Móhandás Karamčand Gándhí

Gándhí sa narodil v Indii, v tom čase kolonizovanej Spojeným kráľovstvom (Británia si celkom podmanila Indiu v roku 1818, kedy rozdrvila posledného miestokráľa Maráthov). Mahátmá Gándhí pochádzal z podkasty vaišjov z kasty banijov. Táto kasta sa zväčša živila obchodom a poľnohospodárstvom. Jeho otec, Karamčand Gándhí, bol ministerským predsedom zväzového štátu Pórbandar. Matka Putlibáí bola silno nábožensky založená. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Školu navštevoval najskôr vo svojom rodisku. Pokračoval v Rádžkóte na obecnej škole a v dvanástich rokoch na vyššej škole. V trinástich bol už ženatý. Stratil tak jeden rok štúdií, ale napriek tomu pokračoval v štúdiu. Pôvodne chcel byť lekárom, ale pod nátlakom rodiny sa rozhodol pre štúdium práva.

Gándhí sa v štrnástich rokoch života stretáva s Tulasidovou knihou – Rámájana. Tú považoval až do konca svojho života za najznamenitejšiu náboženskú knihu.^{[chýba zdroj]} Jeho otec po ťažkej chorobe zomrel krátko po jeho šestnástom roku. Gándhí v tej dobe počal so svojou ženou dieťa, ktoré po pôrode zomrelo. Toto znamenie bral ako trest za to, že poľavil v starosti o otca a nechal sa zlákať žiadostivosťou.^{[chýba zdroj]}
V otázke viery bol Gándhí veľmi neistý. Po otcovej smrti sa stretol s Bhagavadgítou, ktorá ho nadchla až neskôr, keď držal 21-dňový pôst za zjednotenie moslimov a hinduistov. Jeho prístup k náboženstvu sa menil, postupne si však začal vytvárať vlastné názory. Spoznal, že kresťanstvo je pre neho krajne odpudivé a stále viac sa upieral k ateizmu.^{[chýba zdroj]}

Jeho postoj k britskej vláde sa s časom menil. V detstve ju považoval za nepriateľa, v dospelosti však dúfal, že spojenie Indie a Veľkej Británie nakoniec prinesie blahobyt. V mladom veku preto Britov podporoval. Až v tridsiatich rokoch svojho života nadobudol presvedčenie, že Británia je „škodcom a parazitom Indie“, a stal sa jej nepriateľom vo všetkých ohľadoch.

Po maturite vstúpil na Samaldasovu školu v Bhávnagare. Tá však bola nad jeho sily, a tak sa po prvom polroku vrátil domov. Po rodinnej porade sa vydal do Anglicka na štúdiá práv. Porušil však pravidlá kasty a napriek podpore rodičov bol prehlásený za odvrhnutého.

Vydal sa do Anglicka v období priemyselného a sociálneho rozmachu. Spočiatku to bolo pre Gándhího veľmi náročné. Býval v rodine, ktorá ho ponúkala mäsom a musel platiť vysoké nájomné. Stal sa z neho zaprisahaný vegetarián. V jednej jedálni sa údajne stretol s istým kresťanom, ktorý zmenil jeho pohľad na kresťanstvo.^{[chýba zdroj]} Gándhí prečítal Bibliu a usúdil, že ideálnym náboženstvom by bolo spojenie Biblie a Gíty. Svoj postoj však neskôr mnohokrát zmenil.
Časom si prenajal byt v Londýne, kde študoval. Školu dokončil bez väčších ťažkostí, ale mal spočiatku problémy s právnickou praxou. Po troch rokoch v Anglicku zložil záverečnú skúšku a vrátil sa do Indie. Jeho matka už bola po smrti. Hlavnú podporu mal vo svojom najstaršom bratovi, ktorý mu zariadil očistný rituál – znovuprijatie do kasty. Pre väčšinu však zostal vo vyobcovanom stave. V tej dobe už mal deti, ktoré sa snaží vychovávať reformným spôsobom. Deti mal veľmi rád, ale jeho výchova bola tvrdá. Učil ich telocviku, otužovaniu a životospráve, ktorá bola v tej dobe u Indov značne zanedbaná. Zakrátko sa odsťahoval do Bombaja, aby tu získal právnickú prax a skúsenosti. Zakrátko sa však vracia a zakladá v Radžkote vlastný úrad. Potom prijal ponuku z Južnej Afriky, kam ako advokát aj v roku 1894 odišiel.

