Progresívny rock

• Symfonický rock (symphonic rock) — je charakteristický bohatým „orchestrálnym“ zvukom, získaným vďaka používaniu syntetizátorov a melotronov, alebo sporadicky orchestrom. Štýl je definovaný tiež alternatívnym, dnes málo používaným termínom barok rock. Hlavnými predstaviteľmi sú: Yes, Genesis, Rick Wakeman, Procol Harum.
• Modernistický rock (modern rock) — sa charakterizuje priezračným, šetrným zvukom. Často mu slúži ako vzor európska hudba 19. storočia. Hlavní predstavitelia sú Emerson, Lake and Palmer, Renaissance, Van der Graaf Generator.
• Experimentálny rock (experimental rock) — avantgarda progresívneho rocku. Čerpá inšpirácie zo súčasnej hudby. Novátorský vo využívaní nástrojov, harmonických štruktúr a rafinovaných rytmických prvkov. Hlavní predstavitelia — King Crimson, Gentle Giant, Henry Cow, Faust, Can.
• Zeuhl - špecifický žáner, ktorý spája prvky opery, avantgardného rocku, vážnej hudby (neoklasicizmu) a džezu. Zakladateľom tohto žánru bol francúzsky bubeník Christian Vander, ktorý ho aplikoval vo svojej skupine Magma. Témy zeuhl skladieb a albumov sú futuristické (sci-fi), kozmické, ekologické a duchovné. Zaujímavosťou je aj to, že Vander vytvoril pre svoju hudbu vlastný jazyk (kobaïština) a písmo. Ďalšie zeuhl kapely sa inšpirujú tvorcom tejto tématiky. Patria k nim napríklad Weidorje, Kōenji Hyakkei, Dün a ďalšie.
• Elektronický rock (electronic rock, krautrock) — je charakteristický využívaním elektronických hudobných nástrojov, zároveň prakticky žiadnym spevom. Je mnohými považovaný za druh rocku, ktorý sa najviac dostal do takého štádia, že sa neberie ako jeho časť, ale ako samostatný druh — elektronická hudba. Hlavní predstavitelia: Klaus Schulze, Tangerine Dream.
• Jazz fusion (Jazz rock, jazz-rock fusion, fusion) — hudba vznikla zo spojenia prvkov rocku a jazzu. Hlavní predstavitelia: Weather Report, Frank Zappa, Soft Machine, Mahavishnu Orchestra, Billy Cobham, Jan Hammer, Jean-Luc Ponty, Dixie Dregs, Blood, Sweat & Tears.
• Umelecký rock (art rock) — často definovaný ako „ambiciózny hard rock“. Hlavní predstavitelia: The Nice, Pink Floyd, Camel, Focus, Van der Graaf Generator, The Velvet Underground, Grateful Dead, Yes, Rush, Genesis.

Za progresívny rock sa pôvodne považovalo to, čo sa dnes označuje ako progresívny pop,[16] inokedy klasický rock, v ktorom hudobné skupiny hrali spolu s orchestrami. Časom sa špecializácia na určitý žáner vytrácala. Bolo to potom, ako sa k nemu pripojili ďalšie hudobné vplyvy od jazz fusion v štýle Milesa Davisa, metalových, či dokonca aj folkových štýlov, alebo nemeckej experimentálnej hudby.[17] Progresívny rock nie je označením jedného, ale zblížením kombinácie znakov rozličných iných hudobných štýlov. Redaktor časopisu Prog Magazine, Jerry Ewing, hovorí že „progresívny rock nie je označenie zvuku, ale stavu mysle“,[18] a gitarista superskupiny Dream Theater, John Petrucci, dodáva že „je definovaný veľmi nejasnými štýlovým ohraničením“.[19]

Príchod konceptuálnych albumov a začiatky psychedelického žánru podnietili umelcov, aby prezentáciu svojich projektov, albumov a vystúpení skombinovali v hudbe, textoch, či vizuálnom stvárnení.[6] Progresívny rock opúšťal od tanečných rytmov, ktoré definovali rané rockové štýly[5] a omnoho radšej v porovnaní s inými druhmi populárnej hudby experimentovali v kompozičných štruktúrach, inštrumentálnosti, harmónii a rytmoch a v textovom obsahu.[6] Tento prístup bol, v porovnaní s inými hudobnými štýlmi, náročnejší aj na poslucháčov.[7]

Hudobníci hrajúci progresívny rock sú bežne označovaní za vysoko inštrumentálne zručných.[8] No nie je to vždy platné. Ani Greg Lake[20], či Boz Burrell[21] neboli nikdy basgitaristami, kým sa nestali členmi kapely King Crimson. Jeffrey Hammond-Hammond sa pripojil ku kapele Jethro Tull skôr preto, lebo bol s jej členmi sociálne spriaznený, ako preto, že by bol nejako výnimočne hudobne nadaný. Líder skupiny, Ian Anderson, to potvrdzuje tým, že hovorí, že Jeffrey sa „nepridal ku skupine ako dobrý gitarista, lebo len sťažka dokázal hrať z nôt“.[22] Pink Floyd[23] a Brian Eno[24] sú významnými príkladmi umelcov, ktorí sú schopní budovať komplexné štruktúry z jednoduchých častí.[8] Sú virtuózmi v tom, že dokázali že ich interpretačným nástrojom je nahrávacie štúdio.[25]

Progresívne rockové skladby sa často odlišujú od ich bežných foriem štrukturálneho členenia piesní v populárnej hudbe, ktoré je založené na striedanie základných častí: verzií a refrénov.[26] Ich dĺžka im umožňuje k témam pristupovať komplexnejšie ako je to u štandardných trojminútových singlov.[9] Hudobné formy sú roztiahnuté do širších sekcií a majú hudobné prepojenia, ktoré sceľujú separátne časti do jedného celku. Spôsob je podobný ako je tomu v klasickom štýle u hudobných suít. Tieto kompozície širokých kompozičných škál sú podobné ako boli u tzv. medley, ktoré mali vrchol popularity v polovici 80. rokov, no sú charakteristické aj pre produkciu súčasných DJ. V nich dochádzalo spoločným hudobným premostením ku spájaniu viacerých, minimálne troch, populárnych skladieb. Pri progresívnom rocku ide v sekciách o výraznejšie poznateľnú tématickú jednotu. Spojenia medzi elektrickými a akustickými sekciami sú podporované dynamickým kontrastom.[27] Širšie inštrumentálne pasáže sú často v zmiešanej kompozícii, ktorá obsahuje klasické sekcie s improvizáciami hudobných skupín. Tieto sekcie dávajú skôr dôraz na virtuozitu kapely ako na individuálne schopnosti jej členov. Je to zásadný rozdiel medzi tým, čím vynikajú populárne formy v nahrávkach bežných singlov. V nich je dominantný spevák, či iný sólista obklopený kapelou.[28] Veľa progresívnych rockových nahrávok máva bežnú dĺžku aj medzi troma až piatimi minútami. Oproti tomu sú kapely ako Kraftwerk, ktoré v princípoch popovej kompozície[29] bežne prekračujú dĺžky nahrávok aj na dvadsať minút.

Rozšírené časti progresívneho rocku sú zvyčajne považované za výsledok experimentovania s formami klasickej hudby, no alternatívne sa držia aj pokusov spojenia komplexicity s tým, čo poskytuje formát populárnej hudby.[30] Veľa skupín si prepožičalo kompozičné techniky klasických skladateľov. Kapela Gentle Giant, ktorej člen Kerry Minnear má titul z kompozície, ktorú vyštudoval na Kráľovskej hudobnej akadémii,[31] často v skladbách používa kontrapunkt.[32] Nahrávky kapely Kansas akou je napríklad pieseň „Miracles out of Nowhere“ často obsahujú komplexné pasáže, v ktorých husle a jedny, či viacej klávesových nástrojov a gitár hrajú rozdielne kontrapunkčné časti.[33][34] Skladba „Close to the Edge“ od kapely Yes obsahuje klasické kompozičné techniky, v ktorých je aranžmán vo vybranej štruktúre rozvinutý použitím variabilných opakovaných tém[35] a má prvky sonáty.[36]

Prvky klasickej hudby sú v progresívnom rocku niekedy vypožičané na to aby zvýraznili kultúrny význam diela. Kapela Yes často používala kontrapunkt aby vytvorila dojem barokového štýlu. Je možné to počuť v ôsmej minúte, v sekcii pripomínajúcej fúgu, ich skladby „Close to the Edge“, či v čembalovom sóle nahrávky „Siberian Khatru“.[37] Kapela Gentle Giant vytvorila stredovekú atmosféru použitím madrigalu.[38]

Prvé kapely hrajúce progresívny rock rozšírili vtedajšie tradičné rockové nástroje: gitaru, klávesy, basovú gitaru a bicie nástroje o ďalšie, ktoré boli typické pre ľudovú hudbu, džez, folk, či iné nástroje charakteristické pre klasické umelecké smery (napríklad barok). Mnoho kapiel, hlavne počas vzniku žánru, nahrávalo albumy na ktorých s nimi účinkovali veľké hudobné telesá.[10] Moody Blues, pôvodne bluesová kapela patriaca k Britskej invázii, ktorá mala kredit singlovej kapely, patrila k tým ktoré naštartovali progresívny rock vydaním svojho albumu Days of Future Passed. Tento projekt bol významný svojim aranžmánom, ktorý bol založený na kombinácii hry kapely a orchestra. Využíval orchestrálne medzihry, ktoré boli premosteniami medzi jednotlivými piesňami.

Pravidelne hrať s veľkým orchestrom bolo veľmi nepraktické. Skupina Moody Blues tento hendikep riešila tým, že ho nahradzovala hrou na melotrón. Melotrón je klávesový nástroj, ktorý obsahuje na páskach nahraté individuálne tóny variabilných hudobných nástrojov a vokálnych harmónií a hrá ich zvuk v dobe, počas ktorej je stlačený konkrétny kláves. Znie ako drevené dychové nástroje, chorály, kovové dychové sekcie (brass) a azda najobľúbenejšie boli jeho zvuky sláčikových nástrojov. Zvuky melotrónu boli na úrovni preň dostupných technológií, no napriek ich strašidelnej kvalite sa tento nástroj tešil priazni mnohých hudobných skupín.[39] Potom ako sa melotrón stal charakteristickým pre zvuk kapely Moody Blues[4] bol spájaný aj s ďalšími ako napríklad Genesis,[40] Strawbs,[41] Pink Floyd[39] a King Crimson.[42]

Syntetizátor sa stal prístupným nástrojom potom, ako boli jeho modulárni predchodcovia, ako ten na ktorom na snímke hrá Keith Emerson, nahradení menšími a jednoduchšími verziami

Hammond organ je jedným z významných klávesových nástrojov, ktorý je úzko spájaný s progresívnym rockom. Je to univerzálny nástroj, ktorý dokáže fungovať ako píšťalový organ. Vie hrať deformovaným zvukom tónov cez gitarový zosilňovač, má potenciál hrať dlhé, ale ja krátke rýchle tóny a vyludzuje dostatočne výrazné zvuky.[43] Prispôsobuje si zafarbenie, kým jeho tón má potenciál byť vo vibráte, potom čo sa spustí rotácia Leslieho reproduktora, hrá tremolo. Hammond je výrazne expresívnym sólovým hudobným nástrojom.[44] Použitie organov a chorálov je dôkazom, že na zakladateľov progresívneho rocku mala výrazný vplyvu anglikánska cirkevná hudba.[45]

