Erwin Rommel
Erwin Johannes Eugen Rommel, prezývaný „Púštna líška“ (nem. Wüstenfuchs), (* 15. november 1891, Heidenheim an der Brenz, Nemecko – † 14. október 1944, Blaustein) bol nemecký poľný maršal považovaný za jedného z najlepších poľných taktikov druhej svetovej vojny.
| Erwin Johannes Eugen Rommel | |
 | |
| Narodenie | 15. november 1891 Heidenheim, Württemburské kráľovstvo, Nemecké cisárstvo |
| Úmrtie | 14. október 1944 (52 rokov) Heidenheim, Württemburské kráľovstvo, Nemecká ríša |
| Miesto pochovania | Herrlingenský cintorín |
| Prezývky | Púštna líška |
| Národnosť | Nemec |
| Rodičia | Erwin Rommel Helene von Lutz |
| Manželka | Lucia Maria Mollin |
| Deti | Manfred Rommel Gertrud Stemmer |
Vojenská kariéra | |
| Ozbrojené sily | .svg.png.webp){kind=small} .svg.png.webp){kind=small} .svg.png.webp){kind=small} |
| Hodnosť | Poľný maršal |
| V službe | 1911 – 1944 |
| Vyznamenania | Rytiersky kríž Železného kríža |
Účasť v bojoch | |
| Vojny | Prvá svetová vojna Druhá svetová vojna |
| Bitky | Bitka pri Caporette Invázia do Poľska Bitka o Francúzsko Bitka o Arras Obliehanie Lille Boje v severnej Afrike Operácia Sonnenblume Obliehanie Tobrúku Operácia Brevity Operácia Battleaxe Operácia Crusader Bitka pri Gazale Bitka o Bir Hakeim Prvá bitka pri Alamejne Bitka pri Alam el Halfa Druhá bitka pri Alamejne Bitka pri El Agheila Bitka v priesmyku Kasserine Bitka o Medenine Bitka o Normandiu |
Preslávil sa ako veliteľ tzv. Divízie duchov počas ťaženia vo Francúzsku v roku 1940 a najmä neskôr ako veliteľ Afrikakorpsu počas bojov v severnej Afrike. Po porážke týchto síl bol menovaný do funkcie inšpektora Atlantického valu, kde ako jeden z vyšších nemeckých veliteľov čelil invázii. Po neúspešnom atentáte na Hitlera v júli 1944 bol donútený spáchať samovraždu.
Detstvo
Narodil sa v meste Heidenheim an der Brenz v Bádensko-Württembersku ako druhý syn riaditeľa gymnázia v Aalene Erwina Rommela († 1913) a dcéry významného württenberského politika Helene von Luz. Mal troch súrodencov Gerharda, Helene a Karla. Podľa vlastných údajov prežil obzvlášť príjemné detstvo, keďže sa každý deň mohol hrávať v rozľahlej rodinnej záhrade. Mladý Rommel sa pôvodne chcel stať leteckým inžinierom. Jeho otec mu však dal na výber iba dve možnosti, buď sa stane podľa jeho vzoru učiteľom, alebo dôstojníkom. Po skončení štúdia na reálnom gymnáziu vo Schwäbisch Gmünde v roku 1910 nastúpil ako kadet k miestnemu 6. württembergskému pěšiemu pluku kráľa Viliama I. vo Weingartene. Po troch mesiacoch bol povýšený na desiatnika a po ďalších šiestich na čatára. V marci 1911 odišiel študovať na dôstojnícku školu do Gdanska. O rok neskôr vojenskú školu (Kriegsschule) dokončil a bol povýšený do hodnosti poručíka. V priebehu svojho pôsobenia v Gdansku sa zoznámil so svojou budúcou ženou Luciou Mariou Mollinovou, s ktorou sa roku 1915 zasnúbil a o rok neskôr oženil. Okrem syna Manfreda (* 1928)[1] – neskoršieho stuttgartského starostu – mal i nemanželskú dcéru Gertrud so svojou ďalšou, dvadsaťročnou láskou Walburgou Stemmer, čo dlho držal v tajnosti.
Prvá svetová vojna
Na začiatku 1. svetovej vojny bol 2. augusta 1914 Rommelov pluk povolaný na západný front. Rommel však ešte niekoľko dní zostal v kasárňach, kde čakal na posily, ktoré sa k pluku pripojili až o niekoľko dní neskôr. 3. augusta povedal svojej sestre, že má nemanželskú dcéru a jej matke má byť v prípade jeho smrti vyplatená jeho poistka. Tiež ju požiadal, aby jej pomáhala, v prípade že by zahynul.