Gándhí a jeho manželka Kasturba

V tej dobe v Afrike fungovalo tzv. „zmluvné robotníctvo z Indie“ – robotníci z Indie prišli na päť rokov ako zmluvní robotníci a po ich odpracovaní sa stali slobodnými občanmi Juhoafrického štátu. Slobodní Indovia sa však stali predmetom rasovej diskriminácie. Hneď po príjazde sa Gándhí stal stredobodom pozornosti, keď ostro vystupoval proti zákazu nosenia turbanov v súdnej sieni. Stal sa obhajcom práv indických prisťahovalcov, písal do novín a bojoval proti rasizmu. Napriek počiatočným prekážkam sa rýchlo aklimatizoval a dostal sa do vzdelanej spoločnosti. Začal sa z nového pohľadu zaujímať o kresťanstvo a hľadal si cestu k hinduizmu.

Stal sa osobne obeťou rasového útoku. Nešlo o nič vážneho, ale táto skúsenosť v ňom vyvolala silné národné cítenie. Začal zvolávať schôdze Indov, na ktorých bojoval proti rasizmu a diskriminácii. Strávil rok v Pretórii, kde študoval právne pomery Indov, a sám toto obdobie hodnotí ako veľmi prínosné z pohľadu získavania skúseností. Pobyt mu umožnil zdokonaliť sa v znalostiach ekonomiky a prekladateľstva.

Neustále sa zaoberal otázkou viery. S ideou kresťanstva nesúhlasil. Študoval Korán ale i svetskejšie knihy, ako napríklad Tolstého Kráľovstvo božie je vo Vás, alebo Tak povedal Zarathustra. Začala sa prehlbovať jeho láska k hinduizmu.

Vrátil sa v roku 1896 a začal upozorňovať na pomery Indov v Južnej Afrike. Jeho články boli široko publikované. Vzápätí dostal káblovú správu z Natalu (Afrika) vyzývajúcu ho k urýchlenému návratu. Do Afriky sa vydal s celou rodinou. Gándhího referencie o zaobchádzaní s Indmi v Afrike mali veľký ohlas a Gándhí sa tak stal nepriateľom vlády aj Indov v Afrike, ktorí očakávali ešte horšie zaobchádzanie. Dva parníky z Indie boli považované úradmi za inváziu do Natalu. Bolo im zakázané pristáť pod zámienkou, že v Indii v tej dobe vypukol mor. Po uplynutí karantény, keď bolo zrejmé, že nik na palube nie je nakazený, začali úrady konať zúfalo a vyhrážali sa Indom zvrhnutím do mora, pokiaľ vystúpia na pobrežie. Tí sa však nedali zastrašiť a pod ochranou priateľa sa večer vylodil aj Gándhí. Krátko nato však bol spoznaný a prenasledovaný rozzúreným davom, ktorý ho dostihol a zbil temer do bezvedomia. Útočisko našiel u priateľa Rustomdži Šethu, ale dom bol zakrátko obkľúčený Európanmi a spodinou. Vyhrážali sa, že ho podpália, pokiaľ Šetha Gándhího nevydá. Tomu sa za pomoci polície podarilo dostať do bezpečia policajnej stanice.
Gándhí napísal nový článok do miestnych novín, kde uviedol skomolené informácie na pravú mieru a situácia sa čoskoro (i s pomocou Anglického veľvyslanectva) upokojila.

Búrske vojny vypukli roku 1899. Indovia v Afrike pod vedením Gándhího sa rozhodli, že ako členovia Britského impéria všetkými prostriedkami vo vojne s Búrmi Anglicku pomôžu. Ich ponuka bola ocenená a prijatá. Väčšina výpomoci spočívala v ambulantných službách, ale ku koncu sa dobrovoľníci pridali aj k záložným plukom. Gándhí povedal: „Keby som bol postavený pred rozhodnutie medzi zbabelosťou a násilím, zvolil by som násilie.“ Dúfal, že pomoc Británii by mohla zlepšiť postavenie Indov v rámci Impéria.

