Rusíni na Slovensku

V medzivojnovom Česko-Slovensku sa riešilo viacero otázok súvisiacich s postavením Slovákov, Nemcov a Maďarov, Poliakov a Rusínov v štáte. Rusíni, ako etnikum, ktoré vytvorilo štát spolu s Čechmi a Slovákmi, malo svoju správu na svojom zaostalom území.[2] V decembri 1938 Rusíni dostali autonómiu (Podkarpatská Rus) a k 1. 1. 1939 premenovali Podkarpatskú Rus na Karpatskú Ukrajinu.[3] 15. 3. 1939 vyhlásili svoj vlastný štát, ktorý ale trval len zhruba 48 hodín, lebo bol násilne začlenený do Maďarska. Počas druhej svetovej vojny boli teda Rusíni obyvateľmi Maďarska a v menšej miere aj Slovenska. Rusíni v Maďarsku, ako väčšinové etnikum na území (oklieštenej) Podkarpatskej Rusi, získali určitú samosprávu. To sa týkalo aj území východného Slovenska, ktoré boli po malej vojne 1939 pripojené k Maďarsku a v rámci neho k rusínskemu územiu.[4].

Dňa 1. marca 1945 vzniká v Prešove Ukrajinská národná rada Prjaševščiny (UNRP) ktorá združovala Ukrajinské a Rusínske obyvateľstvo. Išlo o politickú organizáciu, ktorá pôsobila v Česko-Slovensku.[9] S oslobodzovaním územia Slovenska resp. Česko-Slovenska sa postupne dokončuje politické spektrum. Najsilnejšie postavenie majú dve politické strany, a to Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Tieto strany vďaka svojej politike a politickej orientácii získali najsilnejšie postavenie. DS hlavne vďaka svojej účasti na Vianočnej dohode v roku 1943 a KSS vďaka svojej politickej orientácií na ZSSR a taktiež na účasti na dohode. V roku 1946 pribudli ďalšie dve strany, a to Strana práce a Strana slobody. Následkom udalostí z pred roku 1945 nebolo možné vytvárať národnostné strany. Snahy o vytvorenie politickej strany v rámci UNRP ako politickej reprezentantky neviedli nikam, nakoľko nemali podporu dvoch najsilnejších strán Národného frontu (NF). Nakoľko ešte v tomto období nebolo Rusínske etnikum stotožňované s Ukrajinským ako tomu bolo neskôr, budovali sa osobité sekcie v občianskych politických stranách pre Rusínske obyvateľstvo. Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo Česko-Slovenska malo preto jedinú možnosť politicky sa spojiť s nejakou politickou stranou a tak získať miesto na kandidátke. Možnosť sekcie ktorú poskytovali politické strany sa preto ukázala ako správny spôsob pre politickú angažovanosť. Túto možnosť realizovali cez svoju politickú organizáciu UNRP. DS v auguste začala rokovania s UNRP na základe čoho získali dvaja členovia UNRP miesto v Slovenskej národnej rade. Na základe týchto rokovaní sa 6. augusta 1945 vytvorila Ukrajinsko-Ruská sekcia DS. KSS podobný krok nevykonala. Strana práce podľa vzoru DS vytvorila taktiež v spolupráci s UNRP sekciu. Taktiež žiadala, aby sa nenaliehalo na vysťahovanie Rusínov a Ukrajincov za hranice Česko-Slovenska.[10]

Vďaka tomu sa UNRP dostalo na kandidátku do Dočasného národného zhromaždenia a na kandidátku Slovenskej národnej rady. Kandidátov DS podporila aj Gréckokatolícka cirkev ktorú v tomto období tvorilo zväčša Ukrajinské a Rusínske obyvateľstvo Česko-Slovenska. Výsledky volieb z roku 1946 poukazujú na to, že Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo inklinovalo viac k občianskym stranám ako ku komunistickej strane.

