Douglas MacArthur

Douglas MacArthur sa narodil v Little Rocku v rodine amerického dôstojníka. V roku 1898 nastúpil na United States Military Academy vo West Pointe. Bol vynikajúcim študentom a v roku 1903 mu bola pridelená hodnosť podporučíka ženijného vojska. Od roku 1904 slúžil v ženijnom vojsku na Filipínach, v Paname a USA. Počas prvých rokov vojenskej kariéry bol pozorovateľom rusko-japonskej vojny v Tichomorí. Kratšiu dobu bol vojenským pobočníkom prezidenta Theodora Roosevelta. Počas prvej svetovej vojny slúžil v americkom vojsku vo Francúzsku, v roku 1916 sa stal náčelníkom štábu 42. divízie. Neskôr velil 84. pechotnému práporu. Počas bojov sa snažil svoju jednotku viesť spredu. Bol viackrát ranený, a keďže nezvykol nosiť plynovú masku, trpel po vojne problémami s dýchaním. V roku 1918, krátko pred skončením vojny bol menovaný za veliteľa 42. divízie. V rokoch 1919 – 1922 zastával funkciu riaditeľa vojenskej akadémie vo West Pointe. 14. februára 1922 sa oženil s Henriettou Luisou Brooksovou. V roku 1929 sa rozviedli. MacArthur potom slúžil do roku 1930 na Filipínach. Po návrate bol menovaný náčelníkom štábu americkej armády. V roku 1935 bol prevelený späť na Filipíny, kde pomáhal pri budovaní novovznikajúcej Filipínskej armády a potom sa v roku 1937 rozhodol odísť do výslužby, pred odchodom do výslužby ho prezident Manuel Luis Quezon povýšil na maršala filipínskej armády. Douglas MacArthur sa tak stal jediným Američanom, ktorý dosiahol hodnosť maršala. Dňa 30. apríla 1937 si MacArthur zobral za manželku Jean Fairclothovú.

Douglas MacArthur pri podpisovaní japonskej kapitulácie.

V čase hrozby vojny v Tichomorí bol Douglas MacArthur v roku 1941 povolaný späť do služby. Bol poverený vedením amerického vojska na Ďalekom Východe, povýšený do hodnosti generálporučíka a dňa 8. decembra 1941 dostal za úlohu viesť spojenecké vojská na Filipínach. Generálovou úlohou bolo pripraviť obranu proti japonskému útoku. Po japonských náletoch, ktoré sa začali 8. decembra 1941 a zničili polovicu spojeneckého letectva v oblasti nasledovalo 22. decembra 1941 vylodenie japonskej armády. Filipínske a americké jednotky neboli schopné Japoncov odraziť a generál MacArthur musel stiahnuť zvyšok jednotiek na polostrov Bataan, kde bojoval v obkľúčení až do marca 1942, kedy na rozkaz prezidenta USA vojská opustil. Spojenecké sily na Bataane kapitulovali v máji roku 1942. Generál MacArthur bol následne poverený vedením spojeneckých vojsk na Novej Guinei a v Holandskej Východnej Indii. Boje v džungli Novej Guinei trvali do decembra 1943. S admirálom Nimitzom sa výraznou mierou podieľali na oslobodzovaní Tichomoria. Ako stratégiu generál používal taktiku tzv. žabích skokov, kedy obchádzal miesta s vysokou koncentráciou japonských síl a ničil zásobovacie centrá v tyle nepriateľa. Dňa 20. októbra 1944 sa jednotky pod velením generála MacArthura začali vyloďovať na ostrove Leyte a začali pol roka trvajúce boje o Luzon. Ďalšie vojská pod generálovým vedením medzi tým oslobodili Manilu. V decembri 1944 bol povýšený do hodnosti armádneho generála. V Tokijskom zálive 2. septembra 1945 prevzal na vlajkovej lodi USS Missouri od Japonského ministra zahraničných vecí Mamoru Shigemitsu a náčelníka generálneho štábu generála Yoshijirō Umezu japonskú kapituláciu.^{[chýba zdroj]} Po vojne sa Douglas MacArthur stal generálom okupačnej armády USA.

Generál D. MacArthur s generálom J. Lawtonom Collinsom a admirálom Forrest P. Shermanom pred plánovaným vylodením pri Inčhone.

Po vypuknutí Kórejskej vojny nariadila Bezpečnostná rada OSN vojskám OSN pomôcť Južnej Kórei. Generála MacArthura poverili vedením vojsk, ktoré sa 15. septembra 1950 vylodili pri Inčhone, hlboko v tyle severokórejských vojsk. Útok prinútil komunistov v neporiadku ustúpiť na sever. Jednotky OSN však prenasledovali Severokórejčanov hlboko na ich územie. Po tom, čo vojská OSN obsadili Pchjongjang generál MacArthur sebaisto vyhlásil, že jeho vojaci budú do Vianoc doma. Čína v tom istom čase vyhlásila, že ak sa jednotky OSN priblížia k rieke Amnok-kang (po čínsky Ja-lu) jej vojská budú nútené brániť svoje územie a zasiahnu do bojov. Generál MacArthur tento fakt ignoroval a komunistická Čína na to dopovedala 25. októbra 1950 prekvapivým útokom s 270-tisícovou armádou vedenou generálom Dehuaiom. Vojská OSN táto protiofenzíva zatlačila späť za 38. rovnobežku. Generál MacArthur následne žiadal odľahčujúce útoky na Čínu, ktoré by v tej dobe s istotou vyprovokovali priamu intervenciu ZSSR. Preto a pre ďalšie nezhody s nadriadenými bol v apríli 1951 pozbavený velenia. Jeho funkciu prebral generál Matthew Ridgway.

Generál MacArthur sa po návrate do vlasti stal populárnou osobnosťou. Očakávalo sa, že v roku 1952 bude kandidovať na prezidenta USA za Republikánsku stranu, no čoskoro po jeho návrate vyšli najavo jeho pochybenia počas vojny v Kórei, čo malo za následok pokles jeho popularity. Vo svojich pamätiach zámer kandidovať na prezidenta USA odmieta. Angažoval sa na americkej politickej scéne. Následne sa stal predsedom zbrojárskej spoločnosti Remington Rand a do svojej smrti žil v štáte New York. Býval v známom hoteli Waldorf-Astoria. Viackrát sa stretol s prezidentom Kennedym, pred ktorým kritizoval činnosť ministerstva obrany USA a jeho vojenských poradcov. Varoval pred účasťou vo vojne vo Vietname, poukazoval pri tom na fakt, že namiesto toho by bolo potrebné riešiť problémy na domácej scéne. V podobnom zmysle sa vyjadroval krátko pred smrťou aj v rozhovore s prezidentom Johnsonom. Zomrel 5. apríla 1964.