Gándhí sa po vojne usadil v Johannesburgu, kde pokračoval vo svojej právnickej praxi. V roku 1904 začal vydávať časopis Indian Opinion – Indická mienka. V tom čase prirovnával situáciu Indov v Afrike k Židom v Európe. Tzv. kuliovia („nedotknuteľní“) žili v osadách podobným ghetám. Úrady vôbec neprispievali na správu a podporu týchto štvrtí, ktoré boli plné špiny a odpadu. Vypukol čierny mor; jeho zdroj síce nebol v kulijských ghetách, ale rýchlo sa tu uchytil kvôli zlej hygiene. Gándhí sa rozhodol pomôcť všetkými prostriedkami. Choroba, hoci sa ďalej nešírila, si vyžiadala medzi obyvateľmi ghet početné obete. Po tomto incidente sa Gándhí dohodol so svojim dávnym priateľom Westom na vydávaní Indickej mienky tiež v Durbane, kde West vlastnil tlačiareň. Gándhí založil roku 1904 v Phoenixe osadu určenú iba svojim prívržencom. Táto myšlienka vzišla z Ruskinovej filozofie, ktorú veľmi obdivoval. Časopisu potom venoval všetku energiu, aj keď sa stretával s nemalými problémami. V osade v Phoenixe sa tlačí Indická mienka dodnes.

Keď Zuluovia povstali a začali vraždiť britských úradníkov a vojakov, Gándhí sa opäť postavil na stranu Británie s rovnakou nádejou ako v Búrskych vojnách. Ponuka bola opäť prijatá a opäť nemala účinok, v ktorý dúfal. Gándhí sa stal veliteľom ambulantnej čaty (zdravotníci). V tých dňoch si uvedomil, že jeho zmyslom je slúžiť Bohu. Odrieka si pozemské pôžitky a skladá sľub doživotnej Brahmáčarji (prísna zdržanlivosť, pohlavná čistota a absolútne odriekanie). Začínajú sa u neho formovať myšlienky Satjagrahy – pasívneho odporu. Gándhí odsudzuje doktrínu meča a krvi, hlásajúc, že jediná sila je v beznásilí, ale iba v takom, ktoré odvrhlo možnosť násilia, nie v takom, ktoré násilie vykonávať nemôže.
Gándhí pôsobil v tej dobe v Johannesburgu a jeho žena v Durbane ťažko ochorela. Tu sa prejavuje jeho postoj a viera v slovách: „Nedovolil by som nikdy, aby ste mojej žene dávali mäso, aj keby jej išlo o život, iba ak by si ho pravdaže sama želala.“ Tá mäso kvôli Gandhímu odmietla. Ako Gándhí neskôr povedal: „Bral som na seba naozaj veľkú zodpovednosť, ale dôveroval som v Boha.“ Žena sa po dlhom utrpení začala uzdravovať.

Skutočne prvý pokus o satjagrahu prebehol v roku 1908 a bol namierený proti ponižujúcej registrácii Indov. Pre zlú organizáciu skončil neúspešne a Gándhí bol po prvýkrát uväznený.

Až 14. marca 1913, kedy sa zdvihla daň slobodných Indov na hlavu a kedy vláda úplne nečakane zrušila platnosť všetkých sobášov, ktoré neboli uzatvorené podľa kresťanského rituálu, vypukla „pravá satjagraha“. Prvým krokom bolo, že ženy usilovali o to, aby boli zatvorené so svojimi manželmi do väzenia. Gándhí sa rozhodol podstúpiť rovnakú „obeť“. Slobodní Indovia boli zatknutím pobúrení nielen v Afrike, ale aj v Indii. K povstaniu sa čoskoro pridali aj baníci z Newcastlu. Satjagraha sa stala symbolom utrpenia, odriekania a obetí. Členov hnutia stále pribúdalo.
Gándhí bol poslaný do väzenia v Bloemfonteine. Izoláciu rozhodol využiť na štúdium. Vláda vymyslela spôsob, ako obnoviť prácu v baniach a pri tom nepristúpiť na zníženie dane. Urobila z baní väzenské pracoviská a z bývalých robotníkov sa stali otroci. Tí však napriek tomu odmietali pracovať. Správy o zlom zaobchádzaní s nimi sa dostali do celej južnej Afriky i Indie. Anglická vláda začala „politiku železa a krvi“ – pomocou násilia sa snažila zabrániť štrajkom, väzenia boli preplnené.
Protest nakoniec uspel: Gándhí bol prepustený a v roku 1914 vláda vyhovela ďalším požiadavkám: zrušila trojlibrovú daň, schválila platnosť sobášov a voľný pohyb Indov.