Ukrajinsko-Rusínska sekcia v DS vyzývala UNRP k zmenám ktoré by mali podnietiť hospodársky rast v zaostalých častiach východného Slovenska ktoré bolo prevažne obývané týmito etnikami. Dňa 22. februára 1947 na II. Zjazde Ukrajinsko-Ruskej sekcie DS uznali UNRP za vrcholný orgán Rusínov a Ukrajincov žijúcich v Česko-Slovensku.[11] Predsedníctvo UNRP sa dňa 17. marca 1947 rozšírilo o politických členov z radov DS a KSS. Nesúlad medzi DS a KSS spôsoboval časté paralyzácie UNRP, čo malo priame dôsledky na Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo. Tieto rozpory sa skončili vo februári 1948, kedy sa Komunistická strana plne chytila moci. To viedlo k zrušeniu DS sekcie v UNRP.[12]

Výsledky volieb v roku 1946[13]:

Na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 5 zo 6. septembra 1944 boli poštátnene školy. Pre Rusínske a Ukrajinské obyvateľstvo v tomto období zabezpečovali výučbu dedinský učitelia či farári. V oblastiach okresov Sobrance[14] a Snina, ktoré v tomto období boli súčasťou Maďarského štátu, boli obyvatelia čiastočne maďarizovaní so špecifickým postavením Rusínskeho obyvateľstva. Táto zmena mala nepriaznivý vplyv pre Ukrajinské a Rusínske etnikum.

KVP sa priamo k otázke Rusínskeho a Ukrajinského školstva nevyjadroval. Etniká používali svoj miestny dialekt, ktorý bol zmesou Ruštiny a cirkevnej slovančiny s prihliadnutím na jazyk a slová regiónu. Rovnaká situácia bola aj na Ukrajinských školách na Slovensku ktoré nepoužívali spisovný Ukrajinský jazyk ale dialekt. Toto karpatské cítenie podporovala aj Gréckokatolícka cirkev. UNRP podporovala zriaďovanie nových škôl a škôlok v okresoch v ktorých žili tieto etniká aby im zabezpečili riadne vzdelanie. Pre správne zabezpečenie vzdelania boli zriaďované inšpektoráty ktoré dohliadali na to aby sa používali spisovné jazyky.[15]

Razenie politiky mononárodnostných štátov v tomto období viedlo k presídľovaniu inonárodnostných obyvateľov. Prvé presídlenie obyvateľstva bolo hneď po vojne, kedy bolo povolené získať občianstvo tím ľuďom, čo sa zapojili ako vojaci do Československého armádneho zboru. Títo ľudia mohli požiadať o občianstvo. Zo Zakarpatskej Ukrajiny to bolo v roku 1946 až 23168 žiadostí. Z toho bolo len 4 813 od príslušníkov armády. Ostatní udali, že sú českej alebo slovenskej národnosti. Významne týmto migrantom pomohla aj Gréckokatolícka cirkev, ktorá vydávala falošné rodné listy a preto aj na základe toho si mohli migranti nárokovať pobyt a občianstvo v Česko-Slovensku.[16]

Operácia Volyň bolo pomenovanie pre dohodu o presídľovaní obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a ZSSR. Etnickí Česi, ktorí žili na severozápade Ukrajiny (historická Volyň), dostali právo presťahovať sa do Česko-Slovenska, následkom čoho v roku 1947 bolo presídlených 12 000 Rusínov zo Slovenska na Ukrajinu. Išlo zväčša o najchudobnejšie obyvateľstvo Prešovského kraja. Boli im sľúbené domy, ale nakoľko v nich žili obyvatelia z Ukrajiny, tak títo prišelci boli nútení žiť v zemľankách a často mali s pôvodným obyvateľstvom nepriateľské vzťahy.[17]

Tieto operácie mali ako politický tak aj sociálny vplyv na obe etnika.Prisťahovalci nemali rodinné väzby v okolí, mali status prišelcov a svojich príbuzných na území Česko-Slovenska. Taktiež presídľovaním boli ničené väzby medzi rodinami a to viedlo čiastočne k hospodárskemu ochromeniu regiónu. Situácia sa zhoršila po tom čo bola hermeticky uzavretá hranica.