V progresívnom rocku boli používané aj rôzne ďalšie elektronické a elektromechanické klávesové nástroje. Rick Wakeman z kapely Yes, či Tony Banks z Genesis popri Hammmonde používali aj nástroj Electra-Piano od firmy RMI.[46] Klávesy firmy RMI nahradzovali čembalo, no dokázal to aj Clavinet.[47] Zvukovou značkou skladieb kapely Supertramp boli tóny hrané na elektrický klavír Wurlitzer.[48] Viacero skupín, hlavne Genesis, používali sláčikové syntetizátory a veľký elektrický klavír Yamaha.[49]

Zrod progresívneho rocku je v približnej zhode s komerčnou dostupnosťou syntetizátorov. Prvé modulárne syntetizátory boli obrovské nástroje, ktoré boli káblami prepájané aby viedli signálový tok. Naprogramovanie nástrojov znamenalo pripojenie kábla na spojenie individuálneho modulu. Prvým menším, zjednodušeným syntetizátorom, ktorý nepotreboval spleť káblov bol Minimoog. V roku 1970 ho verejnosti predstavili vynálezcovia Robert Moog a Bill Hemsath, v nasledujúcom roku sa dostal do predaja. Tento monofónny ľahko programovateľný klávesový syntetizátor, ktorý dokázal imitovať ďalšie nástroje bol ľahko prenosný a cenovo dostupný. Vyrábal sa aj začiatkom 80. rokov. Progresívny rock bol žánrom, v ktorom sa syntetizátor prvýkrát etabloval ako bežný hudobný nástroj populárnej hudby.[50] Syntetizátory sa dajú používať na hru rýchlych virtuóznych partov ktoré menia vnímanie klávesových nástrojov.[51]

Spoliehanie sa na využitie zvukov viacerých klávesových nástrojov znamená, že klávesista ako Rick Wakeman sa na pódiu počas jedného koncertu predstavil obklopený desiatimi, alebo aj viacerými klávesmi.[52] Moderné digitálne syntetizátory a samplery majú viditeľne redukovanú potrebu byť veľkými blokmi klávesových nástrojov. Bežne vedia znieť vo viacerých hudobných vrstvách,[52] alebo cez jeden kláves prostredníctvom prepojenia cez MIDI generovať iný zvuk. Poskytujú tiež spoľahlivú alternatívu k nástrojom, ako sú melotróny, ktoré vďaka svojim mechanickým častiam boli značne náchylné na poškodenie a sú omnoho lepšie prenosné ako obrovský Hammond organ.

Koncepcia progresívneho rocku, ktorá medziiným hovorí, že „aj štúdio je preň nástrojom“, priviedla jeho tvorcov k tomu aby svoje diela prelínali aj spolu so zvukovými efektami. Audio efekty rôzne v štúdiách dodatočne upravovali. Medzi tých, ktorí pre vokálne party používali ozvenu, patrila už pri svojich prvých nahrávkach kapela Pink Floyd.[53] Robert Fripp a Brian Eno produkovali páskový efekt ozvien použitím dvoch magnetofónov. Tento systém neskôr nazvali „Frippertronics“. Umožňoval im vytvárať vlastný sprievod texturovaných zvukov. Dvojica Fripp & Eno prístroj Frippertronics prvýkrát vyskúšala v roku 1973 pri nahrávaní albumu No Pussyfooting. Aj neskôr ho Fripp zaradil pri výrobe svojich sólových projektov, no využitý bol aj mainstreamovej hudbe, napríklad pri nahrávaní albumu Petra Gabriela v roku 1978, či pri albume Sacred Songs, ktorý v roku 1977 nahrala Daryl Hall.[54]

Gitaristi hrajúci progresívny rock preferovali zosilňovače Hiwatt. Výnimkou bol Steve Howe z kapely Yes,[4] ktorý používal zosilňovač Fender Dual Showman.[55][56] V skupine Rush po ich prechode od prvých metalových albumov do progresívnej fázy ich gitarista, Alex Lifeson, prešiel od zosilňovača Marshall na Hiwatt.[57]

Moderné syntetizátorové technológie zredukovali potrebu viacerých nástrojov. Rick Wakeman jednou rukou hrá na digitálny syntetizátor a druhou programuje Minimoog

Pokroky v nahrávacích technológiách boli kľúčovými pre umožnenie produkcie progresívnych rockových albumov. Moody Blues dostali príležitosť nahrávať s orchestrom album Days of Future Passed preto, lebo štúdio Deram Records chcelo predviesť svoju výrobnú technológiu.[58] V štúdiách sa používali viacstopové nahrávky a potom, ako sa počet nezávislých nahrávacích stôp zvýšil na 64, skupiny to prijali výzvu k tomu aby pridávaním nástrojov a zvukov zahusťovali pôvodný motív.[59] Niektorí umelci ako boli Yes, či Brian Eno si neskôr uvedomili, že zvukov začína byť prebytok a buď sa vracali k zjednodušovaniu aranžmánov,[59] alebo sa od žánru dištancovali úplne.[60]

Progresívny rock často využíva nástroje v iných ako tradičných úlohách. Úloha basov môže byť rozšírená od ich zaužívanej rytmickej funkcie až na sólový nástroj. Basgitaristi často hrajú v kontrapunkcii ktorá je viacej nezávislá než konvenčné basové linky a zdôrazňuje hlavný akord.[61] Často na ich hru používajú nástroje ako je basová gitara Rickenbacker, ktorej zvuk dosahuje neobvykle mnoho vysokých frekvencií.[62] Iní používajú basový hudobný nástroj Chapman Stick. Na jeho hmatníku sa hráč pohybuje oboma rukami a jeho technika mu umožňuje poly rytmicky hrať v akordoch.[63] Výšky môžu byť zdôrazňované výberom strún vo vyšších registroch pomocou brnkadla.[64] Bicie súpravy progresívnych hudobníkov sú rozširované perkusiami, bežnejšími vo veľkých orchestroch, ako sú napríklad timpany a gongy. Pri hre progresívnej hudby má veľký význam akustická gitara, ktorá hrá v medzihrách v klasickom štýle ovplyvnenom školou Andrésa Segoviu.[65] Aj hra na klavír je v tomto žánri odvodená a čerpá z klasických klavírnych repertoárov. Sú uprednostňované oproti štýlu blues, či boogie-woogie. Zvuk gitary je v kompozíciách progresívneho rocku často rozpustený a štandardná rytmická gitara skoro nikdy v nich nehráva. Harmonický celok je výsledkom hry gitary a klávesového nástroja, ako napríklad Hammond organ.[66] Napríklad aj kapela Genesis nahrala mnoho orchestrálnych textúr, v ktorých sú spojené a premiešané zvukové línie medzi klávesmi a gitarou.[67]

S progresívny rockom sa bežne spája názor, že jeho vrcholní predstavitelia majú blízko k virtuóznemu hudobnému štýlu. Na túto skutočnosť poukazuje aj spisovateľ Bill Martin s tým, že aj v tomto žánri sa nájdu určité výnimky z pravidla, medzi ktoré, podľa jeho názoru, patrí aj kapela Pink Floyd.[68] Naproti tomu sa o Keithovi Emersonovi vyjadruje ako o Hendrixovi klávesových nástrojov.[69] Basový gitarista skupiny Yes, Chris Squire, zas pomohol zmeniť zaužívané definície, ktoré sa prisudzovali jeho hudobnému nástroju v rockovej hudbe a ovplyvnil širokú škálu ďalších basgitaristov v rôznych hudobných žánroch.[70]

Kanadská formácia Rush v roku 2004. (zľava: Alex Lifeson, Geddy Lee a Neil Peart)

V tomto žánri nie je neobvyklé, že jeho predstavitelia majú vyššiu úroveň hudobného vzdelania, ako len technický cvik, dosiahnutý bežným tréningom. Rick Wakeman nejaký čas študoval na londýnskej Kráľovskej hudobnej akadémii, no, nakoľko mal veľa ponúk ako štúdiový hudobník, predčasne z nej odišiel.[71] Členovia Dixie Dregs (hráva s nimi Steve Morse) boli študentmi hudby na Frost School of Music v Miami.[72] Zakladajúci členovia superskupiny Dream Theater pochádzajú z radov študentov bostonskej Berklee College of Music. Carl Palmer, člen superskupiny Emerson, Lake & Palmer, študoval na londýnskej umeleckej škole Guildhall School of Music and Drama.[73] Annie Haslamová z Renaissance, s hlasovým rozsahom piatich oktáv, má klasickú školu sopránového spievania.[74] Hráč na bicie nástroje v skupine Genesis a neskôr aj známy populárny spevák, Phil Collins a Sonja Kristina Linwoodová z kapely Curved Air hrávali v londýnskych divadlách v produkciách muzikálov Oliver![75] a Hair.[76]

Hráči v žánri progresívneho rocku sú často čitateľmi hudobných publikácií hodnotení na vrcholoch rebríčkov hudobníkov. V hodnotení amerického časopisu Guitar Player sú v zozname gitaristi Steve Howe z kapely Yes, či John McLaughlin z Mahavishnu Orchestra, basgitarista Geddy Lee z kapely Rush, gitarista Steve Morse zo skupiny Dixie Dregs, gitarista zo Soft Machine, Andy Summers a vysoko vo viacerých hlasovaniach volený Frank Zappa.[77] Iný špecializovaný mesačník, Modern Drummer, má na svojom zozname siene slávy mená ako: Phil Collins, Stewart Copeland (Curved Air), Terry Bozzio (hral u Franka Zappu a v skupine U.K.), Vinnie Colaiuta (Frank Zappa), Bill Bruford (Yes a King Crimson) Carl Palmer (ELP) a Neil Peart (Rush).[78] Redaktori amerického časopisu Keyboard si vybrali mená ako Jordan Rudess (Dream Theater), [79] Jon Lord,[80] ktorý je známy ako hráč na klávesy v kapele Deep Purple, ale aj ako autor diela Concerto for Group and Orchestra. V časopise Melody Maker je bežným výhercom hlasovaní Chris Squire.[81]

V progresívnom rocku, vzhľadom na iné druhy rockových žánrov, platí tendencia k vyššej slobode voľby rytmiky. Skladatelia progresívnych nahrávok radi využívajú taktovanie na 5/8 a 7/8.[11] V priebehu interpretácie ich diel sa tempo, tónina a taktovanie v kompozíciách bežne mení.[12] John Wetton, ktorý je veteránom mnohých prominentných progresívnych kapiel opisuje tieto kompozície ako prechod od vzchádzania výhonku skladby, jej postupný rast, až do jej finálového dozretia.[82] Klávesista skupiny Yes, Rick Wakeman, ich kompozičné postupy opisuje ako dôsledok nevyhnutného vývoja a priebehu hudobného motívu spôsobom, ktorý vedie k tomu aby zrástol s Andersonovými textami.[83]

Taktovanie skladieb je v progresívnom rocku bežne používané tak, že pri ňom vzniká polyrytmický efekt. Je tomu tak napríklad v kompozícii Wakemanovej skladby „The Journey“ na albume Journey to the Centre of the Earth. V ostinate, ktoré je hrané na clavinet v 9/8-takte rozdelenom v neobvyklom podklade 2+2+2+3, prekrývanom vrstvou 6/8 chorálu.[84]

Progresívny rock sa vyhýbal vplyvom blues a v mainstreamovom rocku bežným melódiám založeným na pentatonike a favorizoval modálne melódie. Jeho kompozície sú inšpirované zo širokej škály hudobných štýlov: z klasického, z džezu, z ľudovej hudby a z world music. Melódie sú v dlhších pasážach, nezakladajú si na tom aby boli krátke a chytľavé.

