Vyšná Jedľová

Vyšná Jedľová leží v severovýchodnej časti Nízkych Beskýd, v údolí prítoku potoka, ktorý ústi do Ondavy, v nadmorskej výške 312 m. Od okresného sídla Svidník je vzdialená severozápadne 7 km.

V striebornom štíte zo zlatej kamenistej pôdy je vyrastajúca jedľa s vysokým čiernym kmeňom a zelenou korunou.

Tento erb zaraďujeme k hovoriacim prírodným motívom podľa odtlačku pečatidla obce z roku 1868.

Autorom erbu je Ladislav Nagy, erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom 24. októbra 1998. Je zapísaný v heraldickom registri SR pod číslom V-129/1999.

Vlajka obce pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách bielo-zeleno-čierno-žltej farby. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, tvare lastovičieho chvosta, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Názov obce existoval v nasledovných obmenách:

• Felssó Jedlowa (1618),
• Felső-Jedlova, Wisna Jedlowa (1773),
• Felschő-Jedlowa (1786),
• Felső-Jedlova, Horní Jedlova (1808),
• Ober Jedlowa (1850),
• Felsőjedlova (1863–1902)
• Felsójedlova (1907- 1913),
• Felsófenyves (1910),
• Vyšná Jedlová 1920, Vyšnia Jedľová (1921-1930) a
• Vyšná Jedľová (od roku 1927, 1950).

V 15. až 16. storočí sa postupne so súhlasom panstva zakladali nové osady na severovýchodnom Slovensku. Zakladali ich Valach i seu Ruthéni - Valasi alebo Ruthéni, ako sa uvádza v dobových listinách, osídľovali a časom vytvárali väčšinu súčasných obcí v podduklianskom regióne. Zastalo im pôvodné, trochu upravené pomenovanie Rusíni. Uchovali si svoje zvyky a obyčaje, osobitný spôsob života, odlišný od ostatných oblasti východného Slovenska. Najstaršie písomné pamiatky, ktoré objasňujú históriu obce Vyšná Jedľová a jej vznik, sa viažu až k dokumentom Makovického panstva.

Spišská kapitula dňa 20. septembra roku 1559, v stredu, deň pred sviatkom apoštola Matúša evanjelistu, opätovne uviedla šľachtica Gašpara Šerédiho do vlastníctva panstva Makovica, ktorého majetkovou súčasťou bola aj dedina Vyšná Jedľová. Pri tej príležitosti vznikla o nej najstaršia správa a uvádza ju pod maďarským názvom v zmysle Ruská Nová Ves.

Názov vytvorili zemepáni a používali ho krátky čas. Výstižne však vyjadril skutočnosť, že dedinu založili rusínski usadlíci podľa zákupného práva, nedlho pred rokom 1559. V neskorších prameňoch sa dedina vyskytuje pod maďarizovaným názvom Felsö Jedlowa, čo svedčí o tom, že dedina vznikla na dovtedajšom majetku Nižnej Jedľovej.

Sedliaci boli prvý raz zdanení v roku 1572, a to od jednej porty. Roku 1588 už od dvoch port. V týchto rokoch tu žilo aj 5, resp. 2 želiarske rodiny. Roku 1600 malo sídlisko šesť obývaných poddanských domov a obydlie šoltýsa.

Koncom 16. storočia bola Vyšná Jedľová malou dedinou, ale počet obyvateľov a domov vzrastal. Roku 1618 šoltýstvo patrilo už štyrom domácnostiam. Vtedy tu hospodárilo 21 sedliackych domácností na polovičných, tretinových a štvrtinových usadlostiach. Patrila k rusínskym dedinám na panstve Makovica.

Od štyroch kantorových poddaných platí dedina a šoltýstvo polovicu, šoltýs dlhuje polovicu kantorstva. Za polovicu poddanstva neplatil kantor spolu s dedinou, asi v dvoch prípadoch platba zostala Hriczovi šoltýsovi za polovicu poddanstva až doteraz. Títo majú veľký chotár, i ich oračina je vychudnutá. Poddaný s celou usadlosťou smerom na Orlich, ako vravia, ani len dvadsať kubulov nemôže zasiať. Na inom pozemku s celou usadlosťou môže zasiať až 30 kubulov. Majú kus živého lesa." (1 kubulus:20-30 I na 7,5 ar.)

Na prelome 16. a 17. storočia bola Vyšná Jedľová malou dedinou s prevažné poddanským obyvateľstvom, ktoré sa zaoberalo poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pláteníctvom a patrila do panstva Makovica.

XX. storočie

Pred 1. svetovou vojnou obyvatelia obce žili veľmi biedne. Bývali v malých drevených domčekoch, ktoré boji pokryté slamou. Iba obytný dom Juraja Artima bol vymurovaný z kameňa.

