po navedení na dráhu okolo Mesiaca je 69:32,“ oznámilo riadiace stredisko. Okrem obáv o správnu funkciu motora tu bola ešte, hoci veľmi nepravdepodobná, možnosť zrážky s posledným stupňom S-IVB, ktorý sa blížil k Mesiacu z opačnej strany. Podľa výpočtu sa Apollo a prázdny stupeň mali minúť o 3 500 km. „Jedna minúta do AOS,“ ozval sa opäť McLeish. Sekundy ubiehajú. „Pokúšame sa nadviazať spojenie.“ Ubehlo už 45 sekúnd od plánovaného okamihu zachytenia signálu. „Zachytili sme signál, ale doteraz nemáme fónické spojenie,“ hlásilo stredisko. „Skúmame telemetrické údaje a všetko vyzerá v poriadku. Tlak v nádržiach je normálny. Máme ich! Apollo 8 je na dráhe okolo Mesiaca!“ Vzápätí sa ozval aj Lovell: „Sme radi, že vás zase počujeme.“ Avšak prvé slová, ktoré prišli na Zem od Mesiaca, neboli plné poetického nadšenia, ale išlo o vyčerpávajúce revízie všetkých systémov kozmickej lode a až potom bol čas na vlastné dojmy.[4][6]

Zem nad mesačným horizontom, 24. december 1968

„Mesiac je úplne šedivý,“ opisoval pohľad Lovell. „Žiadna farba. Vyzerá ako zo sadry alebo nejakého šedého piesku. Vidíme dosť podrobností. More hojnosti nie je tak výrazné ako pri pohľade zo Zeme. Nekontrastuje tak s okolitými krátermi. Krátery sú zaoblené... vyzerajú, zvlášť tie okrúhle, ako by boli vytvorené pri náraze meteoritu alebo iného telesa. Ten Langrenus ale dostal pekný kráter. A k nemu ešte centrálny kopec. Valy krátera sú terasovité. Vidím šesť až sedem stupňov. Teraz sa dostávame nad More hojnosti a už tu máme starých známych Messiera a Pickeringa, o ktorých som toľko počul na Zemi.“ Pozorovanie im však sťažovali znečistené okná. „Okno v prieleze je úplne zamrznuté,“ konštatuje Lovell. „Delím sa s Billom o stretávacie okienko... pozerám sa práve na 2P-2,“ hlási Lovell nad Morom pokoja (Mare Tranquillitatis) jednu z vybraných oblastí na budúce pristátie. „Je poriadne veľká,“ dodáva sarkasticky. „To myslí samozrejme relatívne,“ vysvetľuje Anders. Lovell si tiež všimol zaujímavý úkaz, ktorý predchádzal východu slnka nad Mesiacom. „Než vyjde slnko, zreteľne je vidieť jeho svetlo. Má taký vejárovitý tvar. Tvorí súvislý opar nad miestom, kde vyjde. V okamihu východu slnka úkaz zmizne.“ Kapitán lode Borman mal iný záujem: „Zatiaľ čo sa chlapci pozerali na Mesiac, chcel som sa uistiť, či je motor SPS v poriadku. Čo keby ste mi s tým pomohli, ak môžete?“ Vyžiadal si výsledky rozboru telemetrických dát o stave celej lode. Všetko bolo v poriadku a posádka dostala povolenie k druhému obletu Mesiaca. V čase, kedy sa pohybovali mimo dosahu pozemných sledovacích staníc, pripravovali prvý televízny prenos z obežnej dráhy Mesiaca. Na Štedrý deň na poludnie tak začal tretí televízny program z paluby Apolla 8. Signál zachytávala stanica pri Madride. Na pozemských obrazovkách sa najprv objavili niektoré útvary odvrátenej strany Mesiaca, okrem iného kráter Ciolkovskij, neskôr kráter Messier na privrátenej strane, ktorý tentoraz pozemšťania videli z úplne novej perspektívy.[4][6]

