Nižná Pisaná

Nižná Pisaná leží v severnej časti Nízkych Beskýd v doline rieky Kapišovka, severného prítoku Ondavy, v nadmorskej výške 321 m n. m. Rozloha územia predstavuje 738 ha. Mierne členitý povrch katastra tvoria flyšové vrstvy. Prevláda súvislý les s porastom buka, hrabu, borovice a brezy. V katastri je nálezisko kamenného uhlia a pramene sírovodíkovo-metánových vôd.

Obec sa nachádza v Údolí smrti, mieste najprudších bojov Karpatsko-duklianskej operácie koncom októbra 1944, v okolí sa nachádza mnoho vojenskej techniky priamo v teréne.

Cez obec preteká riečka Svidničanka.

Obec v minulosti bola vedená pod týmito názvami:

• 1773 Alsó-Piszana, Nizna Pisana,
• 1786 Alschó-Piszana,
• 1808 Alsó-Piszana, Dolní Písaná,
• 1863 – 1902 Alsópiszana,
• 1907 – 1913 Alsóhímes,
• 1920 Nižná Pisana,
• 1927– Nižná Pisaná.

Prvé osídlenie územia obce sa začalo v rokoch 1573 – 1598. Patrila panstvu Makovica. Prvá písomná zmienka o vzniku obci je z roku 1600, keď sa uvádza pod maďarským názvom Also Pisana. Vtedy bola novou dedinou na panstve. V roku 1773 je už Nižná Pisaná. Prví obyvatelia si tu postavili obydlia a začali pripravovať pozemky na polia a lúky, preto ešte neboli povinní platiť daň kráľovi. V písomnostiach, najmä urbároch zo 17. storočia sa uvádza, že toto územie osídľovali Rutheni, teda Rusíni. Sídlisko vybudovali osídlenci so šoltýsom podľa zákupného práva. Neskôr bolo povinnosťou šoltýsov dozerať, aby roľníci- osídlenci riadne platili ročnú daň a odovzdali naturálie zemepánom. Podľa údajov z roku 1600 bolo v obci 5 domov roľníkov a jeden šoltýsky dom.

V roku 1618 tu bolo už 17 sedliackych rodín a 4 rodiny u šoltýsov. V dedine bolo 21 obývaných domov. len jedna rodina hospodárila na celej usadlosti, 5 na polovičných, 9 na štvrtinových a dve na osminových usadlostiach.

V Nižnej Pisanej sa v roku 1618 uvádzajú takéto priezviska: Uhriniak, Haraszim, Czebiňak, Pelešov, Baršcz, Zariczny, Jarošov, Povanda, Czap, Artim, Rusinko, Homva, Wolczok, Wergala, Bodnar, Barš, Szmerek a Harašczak. U šoltýsa slúžili tri želiarske rodiny a u sedliakov sedem želiarov. Osídľovanie obce pokračovalo, počet obyvateľov a domov narastal až do roku 1940, keď obec mala 259 obyvateľov. Po tomto roku počet obyvateľov má klesajúcu tendenciu.

Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom hovädzieho dobytka a oviec. V 19. storočí tu mala majetky rodina Nevických. V polovici 19. storočia bolo v obci zaznamenané veľké vysťahovalectvo za prácou do USA, Kanady a Argentíny.

Špecifickou črtou obce je skutočnosť, že do druhej svetovej vojny tu v zhode žili Slováci, Rusíni, Poliaci, Rómovia, Nemci a Židia. Pri sčítaní ľudu, domov a bytov k 3. 3. 1991 v obci žilo 112 obyvateľov, z toho 73 národnosti slovenskej a 39 národnosti rusínskej a ukrajinskej.

V čase prvej svetovej vojny na území obce boli boje medzi rakúsko-uhorskými a ruskými vojskami a obec bola veľmi poškodená. Pohroma postihla obec aj v čase prechodu frontu v roku 1944 keď 6.októbra bola obec zbombardovaná a úplne zničená ľahla popolom.