Optácia zo Zakarpatska do ČSR v rokoch 1945 – 1947 (počet rodín podľa oficiálnych sovietskych údajov)[18] :

Zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi či Akcia P bol politický manéver ako prerušiť kontakt so západom, resp. s pápežom a cirkev naviazať na metropolitu v Moskve. Vtedajšia Pravosláva cirkev spadala pod Srbského metropolu. Propagáciu Pravoslávia podporovala aj UNRP.[19] Gréckokatolícka cirkev sa vo vtedajšej dobe angažovala v prospech rusínskeho a teda aj ukrajinského etnika. Kňazi prevažne pôsobili medzi rusínskym etnikom a gréckokatolícka cirkev zároveň vydávala publikácie v rusínčine. Gréckokatolícku cirkev ako inštitúciu nahradila Pravoslávna cirkev v roku 1950. Ale v roku 1968 bola cirkev znova povolená ale už výrazné oklieštená svojim územím. Ďalšou zmenou bolo odstúpenie od prorusínskej orientácie ako aj priklonenie sa k používaniu slovenčiny a tak slovakizácii rusínskeho a ukrajinského etnika.[20] Tento počin spôsobil že mnoho Rusínov a Ukrajincov ostalo v pravoslávnej cirkvi, čo spôsobovalo roztržky medzi samotnými etnikami a v rámci etník samotných. Rozpory sa vyostrili po tom čo v 90. rokoch 20. stor. požiadala gréckokatolícka cirkev o vrátenie sakrálnych stavieb, ktoré pravoslávna cirkev získala neprávom pomocou komunistického režimu.

Akciou „P“ začala postupná a nútená premena Rusínov na Ukrajincov. Predsedníctvom KSS bola dňa 28. 06. 1952 zavedená ukrajinčina ako vyučovací jazyk na národnostných školách kde sa dovtedy vyučovalo po rusky, resp. rusínsky. Táto zmena taktiež postihla rusínsku tlač. Priaševčina sa prestala vydávať, gréckokatolícka cirkev už na území Slovenska neexistovala a pravoslávna cirkev podporovala ukrajinizáciu. Taktiež kultúrne inštitúcie boli ukrajinizované. Ukrajinčina sa presadzovala aj v masmédiách a aj kultúra bola prezentovaná ako ukrajinská. Jednotlivé ľudové tance, piesne a zvyky boli brané ako ukrajinské.[21][22][23] Táto ukrajinizácia spôsobila že Rusíni prestali navštevovať etnické školy a začali sa hlásiť na slovenské školy. To spôsobilo slovakizáciu rusínskeho etnika. Ukrajinské etnikum v období do zlúčenia bolo minimálne zastúpené medzi etnikami v Česko-Slovensku. Vďaka tomuto zlúčeniu sa potvrdili určité tendencie v medzivojnovej ČSR medzi východnými Rusínmi stotožňovať sa s Ukrajincami. To posilnilo aj stotožňovanie Lemkov v Poľsku s Ukrajincami ešte počas prvej ČSR.[24][25]

Rusíni, resp. už Ukrajinci ktorí boli nútene presídlení na Ukrajinu počas akcie Volýň sa snažili vrátiť naspäť na územie Česko-Slovenska. Situácia pre nich bola nepriaznivá, keďže nemohli emigrovať domov, nakoľko išlo o spriatelenú krajinu a boli by znova vykázaní. Mohlo im to pridať štatút sledovanej osoby. Preto až po rôznych snahách získali identifikáciu ako Slováci a postupom desaťročí sa vracali znova na územie Slovenska. Prví reoptanti sa vrátili na začiatku 60. rokov 20.storočia. Táto migrácia trvala približne do roku 1999 a vrátilo sa okolo 8 000 ľudí. Niekedy sa vrátili len potomkovia týchto optantov. Dodnes žijú potomkovia týchto optantov na území Volýňskej a Rivnianskej oblasti Ukrajiny a môžu požiadať o slovenské občianstvo a podniknúť návrat na Slovensko.[26] Tí, ktorí sa vrátili počas komunistického režimu málokedy získali svoj majetok. Ten bol zoštátnený a použitý pre účely režimu. V archíve v Humennom sa nachádzajú záznamy z ohodnotenia majetkov vysťahovalcov.