Na konci druhého obletu Mesiaca, v čase, keď opäť boli nad odvrátenou stranou, posádka opäť znížila rýchlosť svojej lode, čím prešla na takmer kruhovú dráhu vo výške 112,3 – 112,6 km. Teraz mohli astronauti pristúpiť k splneniu hlavného vedeckého programu letu, snímkovaniu povrchu Mesiaca. K dispozícii mali zásobu čiernobieleho filmu Panatomic X na 600 snímok a 512 snímok farebného materiálu. Na fotografovanie scenérií, osvetlených len odrazeným svetlom zo Zeme, používali materiál s vysokou citlivosťou. Pre 16 mm kameru Maurer mali na palube 360 ​​m čiernobieleho a 70 m farebného filmu. V priebehu šiesteho obletu Mesiaca sa na astronautoch začala prejavovať únava. Došlo dokonca k niekoľkým omylom pri obsluhe palubného počítača, ktorý však Lovellove „preklepy“ vždy objavil a nedal sa pomýliť. „Rozhodol som sa zrušiť všetky ďalšie experimenty,“ oznámil Borman riadiacemu stredisku, „sme príliš unavení. Budem hore, budem udržiavať loď vo vertikálnej polohe, ale chcem, aby si Bill a Jim trochu oddýchli.“ O desať minút neskôr už hlásil, že Lovell spí a chrápe. „To už vieme,“ konštatuje Houston, „počujeme ho až sem.“ Neskôr, keď sa Borman pýtal, aké majú v Houstone počasie a keď mu odpovedali, že im tu pekne svieti Mesiac, poznamenal: „Práve si hovoríme, že nám tu pekne svieti Zem.“[4][6]

Keď sa Apollo 8 po deviaty raz vynorilo spoza Mesiaca, začal štvrtý televízny prenos. „Hlási sa vám Apollo 8 s priamym prenosom od Mesiaca,“ privítal divákov Borman. „Každý z nás vidíme Mesiac trochu inak. Na mňa pôsobí ako šíra, opustená mŕtva rozloha ničoho, pripomínajúca najskôr more pemzy. Nie je to príliš pohostinné miesto pre život či prácu.“ „Moje dojmy sú podobné,“ pokračoval Lovell. „Tá šíra púšť pôsobí skľučujúco a neustále vám pripomína, čo máte dole na Zemi. Tu vám Zem pripadá ako veľkolepá oáza v pustom vesmíre... čoho sme si zvlášť všimli, a čo nemôžete pozorovať zo Zeme, sú malé, jasné impaktné krátery, ktoré vynikajú na mesačnom povrchu.“ „Obzor je ostro ohraničený,“ ujal sa slova Anders. „Nebo je úplne čierne a Mesiac je veľmi jasný.“ „Skutočne sa mi zdá, že najlepšie sa dá povrch Mesiaca opísať ako čiernobiela púšť, absolútne bez farieb,“ hovorí Lovell. „Obloha nie je o nič prívetivejšia,“ pokračoval Anders. „Je to pustá čiernota, bez hviezd, ak letíme nad osvetlenou časťou Mesiaca... z početných kráterov na povrchu tejto planéty je vidno, že po milióny rokov ju bombardovali malé asteroidy a meteority, takže každý jej štvorcový centimeter je poďobaný ako od kiahní.“ „Jeden z najzaujímavejších rysov povrchu je zaoblenosť väčšiny kráterov, sú bez ostrých, rozoklaných skál,“ ohlásil sa Lovell. „Iba najnovšie útvary sú ostro ohraničené, než ich zeroduje dážď mikrometeoritov.“ Potom sa astronauti na chvíľu odmlčali. Na obrazovkách pomaly ubiehala mesačná krajina, než sa opäť ozval Andersov hlas.[4][6]