DRUHÁ SVETOVÁ VOJNA A OSLOBODENIE OBCE

Začiatky druhej svetovej vojny v obci podľa očitých svedkov spadajú do augusta 1944, keď prišla skupina partizánov /pešiaci, aj na koňoch/, ktorá pokračovala smerom na Bardejov do obce Kríže, kde sa údajne nachádzal partizánsky štáb.

Dňa 21. septembra do obce prišla ďalšia skupina Červenej armády. Volali ju "preryvná fronta". Tá určitý čas žila v lesoch, bez pomoci a potravín. Časť sa stiahla do obce a žiadala pomoc. Za 4 dni občania odovzdali vojakom veľa hovädzieho dobytka a pomáhali aj základnými potravinami. Keď sa k obci priblížili nemeckí vojaci, červenoarmejci obec opustili.

25. septembra 1944 do obce vtrhli nemecké vojská. Brali všetko, aby pre "Ivana" ako nazývali Červenú armádu nič nezostalo. 6. októbra na príkaz nemeckého velenia začala evakuácia obce. Ľudia opúšťali svoje príbytky a po veľkých útrapách a ťažkostiach, z Dobroslavy a Kapišovej smerovali na Vranov a Prešov. Každý sa usadil tam kde ho prijali. Onedlho rozbombardovaná obec ľahla popolom. Bol to hrozný obraz skazy.

V časti chotára obce, na kóte Javira popri 38. armáde 1.Ukrajinského frontu bojovali aj vojaci Prvého československého armádneho zboru. Táto operácia v mesiacoch september- november 1944 sa zapísala do dejín Karpatsko- Duklianskej operácie, úlohou ktorej bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu.

Na známu výšinu horu Javira smerom od Zindranowej na Hunkovce sa ťažko prebíjali vojaci 1. československého armádneho zboru- svobodovci. Takmer meter za metrom bolo potrebné pri postupe odrážať odpor nepriateľa.

Na západ od miesta bojov 12.gardová tanková brigáda plk. N.G. Dušaka sa dostala do ťažkej situácie v postupe na Nižnú Pisanú. Fašisti upevnili svoje obranné pozície na úpätiach hôr okolo cesty. Jeseň vtedy bola veľmi daždivá a jediná cesta sa stala neprechodnou. Tanky 12.gardovej tankovej brigády sa nemohli dostať z východzej pozície. Cesta na Nižnú Pisanú bola zaliata vodou, celá v blate. Aby sa tanky mohli dostať dopredu museli sa použiť na ťahanie konské poťahy, až 12 párov koní a vlečné laná, pomocou, ktorých sa tanky vyťahovali z bahna. Na miesto tohto pohybu bol vyslaný 106. ženijný prápor, ktorý budoval drevené premostenie cesty, čím sa uľahčil pohyb tankov. Po dvoch dňoch, 23. októbra sa podarilo sústrediť tanky v severnej časti údolia Nižná Pisaná. Stále dažde, hmla, skalnaté svahy, husté porasty, rozmoknutá zem a zamínované územia paralyzovali pohyb transportu a techniky. Ťažké to boli dni aj pre armádu. Niekedy aj dva dní sa vojaci nemohli ani zohriať, ani osušiť si premočený odev. Za takýchto podmienok sa veľmi ťažko bojovalo proti dobre postavenému a ozbrojenému nepriateľovi. Ráno 25. októbra 1944 sa počasie trocha umúdrilo. O 10.00 hodine sa začala delostrelecká príprava na útok.

305. strelecká divízia 4.gardového tankového zboru genpor. P. P. Polubajorova a 12. gardová tanková brigáda N. G. Dušaka, ktorá mala k dispozícii 28 tankov, sa dostala do Nižnej Pisanej a začala neúprosný boj s nepriateľom, ktorý bránil obec. V tankovom boji o Nižnú Pisanú postupujúce vojská zničili 2 nepriateľské delá, mínometnú batériu a ukoristili 5 nepriateľských tankov. Veľké straty na ľuďoch a technike zaznamenala aj 12. gardová tanková brigáda.