Rommel bojoval postupne na západnom fronte, v Rumunsku aj na talianskom fronte. Od začiatku prejavoval nekonvenčné vojenské myslenie a veľkú odvahu, za čo bol vyznamenaný železným krížom II. triedy. V septembri 1914 bol zranený na nohe, keď sa po tom čo mu došla munícia sám s bodákom vrhol na troch Francúzov.
Na konci roku 1916 bol prevelený k Württemberskému horskému práporu, ktorý bol súčasťou Deutsches Alpen Korps (Nemeckého alpského zboru), s ktorým bojoval na východnom fronte v oblasti Sedmohradska proti Rumunom. V máji 1917 bol prápor presunutý na taliansky front. Rommel sa v októbri 1917 počas bitky o Caporetto zúčastnil útoku na kľúčový bod talianskych pozícií, Monte Matajur, ktorý so svojimi mužmi aj napriek talianskej presile dobyl, pri čom zajal niekoľko tisíc Talianov. Za tento úspech mu bolo neskôr udelené vyznamenanie Pour le Mérite[2], ktoré nemecké velenie najprv omylom udelilo dôstojníkovi, ktorý dobyl iný vrchol.
V januári 1918 bol Rommel odvolaný z frontu a pridelený do štábnej funkcie na Generálnom veliteľstve zvláštneho nasadenia č. 64. 18. októbra 1918 bol povýšený do hodnosti kapitána.[3].
Medzivojnové obdobie
V armáde zostal aj po skončení vojny. Pôsobil v novo vytváranom Reichswehre, spočiatku ako veliteľ zabezpečovacej roty č. 32, ktorá bola nasadená pri nekrvavom potlačovaní ľavicových nepokojov v povojnovom Nemecku[3].
Od 1. januára 1921 do 1. októbra 1929 slúžil ako veliteľ streleckej roty v pechotnom pluku č. 13 v Stuttgarte. Od 1. októbra 1929 do 1. októbra 1933 pôsobil ako učiteľ pechotnej taktiky na pechotnej škole v Drážďanoch. Následne bol povýšený do hodnosti majora a stal sa veliteľom 3. horského práporu 17. pechotného pluku v Goslare. Tu sa 30. septembra 1934 po prvýkrát stretol s Adolfom Hitlerom, keď sa jeho prápor zúčastnil prehliadky pri príležitosti dožinkových slávností. Ich kontakt však neprekročil rámec služobného stretnutia hlavy štátu s dôstojníkom zastávajúcim pomerne nevýznamnú funkciu[4].
V roku 1935 bol povýšený na podplukovníka a 15. októbra sa stal učiteľom taktiky na pechotnej škole v Postupime. Vo februári 1937 bol okrem toho ríšskym ministerstvom vojny poverený funkciou styčného dôstojníka Wehrmachtu pri vedení organizácie Hitlerjugend, kde mal dohliadať na vojenský výcvik mládeže. V tom istom roku vydal knihu „Infanterie greift an“ (Pechota útočí), v ktorej zhrnul svoje skúsenosti z pechotnej taktiky prvej svetovej vojny. Táto kniha získala pozornosť širokého okruhu čitateľov vrátane Adolfa Hitlera, ktorý začal Rommela poverovať občasnými úlohami zvláštnej povahy pri zaisťovaní svojej bezpečnosti, ako napr. v septembri 1937 pri zjazde NSDAP v Norimbergu, či v priebehu vstupu nemeckých vojsk do Rakúska, Sudet, Prahy a Memelu. V októbri 1938 bol na žiadosť von Schiracha odvolaný z funkcie styčného dôstojníka pri Hitlerjugend, lebo podľa názoru jeho vedenia nebol nacista a potlačoval nacistickú ideologickú výchovu v prospech vojenského výcviku[5].
Následne bol povýšený na plukovníka a medzi 10. novembrom 1938 a 22. augustom 1939 zastával funkciu veliteľa Vojenskej akadémie Márie Terézie vo Viedenskom Novom Meste v okupovanom Rakúsku (vtedy tzv. Ostmark). 1. augusta bol povýšený do hodnosti generálmajora a 23. augusta bol opäť poverený vedením Vodcovho hlavného stanu (funkciu krátko zastával už v marci). Tu nadviazal viaceré kontakty s vtedajšími vedúcimi osobnosťami nemeckého politického života, napr. Josephom Goebbelsom.
Druhá svetová vojna
Fall Gelb
Pri vpáde do Francúzska v roku 1940 velil 7. tankovej divízii, ktorá si vďaka rýchlosti, nekompromisnosti svojho postupu a strachu vyvolávaného v radoch nepriateľa, vyslúžila prezývku divízia duchov (fr. la division fantôme, nem. Gespenster-Divisionen).[6]
V Severnej Afrike
Začiatkom roku 1941 Hitler zveril svojmu obľúbencovi velenie nad expedičnou formáciou posielanou do severnej Afriky („Nemecký africký zbor“, nem. Deutsches Afrika-Korps). Zaujímavosťou je, že Rommel pripravoval svoje jednotky na operácie v púštnom teréne aj na Záhorských viatych pieskoch.
