George C. Marshall

Narodil sa v Uniontowne v americkom štáte Pensylvánia, asi 40 míľ juhovýchodne od Pittsburghu. Študoval na Virginskom vojenskom inštitúte, kde promoval roku 1901. V prvej svetovej vojne pôsobil krátko v štábe generála Pershinga. Do roku 1938 vykonával rôzne štábne funkcie a učil aj na americkej najvyššej vojenskej univerzite v Carlisle v Pennsylvánii.

V júli 1938 sa stal pobočníkom náčelníka štábu pozemných vojsk. 1. septembra 1939, v dobe napadnutia Poľska, sa stal náčelníkom generálneho štábu pozemných vojsk a zostal ním až do roku 1945. Jeho úlohy v tomto období boli neľahké, mal vybudovať novú americkú armádu. Tá mala totiž v tej dobe iba asi 200 000 mužov. Neskôr, na konci druhej svetovej vojny, však mala až 8,5 milióna vojakov.

Počas vojny sa vo Washingtone viedli debaty o tom, či je vhodné viesť boje súčasne proti Japonsku i Nemecku. Marshall bol spolu s Rooseveltom za oficiálne vedenú koncepciu, ktorá za primárny cieľ považovala Nemecko. Druhé krídlo, hlásajúce prioritu porážky najprv Japonska, zastupoval predovšetkým veliteľ amerického námorníctva admirál Ernest King. Ten následne kládol neustále prekážky akémukoľvek rozmiestneniu amerických lodí v Atlantiku v prospech Pacifiku. Bez námornej prevahy však nebolo možné presúvať americké vojská do Európy. Marshall tak bol nútený viesť s Kingom nekonečné spory.

V roku 1944 sa George Catlett Marshall stal druhým americkým päťhviezdičkovým generálom, po Johnovi Pershingovi, ktorého povýšili v septembri 1919. Táto hodnosť bola v americkej armáde ekvivalentná hodnosti poľného maršala. Sám Marshall vtipkoval, že je veľmi rád, že túto hodnosť v americkej armáde cez druhú svetovú vojnu nevytvorili, pretože by ho potom oslovovali „maršal Marshall“.

Počas vojny sa Marshall významne podieľal na spojeneckom vojnovom úsilí a organizovaní americkej armády. Bol autorom dokumentu, ktorý bol základom stratégie západných spojencov v bojoch na západnom fronte. Taktiež rozhodol pre poverenie Dwighta Eisenhowera za vrchného veliteľa spojeneckých vojsk v Európe. Počas kritického roku 1942 naliehal na čo najrýchlejšie zapojenie amerických vojsk do vojny proti Nemecku. Jeho úspešná spolupráca s americkým kongresom a prezidentom Rooseveltom, len zvýšila jeho kredit ako Najvyššieho veliteľa spojeneckých vojsk.

Po zvyšok druhej svetovej vojny, Marshall koordinoval Spojenecké operácie po celej Európe a Pacifiku, v lete 1944 čelil komplikovaným problémom, ktoré spočívali v rozdelení námorných síl pre pripravovanú operáciu Overlord ako aj vylodenie na Mariánskych ostrovoch. Roku 1944 časopis Time udelil Marshallovi titul muž roka.

Koncom roku 1944 bolo evidentné, že je vojna v Európe už rozhodnutá, a tak jedinou otázkou zostávalo, kam sa Spojenci vlastne prebojujú a aký diel Nemecka im skutočne pripadne. Marshall (a možno povedať, že prakticky všetci Američania) politickej situácii v Európe nerozumel a spoločne s novým prezidentom Trumanom i Eisenhowerom sa dopustili celej rady politických chýb. Jednou z veľmi diskutovaných otázok bolo zastavenie postupu vojsk na demarkačnej čiare stretu spojeneckých a sovietskych vojsk na Labe a následné neoslobodenie Prahy.

Po skončení vojny 26. novembra 1945 Marshall odstúpil z postu náčelníka generálneho štábu ale neodišiel do dôchodku ale zostal naďalej aktívnym generálom. Následne sa stal veľvyslancom v Číne. Pokúšal sa pri tom priviesť rozhádaných komunistov i nacionalistov k rokovaciemu stolu. Táto jeho činnosť však nebola úspešná a v januári 1947 bol z funkcie odvolaný. Po návrate do vlasti bol poverený vedením rezortu zahraničných vecí. Dobre pochopil hroziace nebezpečenstvo, ktoré vtedy hrozilo vojnou zničenej Európe a okamžite začal rokovať o možnej pomoci zo strany USA. Európu totiž okrem následkov vojny postihlo v roku 1946 najprv silné sucho a onedlho na to v roku 1947 nesmierne krutá zima. OSN nemalo dostatočné zdroje na odvrátení zhoršujúcej sa situácie. Zdroje v rámci UNRRA boli celkom nedostačujúce a zahrnovali iba potraviny a lieky pre tých v najzúfalejšej situácii.

5. júna 1947 Marshall preberal čestný doktorát na Harvardovej univerzite a pri tej príležitosti vo svojom prejave apeloval na potrebu pomoci vojnou zničeným krajinám. Myšlienky sa ujal britský minister zahraničných vecí Ernest Bevin, ktorý kontaktoval predstaviteľov ostatných európskych krajín vrátane ZSSR a porazeného Nemecka a následne 23. júna 1947 zorganizoval v Paríži mnohostranné rokovania o možnej pomoci. Po odchode komunistov a schválení plánu americkým kongresom a vládnymi činiteľmi sa E.R.P, známy skôr ako Marshallov plán začal realizovať. Celkovo stál amerických daňových poplatníkov 12 miliárd dolárov, no pre Európske krajiny, ktoré ho čerpali bol neoceniteľnou pomocou, ktorá výrazne zlepšila ich povážlivú situáciu.

2. januára 1949 poslal Marshall Trumanovi svoju rezignáciu na post ministra zahraničných vecí a po takmer 10 rokoch náročnej práce plánoval odchod na zaslúžený odpočinok. Jeho zdravotný stav tiež nebol najlepší. V decembri 1948 sa podrobil závažnej operácii, pri ktorej mu bola odstránená oblička. Marshall po svojom odchode z ministerstva už do politického života nezasahoval. Výnimkou boli občasné stretnutia s prezidentom Eisenhowerem. V roku 1953 získal Nobelovu cenu mieru. Stal sa tak jediným generálom, ktorý túto cenu do konca studenej vojny získal.

George Catlett Marshall zomrel v piatok 16. októbra 1959 vo Washingtone. Je pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne.