Medzilaborce

Stredoveká osada bola založená pravdepodobne v druhej polovici 15. storočia, kedy zásluhou humenských Drugetovcov sa uskutočnila druhá fáza valašskej kolonizácie. Obyvateľstvo, ktoré stálo pri jej zrode, pozostávalo prevažne z rusínskeho, ale aj poľského a v menšej miere i valašského obyvateľstva, ktoré sa síce venovalo aj pastierstvu, ale v tejto fáze kolonizácie malo už prevahu obyvateľstvo roľnícke. Najstaršia zmienka v listinných dokumentoch je až z roku 1543 ( Kis Laborcz ). Vo vlastníctve Drugetovcov sa nachádzali do roku 1684, keď sa stali majetkom grófskej rodiny Csákiovcov a od prvej polovice 19. storočia patrili rodine Andrásiovcov.

Medzilaborce patria spolu so Svidníkom k tým obciam založeným vo valašskom práve, ktoré charakter mestečiek nadobudli postupným vývojom a nie získaním výsad.

Predpokladom pre takúto postupnú transformáciu z poddanskej obce na mestečko bola okrem iného i poloha na starej obchodnej ceste z Potisia do Haliče, ktorá sa v strede Medzilaboriec rozvetvovala dvoma smermi – cez Čertižné a cez Vydraň.

V roku 1557 pozostávali Medzilaborce z 10 usadlostí a v roku 1715 už mali 18 obývaných, 39 opustených usadlostí a dva mlyny. Do roku 1787 sa Medzilaborce rozrástli na 106 domov a 719 obyvateľov.

Neudržateľné sociálne a hospodárske pomery tu žijúceho rusínskeho obyvateľstva spôsobili, že od 16. storočia sa mená medzilaborských poddaných objavujú v zoznamoch zbojníckych družín, pôsobiacich na obidvoch stranách uhorsko – poľskej hranice ( na panstve humenskom a sanockom ). Ďalšou formou odporu voči zosilnenému útlaku zemepána boli časté úteky poddaných z pôdy. Po skončení stavovských povstaní Františka II. Rákociho nachádzame v Medzilaborciach roku 1720 až 39 opustených usadlostí. Obyvatelia najčastejšie utekali do južných stolíc Uhorska, ale i do Poľska. Opustené usadlosti si od panstva prenajímali Židovskí nájomníci.

Za takýchto pomerov bolo zrušenie poddanstva nesporne veľkým revolučným činom. Od poddanských povinností boli oslobodení aspoň urbariálni poddaní. Politicky sa priebeh revolúcie v rokoch 1848 – 1849 dotkol i Medzilaboriec, a to v máji 1849, keď sa na území chotárov Medzilaboriec, Borova a Habury stretli vojská ruského cára s uhorskými honvédmi.

K staršej nekodifikovanej tradícii trhov v Medzilaborciach pribudlo od roku 1859 povolenie na konanie krajinských jarmokov, ktorým sa urýchlil mestotvorný proces. K výraznejšiemu napredovaniu Medzilaboriec prispelo i odovzdanie železničnej trate Humenné – Medzilaborce do užívaní dňa 12. júna 1873. Posledným činom dotvárajúcim mestský charakter Medzilaboriec bolo zriadenie slúžnovského úradu koncom 19. storočia. Tieto pozitívne kroky vo vzťahu k mestečku a jeho obyvateľstvu sa čiastočne odrazili i v jeho demografickom rozvoji. Ak v roku 1851 mali Medzilaborce 724 obyvateľov, do roku 1910 ich počet vzrástol na dvojnásobok (1561). V roku 1880 tu bolo 143 domov, v roku 1910 už 226.

Relatívne priaznivý rozvoj začiatkom 20. storočia prerušili vojnové udalosti v zimných mesiacoch 1914 – 1915. Začiatkom februára 1915 bolo mestečko dobyté ruskými vojskami, ktoré sa tu zdržali až do začiatku mája 1915. Ostalo po nich zničené mesto a tisíce mŕtvych vojakov na obidvoch stranách. Vojenské cintoríny sú dodnes svedectvom tejto hrôzy. Na vojnovom pohrebisku z prvej svetovej vojny v Medzilaborciach je pochovaných 1 692 vojakov. Z pochovaných štyria vojaci boli ríšski Nemci, zvyšných 1 688 padlých slúžilo v Rrakúsko-Uhorskej cisársko-kráľovskej armáde a Cárskej ruskej armáde.

Obdobie prvej Československej republiky (1918-1938) bolo obdobím rozvoja.

V období Slovenskej republiky (1939-1945) sa Medzilaboriec významne dotkli protižidovské opatrenia. Tunajšia židovská komunita patrila medzi najväčšie na Slovensku. V roku 1942 v Medzilaborciach žilo 825 Židov, ktorí dominovali v obchode a službách mesta i okresu Medzilaborce. Absolútnu väčšinu z nich deportovali slovenské úrady v jarných mesiacoch roku 1942 do vyhladzovacích táborov na území dnešného Poľska.

Záverečná etapa druhej svetovej vojny, najmä boje medzi Červenou armádou a ustupujúcou nemeckou armádou o Medzilaborce na jeseň r. 1944, priniesli so sebou veľké škody.

Mestečko sa až do roku 1960 udržalo ako sídlo okresu. Rozsiahla stavebná činnosť v období komunistického režimu zmenila architektonickú tvár mesta a dala mestu súčasnú podobu. Najvýznamnejšou zmenou prešlo centrum mestečka, z ktorého prakticky zmizli staré historické budovy a nahradili ich nevzhľadné obchodné domy (OD Jednota, OD Kamjana).

Ruku v ruke s výstavbou mesta išlo založenie priemyselnej výroby. V meste vznikli dva priemyselné závody - strojársky (Transporta, neskôr premenovaná na Vihorlat) a sklársky. Po spoločenských zmenách v roku 1989 a nástupe trhovej ekonomiky však obidva závody upadli a v celom regióne vzrástla nezamestnanosť.

Medzilaborce sú aj v súčasnosti okresným mestom (bez Okresného úradu).

V meste Medzilaborce žije 6 639 obyvateľov (k 31. 12. 2015). Mesto je rôznorodé z pohľadu národnostného zloženia, z náboženského hľadiska v ňom výrazne dominujú kresťania náležiaci k byzantskému obradu. Z historického hľadiska bolo mesto zložené väčšinou z Rusínov a Židov.

V meste Medzilaborce má najväčšiu tradíciu sklársky a strojársky priemysel.

V sklárstve to bola od roku 1970 pobočka českých Jabloneckých sklární, ktorá zamestnávala do 600 ľudí. Po privatizácii podnik zanikol. Glass LPS je pokračovateľom 45 ročnej sklárskej tradície v Medzilaborciach a naďalej vyrába krištáľové svietidlá a brúsi lustrové ovesy.

V strojárskom priemysle v Medzilaborciach začínala Transporta , neskôr Vihorlat, ktorý mal 1200 zamestnancov. Privatizácia a kríza v strojárstve fabriku zlikvidovala. Teraz v strojárskom priemysle pokračuje Kovostroj a Strojlab.

Od roku 1870 je mesto napojené na železničnú sieť.[6] Na trati Michaľany – Łupków leží Železničná stanica Medzilaborce.[7]

• Náměšť nad Oslavou, Česko
• Kozienice, Poľsko

• Zoznam kultúrnych pamiatok v Medzilaborciach

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Medzilaborce

• Medzilaborce
• Laborecko
• Gréckokatolícka farnosť a protopresbyterát Medzilaborce

Panoráma Medzilaboriec.