Gándhí so spoločníkmi odišiel vyjednávať do Southhamptonu, ale v tej dobe vypukla prvá svetová vojna. Rovnako ako v minulosti chcel Gándhí zlepšiť postavenie Indov priamo v Anglicku tým, že sa študenti a indickí prisťahovalci budú podieľať na vojnovej podpore Británie. Tentoraz bol však nesúhlas s Gándhím väčší. Naopak, časť Indov chcela využiť situáciu a prinútiť vládu k okamžitému zlepšeniu ich situácie za prísľub pomoci. Gándhí však trval na svojom a jeho postoj sa mu podarilo presadiť. Indovia opäť Impériu pomáhali a Gándhí bol v očiach Anglicka počas tejto doby hrdinom.
Venoval sa filozofii a študoval. Jeho filozofia bola filozofiou činu. Nevynašiel nič nové, uviedol však do života najmä myšlienky o etike. Hlavnú náboženskú i filozofickú silu čerpal po celý život z Bhagavad-Gíty. Za jedinú a najmocnejšiu považoval vždy pravdu. Hovorí, že (pravda) je dokonca jediným Bohom, a že všetko, čo je nepravda, zároveň neexistuje. Boh je podľa neho v každom atóme okolo nás i v nás (blízkosť zenovej filozofie). Vždy uprednostňoval význam praxe pred teóriou. Hlavnou jeho myšlienkou bola nenásilnosť a neochvejná láska ku všetkému a všetkým. Snažil sa, aby všetko na svete bolo rovnocenné a dokonca v istom ohľade súhlasil s myšlienkou komunizmu. Na druhej strane odsudzoval civilizáciu, ktorá odsúva duchovný svet a vyzýval sám k prostote. Gándhí považoval vek civilizácie za vek temnoty. Nie je náboženská, je plná drog a zverstiev. Triedy sa stále viac diferencujú a vzďaľujú. Trpezlivý človek sa podľa neho dočká chvíle, kedy sa civilizácia sama zničí. Je zásadne proti strojom a veľkým mestám. Jeho ideálom je prvotnopospolná spoločnosť. Ale tieto ideály sa časom nesnažil realizovať, vedomý si nemožnosti návratu do minulosti. Ďalej často kládol dôraz na protiklady, ktorými dokazoval svoju pravdu. Pri svojich reformách sa často stretal s prvotnou nechuťou občanov, ale vedel, že to on je reformátor, nie ľud a preto musí byť trpezlivý. Trpezlivosť bola Gándhího silná stránka.
Vďaka svojej filozofii absolútnej lásky mu bolo krajne blízke lekárstvo. V tejto oblasti získal veľké skúsenosti práve počas prvej svetovej vojny. Často sa vystavoval riziku nákazy a táto obetavosť prospela jeho reputácii.

V deväťdesiatych rokoch 19. storočia boli dôsledky anglickej vlády v Indii najviditeľnejšie. Bolo narušené poľnohospodárstvo a prepukla chudoba a hladomor. Počas dvadsiatich piatich rokov zomrelo cca 15 miliónov Indov. Angličania Indiu ako svoju kolóniu čoraz viac vysávali. Vrcholom bol rok 1905, kedy Británia rozdelila Bengálsko na moslimskú a hinduistickú časť. V roku 1914 do tohto sveta vstupuje Gándhí, kedy musel Anglicko kvôli vážnej chorobe opustiť.

V Indii pokračuje vo svojej činnosti. Túto dobu považuje za najkrajší úsek svojho života. Doma sa stretol s veľkou podporou a úctou. Otázka satjagrahy sa v Indii však nemala riešiť neuvážene – Gándhí sľúbil, že skôr ako čokoľvek podnikne, bude najskôr jeden rok len sledovať vývoj. Stal sa neoficiálnym členom Spoločnosti (politická strana). Z Gándhího sa v Indii stáva daršan (svätec). Ľudia ho vyhľadávali kvôli rade i úteche. Zúčastnil sa tiež posvätnej púte Khumby. Utrpenie ľudí a kupčenie s vierou ho však naplnili odporom. Viac ako kedykoľvek inokedy sa postil.
Podobne ako v Afrike Phoenix, založil aj tu osadu neďaleko Ahmedabádu.