V progresívnom rocku sa štandardne využívajú kvintakordy,[85] no veľa klávesových hráčov v tomto žánri v basoch alterujú tieto trojice tónov neharmonickými tónmi.[86] Kvartálna harmónia, ktorá preferuje stavbu akordov v intervale štyroch tónov, bola viac využívaná v 60. rokoch McCoyom Tynerom, hráčom na klávesy u Johna Coltraneho, no stala sa kľúčovým prvkom štýlu Keitha Emersona.[87] Superskupina Emerson, Lake & Palmer tiež použila bitonalitu, alebo dve simultánne tóniny v kompozíciách „Infinite Space“ a „The Endless Enigma“.[86] Iné skupiny ako napríklad King Crimson majú v skladbách časti založené na atonalite a voľnej improvizácii.[32] Dvoma takýmito príkladmi ich použitia celotónovej stupnice sú nahrávky „Red“ a „Fracture“.[86]

Zmeny akordov sú typicky založené na modalite a je to charakteristický znak pre rockovú hudbu. Výrazne sa týmto odchyľujú od tonality klasickej hudby.[88] Neočakávané zmeny akordov v štýle impresionistických skladateľov, ako bol Claude Debussy, sú v progresívnom rocku bežné.[89] Džezové harmónie, aké hrávajú kapely Canterburskej scény, je možné počuť v dielach skupín ako je Soft Machine.[90]

Progresívny rock sa vyhýbal bežným rockovým a popovým témam ktorými boli hlavne láska a tanec. Vyhýbali sa aj pre mládež príťažlivým myšlienkam orientovaným na násilie, nihilizmus, rebéliu, a morbiditu. Ani sex nepatril medzi bežné subjekty tohto žánru. Výnimkou boli niektoré náznaky skladieb kapely Jethro Tull, či u Franka Zappu.[91] Hlavnou témou textov v nahrávkach progresívneho rocku boli námety z klasickej literatúry, vyskytovala sa v nich často aj fantastika, či folklór, či intelektuálne a psychologické teórie.[92] častými zdrojmi texto skladieb progresívneho rocku bola aj romantická poézia a Tolkienove diela.[93]

Ako metafory pre duchovnú transformáciu a úsilie o ideálnu spoločnosť sa v témach textov vyskytoval stredovek a myšlienky science fiction.[94] Francúzska hudobná skupina Magma si pre svoj projekt viacerých albumov v 70. rokoch ymyslela sci-fi príbeh o budúcnosti, v ktorej sú ľudia vyhnaní do vesmíru a usídlia sa na planéte Kobaïa. Texty piesní týchto albumov boli naspievané v špecifickom jazyku, ktorý si sami vymysleli a nazvali ho kobaïština.[95] Pre texty kompozícií boli príťažlivé témy antiutópie a apokalyptické, či vedecko-fantastické opisy dôsledkov totalitárnych a dehumanizačných dopadov sociálnych experimentov. Vyskytujú sa v skladbe „Lemmings“ od kapely Van der Graaf Generator,[96] či v textoch piesní kapely Pink Floyd, ktoré pre ňu napísal v polovici 70. rokov Roger Waters (výrazne v albume Animals), ale aj v skladbe „2112“ od kapely Rush'.[97] Filozof a spisovateľ Bill Martin, autor viacerých kníh o progresívnom rocku, zdôrazňuje ako v piesni „21st Century Schizoid Man“ skupina King Crimson už koncom 60. rokov predvída kyberpunk[98] a témy amoku technológií, ktoré Emerson, Lake & Palmer dali začiatkom 70. rokov do textov v albumoch Tarkus a Brain Salad Surgery.[99]

Progresívny rock má svoje korene v psychedelickom rocku. Vďaka tomu texty čerpali z rovnakých tém, ako boli utopické námety[100] a zameriavali sa na tému duchovnej transformácie.[101] Spirituálne a náboženské témy sú včlenené do nahrávky „Close to the Edge“ z rovnomenného albumu od kapely Yes, ktorý je založený na motíve Hesseho novely Siddhartha, ako aj apokalyptický album 666 od gréckej kapely Aphrodite's Child, ktorý čerpá z biblických zjavení.[102]

Texty progresívnych skladieb nemuseli čerpať len z vážnych tém. Niektoré z nich boli inšpirované humorom surreálnej komediálnej skupiny Monty Python, alebo ešte lepšie v štýle kapely Bonzo Dog Doo-Dah Band. Zvlášť je to badateľné v excentrických, dadaistických kompozíciách ktoré prijali hlavne kapely z Canterbury.[103] reflektujú ich tituly nahrávok ako „Big Jobs (Poo Poo Extract)“ od kapely Hatfield and the North. Slovné hračky sa nachádzajú aj v albume Cunning Stunts od kapely Caravan.[104] Ani omnoho serióznejšie vystupujúce hudobné formácie hrajúce progresívny rock sa nevyhli humornými nahrávkami. Sú medzi nimi napríklad: „Jeremy Bender“ od ELP, „Harold the Barrel“ od Genesis, či „The Story of the Hare Who Lost His Spectacles“, medzihra z albumu A Passion Play od kapely Jethro Tull.[105]

Niekoľko skupín malo v úcte texty tak veľmi, že si zvolili textára ako rovnocenného oficiálneho člena kapely. Príkladmi sú mená ako Peter Sinfield v King Crimson a Keith Reid v skupine Procol Harum. S kapelou Renaissance mala dlhoročný vzťah textárka Betty Thatcherová.[106] Britská kapela Hawkwind, v ktorej kedysi začínal aj Lemmy Kilmister, nejaký čas mala texty svojich skladieb, ktorých autorom bol spisovateľ science fiction a fantasy, Michael Moorcock.[107]

Sociálne témy patria medzi bežné obsahové ciele textov skupín hrajúcich progresívny rock.[108] Systém zloženia sociálnych štruktúr Spojeného kráľovstva je terčom kritiky obsahu albumu Selling England by the Pound od kapely Genesis, ale aj Three Friends od Gentle Giant, či projekt Thick as a Brick od kapely Jethro Tull.[99] Skupina Supertramp svojim albumom Breakfast in America poukazuje na príslovečný Americký sen.[109] Podobnou témou je aj disharmonickými variáciami modulovaná inštrumentálna verzia piesne „America“ z muzikálu West Side Story, ktorú nahrala skupina The Nice.[110] Kapela Jethro Tull v svojom albume Aqualung, či ELP skladbou „The Only Way (Hymn)“ a King Crimson v „The Great Deceiver“ kritizujú organizované náboženstvo.[111]

Neil Peart, textár kapely Rush, sa označuje za stúpenca libertarianizmu a jeho politický názor je prezentovaný napríklad v skladbe „The Trees“.[112] Frank Zappa sa pre zmenu považoval za konzervatívca[113] a v svoj konceptuálny album Joe's Garage zameral na témy ako je individualizmus, sexualita, nebezpečenstvo vládnej mašinérie a bláznovstvo bielej rasy.[114]

Talianske progresívne rockové kapely ako Premiata Forneria Marconi (PFM)[115] mali v svojich textoch ešte väčšiu tendenciu k politickej vyhranenosti.[116] Skupiny a festivaly v Taliansku boli niekedy sponzorované Talianskou komunistickou stranou a nebolo pre kapely ničím nezvyčajným naznačiť, buď prostredníctvom svojich textov, alebo ich akciami podporu ozbrojených revolučných skupín, ako je Frakcia Červenej armády,[117] či Organizácia za oslobodenie Palestíny.[115] Niektoré kapely za Železnou oponou spočiatku boli vládnou mocou vnímané ako politicky podvratné. V Maďarsku napríklad bola Omega, či v Sovietskom zväze kapela Aquarium boli spočiatku undergroundové skupiny. V Česko-Slovensku členovia kapely The Plastic People of the Universe za svoje postoje vo väzení.[118] Skupina Pražský výběr ako aj niektorí jej členovia prešli tiež obdobím, kedy nemohli verejne účinkovať.

Britská experimentálna kapela Henry Cow z Cambridge s marxistickými sklonmi sa prejavovala názorom, že nahrávacie spoločnosti zneužívajú svoju ekonomickú moc na to, aby mohli diktovať čo má verejnosť počúvať.[119] Skupina bola organizátorom festivaly Rock in Opposition (RIO), na ktorých sa združovali kapely, ktoré boli v opozícii k praktikám hudobného priemyslu.[120]

Veľa progresívnych rockových kapiel malo korene vo folkovej hudbe. Táto ich minulosť sa prejavuje aj v tendenciách komponovať texty v pastorálnom štýle. Skupina Genesis v období keď bol jej členom Anthony Phillips, sa snažila o využitie mytologických postáv a rozprávkových svetov na vytvorenie efektu svojich kompozícií. Po jeho odchode kapela skúšala používať prvky fantasy, no už v oveľa rozmanitejšom prístupe. Do piesní začala spájať fantáziu s viac temnými a bizarnými surreálnymi témami ako napríklad v skladbách „The Musical Box“ a „The Return of the Giant Hogweed“.[121] Vzhľadom k tomu ako v Spojenom kráľovstve vzrastali v 70. rokoch sociálne a ekonomické problémy, viacero umelcom sa začalo odkláňať od pastorálnych a ekologických tém, presúvali sa k modernizmu, súdobej politickej satire a k realizmu. Napríklad skupina Jethro Tull sa vzdala tvorby albumov v štýle takých ako boli Songs From the Wood, Heavy Horses a Stormwatch, ktorých texty ospevovali prírodu.[122]

Povedomie o stave prírody niekedy kombinované so sociálnou kritikou provokovali umelcov progresívneho rocku aby sa zamerali na témy ohrozenia ekológie. Prejavili sa ako hlavný motív väčšiny albumov kapely Yes, ktoré vydali v začiatkom 70. rokov[9] ako aj v nahrávke „Don't Kill the Whale“. Ekológia je takisto nosnou témou konceptu textov nahrávok kapely Magma.[123] Britská hudobná kapela Manfred Mann's Earth Band nahrala v roku 1974 album s ekologickou tématikou, ktorý mal názov The Good Earth. Súčasťou hudobného nosiča bol aj kupón, ktorý oprávňoval jeho vlastníkov na vlastníctvo jednej štvorcovej stopy pohoria vo Walese.[124] Ekologické témy tvorby progresívnych skupín boli niekedy až príliš nadnesené, niekedy až tak, že sa ich fanúšikovia stávali trápnymi.[125] Stali sa za to terčom posmechu zo strany Franka Zappu, ktorý ich nazval naivnými.[126]

Kocom 60. a začiatkom 70. rokov sa stal badateľným všeobecný trend u albumov rockových a popových hudobníkov nahrávať na svoje projekty súbor piesní, ktoré boli zamerané na jednu spoločnú tému. Táto tendencia bola najvýraznejšia práve v progresívnom rocku.[127] Experimentovanie v rozšírených hudobných formách tomu prispievalo. Skladby boli menej zamerané na súvisiace témy, no boli často kombinované do hudobných suít, zložených z viacerých samostatných kompozičných častí, hudobných dejstiev (tzv. „movementov“).[128] Stalo sa to už v roku 1966 pri albume Freak Out!, kapely the Mothers of Invention, na ktorého celej štvrtej strane sa nachádzajú dve časti skladby „The Return of the Son of Monster Magnet“. Ďalšie veľmi vplyvné príklady sa nachádzajú na titulnej skladbe albumu Ars Longa Vita Brevis od kapely The Nice (1968) a na albume Shine On Brightly, z toho istého roku, pri nahrávke „In Held 'Twas in I“ od kapely Procol Harum. Obidve spomínané skladby boli skomponované do formy sonát.[129]