„Blížime sa k lunárnemu východu slnka a posádka Apolla 8 má pripravené posolstvo pre všetkých ľudí dole na Zemi: Genezis, kapitola prvá, verš 1-10. Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: ‚Buď svetlo!‘ a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy.“ Pred zrakmi miliónov ľudí na Zemi sa medzitým objavuje rozhranie osvetlenej a neosvetlenej časti Mesiaca, čiže terminátor. Slová sa ujíma Lovell: „A Boh nazval svetlo ‚dňom‘ a tmu nazval ‚nocou‘. A nastal večer, a nastalo ráno, deň prvý. Potom Boh povedal: ‚Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!‘ I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. A Boh nazval oblohu ‚nebom‘. A nastal večer, a nastalo ráno, deň druhý.“ Do tretice prevzal slovo veliteľ Borman: „Potom Boh povedal: ‚Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!‘ A stalo sa tak. A Boh nazval súš ‚zemou‘ a zhromaždište vôd nazval ‚morom‘. A Boh videl, že je to dobré... a od posádky Apolla 8 ešte dobrú noc, veľa šťastia, šťastné a veselé Vianoce a Boh vám žehnaj, vám všetkým na dobrej Zemi!“[4][6]

Keď Apollo začalo desiaty oblet, napätie v kabíne aj Houstone sa zvyšovalo. Pri poslednom prelete za odvrátenou stranou Mesiaca mali astronauti znovu uviesť do činnosti motor SPS, aby im dodal rýchlosť na cestu späť k Zemi. „Všetky systémy pracujú normálne, Apollo,“ oznámil Houston. Borman sa opäť ozval len stručným: „Rozumiem.“ V čase, keď bolo Apollo 8 bez spojenia so Zemou, hovorca strediska komentoval: „Pracovníci tu v riadiacom stredisku rovnako ako ostatní ľudia na svete čakajú.“ Po polhodinovom nútenom odmlčaní sa ozval Lovellov hlas. „Dovolil by som si vám oznámiť, že je tu Santa Claus.“ „Schvaľujeme. Vy to viete najlepšie.“ V tejto fáze letu zachytávala signály z lode austrálska stanica Honeysuckle Creek neďaleko Canberry. Pretože kvalita spojenia po vykonaní manévru TEI nebola dobrá, riadiace stredisko nariadilo lepšie nasmerovať anténu na kozmickej lodi. Po 20 minútach sledovania dráhy Houston astronautom oznámil, že letia po takmer ideálnej trajektórii. Podľa predbežného výpočtu bude potrebná len korekcia o 1,2 m/s. Pravdepodobne najväčšiu radosť z úspešne vykonaného manévru mali rodiny astronautov. Keďže posádka bola veľmi unavená, zmenila pracovný plán. Hodinu potom, čo Apollo 8 opustilo dráhu okolo Mesiaca, Borman a Lovell spali. „Sme veľmi unavení, nemôžeme robiť nič iné, než sa ísť vyspať,“ ospravedlňoval sa veliteľ. „Naposledy sme spali len dve hodiny.“ Neskôr sa snažil zaspať aj Anders. „Chceme sa vrátiť do normálneho denného cyklu. Môžem si zobrať Seconol [prášok na spanie]?“ „OK, to je dobrý nápad,“ schvaľujú doktori.[4][6]

Dňa 25. decembra bola najskôr na programe malá korekcia dráhy, večer sa uskutočnil piaty televízny prenos. Frank Borman v ňom predvádzal palubnú dosku lode, ukazoval indikátory rýchlosti, polohy a navigačné zariadenie. Potom sa na obrazovke objavilo Lovellovo sedadlo, ďalekohľad a sexant a Anders predvádzal prípravu jedla. V závere predstavenia kamera mierila na americkú vlajočku na Lovellovom ramene a astronauti ľuďom na Zemi opäť zaželali šťastné a veselé Vianoce. Cesta späť prebiehala bez zvláštnych udalostí. Oproti dramatickým momentom letu v okolí Mesiaca bola pre astronautov až nudná, a tak si čas krátili rôznymi spôsobmi. „Tak sme nejako zabudli na tú sľúbenú muziku. Ešte ju chcete?“ Ozval sa z riadiaceho strediska ich kolega Michael Collins. Keď pustil z pásky vianočné koledy, Anders zaprotestoval: „Máš tam blbú rýchlosť. Čo keby si nám to radšej zaspieval?“ „Tak dobre. Len si skočím pre harmoniku.“[4][6]