V decembri 1915 sa v katastri obce odohrali boje medzi rakúsko-uhorskými a ruskými vojskami. Z obce odišlo asi 20 mužov na front. Z nich bol zabitý Ján Makara, ranený Michal Artim. Po skončení vojny, v roku 1919 vypukol v obci týfus, na ktorý zomrelo 7 občanov. Aj po vojne bol život v obci biedny. Bol veľký nedostatok potravín, šatstva a obuvi. Poľnohospodárska pôda s úzkymi drobnými políčkami nedokázala uživiť všetkých občanov, a preto hľadali prácu po celom Česko-Slovenku a odchádzali do cudziny, kde pracovali za veľmi ťažkých podmienok, najmä ako námezdní robotníci v baniach a v hutách.

V období pred 1. svetovou vojnou sa do USA vysťahovali Ján Artim, Helena Artimová, Mikuláš Artim, Anna Kaliňaková, Helena Kaliňaková, Gregor Kaliňák a Michal Micenko.

Po 1. svetovej vojne, Helena Artimová, Helena Džupinová, Peter Džupin, Paraska Fecenková, Mikuláš Friga, Anna Kaliňáková, Mária Kaliňaková, Ján Micenko, Andrej Michalko, Anna Michalková, Mária Michalková, Mária Michalková, Mária Michalková, Michal Michalko, Ján Pavelčák, Anna Zelizňaková a Michal Zelizňák.

Z nich sa iba časť vrátila, ale väčšina ostala v USA.

V auguste 1943 sa v obecnom chotári objavili prví partizáni, ktorí v obci neskôr nepôsobili.

20. augusta 1944 prišli do obce nemeckí vojaci s generálom a ubytovali sa po domoch. Nemecký generál sa ubytoval v dome Michala Pavelčáka. 14. októbra 1944 o 14.00 hod. nad obec prileteli sovietske lietadlá a zhodili bomby na dom, kde bol ubytovaný generál. Pri výbuchu bolo zabitých 14 našich občanova 2 nemeckí vojaci.

Následne v ten istý deň nemecké vojenské veliteľstvo nariadilo povinnú evakuáciu obyvateľov. Občania opustili domy a odišli smerom na Giraltovce a Vranov nad Topľou. V domoch ostal všetok majetok. Zobrali len to, čo mohli odniesť. Počas celej cesty do určených obcí občania prežívali nepríjemné chvíle.

Obec bola oslobodená československými a sovietskymi vojskami 18.januára 1945. Po oslobodení sa občania vracali do obce v marci a apríli 1945. Ako prví sa vrátili Ján Artim, Mikuláš Krajňák a Mikuláš Pavelčák s rodinami. Z celkového počtu 37 rodinných domov bolo úplne zničených 10. Občania obce vo vojne stratili všetok majetok. Prvé jarné práce začínali až v máji 1945, a to iba na poliach, ktoré boji odmínované. Pri výbuchoch mín zahynuli 3 občania obce.

6. marca 1945 vznikal v obci Miestny národný výbor. Prvým predsedom sa stal Michal Artim.

V dôsledku ťažkého živobytia v roku 1947 do Sovietskeho zväzu presídlili občania:

Anna Hijová, Michal Fecenko, Andrej Krajňák, Mikuláš Artim, Michal Skuda, Ján Labík s rodinami. Do okresu Kráľovský Chlmec sa presídlili Jozef Zelizňák a Michal Zelizňák s rodinami.

Roku 1947 postihla obec veľká neúroda. Občania za obilím a krmovinami chodili až do Trebišova, Michaloviec a Sobraniec.

Roku 1947 cez obecný chotár prechádzali aj banderovci z Poľska smerom na Vyšný Orlík.

Pre obec mala veľký význam nová cesta s tvrdým podkladom, ktorá sa začala stavať roku 1949 a bola ukončená roku 1956.

Asfaltová cesta bola zrealizovaná roku 1968. Prvýkrát roku 1955 začal zo Svidníka premávať autobus denne ráno a večer.

V roku 1951 bol do obce zavedený na MNV prvý telefón. V tom istom roku bola zavedená aj elektrina a občania mohli plne využívať elektrickú energiu. Súčasne v obci bolo vybudované verejné osvetlenie. Roku 1969 bolo zrekonštruované na kvalitnejšie výbojkové. Rekonštrukcia časti verejného osvetlenia sa previedla roku 1986.

V roku 1869 žilo vo Vyšnej Jedľovej 148 obyvateľov, r. 1880 - 186, r. 1890 - 210,

r.1900 - 200, r.1910 - 226, r. 1921 -205, r. 1930-211, r. 1940-230,

r.1950-183, r.1961- 184, r.1970 - 186, roku 1980 - 175,

r.1991 - 190 obyvateľov.

K 31.12.1997 v obci žilo 178 obyvateľov.

V roku 1991 sa k slovenskej národnosti hlásilo 82 obyvateľov, k rusínskej 78, k ukrajinskej 28 a k českej 2.

Pri jednotlivých sčítaniach ľudu sa občania k národnostiam hlásili rôzne.

V roku 1936 sa 201 obyvateľov hlásilo k ruskej národnosti, 1 k československej a 4 k židovskej.