Tieto rozšírené nahrávky sú založené na odkaze tradície romantizmu a programovej hudby 19. storočia,[130] ktorých zámerom bolo vyrozprávať príbeh a často boli inšpirované literatúrou. Album Animals od skupiny Pink Floyd je konceptuálne dielo vytvorené na motíve Orwellovho románu Zvieracia farma.[131] Kapela Genesis sa k svojmu konceptuálnemu albumu Selling England by the Pound inšpirovala básňou Pustatina, ktorej autorom je T. S. Eliot.[132] Hudobná suita, ktorá vyšla na albume 2112 od kapely Rush, bola komponovaná na námet novely Anthem, ktorej autorom je Ayn Randová.[133] Koniec detstva, anglicky „Childhood's End“, od Arthura C. Clarka inšpiroval kapely: Pink Floyd (Obscured by Clouds), Genesis („Watcher of the Skies“), či kapelu Van Der Graaf Generator („Childlike Faith in Childhood's End“).[134]

Talianska progresívna rocková skupina Banco del Mutuo Soccorso sa v roku 1972 vo svojom albume Darwin! prekvapivo zaoberala konceptom evolučnej teórie Charlesa Darwina.[135] The Gentle Giant vo svojom konceptuálnom albume The Power and the Glory zhudobnili tému Aféry Watergate.[38]

Ian Anderson, z kapely Jethro Tull patril medzi výrazné postavy progresívneho rocku

Medzi významných priekopníkov pódiových vystúpení v progresívnom rocku patrí kapela Pink Floyd, ktorá pojala koncerty ako príležitosť na multimediálne predvedenie svojich umeleckých nápadov. Požívali na svoju dobu sofistikovaný systém svetelných show, ktoré vizualizovali stavy po užití LSD.[136] Neskôr bola ich laserová show prepojená s ďalším viac komplikovaným využitím rôznych rekvizít ako napríklad simuláciou havárie lietadla, lietajúcimi zvieratami, stavbou a rúcaním gigantického múru.[137][138] Skupina Genesis sa priklonila k opernému prístupu, keď ich frontman Peter Gabriel používal na koncertoch viacero kostýmov, ktorými akcentoval divadelný námet svojich textov.[139] Ich turné The Lamb Lies Down on Broadway bolo na pódiách ilustrované až 1500 obrazmi.[140]

Záujem skupiny Pink Floyd a ich členov o multimédiá priviedol ich tvorbu k produkcii viacerých filmových soundtrackov,[141] ktoré vyvrcholili nakrútením vlastnej filmovej snímky Pink Floyd: The Wall.[142] Aj iné progresívne kapely sa pokúšali o sfilmovanie svojich nápadov. Peter Gabriel spolupracoval so surrealistickým filmárom Alejandrom Jodorowskym na scenári pre projekt Lamb Lies Down on Broadway. Talianska progresívna kapela Goblin sa preslávila svojimi filmovými hudbami k snímkam Úsvit mŕtvych, Profondo Rosso a Suspiria.[142]

Niektorí z hudobníkov progresívneho rocku sa prejavovali skôr ako čistí showmani. Líder skupiny Jethro Tull, Ian Anderson, bol výrazný svojim imidžom Pana, ktorý počas hry na flautu energicky vystupoval na pódiu stojac pritom na jednej nohe.[143][144] Východonemecká skupina Grobschnitt vystupovala v show kabaretného štýlu spojeného s pyrotechnikou a grotesknými číslami.[145] Rick Wakeman mal počas koncertov k albumu The Myths and Legends of King Arthur and the Knights of the Round Table najatých krasokorčuliarov, ktorí mali kostýmy z čias kráľa Artuša.[146] Keith Emerson kým hrával s The Nice bol známy tým, že niektoré tóny organu podržal zabodnutím dvoch dýk, pochádzajúcich od Hitlerjugend. Dýky mu požičal jeden ich vtedajší roadie, Lemmy Kilmister.[147] Keď Emerson vystupoval s ELP niekedy na jeho Minimoog zahral zadkom.[148]

Progresívne rockové skupiny používali vizuálne štýly, ktoré rozširovali na koncertné kulisy. Roger Dean navrhol dizajn pre pódium kapely Yes, ktorý nadväzoval na jeho návrhy dizajnu obalov aktuálnych albumov. Opory pódia boli v tvaroch obrovských hríbov, bicie nástroje boli uzavreté v mušli, ktorá raz, potom ako sa nedala na vystúpení otvoriť, takmer zadusila bubeníka, Alana Whitea.[149] Skupina Tangerine Dream preferovala vystúpenia v kulisách gotických katedrál[150] a svoje svetelné show rozvíjala od minima po plné svetlá laserov. Jean-Michel Jarre do svojej hudby na koncertoch integroval vizuálne projekcie a ohňostroj.[142]

Pravdou je aj, že nie všetci hudobníci progresívneho rocku boli priaznivo naklonení tomu aby sa prejavovali ako showmani. Kapela King Crimson spočiatku síce používala dramatické svetelné kombinácie, no Robert Fripp voči nim neskôr namietal, že odpopútavajú pozornosť od hudby. Fripp a gitarista Genesis, Steve Hackett, boli známi tým, že sa počas vystúpení nijako výrazne nehýbali, iba stáli, či sedeli na jednom mieste a hrali na gitare.[151]

Predtým ako vyšiel album Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band od kapely The Beatles, boli na obaloch týchto nosičov spravidla vyobrazenia ich interpretov. S príchodom konceptuálnych hudobných projektov sa svojim konceptom prispôsobovali aj ich vyobrazenia na obaloch. Obsahovali motívy science fiction, fantasy často vyobrazené v surrealistickom štýle. Album Fragile od skupiny Yes mal obrázok na obale, na ktorom bola rozkúskovaná Zem. Mal prezentovať ekologický aspekt tém textu piesní albumu.[152] Na obale albumu Tarkus od Emerson, Lake & Palmer je obrázok kyborga, ktorý nakreslil William Neal. Zobrazuje koncept titulnej suity, ktorá hovorí o kreatúrach zápasiacich medzi sebou.[153]

S progresívnym rockom boli úzko spätí aj viacerí výtvarní umelci. Roger Dean, ktorý je autorom obalov albumov mnohých skupín, významne spolupracoval s kapelou Yes, vytváral vyobrazenia imaginárnych svetov so zmyslom pre fantáziu, ktorá zodpovedala hudbe.[154] Paul Whitehead bol ilustrátorom prvých albumov kapiel ako Genesis a Van der Graaf Generator. Povzbudzoval skupiny k tomu aby popri hudbe a v súlade s ňou rozvíjali aj svoju vizuálnu identitu.[155] Storm Thorgerson a jeho londýnska dizajnérska firma Hipgnosis mali úzke prepojenie na členov skupiny Pink Floyd. Vytvárali série surrealistických návrhov pre ich hudobné projekty.[156] Dean a Hipgnosis významne ovplyvnili neskorších výtvarných umelcov[157] a reklamných dizajnérov.[156]

K výrobe dizajnu albumov boli niekedy oslovovaní aj zabehnutí a uznávaní umelci. Príkladom je H. R. Giger a jeho návrh pre album Brain Salad Surgery pre superskupinu ELP,[158] či karikaturista Gerald Scarfe a jeho ilustrácie k megaprojektu The Wall od kapely Pink Floyd.[159] Takáto vyrovnaná syntéza hudobno-dramatickej, slovesnej, hereckej, tanečnej a výtvarnej zložky sa nazýva úplné umelecké dielo, čo je pojem používaný pre označenie konceptov vyššej úrovne umenia.[160]

Počiatky progresívneho rocku siahajú do prvej polovice šesťdesiatych rokov, kedy hudobníci na oboch stranách Atlantiku rozčarovaní pop kultúrou, zaraďovali do svojich vystúpení prvky hudobného divadla, happeningu, často provokovali publikum a pretvárali koncerty na obyčajné škandály. Prelomovým bodom bol debut Franka Zappu a skupiny The Mothers of Invention, obsahujúci cyklus skladieb, ktoré sa zamerali na texty s hlbšími myšlienkovými odkazmi a štylisticky sa odvolávali na rôzne štýly a hudobné druhy, taktiež používali najnovšie skladateľské techniky, ktoré dávali niektorým skladbám uzavretý charakter. dylanovskou poetikou ovplyvnený Freak Out (1966) bol tiež prvým v rockovej histórii, ktorý vyšiel ako dvojalbum. K popularite progresívneho rocku prispelo aj vydanie Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band od The Beatles. Album, aj keď mal určité znaky „progresívnosti“, nepatril úplne do tejto oblasti. Jeho význam spočíval v tom, že sa ním inšpirovali iní umelci, presvedčili poslucháčov, že experimentovanie má svoj význam a že populárna hudba môže vychádzať z rock'n'roll'ovej schémy.[161]

K rozvoju progresívneho rocku prispel aj hudobný producent Phil Spector,[162] ktorý prišiel s nápadom, že iba v hudobnom štúdiu sa dajú vytvoriť hudobné nahrávky tak, ako to nie je nikde inde možné.[163] K dielam, ktoré sú v rámci vývoje žánru rešpektované patria aj albumy Pet Sounds (1966) od The Beach Boys[164] a Surrealistic Pillow (1967) od Jefferson Airplane.[165]

Albumy Pet Sounds a Sgt. Pepper's, so svojou textovou jedinečnosťou, rozšírenou štruktúrou, komplexicitou, eklektizmom, experimentálnym prístupom a vplyvmi foriem klasickej hudby sú hudobnými odborníkmi považované za počiatočné diela progresívneho rocku.[166][167] Vydaním týchto diel došlo k zmene, kedy sa rocková hudba predtým považovaná za tanečnú, stala tou, ktorá je určená na počúvanie.[168][169] Jeden z veteránov viacerých progresívnych skupín, Bill Bruford, hovorí, že album Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band zmenil hudobníkov aj publikum. Hudobníkom ukázal, čo je v hudbe možné a poslucháčom čo je v nej akceptovateľné.[69] Verí tomu, že „bez Beatles, či nektorých ďalších, čo urobili niečo podobné, ako oni, by sme boli bez progresívneho rocku“.[170] Je tiež príznačné, že že ttomuto žánru prial aj LP formát nahrávok, ktorý bol dostatočne dlhý na to, aby umožnil vytvoriť kreatívnejšie nahrávky než klasický singel.[171] Práve v roku 1969 sa prvýkrát stalo, že predaj LP platní presiahol predaj singlov.[172]

Literárne prvky do rocku priniesol cez svoju fascináciu surrealizmom a francúzskymi symbolistami Bob Dylan. Bolo to potom ako sa mu podarilo začiatkom 60. rokov preniknúť do umeleckého života v New Yorku.[173] Vznikal trend hudobných skupín, ktorých mená mali inšpiráciu v literatúre ako boli The Doors, Steppenwolf a The Ides of March. Boli to ďalšie znamenia pre rockovú hudbu, ktoré signalizovali snahu o vyrovnanie sa s vysokou kultúrou.[174] Spevák The Doors, Jim Morrison, odkazoval na literárne koncepty akými bol Nietzsche a jeho Apolónska a dionýzovská dichotómia.[175] Dylan smeroval svoju tvorbu cez spájanie rocku s folkovými hudobnými štýlmi. Inšpirovalo to folk rockové hudobné skupiny ako boli The Byrds, ktorí si svoj pôvodný zvuk založili na hudbe Briana Wilsona.[176] Na druhej strane zas vokálne harmónie kapely The Byrds inšpirovali skupinu Yes,[177] a iné britské formácie ako bola napríklad Fairport Convention, hrajúca elktrický folk, ktorá zvýraznila snahu o inštrumentálnu virtuozitu.[178] Iní umelci ako boli The Incredible String Band a Shirley spolu s Dolly Collinsovou s stali významnými ich využívaním nástrojov vypožičaných z world music a z starej historickej hudby.[179]