25. októbra 1944 Nižná Pisaná bola oslobodená za cenu veľkých ľudských obetí a materiálnych škôd. V boji o Nižnú Pisanú zahynulo 16 identifikovaných a 1101 neznámych vojakov. Na pamiatku týchto udalostí, údolie najväčšej tankovej bitky z obdobia Karpatsko-Duklianskej operácie bolo pomenované Údolím smrti. Ako symbol ťažkých bojov s nepriateľom v Údolí smrti je inštalovaná vojenská technika, ktorá varuje: Už nikdy viac vojnu!

O ťažkých bojoch v údolí obcí Nižná Pisaná, Kapišová, Kružlová a Dobroslava v dňoch 25. a 26. októbra svedčia aj tieto údaje:

25. októbra 1944 vojská 38. armády spotrebovali približne 46 tisíc a 26. októbra 32 tisíc nábojov, striel a mín.

Pri oslobodzovaní obce sa v boji vyznamenal aj Pavel Andrejevič Kondyra, gardový seržant z Kyjeva, jeden z galérie Hrdinov Dukly. Pri príležitosti 38. výročia Karpatsko-Duklianskej operácie v októbri 1982 navštívil obec Nižná Pisaná a bol mu udelený titul "Čestný občan obce".

Ubolený a užialený bol návrat občanov do vypálenej a zničenej obce. Muselo sa začať od začiatku. Likvidovali sa rumoviská a stavali sa provizórne drevené obydlia.

Na každom kroku hrozilo nebezpečenstvo, lebo zem bola "posiata" mínami. Míny síce pyrotechnici postupne odstraňovali, ale rozkladajúce sa mŕtve telá vojakov a trupy koní odstraňovali miestni obyvatelia, nevynímajúc z toho ani deti. Mŕtve telá vojakov sa ukladali do z dosák zbitých a zavápnených truhiel a odvážali sa do Svidníka, kde sa neskôr pochovávali do spoločných hrobov.

Zabité kone sa pálili alebo zahrabávali do zeme na tzv. konský cintorín.

Za týchto ťažkých podmienok sa obyvatelia obce s veľkou vervou pustili do zápasu o nový život, o obnovenie vojnou zničeného hospodárstva.

TRAGICKÉ NÁSLEDKY VOJNY

Bol krásny júnový slnečný deň roku 1945 a roľníci zbierali z polí prvú úrodu. Aj roľníkovi Andrejovi Gregovi pomáhal 9-ročný synček Janko. Vo svojich detských ručičkách zvieral drevené hrable a usiloval sa byť čo najviac užitočný. Nešťastný to bol deň. Pre malého Janka vtedy navždy prestalo svietiť slnko, lietať motýle, kvitnúť stromy a kvety. Márne sa usilovali oční lekári v prešovskej nemocnici zachrániť zrak malému Jankovi. Nebolo pomoci.

Zabudnutá mína v poli pripravila chlapca o to najcennejšie a aby diabolská zbraň dovŕšila svoju skazu, odtrhla mu aj štyri prsty na pravej ruke. Janko sa ale nevzdával. Ukončil Základnú školu a Jedenásťročnú strednú školu pre nevidiacich v Levoči a pokračoval v štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po jej úspešnom ukončení pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, neskôr docent na Právnickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach.

Vo štvrtok, keď sa písal 23. jún 1960, šli za svojou prácou štyria otcovia dietok, dobrí manželia, obetaví a pracovití družstevníci Andrej Grega, Vasiľ Štefanisko, Michal Vachna a neskôr sa k nim pridal aj Teodor Pichanič. Tí štyria mali za úlohu urobiť cestu k družstevným maštaliam. Nedokončili ju. Zrazili ich k zemi črepiny vybuchnutej míny, na ktorú pri práci narazili. Mladé JRD pochovalo svojich štyroch členov – ďalšie obete poslednej vojny, pochovalo manželov a otcov. Fašistická mína zabila štyroch ľudí, ktorí chceli žiť, tvoriť, budovať. Ostali vdovy, siroty. Strašná je vojna – tragické sú jej následky.

Ďalšia tragická udalosť sa odohrala 12. mája 1983 na dvore Andreja Kostika. Vtedy vybuchla vojenská munícia, Andrejovi poranila nohu a ruku a smrteľne zranila mladého chlapca z Vyšnej Pisanej.