V roku 1919 sa 195 obyvateľov hlásilo k rusínskej národnosti a 6 k československej národnosti.

V roku 1903 v obci žilo 8 židov.

Počtom obyvateľov a aj dobou sa menil aj počet rodinných domov.

V roku 1880 bolo rodinných domov v obci 28, r.1890 - 31, r.1900 - 37, r.1910 - 44, r.1921 - 36, r.1930 - 35, r.1950-31, r.1961-34, r.1970-39, r.1980-39, r.1991-43, r.1997 - 49.

Do roku 1950 občania boli v "podstate" gréckokatolíckeho náboženstva. Pod farnosť Vyšná Jedľová patrili aj obce Nižná Jedľová a Nižný Orlík. Posledným gréckokatolíckym kňazom bol Roman Jankevič. Najstarší známy kňaz na fare sa spomína Ján Podhájecký. Pôsobil v rokoch 1755 - 1806.

Po ňom pôsobili:

• Štefan Ladomerskij (1807-1837),
• Ján Schirilla (1838-1867),
• Ján Gerbery (1867- 1880),
• Ján Marták (1881-1893),
• Anton Nevický (1894-1900),
• Teodor Hodobay (1901-1912),
• Štefan Podhájecký (1912- 1921),
• Ján Čanda (1921-1925),
• Andrej Janočko v roku 1926,
• Alexij Deák (1927-1928),
• Michal Ďurišin (1928-1932),
• Juraj Nemeš (1932-1935),
• Július Zachariáš (1937-1944),
• Valentín Kilalčič roku 1944,
• Vasiľ Stima (1944- 1947),
• Roman Jankevič v rokoch 1948 - 1950.

Sídlo gréckokatolíckej fary bolo v obci od 18. storočia.

V roku 1953 sa v rámci akcie "P" začala výstavba rodinných domov s finančnou podporou štátu. Do konca roku 1954 sa v obci postavilo 5 nových domov. V rámci akcie "l" sa roku 1957 postavila budova MNV. Prístavba kultúrno-správnej budovy bola postavená v roku 1972. 8. marca 1957 bol do prevádzky slávnostne uvedený miestny rozhlas.

V roku 1966 bola obec napojená na gravitačný vodovod. Nový vodojem sa vybudoval v roku 1977 a obec má už dostatok vody. Plynofikácia obce a obecného úradu sa uskutočnila v roku 1996 a plynofikácia kultúrneho domu v roku 1998.

Pre mladých ľudí bol v roku 1985 zriadený v kultúrnom dome klub mládeže.

Na základe opatrenia Predsedníctva SNR z 29. 5. 1991 k vysporiadaniu vzťahov medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou Cirkvou bol chrám v obci v novembri roku 1992, po súdnom rozhodnutí, odovzdaný gréckokatolíckemu farskému úradu vo Svidníku. Koncom júna 1993 bol chrám zatvorený a pravoslávne bohoslužby sa vykonávali v priestoroch kultúrneho domu. V gréckokatolíckom chráme sa bohoslužby od roku 1993 nevykonávajú.

Pravoslávni veriaci začali 25. augusta 1993 výstavbu pravoslávneho chrámu. Stavbu začala firma LK-ROTEX zo Svidníka, ktorá zrealizovala len stavbu základov. Ostatnú výstavbu zabezpečovali občania obce svojpomocne. Slávnostná posviacka nového chrámu sa konala 19. júla 1994. Dňa 17. novembra 1997 sa uskutočnila posviacka ikonostasu. Dňa 5. mája 1999 začali bratia výtvarníci Isakovi z obce Priboržovskoje, zo Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, maľbu nástenných sakrálnych obrazov v interiéri chrámu.

Pravoslávny chrám svätého Kozmu a Damiana je jednopodlažná jednoloďová stavba s kombinovanými strešnými konštrukciami, so segmentovým zakončením presbytéria a zvonicovou vežou. Nad zvonicou je strešná konštrukcia ostrá stanová, v zákristií valbová a nad obradnou miestnosťou s chórušom je strecha sedlová so 4 barokovými vežičkami

V obci sa nachádzajú dve kultúrne pamiatky. Murovaný gréckokatolícky chrám sv. Kozmu a Damiána, klasicistický, postavený roku 1828, obnovený roku 1921 a v roku 1964. Je to jednoloďová stavba so segmentovým zakončením presbytéria a vstavanou vežou. Pri novom pokrývaní eternitom na streche boli umiestnené dve barokové vežičky. Vnútorné zariadenie je z druhej polovice 19. storočia. Na neoklasicistickom baldachýnovom hlavnom oltári z konca 19. storočia je obraz najsvätejšej Trojice pochádzajúci z čias stavby chrámu.

Pri ceste do Nižnej Jedľovej je klasicistická kaplnka, jednoduchá obdĺžniková menšia stavba, zaoblená v rohoch. Vnútri sú zvyšky nástenných malieb zo začiatku 19. storočia.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vyšná Jedľová