Dadaistická zmes pregresívneho rocku, garage rocku a avantgardne vrstvenej hudby na albume z roku 1966, Freak Out! od The Mothers of Invention, je považovaná za prvý projekt konceptuálneho albumu.[180] S hudobnými štruktúrami a improvizáciami v tom istom roku začala experimentovať aj škótska kapela 1-2-3, ktorá sa neskôr premenovala na Clouds.[181] V marci roku 1966 skupina The Byrds vydala jeden z prvých psychedelických singlov „Eight Miles High“, v ktorom zahrala na gitare Coltranov štýl sóla, známy ako „sheets of sound“.[182] Neskôr v tom istom roku skupina The Who nahrala „A Quick One While He's Away“, miniatúrnu rockovú operu, ktorá je považovaná za prvý vzor takejto hudobnej formy.[183] Ešte viac bol tento nápad s nahraním rockovej rozvinutý v ďalšom albume, S.F. Sorrow z roku 1968, od kapely The Pretty Things.[4]

Trend dôležitosti hudobnej virtuozity zdôraznil Jimi Hendrix, americký gitarista, ktorého skutočná hudobná kariéra sa rozbehla až potom ako začal spolu s anglickými hudobníkmi nahrávať Londýne.[184] Na tento trend neskôr nadviazali ďalšie kapely ako Cream, The Yardbirds, či Led Zeppelin a mnoho iných. Paralélne spolu so zlepšovaním cenovej dostupnosti záznamových zariadení sa začala rozširovať aj londýnska undergroundová hudobná scéna, ktorá si svoju inšpiráciu obohacovala užívaním psychotropných látok, hlavne LSD. V tomto období patrili medzi kapely na klubových scén v Middle Earth a UFO Club aj Pink Floyd, či Soft Machine. Na hudobných pódiách týchto klubov doslova v priamom prenose experimentovali s hudobnými textúrami a bez časového obmedzenia vytvárali prvé skladby, ktoré mali nadštandardnú dĺžku vymykajúcu dovtedajším predstavám založeným na štandardných singlových nahrávkach.[185] Tieto hapeningy navštevovali aj populárne osobnosti, akou bol napríklad John Lennon, ktorý prišiel v apríli roku 1967 na The 14 Hour Technicolor Dream, koncert vo veľkej sále v londýnskej Alexandra Palace.[186] Aj Paul McCartney bol spriaznený s undergroundovým hnutím. Zúčastňoval sa akcií v alternatívnej umeleckej galérii Indica Gallery.[187] Veľa psychedelických, folkových, či prvých progresívnych kapiel získali príležitosť tým, že boli pozvaní do programov BBC Radio 1, ktoré moderoval DJ John Peel.[188]

V polovici 60. rokov sa začali pri nahrávaní albumov používať aj nástroje ako čembalá, orchestrálne dychové nástroje a sláčikové sekcie. Príkladom môže byť album Today!, ktorý v roku 1965 nahrala skupina Beach Boys.[189] Vznikol tak žáner ako baroque rock, odpočutý, respektíve inšpirovaný J.S. Bachom. Žáner zaujal aj skupinu Procol Harum, ktorá nahrala hit „A Whiter Shade of Pale“.[190] Začiatky používania nástrojov klasickej hudby v rocku je ťažko presne určiť no je ich počuť už začiatkom 60. rokov v produkciách od Burta Bacharacha,[191] či Phila Spectora.[192] V októbri roku 1966 vyšiel skupine The Beach Boys singel „Good Vibrations“. Publicista Derek Taylor túto nahrávku nazval „vreckovou symfóniou“, obsahujúcou eklektický rad klasických, rockových a exotických nástrojov štruktúrovaných okolo mozaiky útržkov hudobných sekcií zastúpených niekoľkými protichodnými kľúčmi a modálnymi posunmi.[193] Skupina The Moody Blues pridala popularitu symfonickému rocku vydaním albumu Days of Future Passed, ktorý nahrali spolu Londýnskym festivalovým orchestrom. V Procol Harum začali používať väčšie množstvo akustických nástrojov a nahrali v roku 1969 album A Salty Dog album.[194] Klasické vplyvy sa uchytili do takej miery, že boli adaptované v celých kusoch, alebo badateľne inšpirovali celé dielo. Je tomu tak u nahrávky „Beck's Bolero“ od Jeffa Becka, či v častiach albumu Ars Longa Vita Brevis od kapely The Nice. Pri skladbách skupiny The Nice: „Rondo“ a „America“ je možné povedať, že ich záujem sa zameral na hudbu, ktorá je v inštrumentálnom prevedení. Nahrávky albumov Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band a Days of Future Passed zas reprezentujú rastúcu tendenciu cez cyklus piesní a suity vytvoriť viacero hudobných dejstiev.[194]

V tvorbe viacerých kapiel, ktoré hrajú progresívny rock sa používajú v džezovom štýle hrajúce dychové sekcie. Medzi ne patria napríklad Blood, Sweat & Tears a Chicago. Skupina Chicago niekedy experimentovala aj s nahrávaním suít a širšími kompozíciami. Jeden z príkladov takýchto pokusov je nahrávka „Ballet for a Girl in Buchannon“, ktorú majú na albume Chicago II.[195] Džezové vplyvy počujeme aj u britských kapiel ako Traffic, Colosseum a u predstaviteľov hudobnej scény v Canterbury, napríklad u Soft Machine. Kapely v Canterbury zdôraznili využívanie dychových nástrojov, komplexné zmeny akordov a dlhé improvizácie.[196] Skupina Jethro Tull, ktorá začala ako výrazná bluesová formácia pod vedením flautistu Iana Andersona, sa neskôr pod vplyvom Rahsaana Rolanda Kirka nechala tiež ovplyvniť džezovou hudbou.[197]

Medzi skupiny, ktoré na začiatku éry v svojej tvorbe používali prvky, ktoré sú prisudzované žánru progresívneho rocku patria The Nice, The Moody Blues, Procol Harum a Pink Floyd. Títo hudobníci ale nemali v tej dobe so žánrom toľko spoločného, ako nasledujúce kapely, ktoré vznikali po nich.[198] Azda tými najväčšími predstaviteľmi žánru boli Jethro Tull, King Crimson, Yes, Genesis, Van der Graaf Generator, ELP, Gentle Giant a Curved Air, t.j. kapely, ktoré vydávali svoje hudobné debuty v priebehu rokov 1968-70. Väčšina z nich boli folk-rockové albumy, ktoré naznačovali vývoj zvuku nahrávok k vyššej vyspelosti. Za skutočný príklad žánru však možno označiť album In the Court of the Crimson King, ktorý vydala v roku 1969 kapela King Crimson.[199] Termín „progressive rock“ bol v popise k albumu skupiny Caravan, ktorá ho vydala pod názvom kapely v roku 1968. Od tejto zmienky sa začal aplikovať na hudobný štýl, ktorý využíval techniky klasickej hudby na to, aby nimi rozšíril štýly a koncepty rockových nahrávok.[200][108]

Väčšina kapiel, ktoré hrali progresívny rock nahrala svoje hudobnou kritikou najuznávanejšie hudobné albumy v rokoch 1971-1976.[201] Patria k nim Pawn Hearts od skupiny Van der Graaf Generator,[202] Selling England by the Pound[203] a The Lamb Lies Down on Broadway od Genesis.[4] Skupina Yes vydala albumy The Yes Album, Fragile a Close to the Edge.[204] Kapela Jethro Tull vydala Aqualung[205] a Thick as a Brick.[206] Gentle Giant nahrali Free Hand,[207] Emerson, Lake & Palmer vydali Brain Salad Surgery,[208] Kapele Rush vyšiel album 2112,[209] a hudobníci zo skupiny Pink Floyd dali hudobnému trhu nahrávky The Dark Side of the Moon a Wish You Were Here.[210]

Progresívny rock sa začiatkom 70. rokom stal pre hudobný trh objavom, ktorý zaznamenal výrazný komerčný úspech. Jethro Tull, ELP, Yes a Pink Floyd vydali štyri albumy, ktoré sa dostali na prvú a šestnásť sa ich dostalo do Top 10 hudobných rebríčkov Spojených štátov.[211] Len samotná skupina Jethro Tull získala za svoje albumy jedenásť zlatých a päť platinových certifikácií.[4] Album Atom Heart Mother, ktorý v roku 1970 vydala skupina Pink Floyd, sa dostal na vrchol rebríčka UK Albums Chart. Ich album, The Dark Side of the Moon, z roku 1973, ktorý bol obsahovo spojený do jedného celku štruktúrovaným spôsobom, ktorý bol založený na tom ako komponoval ich niekdajší skladateľ, Syd Barrett,[212] bol na vrcholoch rebríčkov viac ako dva roky[212] a v rebríčku Billboard 200 sa držal nasledujúcich pätnásť rokov.[138] Z albumu Tubular Bells od Mike Oldfielda, ktorého časť bola použitá ako motív k filmu Vyháňač diabla (The Exorcist, 1973) sa predalo 16 miliónov kópií.[213] Aj sólové progresívne nahrávky sa stali populárnymi hitmi. Boli nimi napríklad skladby ako: „Autobahn“ od Kraftwerku,[29] „Roundabout“ od skupiny Yes,[214] Jethro Tull mali hit „Living in the Past“,[215] od kapely Focus to bola madrigalná inštrumentálka Hocus Pocus, Curved Air mali „Back Street Luv“, Strawbs nahrali „Part of the Union“,[216] a Genesis „I Know What I Like“.[217]

Tento žáner bol príznačný aj tým, že jeho najväčšími hviezdami boli belosi a väčšinou boli muži.[108] Muži lepšie sadli vtedajšiemu rockovému imidžu.[218] Jedinými výraznými výnimkami boli vokalistka Curved Air, Sonja Kristina[219] a speváčka kapely Renaissance, Annie Haslamová. Skupina Renaissance mala aj ženu, textárku a tento ženský fenomén sa prejavil v albume Scheherazade and Other Stories v nahrávkach „Ocean Gypsy“ a „The Song of Scheherazade“.[76] Speváčky boli skôr doménou progresívneho folku,[220] ktorý sa oproti progresívnemu rocku prejavoval vyššou náročnosťou na spevácky štýl a hlasový rozsah.[221] Umelci progresívneho rocku a progresívneho folku mávali často spoločné koncertné turné a často sa na ich v skupinách striedali tí istí ľudia.[222]

Britské ako aj európske publikum bežne sledovali koncerty týchto skupín podobným spôsobom ako sa sleduje vystúpenie klasických hudobných telies. V porovnaní s inými divákmi rockovej hudby boli viacej rezervovaní. Hudobníkov to miatlo počas turné po Spojených štátoch, kde sa publikum správalo menej pozorne a bolo viacej náchylné k hlasným reakciám počas pokojných hudobných pasáží.[223]