FUNKCIONÁRI OBCE

O práci funkcionárov obce z predvojnového obdobia nie sú žiadne písomné záznamy.

Prvým komisárom obce do roku 1945 bol Vasiľ Kostik.

V rokoch 1945 až 1990 v obci pôsobil Miestny národný výbor, ktorý zabezpečoval výkon štátnej správy.

Predsedovia MNV: Andrej Štefanisko, Vasiľ Štefanisko, Andrej Kostík /1948 – 1949/, Vasiľ Štefanisko /Hakunčin 1949 – 1954/, Michal Grega /1954 – 1986/, Irena Kopčíková /1986 – 1988/, Jaroslav Knieža /1988 – 1990/.

Tajomníci MNV: Andrej Kostík /1954 – 1959/, Andrej Pichanič /1959 – 1960/, Ján Vachna /1960 – 1986/, Anna Kaliňaková /1986 – 1988/, Irena Kopčíková /1988 – 1990/.

Od roku 1945 do roku 1990 pracovníkmi MNV a občanmi boli zabezpečované tieto práce:

-výstavba asfaltovej cesty z rázcestia Dobroslava

-výstavba 8 železobetónových mostov, z toho 4 na štátnej ceste a 4 na miestnych komunikáciách

-obnova vojnou poškodeného gréckokatolíckeho chrámu, jeho maľbu a oplotenie, oplotenie cintorína

-pomoc pri výstavbe 12 domov firmou Dugas, 27 domov v akcii 5M

-výstavba kultúrno-spoločenského strediska a budovy MNV

-výstavba budovy školy kde občania odpracovali viac ako 1000 brigádnických hodín

-výstavba obchodu a pohostinstva Jednota

Od roku 1990 obec riadi obecné zastupiteľstvo a starosta obce. Volené orgány obce zabezpečujú úlohy obce na úseku verejnej správy a samosprávy. Obecné zastupiteľstvo tvoria poslanci, volení občanmi obce v priamych voľbách.

Starostovia obce od roku 1990:

Vasiľ Štefanisko /1991 – 1994/, Peter Štefanisko /1994 – 1998/, František Jenčo /1998- /. V dnešnej dobe vykonáva funkciu starostu Ing. Milan Grega.

V priebehu rokov 1991 – 1999 boli vykonané tieto práce v obci:

• vyčistenie a úprava obidvoch cintorínov
• rekonštrukcia a maľba exteriéru obecného úradu a kultúrneho domu
• čistenie priestranstva okolo vodných tokov, priekop a verejných budov
• úprava priestranstva a premiestnenie čakárne na autobusovej zástavke
• výmena stĺpov a rekonštrukcia verejného osvetlenia
• rekonštrukcia obecného rozhlasu

V ostatnom období pozornosť obecného zastupiteľstva je sústredená na úpravu okolia budovou Obecného úradu, úpravu miestneho potoka po povodni a na rekonštrukciu a opravu budovy školy. Zabezpečujú sa aj prace na plynofikáciu obce.

CIRKEV A DUCHOVNÝ ŽIVOT OBČANOV

Prirodzeným atribútom každej obce už od dávnej minulosti je výstavba Božieho chrámu na najvyššom mieste v obci. Najstarší písomný záznam uvádza, že do roku 1913 v obci bola drevená cerkov. Kňaz Ján Jakovič tu pôsobil už v roku 1788.

Pod farnosť Nižná Pisaná v minulosti patrili aj obce Vyšná Pisaná a Dobroslava. V rokoch 1930 – 1945 tu pôsobili duchovní: Jozef Želinský, Ladislav Sinetár, Vasiľ Prokipčák a Ján Gojdič. V povojnovom období, v rokoch 1945 – 2000 to boli kňazi: Ján Gojdič, Vasiľ Prokipčák, Pavol Cillý, Ambrozij Špaček, Mikuláš Lazor, Andrej Hrustič, Alexej Janočko, Michal Ihnát, Vasil Kormaník, Teodor Hanát, Mikuláš Pavlík, Peter Rusnák, Ľubomír Petrík, Ladislav Šedivý a Marek Kolesár.

