Operácia Torch

Spojeneckým vojskám[1] (rôzne zdroje uvádzajú rôzne počty vojakov) velil generál Dwight Eisenhower. Pozemné sily boli rozdelené do troch operačných zoskupení. Každému pozemnému zoskupeniu bolo priradené námorné zoskupenie.

• Západnému operačnému zoskupeniu (Western Task Force) o sile 25.000 amerických vojakov velil generál George S. Patton, príslušnému západnému námornému zoskupeniu velil rearadmirál H. K. Hewitt. Cieľom zoskupenia bola Casablanca v Maroku.
• Strednému operačnému zoskupeniu (Center Task Force) o sile 39.000 amerických vojakov velil generál Lloyd Fredendall, príslušnému strednému námornému zoskupeniu velil komodor T. H. Troubridge. Cieľom zoskupenia bol Oran v Alžírsku.

• Východnému operačnému zoskupeniu (Eastern Task Force) o sile 20.000 amerických vojakov velil generálporučík sir Kenneth Anderson, príslušnému východnému námornému zoskupeniu velil viceadmirál sir H. Burrough. Cieľom zoskupenia bol Alžír v Alžírsku. Prvá fáza vylodenia prebiehal pod velením generála Charlesa Rydera. Neskôr sa vylodilo 23.000 britských vojakov.

Všetky námorné zoskupenia podliehali veliteľstvu námorného expedičného zboru admirála sira A. B. Cunninghama. Letecké krytie zabezpečovali:

• Západné veliteľstvo letectva pod velením brigádneho generála Jamesa Doolittlea.
• Východné veliteľstvo letectva pod velením leteckého maršala sira W. Welsha.

Do organizačnej schémy spojeneckých síl ešte patrili letecký hlavný stan na Gibraltáre (veliteľ S. P. Simpson) a pevnosť Gibraltár (generálporučík F. N. Mason-MacFarlane).

Sily[2] západného operačného zoskupenia vyplávali 23. októbra 1942 priamo z USA z Norfolku a lode ich ochrany z Portlandu. 25. októbra z Bermúd vyplávali lode ich protileteckej obrany. Západné námorné zoskupenie sa skladalo za 105 lodí. Súčasťou zoskupenia boli aj lietadlová loď Ranger, štyri sprievodné lietadlové lode (spolu 171 lietadiel), 3 bitevné lode, 3 ťažké a 4 ľahké krížniky. Dopravné lode boli rozdelené do deviatich kolón. Celá zostava bola počas plavby roztiahnutá na 55 míľ na dĺžku a 25 míľ na šírku.

Sily ostatných dvoch zoskupení vyplývali zo Škótska od rieky Clyde. Pomalšie lode v konvoji označenom KMS 22. októbra a rýchlejšie v konvoji KMF 26. októbra. Trasa viedla širokým oblúkom takmer stredom Atlantického oceánu. Stredné námorné zoskupenie sa skladalo z viac ako 100 lodí. Súčasťou boli dve sprievodné lietadlové lode a dva krížniky. Východné námorné zoskupenie sa skladalo z 93 lodí. Súčasťou bola jedna lietadlová loď, jedna sprievodná lietadlová loď a tri ľahké krížniky. Všetky konvoje priplávali na miesto vylodenia bez strát a cieľ vylodenia sa podarilo utajiť.

Vrchný veliteľ sa so svojím štábom presunul do pevnosti Gibraltár letecky 5. novembra piatimi lietadlami Boeing B-17 Flying Fortress.

Vichystické Francúzsko malo v tejto oblasti okolo 100 000 vojakov pod velením Admirála Darlana.

Britské a francúzske exilové jednotky sa nestretli so silným odporom, a preto hneď prvý deň obsadili svoje ciele. V Casablance sa americké jednotky stretli so silným odporom a boje tu trvali až 3 dni. Počas operácie Torch nemecké jednotky obsadili zvyšok Francúzska a zajali aj vichystickú vládu. Admirál Darlan sa vyhlásil za vodcu a dohodol sa so Spojencami na mieri.

Po troch dňoch bojov boli straty na spojeneckej strane 479 mŕtvych a 720 ranených a na strane Francúzska okolo 350 mŕtvych a 1997 ranených.

Britskej 8. armáde sa podarilo vytlačiť jednotky Osi až do Tuniska. Jednotky Osi v Tunisku vybudovali Meretheovu líniu, ktorá ich mala chrániť pred Spojeneckými útokmi.

Kým Montgomery bol pred bránami marethskej línie, Rommel s generálom Arnimom, ktorý velil novej 5. obrnenej armáde vytušili príležitosť na úder proti neskúseným jednotkám v západnom Tunisku. Rommel navrhol útok na americkú zásobovaciu základňu v alžírskej Tbisse, kým Arnim chcel útočiť na severe Tuniska. Napokon sa uskutočnili oba útoky, pričom spojenecký obrancovia počtom výrazne prevyšovali útočnikov. Zložky Arnimovej 21. pancierovej divízie prešli 14. februára 1943 do útoku a pri Sídí Bú Saide rozdrvili neskúsené vojská 2. armádneho zboru Spojených štátov čím umožnil 21. pancierovej divízii doraziť do Subajtuly iba za tri dni. O niečo južnejšie Rommel presunul jednotky z Maretheovej línie a presunul sa na sever, pričom postupoval cez Ferjánu ku Kaseriskému priesmyku. Rommel si bol istý veľkým víťazstvom, preto ho veľmi rozhneval Arnimov plán, aby 21. pancierová divízia pokračovala na sever, čo najďalej od zranitelnej Tbissy. Na vlastnú päsť zaútočil s Afrika-korpsom a 10. pancierovou divíziou na amerických a francúzskych obrancov v Kaserinskom priesmyku, ktorý padol po dvojdňovej bitke. Desiata pancierová divízia postupovala do Thaly a Rommel tiahol so svojim zborom na Tbissu.