Progresívny rock bol v tomto období v zámorí uznávaný, no bol skôr európsky, respektíve britský fenomén. Americký hudobný trh mal v tomto žánri len niekoľko reprezentantov. V tej najčistejšej forma sa ním zaoberali napríklad skupiny Starcastle a Happy the Man.[224] Bolo to spôsobnené aj tým ako rozdielne hudobný priemysel pôsobil v porovnaní medzi Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi. V Spojenom kráľovstve nemali vysielania rozhlasových staníc až taký veľký význam. Až kým sa v roku 1967 nespustilo vysielanie BBC Radio 1 oficiálne, t.j. až na niektoré pirátske vysielania, sa rádiá populárnej hudbe výnimočne nevenovali.[225] Pre britské publikum bolo príznačným počúvať túto hudbu v kluboch a hudobné skupiny svoju činnosť propagovali formou koncertných turné. Americké publikum sprvoti publiku predstavili svoje diela cez rádiá a skupiny v USA pre svoj úspech potrebovali vysielanie v rozhlasovom éteri.[226] Rozhlasové stanice boli proti tomu, aby sa v ich programoch hrali dlhé progresívne rockové kompozície, ktoré blokovali cykliku vysielaných reklamných blokov.[227] Dôležitý je aj kultúrny faktor rozdielu prístupu k hudbe na týchto svetadieloch. Naproti tomu, že na americkom kontinente vychádzala táto hudba z bluesových základov, na európskom boli tendencie vychádzať zo základov založených na klasickej hudbe.[228]

Progresívny rock si na kontinentálnej Európe získal priaznivcov omnoho rýchlejšie, než tomu bolo v USA. Taliansko samo o sebe neprejavovalo záujem o rockovú hudbu až do doby, kedy sa začiatkom 70. rokov nezačala v tejto krajine vytvárať silná vlna talianskeho progresívneho rocku.[229] Aj skupina Van der Graaf Generator bola v Taliansku omnoho populárnejšia, ako vo svojej domovskej krajine. Na európskom kontinente bola kapela Genesis značne populárna, no v Spojenom kráľovstve a v USA bola skôr kultovým fenoménom.[230] Niekoľko európskych skupín malo úspech mimo svojich domovských štátov. Prospievalo tomu, že väčšinou produkovali hudobu otextovanú v anglickom jazyku. Bola to napríklad holandská skupina Focus, ale aj talianske kapely Le Orme a Premiata Forneria Marconi.[231]

Niektoré európske skupiny hrali v štýle, ktorý bol odvodený od anglických kapiel. Nemecké organové trio Triumvirat hralo v štýle ELP, francúzska skupina Ange a talianski Celeste boli silne inšpirovaní hudbou kapely King Crimson.[232] Iné skupiny pridali do svojej tvorby prvky svojej národnej hudby: španielska Triana sa inšpirovala flamencom, iné ako bola švédska Samla Mammas Manna, čerpali z ľudových hudobných štýlov svojich národov. Talianske kapely ako Il Balletto di Bronzo, Rustichelli & Bordini, boli, oproti britskej scéne, založené na omnoho temperamentnejšom spôsobe muzikálneho prejavu.[233]

Niektoré progresívne rockové subžánre sú spojené s národnými scénami. Za štýl zeuhl bol označený štýl francúzskej kapely Magma. Viacero skupín ovplyvnených hudbou Magmy je v súčasnosti považovaných za predstaviteľov tohto subžánru. Nemecká „Kosmische music“ dostala medzinárodné označenie krautrock.[234] Nemecká experimentálna hudobná skupina Can, ktorej dvaja členovia študovali u Karlheinza Stockhausena,[235] inklinovali k vplyvom klasickej hudby 20. storočia, naproti tomu britské kapely sa nechali inšpirovať skôr romantickou hudbou Mnoho z týchto skupín bolo veľmi vplyvných a to aj medzi kapelami, ktoré mali len málo pochopenia pre symfonickú pestrosť progresívneho rocku.[236]

V druhej polovici 70. rokov sa menili postoje a sociálne trendy, končila sa éra hippie, ktorá mala tiež určitý podiel na popularity progresívneho rocku. Romantické postoje nahradzoval cynizmus punku, ktorý utopické ideály progresívnych textov menil na nemoderné.[237] Virtuozita bola odmietaná ako aj vysoké ceny za nákup kvalitných aparatúr a časových investícií do učenia hry sa zdali ako prekážky na vyjadrenie energie rockovej bezprostrednosti. Malé nahrávacie spoločnosti sa spájali do veľkých mediálnych konglomerátov. Podpora a rozvoj experimentálnej hudby nebol pre tieto korporácie súčasťou marketingovej stratégie. Boli zamerané na širší trhový segment, od ktorého si sľubovali vyšší profit.[238]

Carl Palmer z Emerson, Lake & Palmer, v Maple Leaf Gardens v Toronte (3. február 1978).

Štyri najväčšie kapely progresívneho rocku prestali vystupovať, alebo sa od polovice 70. rokov pokúšali o zásadné personálne zmeny. Robert Fripp v roku 1974 odišiel od King Crimson[239] a poznamenal, že žáner sa tragicky odklonil od kurzu.[240] V nasledujúcom roku prerušilo svoje účinkovanie aj trio Emerson, Lake and Palmer.[241] V roku 1975 po odchode Petra Gabriela a ešte viac v roku 1977 po odchode Steva Hacketta sa aj kapely Genesis priklonila k mainstreamu.[217] Skupina Yes tiež experimentovala so svojim zložením až kým sa v roku 1980 načas nerozpadla.[242] Medzi rokmi 1978-1980 sa rozpadlo viacero významnejších kapiel ako Van der Graaf Generator, Gentle Giant a U.K..[243] Iní sa rozhodli pokračovať iným smerom, lebo, ako poznamenal líder kapely Caravan Pye Hastings, „bolo treba niečo urobiť aby nezatuchli“.[244]

Veľa skupín sa v polovici 70. rokov dostalo na určitý limit toho, ako dokázali na rockovom základe s hudbou experimentovať a aj ich fanúšikov začali siahodlhé kompozície unavovať. Zvuky organu Hammond, či melotrónu zovšedneli a stávali sa skôr hudobným klišé. Kapely, ktoré pokračovali v nahrávaní, čoraz častejšie zvuky zjednodušovali a na konci 70. rokov sa žáner postupne rozpadal.[245] A&R agenti hudobných vydavateľov získavali nad kreatívnymi procesmi ktoré boli predtým v kompetencii umelcov čoraz väčší vplyv.[125] Robili nátlak na umelcov, ktorých mali zazmluvnených aby produkovali hudbu s jednoduchšou harmóniou a v kratšej piesňovej štruktúre. Zjednodušovanie sa prejavilo v popovej orientácii nahrávok, ako bol album ...And Then There Were Three... od skupiny Genesis, A Song for All Seasons od Renaissance, či album Octave, ktorý v roku 1978 vydala kapela Moody Blues. Viacero skupín, hrajúcich symfonický pop ako napríklad Supertramp, 10cc, The Alan Parsons Project a Electric Light Orchestra priniesli orchestrálne ladené aranžmány do singlových nahrávok popových singlov, čím si udržali aj voči ich pôvodnému repertoáru pozornosť verejnosti. Hudobné formácie ako Jethro Tull, Gentle Giant a Pink Floyd sa zamerali tvrdší zvuk v štýle arena rocku.[246]

Niekoľko nových progresívnych rockových kapiel, ktoré vznikli v tejto dobe zistilo, že gramofónové spoločnosti nemali záujem uzavrieť s nimi nahrávaciu zmluvu.[247] Superskupina s krátkou životnosťou, U.K., hoci inklinovala v pokračovaní v štýle predchádzajúcich kapiel bez snahy o pokrok, sa stala voči tomuto pravidlu výnimkou.[248] Iný viac dôležitý dôsledok tohto žánru v tejto dobe bol v jeho vplyve na iné hudobné štýly. Mnohí talentovaný gitaristi, ktorí mali prepojenie na Európu priniesli rockový prístup do heavy metalu a položili základy pre budúci progresívny metal. Vtedajší člen britskej kapely UFO, Michael Schenker a Uli Jon Roth, ktorý Schenkera nahradil v skupine Scorpions rozšírili modálny rozsah, ktorý používali gitaristi.[249] Roth študoval klasickú hudbu a chcel gitaru používať tak ako klasickí skladatelia požívali husle.[250] Nakoniec aj rodení Holanďania a tiež študenti klasickej hudby, Alex a Eddie Van Halenovci založili skupinu Van Halen, ktorá zreformovala štandardy rockovej virtuozity.[251][252]

Druhá vlna[253] progresívnych rockových skupín vznikala začiatkom 80. rokov. Ich hudobný štýl bol od začiatku kategorizovaný ako osobitný subžáner, neoprogresívny rock.[254] Táto hudba bola vo väčšej miere založená na kapelách, ktoré využívali rozšírené hudobné a lyrické kompozičné štruktúry, hrané väčšinou na klávesové nástroje.[255] Väčšina významných umelcov tejto vlny progresívneho rocku vydala svoje debuty medzi rokmi 1983-85. Mali toho istého manažéra, ktorým bol Keith Goodwin, pôvodne publicista, ktorý bol aktívny v propagácii progresívneho rocku 70. rokov.[256] Výhodou kapiel predchádzajúcej dekády bola ich príležitosť účinkovať počas veľkého kontrakultúrneho hnutia, ktoré im poskytovalo vysoký potenciál návštevnosti. Neoprogresívne kapely neboli natoľko atrktívne a sledované, lebo boli limitované iba určitou skupinkou záujemcov. Medzinárodné uznanie zažili iba kapely Marillion[257] a Saga.[258]

Neoprogresívne skupiny mali zvuk a vizuálny štýl odvodený zo symfonických progresívnych kapiel predchádzajúcej dekády. Najúspešnejšia skupina tohto žánru, Marillion, si vyslúžila kritiku pre napodobňovanie kapely Genesis, no odlišovala sa od nej štýlom spevu a zvukom, ktorý mal viac hardrockových prvkov.[259] Spisovatelia Paul Hegarty a Martin Halliwell poznamenali, že neoprogresívne kapely neboli až takí plagiátori progresívneho rocku. Tvorili nový štýl vychádzajúci z prvkov progresívneho rocku tak, ako hudobníci minulého desaťročia rozvíjali prvky klasickej hudby a džezu.[260] Edward Macan ale dodáva, že tieto skupiny boli čiastočne motivované nostalgickou túžbou skôr uchovať predošlý štýl ako potrebou ho inovovovať.[261]

Kapela Marillion na koncerte v roku 2007

Predchodcom žánru boli The Enid, ktorí spájali rock s klasikou, ktorá bola najviac ovplyvnená Ralphom Vaughanom Williamsom no nie inými modernými skladateľmi.[262] Jeho zmena v prístupe je badateľná posunom smerom ku kratším na hre klávesových nástrojov založených skladieb, napríklad pri albume Grace Under Pressure od skupiny Rush.[255] Neoprogresívne kapely svoju hru zakladali na individuálnych sólach proti improvizáciám celej skupiny a vo svojej hudbe mali silnejšie zastúpenie prvkov world music. Texty skladieb mali silnejší charakter osobných výpovedí a obsahovali menej ezoteriky. Aj naďalej boli nahrávané konceptuálne albumy, no ich početné zastúpenie klesalo.[255] Veľké klávesové nástroje ako sú melotróny, či organy nahradzovali digitálne syntetizátory,[263] a ich moderný zvuk potláčal typické folkové vplyvy progresívneho rocku 70. rokov.[264] Mytologické témy a rozšírené koncepty, ktoré predtým patrili k progresívnemu rocku sa stali témou tvorby heavy metalových kapiel ako Iron Maiden a Queensrÿche.[265]