Do roku 1950 občania boli vyznávačmi gréckokatolícke náboženstvo. V roku 1950 na východnom Slovensku z úradného rozhodnutia občania vyznávali náboženstvo pravoslávne. Zmeny nastali po roku 1968, keď opäť bola povolená činnosť gréckokatolíckej cirkvi na východnom Slovensku.

Ku gréckokatolíckemu náboženstvu sa prihlásilo 28 rodín a farnosť Nižná Pisaná bola a je doteraz spravovaná z farnosti Kapišová. K pravoslávnym veriacim sa prihlásilo 18 rodín a duchovný život týchto veriacich je zabezpečený z farnosti Kružlova.

Od roku 1968 do júla roku 1991 sa gréckokatolícky chrám na bohoslužby a iné obrady užíval spoločne všetkými veriacimi.

Po roku 1991 sa ekumenizmus kresťanov prejavil, tak, že museli byť od seba odlúčení v rôznych budovách.

Podľa sčítania ľudí, domov a bytov v roku 1991 v obci žilo 112 obyvateľov, z ktorých ku gréckokatolíckemu náboženstvu sa hlásilo 53 občanov, k rímskokatolíckemu 4 občania a k pravoslávnemu 50 občanov.

V súčasnom období grécko a rímskokatolícki veriaci navštevujú bohoslužby a iné obrady v gréckokatolíckom chráme z roku 1913. Do obce dochádza a duchovný život veriacich zabezpečuje kňaz Mgr. Marek Kolesár, správca farnosti v Kapišovej.

Od 21. júla 1991 pre pravoslávnych veriacich sa bohoslužby a iné cirkevné obrady konajú v budove bývalej školy, kde je k tomu účelu prispôsobená jedna miestnosť. Do obce dochádza a duchovný život veriacich zabezpečuje Prot. Mgr. Demeter Lipinský správca farnosti v Kružlovej.

Nižná Pisaná je známa zručnosťou žien v maľovaní a zdobení veľkonočných kraslíc. Táto činnosť sa dedí z generácie na generáciu. Známou a vychýrenou v tomto ľudovom remesle je napr. Irena Čverčková, ktorej maľované kraslice putovali na viaceré výstavy ľudovej umeleckej tvorivosti, nielen na Slovensku, ale dostali sa aj do zahraničia. V rokoch 1994 – 1997 v obci sa konali okresné súťaže v maľovaní kraslíc, pod názvom O najkrajšie kraslice. Na týchto súťažiach sa preslávili Irena Čverčková, Marián Čverčko, Iveta Štefanisková – Ligenzová, Mariána Vachnová, Tatiana Čverčková, Darina Olijárová a Irena Kopčíková.

V maľovaní kraslíc sa v obci využíva rôznofarebná vosková plastika a v ostatnom období pastelová technika na bielom podklade.

Okresné súťaže prispeli k tomu, že v obci boli vystúpenia súborov: Makovica, Makovický holos, Topľan a sólistov Máriu Mačoškovú, Michala Labíka a Tomáša Babjaka i ľudového rozprávača Juraja Kasardu.

V súčasnosti kultúrno-spoločenský život organizuje obecné zastupiteľstvo rôznymi akciami: stávanie májov s pálením vatry, oslavy Dňa matiek, Mesiac úcty k starším.

Súčasťou života obyvateľov obce je ich kultúrno-spoločenský život. Už v roku 1926 bol v obci založený Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý mal 19 členov. Prvým predsedom zboru bol Andrej Grega ml. a veliteľom miestny učiteľ Štefan Javorský.

Aj v povojnovom období dobrovoľné hasičstvo obnovilo svoju činnosť. Aktívne pracovalo najmä družstvo dorastencov, ktoré sa v roku 1955 zúčastnilo na celoslovenskej súťaži a medzi okresnými družstvami bolo hodnotené ako najlepšie. Informácia z roku 1991 uvádza, že organizácia mala 31 členov (4 ženy). Predsedom bol Peter Morjak a veliteľom Ján Pichanič ml.