V roku 1916 požiadal Gándhího o pomoc Radžkumar Šukla z Čamparanu. Pestovatelia v tejto oblasti veľmi strádali pod systémom thinkhaitia (pestovatelia museli na svojich plantážach vysadiť z desiatich stromov 3 stromy indiga). Hoci bol Čamparan odrezaný od sveta a Gándhího tam príliš v tej dobe nepoznali, rýchlo si získal všeobecnú obľubu. A ako on sám tvrdí: „Ocitol som sa tvárou v tvár Bohu, pravde a ahimshe (čistá láska, pravda).“ S priateľmi opäť vytvoril komunitu. Zvolal kontingent učiteľov a priateľov, aby dal sedliakom potrebné vzdelanie. Tiež začal so zdravotníckou a hygienickou výchovou. Aj vláda musela nakoniec uznať zákonnosť jeho konania. Systém thinkhaitia bol nakoniec skutočne zrušený, aj vďaka Gándhího neústupnosti.

V tej dobe viedol ešte jeden boj, ktorý spočiatku vyzeral nenápadne. Bojoval proti masovému vývozu bavlny a nákupu odevov z Anglicka a Japonska. Začal oživovať indické tkáčske remeslo. Tomuto problému venoval dvadsať rokov svojho života. Postupne strácal prívržencov, pretože ručná výroba bavlny bola z ekonomického hľadiska neprijateľná a samotná myšlienka duchovnej očisty nedostatočná. Bola to Gándhího najväčšia porážka. O tejto prehre sa Gándhí vo svojom životopise (Mahátmá Gandhí: Môj život) nezmieňuje, hoci bola významná.

Mahadev Desai (vľavo) a Gándhí v Birla House, Mumbai, 7. apríl 1939.

V okrese Khaira vypukol hlad a poľnohospodári žiadali o zníženie daní na toto obdobie. Gándhí odporučil Satjagrahu. Spísali správu, v ktorej jasne odmietli platiť dane aj za cenu uväznenia, alebo snáď života. Opäť po útrapách zvíťazili. Po týchto bojoch sa Gándhí opäť vydáva na vojnovú konferenciu do Anglicka, kde hájil myšlienky Indov a usiloval o prepustenie niektorých z nich (najmä bratov Aliov). Za to opäť sľúbil vojenskú podporu.

Vybral sa osobne regrutovať na územie Indie, ale stretol sa s nevôľou a nezáujmom. V tých dňoch Gándhí vážne ochorel na úplavicu, ktorá vyústila do zápalu slepého čreva. Odmietal akúkoľvek lekársku pomoc aj lieky, vedomý si vlastného pričinenia na tejto chorobe. V tej dobe vojna skončila a regrútov už nebolo treba. Gándhí sa ocitol na pokraji smrti. Po operácii, s ktorou zásadne nesúhlasil, ale nemal síl sa jej vzoprieť, sa začal pomaly uzdravovať.