Pre neoprogresívny rock bolo charakteristické, že už zavedené kapely začali nahrávať hudbu, ktorá bola jednoduchšia a mala vyššie šance pre komerčný úspech. Superskupina Asia zložená z hudobných veteránov pochádzajúcich z viacerých kapiel progresívneho rocku 70. rokov debutovala v roku 1982 s eponymným albumom, ktorého obal navrhol grafik a autor obalov skupiny Yes, Roger Dean. Po hudobnej stránke je ovplyvnený džezom a náročnými vokálnymi aranžmánmi. Opustil však komplexné štruktúry piesní a súhru medzi hudbou a spevom tak ako ju mal progresívny rock. Využíva efekt „háčika“ (angl. „hook“), ktorým je hudobný nápad, často krátky riff, pasáž, alebo fráza, používaná v populárnej hudbe, aby v piesni svojou atraktivitou zachytila ucho poslucháča. Motívy nahrávok obsahovali refrény a ich dĺžka a forma bola poplatná pre rozhlasové vysielanie.[266]

Odozvy komplexnosti progresívneho rocku je možné počuť aj v produkcii skupín, ktoré sa stali predstaviteľmi arena rocku ako boli Journey, Kansas, Styx, GTR, ELO a Foreigner. Spôsobilo to to, že viacero vymenovaných formácií boli projektami, či superskupinami, ktoré založili bývali členovia kapiel progresívneho rocku. Vo svojich kompozíciách si tieto skupiny zachovávali prvky aranžmánov orchestrálnych skladieb, no z lyrického mysticizmu sa v textoch posunuli smerom ku pesničkovému štýlu tínedžerov, ktorý bol zameraný skôr na problematiku vzájomných medziľudských vzťahov.[267] Kapela Genesis sa v tomto období stala úspešnou popovou formáciou a reformovaný Yes vydal svoj mainstreamový album 90125, ktorý im priniesol ich jediný americký singel číslo jeden, „Owner of a Lonely Heart“. Hudobný štýl týchto „radio-friendly“ skupín sa bežne nazýval aj „Prog Lite“.[51]

Jedinou skupinou, ktorá v 80. rokoch dokázala dosiahnuť s progresívnym prístupom skutočný úspech bol Pink Floyd, ktorý koncom roku 1979 vydal projekt The Wall. Bol to album, ktorý priniesol punkový vzdor do progresívneho rocku,[268] mal obrovský úspech, ktorý bol neskôr podporený, veľkolepými koncertnými show a nakrútením filmu Pink Floyd: The Wall. Tento komerčný úspech a uznanie kritiky už žiadny ďalší projekt kapely Pink Floyd neprekonal. Pár rokov po ňom nasledovalo jeho voľné pokračovanie, The Final Cut. Toto hudobné dielo, ktoré bolo celé napísané Rogerom Watersom a teda bolo aj jeho sólovým projektom,[269] z veľkej časti obsahovalo iba materiál, ktorý nebol použitý pri nahrávaní albumu The Wall.[270] Skupina sa neskôr spojila bez Watersa a oživila v svojej produkcii viacero prvkov charakteristických pre tvorbu progresívneho rocku, ktorý hrávala v 70. rokoch.[271] Táto verzia zostavy členov kapely Pink Floyd bola populárna,[272] no hudbobná kritika ich nové nahrávky hodnotila ako menej významné..[273][274] Skupina Jethro Tull v 80. rokoch ukázala svoj záujem o tému žánru dobrodružnej fantasy, v štýle Barbara Conana (v anglickej literatúre nazývaný „sword and sorcery“) tým, že vydali v roku 1982 album The Broadsword and the Beast. Neskôr v tejto dekáde, podobne ako Rush, sa nasmerovali bližšie k hudobnému mainsteramu.[265]

Vplyv progresívneho rocku sa prejavil aj v hudobnom štýle post-punkových kapiel. Tieto skupiny nečerpali priamo z klasického rocku, či od hudobníkov v Canterbury, ale skôr od Roxy Music a krautrockových kapiel, obzvlášť od nemeckej skupiny Can. Skupiny ako Public Image Ltd,[275] Magazine,[276] Wire,[277] Cardiacs[278] a Simple Minds mali v svojom štýle popri punkových aj niektoré vplyvy progresívnej hudby.[279] Anglický hudobník a multiinštrumentalista, zakladateľ post-punkovej kapely The Teardrop Explodes napísal knihu Krautrocksampler, ktorá popisuje históriu krautrocku a undergroundovú hudobnú scénu v Nemecku.[280] Kapely patriace k new wave mali k progresívnemu rocku ešte pozitívnejší postoj ne punkeri. Boli medzi nimi tí, u ktorých sa žánre prelínali, prepájali ako to bolo u Roberta Frippa Briana Ena a Talking Heads, či potom ako boli v Yes nahradení Rick Wakeman a Jon Anderson popovým duom The Buggles.[281] Odpoveď na new wave, hudobná scéna no wave z New Yorku, bola tiež ohromená punkovou energiou, no neprijímala jej primitivizmus. Doviedlo ich to k experimentom, ktoré túto energiu kombinovali so širšou hudobnou vyspelosťou a vznikli z toho projekty ako gitarový orchester Glenna Brancu a experimenty s hlukom od Sonic Youth.[282]

Punk a progresívny rock nemuseli byť nutne v takom protiklade ako sa obyčajne predpokladá. Obidva žánre boli ostro proti komercionalizmu[283] a aj punkové kapely cítili potrebu dosahovať hudobný pokrok. Je to evidentné pri albumoch London Calling od The Clash a My War od Black Flag.[284] Frontman Sex Pistols, Johnny Rotten, sa preslávil tým, že si obliekol tričko s nápisom „I hate Pink Floyd“,[247] no verejne v rozhovoroch prejavil svoj obdiv k skupinám Van der Graaf Generator,[285] Can,[286] a nakoniec aj ku kapele Pink Floyd.[287] Brian Eno mal pozitívnejší postoj k prístupom punkových a new wave skupín z New Yorku, ktoré v porovnaní s anglickými, uznával ako viac experimentálnejšie a menej založené na jednotlivcoch.[288]

Jeden z progresívnych rockových hudobníkov, ktorý podporovali punk a new wave bol bývalý člen a líder King Crimson, Robert Fripp. Presťahoval sa do New Yorku venoval sa tam skupinám Blondie a Talking Heads. Experimentoval s tradičnou indonézskou hudbou gamelan na podobnom princípe ako to bolo u Talking Heads a ich hudobnom prístupe na albume Remain in Light. Pokúšal sa pritom založiť novú hudobnú skupinu, ktorú nazval „Discipline“, no nakonies sa z nej stali oživení King Crimson. Táto verzia zoskupenia mala nové inštrumentálne zastúpenie, v ktorom bol Bill Bruford (electronické bicie), Tony Levin (Chapman Stick) a na gitarové syntetizátory hrali Fripp a Adrian Belew, ktorý s Frippom spolupracoval na projekte Remain in Light.[289] Zvuk ich nahrávok bol silne perkusívny, predstavoval tesne prepojenú minimalistickú inštrumentálnosť s vplyvmi hlukov industriálnej hudby. Často mal kovové ohraničenie. Šlo o novú formu progresívneho rocku, ktorý rušil dôraz na sóla a prílišnú virtuozitu. Napriek tomu hudba bola komplexná a nebola prvoplánová.[290] Gamelan a minimalimus oslovili ak Briana Ena, ktorý po odchode od Roxy Music začal spolupracovať s Robertom Frippom.[289] Aj kanadská skupina Rush si požičiavala inšpirácie z world music a new wave. Je možné tieto vplyvy počuť v reggae podfarbenej nahrávke „The Spirit of Radio“, či v ďalšej s názvom „Vital Signs“.[291]

Tretia vlna progresívnych rockových kapiel, ktorú by sme mohli označiť aj za druhú generáciu neoprogresívnych,[253] sa vynorili na scénu hudobného priemyslu v 90. rokoch. Použitie slova „progresívny“ aby sa ním označila táto generácia skupín je niečím kontroverzným, nakoľko u nich nešlo v takej výraznej miere z hudobného hľadiska o experimentovanie a pokrok.[292][293] tieto nové kapely boli z časti zabezpečené tým, že mali prístup k počítačom riadeným nahrávacím štúdiám s omnoho nižšími výrobnými nákladmi a internetom, ktorý umožňuje širšiemu spektru zúčastnených bez potreby osobného kontaktu podieľať sa na nahrávaní.[92] Obchody špecializujúce sa na progresívny rock sa objavili vo veľkých mestách.[292]

Medzi hlavné vplyvy pre progresívny rock 90. rokov patrila gitarová hudba progresívnych rockových kapiel 80. rokov.[292] Niektoré z tých novších skupín, ako napríklad The Flower Kings a Spock's Beard hrali symfonické tóny v štýle 70. rokov, no vo vynovenom zvuku.[294] Mnoho z nich začalo skúmať limity digitálnej hudby na CD nosičoch takým istým spôsobom ako predošlé skúšali limity vinylových LP platní. Skladba „The Garden of Dreams“ od Flower Kings, ktorý skupina vydala v roku 1999 na albume Flower Power má takmer 60 minút a skladá sa z 18 častí. Iná superskupina, Transatlantic, vydala v roku 2009 album The Whirlwind, ktorý je vlastne jednou skladbou trvajúcou takmer 78 minút. Aj táto nahrávka má viacej, t.j. dvanásť, kompozičných partov.[295] Folkové vplyvy, ktoré sú na nahrávke „The Garden of Dreams“ sú aj v pri albume Glass Shadows, ktorý v roku 2008 vydala kapela Mostly Autumn.[296] Folkové ladenie, prepojené s minulosťou americkej kultúry má aj kapela The Decemberists, no skupina Midlake je skôr inšpirovaná pastorálnou hudbou.[297] Čínska rocková skupina Cold Fairyland používa ľudové motívy pre zvýraznenie svojho národného cítenia.[298]

V roku 2001 nahrala anglická rocková skupina Muse na svoj album Origin of Symmetry sedemminútovú nahrávku s neobvyklou štruktúrou hard-rockových, klasických a elektronických prvkov pod názvom „Citizen Erased“. V roku 2006 sa kapela vrátila k space rocku albumom Black Holes and Revelations, na ktorom je epická satira, skladba „Knights of Cydonia“. V roku 2009 vyšiel skupine Muse album The Resistance, na ktorom je výrazné progresívne rockové dielo, ktorým je troma partami rozdelená nahrávka so spoločným názvom „Exogenesis: Symphony“ a arena rockový hymnus s klasickými motívmi pod názvom „United States of Eurasia“.