V roku 2000 organizácia má 23 členov, predsedom je Peter Omaska a veliteľom Marek Jurčišin.

V povojnovom období v obci okrem požiarnikov pracovali aj tieto spoločenské organizácie: Socialistický zväz mládeže, Zväz Československo-sovietskeho priateľstva, Zväzarm, Sokol a Československý Červený kríž. Úspešné v obci v prospech nášho obyvateľstva pracovala aj kultúrno-spoločenská organizácia Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich, neskôr Zväz Rusínov-Ukrajincov.

Roku 1986 zväzáci obce v rámci mládežníckej súťaže Strom života získali putovný pohár Východoslovenského KNV.

Veľký význam pre zvýšenie kultúrnej úrovne v obci malo založenie knižnice roku 1948. Aj keď v počiatočnom štádiu svojej pôsobnosti počet zväzkov krásnej a detskej literatúry bol len 76 ks, záujem obyvateľov o knihy a časopisy rástol.

V roku 1960 knižnica už mala 724 zväzkov a 35 zapísaných čitateľov. Vedúcou knižnice bola učiteľka Anastázia Fedorková. Ďalšími vedúcimi knižnice boli miestni učitelia: Grocká a Šveda. Počet čitateľov sa pohyboval od 31 v roku 1960 do 49 v roku 1975.

Po zrušení základnej školy v obci postupne upadla aj činnosť knižnice. Od roku 1993 knižnično-informačné služby tu poskytuje Podduklianska knižnica vo Svidníku, prostredníctvom bibliobusu – pojazdnej knižnice.

Významne kulturno- spoločenské akcie v obci:

-výstavba bezprašnej cesty v rokoch 1948 – 52 a následne roku 1952 zriadenie autobusového spojenia, -výstavba 12 nových domov firmou Dugas a 25 domov v akcii 5 M. Neskôr v roku 1959 pribudli ďalšie 3 domy v akcii 5 M a 3 občania si postavili svoje domy svojpomocne. V ostatných rokoch pribudli 2 domy a jedna chata.

Pozitívny dopad na zvýšenie kultúrneho života občanov malo zavedenie elektrického prúdu a telefónneho spojenia.

POĽNOHOSPODÁRSTVO

Už prvé písomné správy o vzniku obce uvádzajú, že jej obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom hovädzieho dobytka a oviec. Až do roku 1959 všetka pôda, lúky a pasienky boli súkromné. Súkromne hospodáriaci roľníci na ornej pôde pestovali zemiaky, kapustu, jačmeň, raž, ovos, ľan a konope.

Významným dňom v živote obce bol 20. november 1959, keď v obci bolo založené jednotné roľnícke družstvo. Prvým predsedom JRD sa stal Ján Kimák. Vedenie družstva tvorili Andrej Štefanisko, Vasiľ Štefanisko, Michal Grega, Teodor Jech, Michal Gajdoš, Peter Pec a Michal Vachna.

Do JRD nevstúpilo 5 malých a stredných roľníkov.

V roku 1960 obec mala 740 ha pôdy. Z toho 159 ha ornej pôdy, 19 ha neplodnej pôdy, 43 ha lúk, 92 ha pasienkov a 408 ha lesov. Ostatná pôda patrila súkromníkom.

Najviac pracovných dní na JRD v roku odpracovali: Vasiľ Kostik, Vasiľ Hnat, Andrej Vachna st. a Karol Patlevič.

Vo februári 1961 novým predsedom bol zvolený Peter Pec. Začalo sa s výstavbou kravína. V máji bol doň sústredený hovädzí dobytok. Občania odovzdali do JRD 105 ks hovädzieho dobytka. Odmena na jednotku bola 5 Kčs.

V roku 1962 JRD malo opäť nového predsedu. Stal sa ním Teodor Jech. JRD v tomto období vlastnilo už traktory, sejačky, mláťačku, rozhadzovač umelých hnojív, samoväzy, brány, pluhy a závesné náradie. Odmena za jednotku v zálohe bola 5 Kčs + doplatok 2,50 Kčs a 3 kg obilia. Veľkú pomoc JRD poskytoval patronátny závod Štátne lesy Svidník, najmä v sezónnych letných a jesenných poľnohospodárskych prácach.