Vyzdvihnutie posádky Apolla 8 po pristátí v Tichom oceáne, 27. december 1968

Ráno 26. decembra, keď sa už posádka trochu zrekreovala, astronauti sa najedli a vypočuli si správy pripravené personálom riadiaceho strediska. Lovell sa opäť vrátil k svojej rutinnej práci, čiže navigačným meraniam. Dráha lode bola tak výborná, že ďalšia korekcia MC-6 sa mohla vynechať. Pozemné stredisko sa snažilo využiť dobrú náladu a nezamestnanosť posádky k uskutočneniu niektorých neplánovaných experimentov. K podobným žiadostiam došlo aj pri lete Apolla 7 a viedlo to k značným rozporom s veliteľom Schirrom. Posádka osmičky sa však správala celkom inak. „OK,“ povedal Borman, keď ho Jerry Carr vyzval, aby na pol hodinu zmenil orientáciu lode a namieril ju na Polárku. „Viete, čo si o tom myslím. Rád to urobím. Je to síce také hranie, ale mne hranie nevadí. Boli ste na nás, chlapci, dobrí, či sa teda chcete pol hodinu hrať, no tak sa hrať budeme.“ Keď však pustili hudobnú kulisu, ozval sa Anders: „Nepočujem to síce presne, ale zdá sa mi, že je to niečo, čo neznášam. Zdá sa mi to, alebo skutočne púšťate hudbu?“ „To sa ti niečo zdá,“ odpovedalo stredisko. „Tak to, prosím vás, nehovorte doktorom,“ prosil Bill. „Už je neskoro, už to počuli.“ „Ach áno,“ povzdychol si Anders. „To už na mňa idú tie pocity odtrhnutia.“ Po referáte meteorológov o situácii v oblasti pristátia mal Borman vecnú pripomienku. „Len tam nerobte tak veľké vlny.“ „Dobre, pozrieme sa do kufra, či máme na sklade menšie.“ Všetky systémy naďalej pracovali spoľahlivo. Lovell len upozornil, že teraz musí opatrnejšie manipulovať so stabilizačnými tryskami, keďže loď bola po úbytku paliva oveľa citlivejšia. Večer posádka organizovala posledné, čiže už šieste televízne predstavenie. Apollo 8 bolo v tej dobe 180 000 km od Zeme. Naša planéta mala odtiaľ zdanlivý priemer 4°, takže pri použití teleobjektívu so zorným uhlom 9° zemeguľa zapĺňala polovicu obrazovky. Posledná korekcia dráhy MC-7 sa mala podľa plánu uskutočniť dve hodiny pred vstupom do atmosféry. Dráha Apolla 8 však bola tak presná, že korekcia by predstavovala len asi 0,1 m/s. Z toho dôvodu sa aj táto operácia vynechala.[4][6]

Blížilo sa pristátie. Veliteľský modul, ktorý sa oddelil od servisného modulu, následne vstúpil do horných vrstiev atmosféry. Kabína sa skryla v oblaku žeravej plazmy a rádiové spojenie sa tak prerušilo. Hoci sa kozmická loď blížila k Zemi takmer druhou kozmickou rýchlosťou, maximálne preťaženie počas zostupu bolo len 6,8 g, a to vďaka manévrovacím schopnostiam veliteľskej sekcie. K obnoveniu rádiového spojenia s posádkou došlo trochu neskôr, asi dve minúty po plánovanom okamihu. „Vyzerá to s nami dobre,“ uistil riadiace stredisko jeden z astronautov. „Bola to pekná ohnivá guľa, že,“ dodal druhý. „Padáky sú vonku!“ Kabína klesala rýchlosťou už len 9 m/s. Veliteľský modul Apolla 8 pristál v piatok 27. decembra 1968 o 15:51:42 UTC na hladine Tichého oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo asi 2,5 km od plánovaného bodu a 1 600 km juhozápadne od Honolulu. Vrtuľník potom astronautov prepravil na palubu lietadlovej lode USS Yorktown, ktorá vyzdvihla aj veliteľský modul.[4][6]

• CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. 1. vyd. Praha : Práce, 1982. 480 s. ISBN 24-033-82.
• VÍTEK, Antonín, LÁLA, Petr. Malá encyklopedie kosmonautiky. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 1982. 392 s. ISBN 23-079-82.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apollo 8

• Oficiálna stránka (po anglicky)
• Apollo 8 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Apollo 8 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)