Vagrinec

Obec bola súčasťou svidníckeho okresu v starobylej Šarišskej župe v Rakúsko-Uhroskej monarchii, až do jej zániku v roku 1918. Po vzniku Československej republiky (až do roku 1960) bola zaradená do Prešovského kraja. Novým územno-správnym členením v 60. rokoch a zrušením niektorých okresov bola vo Východoslovenskom kraji včlenená do bardejovského okresu. V roku 1968, po ôsmich rokoch, znovu je súčasťou obnoveného okresu Svidník. Na začiatku Slovenskej republiky, v roku 1993, obec v nasledujúcich rokoch bola začlenená do svidníckeho obvodu Prešovského samosprávneho kraja.

• 1548 Wagrinecz,
• 1567 Vagrincz,
• 1773 Vagrinecz, maď. Vagrinec, Felsövargony,
• 1786 Wagrinecz,
• 1808 Vagrinecz, Wagřínec, Wagrýnec,
• 1863 – 1882, 1892–1902 Vagrinec,
• 1888 Vagrinyec,
• 1907 – 1913 Felsővargony,
• 1920 – Vagrinec

V červenom štíte po zelenej pažiti kráčajúci zlatý jeleň v striebornej zbroji. Erb bol vytvorený podľa otlačku pečatidla obce z roku 1868. Jeho autormi sú Jozef Novák a Ladislav Čisárik. Erb bol prijatý na obecnom zasadnutí 21. mája 2000 a je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom HR: V-153/2000.

Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách červenej, bielej, žltej, bielej a zelenej. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Obec po prvýkrát je uvedená v roku 1548 v makovických archívnych dokumentoch v XVI. storočí. Je súčasťou makovického panstva. V 18. storočí majetky v obci vlastnila rodina Bánovcov. Roku 1618 mala obec 5,5 porty,

• 1720 3 domácnosti,
• 1787 16 domov a 116 obyvateľov,
• 1828 25 domov a 207 obyvateľov.
• V 19. storočí tunajšie majetky vlastnili Szirmayovci.

V priebehu karpatsko-duklianskej operácie v II. svetovej vojny a veľkej tankovej bitky v Údolí smrti, pri Kapišove, bola značné poškodená. Obyvatelia poškodené obydlia postupne obnovovali. Vznikom jednotného roľníckeho družstva a násilnou kolektivizáciou, v roku 1960, mení sa štruktúra obyvateľstva. Časť mužskej populácie, predtým roľníkov, hľadá prácu v priemyselných podnikoch vo Svidníku a vo veľkých strojárskych podnikoch v Košiciach. Taktiež mnoho žien z obce sa zamestnáva v Odevných závodoch kpt. Jána Nálepku vo Svidníku.

Po znovuobnovení zakázanej gréckokatolíckej cirkvi (50. roky XX. storočia) v roku 1968, v kostole boli vykonávané bohoslužby pravoslávnych veriacich, do roku 1990. Poprevratové obdobie je poznamenané skončím ekumenizmus vagrineckých kresťanov. Pravoslávni museli kostol opustiť. Niektorí Vagrinčania koncom 20. storočia realizovali výstavbu ešte dvoch kostolov. Bol to rímskokatolícky kostol a taktiež cerkva pravoslávnych veriacich.

• 1869 – 181,
• 1880 – 148,
• 1890 – 156;
• 1900 – 205,
• 1910 - 199,
• 1921 – 223,
• 1930 – 228,
• 1940 – 237,
• 1948 – 240,
• 1961 – 216,
• 1970 – 204.

Vo Vagrinci sa koncom 90. rokoch 20. storočia najčastejšie nachádzali tieto priezviská: Bezek, Cunder, Cuper; Čontoš, Drotár; Dudiak; Fecko; Ferko; Hermán; Hricko; Jurčišin, Kanaloš; Klim; Krajňak; Krempatský; Ksenič; Kuban; Kubán; Kubáň, Lakata, Mačuga; Marcin, Mňahončák, Pašeň, Pinďár; Pinďar; Pisančík; Ripper; Riško; Simčák; Slivka; Škurla; Študlik; Teraz; Varcholík; Vorobeľ; Vyrostko;

Pamiatky V obci bol v roku 1858 postavený gréckokatolícky kostol v neoklasickom slohu. Z architektonického hľadiska pozoruhodná je drevená zvonica z konca 19. storočia, ktorá má zhodné znaky zvoníc drevených kostolov zapísaných v zozname národných kultúrnych pamiatok.