Gándhí, stále upútaný na lôžko, musel riešiť ďalší problém. Rowlattský výbor drasticky zasahoval proti revolučnému hnutiu v Bengálsku. Bola vytvorená zvláštna, elitná skupina Satjagraha Sabha. Gándhí sa potreboval nutne uzdraviť a tak v mene revolúcie porušil ďalšiu zo svojich zásad a pil mlieko. Uzdravil sa rýchlo, ale porušenie tohoto sľubu údajne navždy nalomilo jeho ducha…
Gándhí si nebol istý vhodnosťou satjagrahy proti Rowlattskému návrhu, ak bude uzákonený. Zákon padol a ešte tej noci mal Gándhí vnuknutie. Rozhodol sa vyhlásiť po celej krajine hartal (uzatvorenie obchodov a všetkej činnosti na znamenie smútku alebo vzbury). 6. apríla hartal začala prakticky celá India. Vláda sa násilne pokúsila tomuto protestu zabrániť. Gándhí ako reakciu začal občiansku neposlušnosť, pasívnu rezistenciu – satjagrahu. Na krátke obdobie dopomohol k zjednoteniu Hindov a Moslimov. (Nepriateľstvo medzi týmito dvomi náboženstvami využívala vláda Británie. To sa Gándhímu nepáčilo, pretože videl v spojenectve náboženstiev silu indického ľudu. Zasadal s moslimami a hinduistami a snažil sa ich zblížiť. Na protest voči tomuto nepriateľstvu podstúpil 21-dňový pôst. Opäť takmer zbytočne. Po celý zvyšok života bojoval za zjednotenie Moslimov a Hindov, no vždy len s minimálnym úspechom.)
Ďalej netoleroval daň zo soli a nechal tlačiť zakázanú literatúru. Gándhí bol zatknutý, ale väznený iba krátko z obáv z reakcie na tento čin. Vzbura napriek tomu prešla do násilia a rozvášnený dav bol rozprášený jazdeckou políciou. A predsa Gándhí stále tvrdil: „Ľud nie je povahou násilnícky, ale mierumilovný.“ Nakoniec pochopil, že štrajk sa mu vymkol z rúk. Vo svojom životopise nespomenul vážne dôsledky svojho konania: 12. apríla bolo na sneme zmasakrovaných približne tisíc a zranených okolo tisíc sto Indov generálom Dyerom. Vláda v chaose, ktorý nastal, vyhlásila stanné právo.
Gándhí prehovoril k ľudu o skutočnej podstate Satjagrahy a bol nespokojný s výbuchmi násilia svojich prívržencov. Nemalo to však žiadny účinok a tak sám satjagrahu odvolal. Spoznal, že satjagraha v takom rozsahu nemôže byť ustrážená, a vedomý si následkov svoj omyl verejne priznal.

Gándhí dosiahol veľké úspechy na Armitranskom kongrese, ktorého sa ako vážený člen zúčastnil. Ukázal Indom význam i cenu slobody a konečne tiež dospel k podstate svojej viery: „Nie je iného Boha ako Pravdy.“ Ďalšou jeho zásluhou bol protest proti označeniu „nedotknuteľných.“ Otriasol systémom kást a bojoval za ich zrovnoprávnenie. 20. septembra 1932 začal jeden z najkľúčovejších bojov v dejinách Indie. Gándhí bol vtedy znovu väznený a Briti sa rozhodli z masy „nedotknuteľných“ vytvoriť samostatný štát. Tým by sa India rozdrobila a vzniknuté nepokoje by prišli Anglicku vhod. Gándhí vyhlásil v zmienenom dni držanie pôstu až do svojej smrti, ak nebude toto rozhodnutie odvolané. Trval síce len šesť dní, ale vo väzení Gándhí takmer zomrel. Nedotknuteľnosť bola nakoniec celkom zrušená a v krajine vypuklo nadšenie. Mnohí nazývali Mahátmá Gándhího čarodejníkom. Jeho triumf bol absolútny a natrvalo zmenil Indiu. Nedotknuteľní s vstupovali do otvorených chrámov a ostatní od nich prijímali pokrm.

Už od roku 1920 sa Gándhí angažoval v boji za národnú samosprávu Indie. 26. januára 1930 začal boj za nezávislosť. Celá India odmieta naďalej spolupracovať s Britániou. Všetko riadil 61-ročný Mahátmá Gándhí. 6. apríla ráno, keď dorazil na koniec svojej takmer štyridsať-dennej púte, porušil zákon o soli a za ním stáli tisícky prívržencov. Počas tejto doby – absolútnej občianskej neposlušnosti – uvrhla vláda do väzenia okolo 60 tisíc Indov. Gándhí bol opäť väznený.