Brilantná taktická vyspelosť a improvizácia v mnohých bitkách proti britskej 8. armáde v prostredí severoafrickej púšte mu ešte zvýšili vojenský kredit. Nemeckí a talianski vojaci pod jeho vedením ako aj nepriatelia na britskej strane ho začali s rešpektom nazývať púštnou líškou. Neskôr ho Hitler povýšil z generál-poručíka na poľného maršala, najmladšieho v nemeckej vojenskej histórii (vo veku 50 rokov). Rešpekt z Rommela bol taký veľký, že ofenzívu pri El Alamaine rozvinuli britské sily, práve za jeho neprítomnosti. Keď sa však vrátil, vybičoval svojich vojakov k takému tvrdému odporu, že niektorí britskí velitelia začali zvažovať prechod do dočasnej obrany, aby jednotky nabrali nové sily[7]. Po vylodení amerických vojsk v Alžírsku velil pomerne úspešnému útoku cez priesmyk Kasserine, kde spôsobil Američanom ťažké straty. Zhoršujúcu situáciu na severoafrickom bojisku však už nemohol zvrátiť. V máji 1943 sústredil nemecké a talianske vojská okolo prístavov Bizerta a Tunis. V zhoršujúcej situácii odletel za Hitlerom a žiadal ho o stiahnutie jeho vojsk. Hitler to odmietol ale nedovolil mu vrátiť sa do Afriky. Tam ho mal zastúpiť Jürgen von Arnim, ktorý bol nakoniec so svojim vojskom zajatý. Celkovo Spojenci v oblasti Tuniska zajali 275 000 talianskych a nemeckých vojakov. Bolo to dosiaľ najväčšie množstvo vojakov Osi, ktoré sa v priebehu vojny vzdalo.
Taliansko
Po tom čo bol Erwin Rommel určitú dobu menej pracovne vyťažený, poverili ho velením skupine armád E a prípravou obrany Grécka, pred prípadným útokom Spojencov. Neskôr v auguste 1943 velil novovytvorenej skupine armád B v severnom Taliansku. Talianske bojisko však nakoniec Hitler prenechal Albertovi Kesselringovi a Rommela vyslal 21. novembra do Francúzska, kde mal dohliadať na stavbu Atlantického valu, ktorý mal ochrániť hranice Tretej ríše, pred útokmi Spojencov.
Francúzsko
5. novembra 1943 bol Rommel poverený úlohou dohliadať na budovanie obranného Atlantického valu. 15. novembra 1943 sa stal veliteľom skupiny armád B, ktorá v tej dobe zahŕňala 7. a 15. armádu očakávajúce spojeneckú inváziu na pobreží Francúzska. Pod jeho dohľadom došlo k výraznému zvýšeniu intenzity budovania opevnení. Rommel osobne vytvoril niekoľko druhov pobrežných zábran, zátarasov a mín, ktoré začali byť rozmiestňované na pobreží. Jeho práce však narážala na početné problémy a nedostatky v jednotkách, ktoré mali val budovať. Problémom bol aj nedostatok materiálu. Aj preto bol val pri spojeneckej invázii ešte ďaleko pred dokončením a neplnil svoju úlohu tak, ako sa predpokladalo.
Vo Francúzsku sa okrem iného prehĺbili spory Rommela s ďalšími vysokými dôstojníkmi nemeckej armády. Výrazne si nerozumel s vrchným veliteľom nemeckých vojsk vo Francúzsku, poľným maršalom Rundstedtom. Ich spory sa s časom naďalej prehlbovali. Rundstedt Rommelom pohŕdal a tvrdil o ňom, že nie je o nič viac než veliteľ divízie. Rommel bol Rundstedtom znechutený a považoval ho za zlomeného a vyčerpaného človeka, ktorý už iba čaká na porážku.
Ich spory vrcholili v období, kedy obaja prišli s diametrálne odlišnými predstavami toho, ako čeliť očakávanej spojeneckej invázii. Rundstedt a Leo Geyr von Schweppenburg navrhovali klasické schéma: koncentrácie hlavných tankových síl vo vnútrozemí, ktoré by po vylodení viedli energické protiútoky na spojenecké predmostia. Dôvodom pre tento postup bolo najmä to, že nechceli vystavovať svoje jednotky paľbe ťažkých hladinových lodí. Rommel však poukazoval na slabinu tejto taktiky, keďže aktivita spojeneckého letectva po vylodení znemožní akékoľvek denné presuny techniky. Obrnené jednotky, ktoré sa budú ponáhľať ku plážam budú značne oslabené útokmi spojeneckého letectva. Trval preto na umiestnení mobilných záloh čo najbližšie k plážam. Požadoval súčasne umiestenie mobilných záloh 6 – 8 tankových alebo mechanizovaných divízií v okolí Paríža. Tie mali v prípade rozsiahleho vylodenia Spojencov, po ústupe nemeckých vojsk od pobrežia uskutočniť protiofenzívu proti vylodeným spojeneckým silám. Túto zálohu mu OKW prisľúbilo, ale neposkytlo.