Po ukončení opcií medzi ZSSR a Česko-Slovenskom sa množstvo obyvateľstva, ktoré malo príbuzenstvo v zahraničí zvýšilo. Hranice miestami rozdelili rodiny (obec Slemence rozdelená na slovenskú a zakarpatskú časť) a prechod cez hranice bol dosť obťažný. Po tom, čo boli hermeticky uzavreté hranice, bolo ľahšie dostať sa z Moskvy do Prahy ako z Užhorodu do Sobraniec. Zmena nastala až v roku 1956, kedy rada ministrov východnej Európy uzatvára dohodu o spolupráci v tzv. východnom bloku. 60. roky sa vyznačujú družobnými partnerstvami a tým aj stretávaním v pohraničných oblastiach.[27] Rodiny sa stretávali na štafetách. Prístup mali len tí, ktorí sa nepokladali za nežiaducich, resp. nepokúsili sa o nelegálny prechod cez hranicu. V roku 1982 bol prijatý zákon, ktorý umožnil republikám ZSSR prijímať samostatné zákony čo zlepšilo možnosti prechodu cez hranicu. To viedlo k podpísaniu zmluvy v roku 1985 o zjednodušenom prekračovaní hraníc pre obyvateľov pohraničných oblastí medzi obyvateľmi Česko-Slovenska a ZSSR.[27]

Údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011

1. Medzilaborce – 2 419 (35,53%)
2. Humenné – 2 263 (6,46%)
3. Svidník – 2 257 (19,26%)
4. Snina – 1 663 (8,02%)
5. Košice – 1 644 (0,68%)
6. Prešov – 1 455 (1,59%)
7. Bardejov – 1 093 (3,24%)
8. Bratislava – 747 (0,18%)
9. Stará Ľubovňa – 577 (3,53%)
10. Čirč (okr. Stará Ľubovňa) – 547 (44,11%)
11. Kamienka (okr. Stará Ľubovňa) – 528 (37,88%)
12. Stakčín (okr. Snina) – 480 (19,38%)
13. Jarabina (okr. Stará Ľubovňa) – 369 (41,88%)
14. Košice-Západ – 363 (0,89%)
15. Habura (okr. Medzilaborce) – 316 (67,09%)
16. Stropkov – 309 (2,82%)
17. Ulič (okr. Snina) – 294 (31,55%)
18. Krásny Brod (okr. Medzilaborce) – 259 (56,43%)
19. Ňagov (okr. Medzilaborce) – 245 (56,19%)
20. Pčoliné (okr. Snina) – 243 (41,75%)
21. Čertižné (okr. Medzilaborce) – 240 (64%)

Údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2011

1. Obručné (okr. Stará Ľubovňa) – 92,68% (38)
2. Závada (okr. Humenné) – 86,11% (62)
3. Runina (okr. Snina) – 81,18% (69)
4. Pstriná (okr. Svidník) – 76,67% (46)
5. Ruská Volová (okr. Snina) – 75,68% (84)
6. Šarbov (okr. Svidník) – 71,43% (10)
7. Ruská Poruba (okr. Humenné) – 70,16% (174)
8. Rokytovce (okr. Medzilaborce) – 70% (140)
9. Belejovce (okr. Svidník) – 69,57% (16)
10. Krajná Porúbka (okr. Svidník) – 69,09% (38)
11. Habura (okr. Medzilaborce) – 67,09% (316)
12. Kalinov (okr. Medzilaborce) – 64,38% (188)
13. Čertižné (okr. Medzilaborce) – 64% (240)
14. Vyšná Pisaná (okr. Svidník) – 59,21% (45)
15. Roškovce (okr. Medzilaborce) – 58,76% (114)
16. Zbudská Belá (okr. Medzilaborce) – 57,25% (75)
17. Krásny Brod (okr. Medzilaborce) – 56,43% (259)
18. Ňagov (okr. Medzilaborce) – 56,19% (245)
19. Čabiny (okr. Medzilaborce) – 56,01% (219)
20. Prituľany (okr. Humenné) – 55,56% (35)