V roku 1963 predsedom JRD bol Michal Gajdoš, ale 14. augusta na celoobecnej schôdzi bolo dohodnuté, že od 1. septembra 1963 živý a mŕtvy inventár prejde bezplatným prevodom pod správu Štátnych majetkov Svidník, hospodárstvo Ladomirová.

Vedúcim hospodárstva Nižná Pisaná sa stal Michal Žumár z obce Kružlová, ktorého neskôr vystriedal Ján Siňár. V tomto roku na poliach nášho chotára sa páslo aj okolo 500 oviec.

Priemerná mzda traktoristu bola 1 600 Kčs, pracovníka v živočíšnej výrobe 1 400 Kčs a pracovníka z rastlinnej výroby 1 000 Kčs. Občanom, ktorí pracovali v ŠM, boli pridelené 30-árové záhumienky. Od roku 1966 vedúcim hospodárstva Štátneho majetku v Nižnej Pisanej bol opäť Michal Žumár.

Od roku 1972 obecná pôda patrila JRD so sídlom v Kapišovej. Na poliach JRD pestovalo pšenicu, jačmeň, raž, ovos a krmoviny. V roku 2000 je to družstvo podielnikov na čele s predsedom Jánom Kostíkom z Vyšnej Pisanej.

OBCHOD A CESTOVNÝ RUCH

Pred prvou svetovou vojnou v obci neboli obchod ani krčma. Za nákupmi sa chodilo do Svidníka, ale na základnú obživu im postačovali aj produkty, ktoré si občania vypestovali na svojich políčkach.

Prvý súkromný obchod v obci zriadil Žid Harom v roku 1924. V nasledujúcich rokoch súkromní obchodníci boli: Eleonóra Patlevičová /1927 – 1933/, Karol Patlevič /1933 – 1934/, Ján Pichanič /1934 – 1936/.

V čase druhej svetovej vojny bol zavedený prídelový lístkový systém na múku, cukor, masť, slaninu a mydlo. V roku 1953 sa v bývalej Československej republike uskutočnila menovaná reforma, ktorou bol zrušený lístkový systém. Prvým povojnovým obchodníkom v roku 1945 bol Andrej Kostik. Roku 1947 obchod prevzal Peter Pec, po ňom na roky 1955 – 1958 Paraska Hnatová a na niekoľko mesiacov po nej obchodnú činnosť vyvíjala Anna Patlevičová.

Od roku 1958 do roku 1963 vedúcou predajne bola Anna Gerberyová. Obchodným zariadením bola drevená baráková budova. Neskôr určitý čas vedúcimi predajne boli Jozef Štefanisko a Irena Kopčíková.

Najdlhšie obdobie, t. j. v rokoch 1964 – 1994 vedúcou predajne Rozličný tovar, ktorú riadila Jednota SD Svidník, bola Anna Štefanisková. Prvým súkromným obchodníkom v roku 1994 sa stal Vasiľ Dubivský.

V letnom a zimnom období obcou prechádza veľa turistov, ktorí idú po stopách spomínaného I. Československého armádneho zboru a tankovej brigády. Obdivujú krásu prírody, zbierajú lesné plody a huby. Návštevníkov priťahujú aj exponáty Vojenského múzea vo Svidníku z druhej svetovej vojny a história obcí z Údolia smrti.

V Nižnej Pisanej pôsobí aj poľovnícke združenie Javira.

• Encyklopédia Slovenska ; IV. zväzok, Veda, Bratislava 1980
• Heraldický register Slovenskej republiky, IV. zväzok, Ministerstvo vnútra SR, Matica slovenská, Martin 2003
• Krpelec, B.: Bardejov a jeho okolie dávno a dnes. Bardejov 1935.
• Kronika obce Nižná Pisaná; OU Nižná Pisaná
• KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. 517 s.
• Štatistický úrad Slovenskej republiky, Mestská a obecná štatistika

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nižná Pisaná