Medzi zástancami oboch teórií sa rozpútal boj a intrigy. Hitler nakoniec rozhodol pre pomerne nevhodný kompromis medzi oboma prístupmi a navyše obmedzil pravomoci Rundstedta aj Rommela pri disponovaní s jednotkami.
Vylodenie
19. marca 1944 podpísal Rommel spolu s ostatnými poľnými maršalmi prehlásenie o vernosti vodcovi. Počas vylodenia 6. júna 1944 bol Rommel na návšteve svojej rodiny v zázemí. Nepredpokladal totiž nepriateľské vylodenie za zlého počasia, ktoré v tej dobe panovalo na Atlantickom pobreží. Počas úvodnej fázy bojov tak nevelil svojim jednotkám priamo. Pri jednej z ciest neďaleko frontu bol 17. júna 1944 jeho automobil napadnutý britskou stíhačkou. Rommel utrpel viaceré ťažké zranenia, okrem iného aj niekoľkonásobnú fraktúru lebky, poranenie oka a otras mozgu. Nie je celkom jasné, ktorý spojenecký pilot útok uskutočnil, za veľmi pravdepodobného z celého radu je považovaný Flight Lieutenant kanadského letectva Charles Fox[8].
Atentát na Hitlera a smrť
Počas Rommelovej liečby, po atentáte na Adolfa Hitlera, 20. júla 1944 bolo zistené, že náčelník štábu skupiny armád B generál Dr. Hans Speidel bol účastníkom sprisahania proti Hitlerovi, a počas výsluchu iného účastníka sprisahania, plk. Hofackera, na Gestape vyšlo najavo, že počas júla spolu raz hovorili o nutnosti politického riešenia vojny. Hitler, podporovaný vo svojich obavách tajomníkom NSDAP Bormannom nadobudol podozrenie, že účastníkom sprisahania bol aj Rommel. Nacisti však videli omnoho závažnejšie skutočnosť, že nepozoroval ani neoznámil skutočnosť, že jeho priamy podriadený generál Speidel je zapojený do odboja[9]. Rommel sa snažil Speidela zachrániť pred trestným stíhaním a žiadal o osobné stretnutie s Hitlerom.
Hitler, presvedčený, že Rommel bol súčasťou príprav atentátu, mu namiesto toho poslal svojich pobočníkov, generálporučíka Wilhelma Burgdorfa a generálmajora Ernsta Maisela, ktorí mu dali na výber: buď bude súdený pre vlastizdardu a jeho rodina bude prenasledovaná, alebo spácha samovraždu. Aby zabránil negatívnym dopadom na svoju rodinu, v prípade že by bol odsúdený pre vlastizradu, spáchal 14. októbra 1944 samovraždu kyanidovou kapsulou. Oficiálne bol za príčinu smrti vyhlásený infarkt spôsobený následkami zranení zo 17. júla 1944. Následne bol zorganizovaný štátny pohreb a Rommel bol spopolnený, aby sa nemecká vláda vyhla prípadnému podozrenia z travičstva.
Referencie
- Maurice Philip Remy: Mythos Rommel. List, München 2002, ISBN 3-471-78572-8, S. 15 – 29.
- REMY, Maurice Philip. Mýtus Rommel. Praha : Knižní klub, 2004. ISBN 80-242-1255-2. S. 18 – 24.
- REMY, Maurice Philip. Mýtus Rommel. [s.l.] : Knižní klub, 2004. ISBN 80-242-1255-2. S. 25.
- Rommel. [s.l.] : [s.n.].
- REMY, Maurice Philip. Mýtus Rommel. [s.l.] : Knižní klub, 2004. ISBN 80-242-1255-2. S. 34 – 37.
- REMY, Maurice Philip. Mýtus Rommel. [s.l.] : Knižní klub, 2004. ISBN 80-242-1255-2. S. 45.
- John Macdonald – Veľké bitky druhej svetovej vojny. Slovart, Bratislava, 1995, s. 83
- Pavel Baloun. 17. července 1944 aneb kdo zranil Erwina Rommela? [HTML]. [Cit. 2007-06-26]. Dostupné online.
- REUTH, Ralf Georg. Rommel - Konec jedné legendy. [s.l.] : Slovanský dům, 2006. ISBN 80-86421-93-7.