Gándhí vstúpil roku 1935 do Kongresu a stal sa neoficiálnym vodcom Indie. Zastupoval ju a v rokovaní s Britmi postupne zlepšoval jej postavenie. Vypukla druhá svetová vojna. Tentoraz Gándhí odmietol slepo pomôcť Anglicku. 7. decembra 1941 dorazil vojnový konflikt aj na východ. Briti sa snažili presvedčiť indický Kongres o prísľube pomoci, ale stále nechceli Indii udeliť nezávislosť. Vedenie Kongresu vrátane Gándhího bolo britskou vládou uväznené. Ľudové povstanie potlačili Briti silou, za obeť padlo okolo 25 tisíc Indov. Nastal hladomor, ktorý mal za následok takmer 3 a pol milióna obetí. Hladomoru podľahla aj Gándhího manželka.
Krátko na to bol Gándhí prepustený. Okupačné vojská sa stiahli, ale krajina krvácala. Opäť sa začali vyhrocovať hinduisticko-moslimské rozpory a okrem toho vrcholil boj za nezávislosť. Británia už nebola proti, ale problémom bola otázka vlády. Proti Kongresu totiž teraz stála Moslimská liga, druhá silná frakcia. Gándhí sa vrátil do rozdelenej krajiny. Moslimovia vyhlásili 16. augusta 1946 džihád. Vraždili hinduistov a násilne ich nútili k uznaniu islamu. Na to reagovali hinduisti masakrovaním moslimov. Británia sa rozhodla opustiť Indiu pod podmienkou, že krajina bude rozdelená na Pakistan a Hinduistan. Gándhí bol jeden z mála, ktorý s tým nesúhlasil. 15. augusta 1947 bola vyhlásená slobodná India dvoch domínií. Gándhí vo svojich 77 rokoch upadol do hlbokej depresie; všetko, pre čo tak dlho bojoval, sa rozpadlo.

Slobodná krajina na tom bola ešte horšie ako pod vládou Británie. V krajine zúrila náboženská občianska vojna. Gándhí teda znovu podnikol pôst „až do smrti“, pokiaľ sa obe strany nezmieria, pri ktorom takmer zomrel. Ako odpoveď na jeho pôst zachvátila subkontinent nová vlna zmierenia obidvoch dominantných náboženstiev. Ukázalo sa, že Gándhí ani zďaleka nestratil svoju moc.

Po ukončení pôstu boli na Gándhího spáchané dva atentáty náboženských fanatikov. Prvý (bomba v záhrade jeho domu) bol neúspešný. 30. januára roku 1948, vo veku sedemdesiatdeväť rokov, vystúpil unavený a láskavý Gándhí so svojou poslednou kázňou. Tri rany z revolveru náboženského fanatika Gódsého ho smrteľne zranili. Zomrel s úsmevom na perách a poslednými slovami požehnania svojmu vrahovi.

Za jeho rakvou kráčalo viac ako milión ľudí a jeho popol bol vhodený do rieky Gangy. To, ako Gándhí ovplyvnil svojich nasledovníkov, demonštrujú slová Džaváharlála Néhrúa: „Budúcnosť náleží nám. Nech pôjdeme kamkoľvek, nech sme akokoľvek hodní Indie, máme ešte onú silu, ktorú nám dal náš učiteľ. Tá sila nevychádza iba z neho, ale tiež z jeho posolstva, a ja sa dnes aj každý ďalší úsvit slávnostne zaväzujem k službe vlasti a ideálom, ktoré pred nás Gándhí postavil…“

Gándhí nikdy nezastával oficiálny úrad, nikdy mu neprináležala výkonná moc, ale napriek tomu požíval značnú autoritu. Bol veľký antiimperialista, nepriateľ triedneho systému, v mnohom i komunista, praktický idealista, národný hrdina, duchovný guru, politik, právnik a taktik. Jeho život bol plný osobných obetí v honbe za svojím nenaplneným ideálom – slobodnou a zjednotenou Indiou. Jeho realizácia nebola možná a s rokmi si to stále viac uvedomoval. Svet sa nemohol zbaviť náboženských i politických predsudkov, zahodiť techniku a veriť a oddať sa ahimshe (láske a pravde). Veľa vecí nezvládol, jeho cieľ bol však čistý a vznešený. Otázkou zostáva, koľko zaň musel on i jeho ľud zaplatiť. Ku sklonku života bol veľmi unavený a zrejme aj sklamaný, no Indiu zmenil spôsobom, ako sa to dovtedy nikomu nepodarilo. Albert Einstein o ňom napísal: "Budúce generácie sotva kedy uveria, že takýto človek z mäsa a kostí mohol vôbec kráčať po tejto zemi." [1]