Spojenci, ktorých nemecký útok trochu vykoľajil, no nedemoralizoval, vyslali do boja posily a spustili hotovú smršť vzdušných náletov na postupujúcich Nemcov. Spojenecké vojská boli vo veľkej presile nato, aby mohol Rommel pokračovať v postupe. K Marethskej línii, ktorú bránila iba malá jednotka dorazil Montgomery. Nemecký majstrovský taktický kúsok pri Kaserinskom priesmyku preto nenarušil rovnováhu síl. Táto skúsenosť bola krutým prebudením najmä pre Američanov, lebo spoznali taktickú zdatnosť nemeckého vojenstva a silu jeho obrnených jednotiek. V snahe vyburcovať svoju veliteľskú štruktúru zveril Eisenhower velenie 2. armádneho zboru Spojených štátov do rúk generála Georga S. Pattona, ktorý viedol vylodenie v Casablance.

V tom čase dospel Rommel k záveru že obrana Tuniska je odsúdená na neúspech. Pri spojeneckej blokáde však pre vojenské jednotky Osi neexistovala úniková cesta z Afriky, museli teda pokračovať v boji. Rommel sa vyvaroval ústupu do obrannej línie v okolí Tunisu a radšej sa rozhodol pre ďalšie rušivé útoky na spojenecké jednotky. Dňa 26. februára udrel Arnim na spojeneckú líniu severne od Bádže a kým stihol ustúpiť, utrpel ťažké straty, pričom nezískal vlastne nič. Podobný frontálny útok predviedol Rommel 6. marca proti Motgomerymu v Medeníne, ale aj ten spojenci ľahko odrazili.

Rommel, ktorý pomaly upadal na tele i na duchu, odišiel 9. marca 1943 zo severnej Afriky na zotavenie do Nemecka a zanechal rozpadávajúcu sa armádu Osi v Arnimovych rukách. Druhý armádny zbor Spojených štátov pod Pattonovým velením zaútočil 17. marca 1943 východne od Ferjány a ohrozil nemeckých obrancov na Marethskej línii. O 3 dni nasledoval Motgomeryho postup po krídle Marethskej línie a 27. marca dorazil do Hammy. Postup bol však veľmi pomalý, a tak väčšina nemeckých obrancov utiekla na sever do nových obranných pozícií pri Vádí Akarite. Nemecká obrana, ktorá musela čeliť útoku Američanov zo západu a Britov z juhu sa musela stiahnuť do obranných pozícií pri Enfidaville.

Spojenci postupne zhromaždili okolo obkľúčených obrancov Osi v Tunisku obrovské množstvo vojakov a techniky. V počte tankov mali prevahu až 15:1 a boli pánom vzdušného priestoru. Útok na Tunis sa začal diverzným výpadom 8. armády pri Enfidaville. Hlavné útoky však smerovali ďalej na západ. Britská 1. armáda zaútočila na stred nemeckej obrany, kým 2. armádny zbor Spojených štátov útočil na severe. Obrovská delostrelecká príprava a neustály tlak spôsobil, že 2. armádny zbor sa priblížil ku kľúčovému mestu Bizerta, asi 120 km od Tunisu, pričom generál Arnim musel vynaložiť zvyšok svojich vzácnych vojenských rezerv na odrazenie súčasne prebiehajúceho postupu Britov.

Vtedy generál Alexander veliteľ 15. skupiny armád prerušil útok na Enfidaville a presunul ďalšie dve obrnené divízie k 1. armáde generála Andersona útočiacej na stred. Prvá armáda vyrazila 6. mája 1943 v údolí Medžerda do rozhodujúceho útoku. Operácia mala krycí názov Vulcan a bola súčasťou Operácie Torch. Skôr než sa dali britské vojská do pohybu, mohutnými vzdušnými a delostreleckými útokmi zničili zvyšky nemeckých tankov. Nemecký odpor postupne slabol. Britské motorizované kolóny vstúpili do Tunisu bez boja, zatiaľ čo Američania rovnakým spôsobom obsadili Bizertu. Keď sa po tejto pohrome, ktorú niekto nazval Tunisgrad vzdalo asi 250 000 prevažne talianskych vojakov, vojna v severnej Afrike sa skončila. Týmto dosiahli spojenci letecké základne a základne pre pechotu.

Spojenci sa už pripravovali na svoj druhý cieľ, operáciu Husky na Sicílii.

1. HASKEW, Michael E.. Organizace a bojište západních spojenckých vojsk ve 2. světové válce.. Praha 3 : Svojtka & Co., s.r.o., 2011. 192 s. ISBN 978-80-256-0360-4. (česky)
2. BROŽ, Jiří. Středomoří v ohni druhé světové války. Praha : Naše vojsko, 2006. 364 s. ISBN 80-206-0802-8. (český)