New prog, niekedy aj nu prog, či post-prog,[309] je termín, ktorý vznikol v druhej polovici prvého desaťročia po roku 2000. Označuje množstvo alternatívnych kapiel, ktoré do svojej tvorby začleňujú prvky progresívneho rocku, či majú sklony hrať v modernom štýle dlhšie, muzikálne variabilné hudobné kompozície. Tieto skupiny často hrajú tvrdo ohraničené [310] speed metalové[292] a punkom ovplyvnené[311] hudobné pasáže.[312] Skladby bývajú komponované v kontrastnom kontrapunkte medzi mäkkými akustickými a tvrdými metalovými hudobnými sekciami ako je to napríklad v piesni „Blackest Eyes“ od skupiny Porcupine Tree.[313]

Anglická inštrumentálna rocková skupina Ozric Tentacles hrá v space rockovom eklektickom zvuku, ktorý je obľúbený u fanúšikov rave scény.[292] Americká progrocková formácia The Mars Volta[314] spája džez, funk, punk rock, latinské hudobné vplyvy a ambientné zvuky do kompozícií, ktoré trvajú niekedy pár minút, inokedy dosiahnu až polhodinu. Skupinu založili Cedric Bixler-Zavala a Omar Rodriguez-Lopez, bývalí členovia post-hardcorovej kapely At the Drive-In. Album Frances the Mute, ktorý v roku 2005 vydali The Mars Volta sa, po vydaní singla „The Widow“, ktorý bol hitom rockových rádií, dostal na 4. priečku rebríčka Billboard 200.[315] Iná americká kapela, Coheed and Cambria, je známa dlhými hudobnými sólami a konceptuálnym prístupom, ktorého podklady (okrem albumu The Color Before the Sun) pochádzajú z komixovej série The Amory Wars od autora, gitaristu a speváka skupiny, Claudia Sancheza.[316][317] Anglická skupina Mystery Jets, ktorej základ pozostáva z Henryho Harrisona a jeho syna Blaina, kombinuje moderné chápanie spolu s prvkami progresívnej rockovej hudby 70. rokov 20. storočia.[318]

Progresívny rock stále oslovuje svojich dlhodobých fanúšikov a je dostatočne príťažlivý aj pre nové publikum. V roku 2012 časopis Prog Magazine posilnil podporu inovácií a prezentáciu nových kapiel tým, že založil pre nich špeciálne ocenenie Progressive Music Awards.[18]

• (po anglicky)Prog-Rock/Art Rock, Allmusic.com, 2011, http://web.archive.org/web/20110501095105/http://www.allmusic.com/explore/style/d374, dost. 2007-12-04
• Allmusic.com (2013) (po anglicky), Frances the Mute: Awards, Allmusic.com, http://www.allmusic.com/album/frances-the-mute-mw0000266250/awards, dost. 2013-07-12
• Anderson, Ian (2008) (po anglicky), BBC Prog Rock Britannia: An Observation in Three Movements, BBC Four
• Anonymous (2013) (po anglicky), Prog pack, Hollow Sun, http://www.hollowsun.com/hs2/products/progpack/index.htm, dost. 2013-06-13
• Beck, Matt (december 2010), „5 Ways to Play Like Keith Emerson“ (po anglicky), Keyboard, http://www.keyboardmag.com/article/5-ways-to-play-like-keith-emerson/2390, dost. 2013-06-16
• Berkmann, Marcus (1999-04-03), „In the long run“ (po anglicky), The Spectator (The Spectator Ltd. (UK))
• Berry, Mick; Gianni, Jason (2003) (po anglicky), The Drummer's Bible: How to Play Every Drum Style from Afro-Cuban to Zydeco, See Sharp Press, http://books.google.com/books?id=Q7S68Hq5nLoC&pg=RA3-PA12&lpg=RA3-PA12&dq=prog+rock+time+signatures&source=bl&ots=EIwwn-
• Boone, edited by John Covach & Graeme M. (1997) (po anglicky), Understanding Rock: Essays in Musical Analysis, [Online-Ausg.]., New York: Oxford University Press, ISBN 0195100050
• Bowman, Durrell S. (2001), „'Let Them All Make Their Own Music:' Individualism, Rush, and the Progressive/Hard Rock Alloy, 1976-77“, in K. Holm-Hudson (po anglicky), Progressive Rock Reconsidered, Taylor & Francis, http://books.google.com/books?id=rAn-s2oWjQIC&pg=PA184&lpg=PA184
• Bowman, Durrell Scott (2003) (po anglicky), Permanent Change: Rush, Musicians' Rock, and the Progressive Post-Counterculture, University of California Los Angeles, http://durrellbowman.com/wp-content/uploads/2013/02/DBowman_dissertation.pdf
• Braitman, Stephen M H (2011), „Progressive Rock is a World Unto Itself“ (po anglicky), Goldmine (Krause Publications)
• Brinn, David (2011-05-04), „Still pretty in pink“ (po anglicky), Jerusalem Post (Jerusalem Post)
• Brown, Arthur (2008) (po anglicky), BBC Prog Rock Britannia: An Observation in Three Movements, BBC Four
• Browne, David (2011-08-18), „In digital age, less is more in album art“ (po anglicky), International Herald Tribune (International Herald Tribune)
• Bruford, Bill (2012), „Reflections on Progressive Rock“, in Theo Cateforis (po anglicky), The Rock History Reader, Routledge
• Campbell, Dan (2003-05-05), „The Strawbs unplugged; British band performs tonight at the Birchmere with Pentangle“ (po anglicky), The Washington Times (News World Communications, Inc)
• Campbell, Dan (2003-07-24), „Industrious Tree; Diverse threads united in concert at 9:30 Club“ (po anglicky), The Washington Times (News World Communications, Inc.)
• Cateforis, Theo (2011) (po anglicky), Are We Not New Wave? Modern Pop at the Turn of the 1980s, University of Michigan Press, ISBN 978-0-4721-1555-6
• Chappell, Jon; Prown, Pete (apríl 2008), „When guitars went gargantuan: a prog rock primer“ (po anglicky), Guitar Player (NewBay Media LLC)
• Christensen, Thor (2004-07-07), „Rock music's unsung milestones“ (po anglicky), The Dallas Morning News (Knight Ridder/Tribune News Service)
• Clark, William (2012-08-25) (po anglicky), Ian Crichton Talks About Saga, Guitars, Throwing Shapes and 20/20, guitarinternational.com, http://guitarinternational.com/2012/08/25/ian-crichton-talks-about-saga-guitars-and-throwing-shapes/, dost. 2013-06-06
• Clayton-Lea, Tony (2006-11-06), „Reviews“ (po anglicky), The Irish Times (The Irish Times)
• Cleveland, Barry (jún 2003), „Eyes wide open: Robert Fripp and Adrian Belew's vision of the new King Crimson“ (po anglicky), Guitar Player (NewBay Media LLC)
• Cleveland, Barry (marec 2005), „Prog Rock“ (po anglicky), Guitar Player (NewBay Media LLC)
• Cotner, John Sidney (2001) (po anglicky), Archetypes of progressiveness in rock, ca. 1966-1973, University of Wisconsin-Madison
• Covach, John (1997), „Progressive Rock, 'Close to the Edge,' and the Boundaries of Style“, in John Covach (po anglicky), Understanding Rock: Essays in Musical Analysis, New York: Oxford University Press
• Covach, John (2000), „Echolyn and American progressive rock“ (po anglicky), Contemporary Music Review 18 (4), http://www.informaworld.com/smpp/970056913-2444550/content~db=all~content=a751220894, dost. 2013-05-28
• Covach, John (2005), „The Hippie Aesthetic: Cultural Positioning and Musical Ambition in Early Progressive Rock“ (po anglicky), Proceedings of the International Conference "Composition and Experimentation in British Rock 1966-1976", http://www-3.unipv.it/britishrock1966-1976/pdf/covacheng.pdf, dost. 2013-06-13
• Cowen, Andrew (2001-03-24), „Live album of the week“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Curtis, Jim (1987) (po anglicky), Rock Eras: Interpretations of Music and Society, 1954-1984, Bowling Green, OH: Bowling Green State University Popular Press
• Cutler, Chris (2013) (po anglicky), Rock in Opposition, ccutler.com, http://www.ccutler.com/ccutler/bands/group03.shtml, dost. 2013-06-19
• Dang, Katy (2008-06-11), „Drawing Attention“ (po anglicky), Boise Weekly (Boise Weekly)
• DeRogatis, Jim (1993-10-04), „Rock 'n' Roll“ (po anglicky), Chicago Sun-Times (Sun-Times News Group)
• DeRogatis, Jim (2002-06-30), „A British prog-rock band digests the U.S.“ (po anglicky), Chicago Sun-Times (Sun-Times News Group)
• DeRogatis, Jim (2005-05-18), „Bombastic Mars Volta plays to the pit“ (po anglicky), Chicago Sun-Times (Sun-Times News Group)
• Deloro, Joe (máj 1997), „Chimes of Freedom: ringing up The Byrds' jangle guitar sound“ (po anglicky), Guitar Player (NewBay Media LLC)
• Demasi, Vincent (júl 2007), „Dream weaver: Dream Theater's John Petrucci carries the torch of prog-shred guitar into the new millennium“ (po anglicky), Guitar Player (NewBay Media LLC)
• Demasi, Vinnie (január 2011), „10 Things You Gotta Do to Play like Alex Lifeson“ (po anglicky), Guitar Player (NewBay Media LLC) 45 (1)
• Downie, Ken (február 2011), „Genesis 1971-1975: The Classic Era“ (po anglicky), Goldmine (Krause Publications)
• Duffy, John (2010-03-21) (po anglicky), The Moody Blues and the Mellotron, Lancaster Newspapers Inc.
• Evans, Simon (1999-07-13), „Ian's return to the court of the Crimson King“ (po anglicky), The Birmingham Post (England) (MGN Ltd)
• ew.com (2005-09-16) (po anglicky), Coheed and Cambria music review, Entertainment Weekly, http://www.ew.com/ew/article/0,,1105430,00.html, dost. 2008-04-17
• Fortner, Stephen (december 2012), „Keyboard Hall of Fame“ (po anglicky), Keyboard, NewBay Media LLC
• Friedlander, Paul (1998) (po anglicky), Rock and Roll: A Social History, Boulder, CO: Westview Press
• Fripp, Robert (1975) (po anglicky), The Young Person's Guide to King Crimson, EG Records, Ltd
• Gilbert, Gerard (2009-03-07), „Cover versions“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Gill, Chris (apríl 1995), „Prog gnosis: a new generation exhumes the list wisdom of the '70s“ (po anglicky), Guitar Player
• Globe staff (1992-02-21), „Second time's the charm for Dregs“ (po anglicky), The Boston Globe (The New York Times Company)
• Gottlieb, Jed (2010-09-29), „Rebuilding `The Wall'; Roger Waters takes Pink Floyd's enduring epic on tour.“ (po anglicky), The Boston Herald (Herald Media, LLC)
• Guarino, Mark (2007-09-29), „Genesis turns it on New tour looks back 40 years.“ (po anglicky), Daily Herald (Arlington Heights, IL) (Paddock Publications, Inc.)
• Guitar Player staff (január 1993), „1992 Editors Awards for Lifetime Achievement“ (po anglicky), Guitar Player
• Harrell, Jim (2012) (po anglicky), Calprog.com, Calprog.com, http://www.calprog.com/, dost. 2013-05-28
• Harrington, J. S. (2003) (po anglicky), Sonic Cool: the Life & Death of Rock 'n' Roll, Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation, ISBN 0-634-02861-8
• Hegarty, Paul; Halliwell, Martin (2011) (po anglicky), Beyond and Before: Progressive Rock Since the 1960s, New York: The Continuum International Publishing Group, ISBN 978-0-8264-2332-0
• Hochman, Steve (1992-08-26), „That 'Pretentious' Trio ELP Is Back on the Rock Scene“ (po anglicky), Los Angeles Times, http://articles.latimes.com/1992-08-26/entertainment/ca-6085_1_black-moon, dost. 2013-06-23
• Hogg, Brian (november 1994), „1-2-3 and the Birth of Prog“ (po anglicky), Mojo (BBC/Guinness Publishing)
• Howe, Brian (2007-09-05), „The prog lifts“ (po anglicky), Indy Week (The Independent Weekly)
• Imbrogno, Douglas (2001-08-23), „Stick Figure: Greg Howard one of a handful of international figures who Stick with it“ (po anglicky), The Charleston Gazette (Charleston, WV) (McClatchy-Tribune Information Services)
• „Tapestry: More King Crimson Than Carole King“ (po anglicky), Indy Week (The Independent Weekly), 2003-06-04
• Ingram, David (2007), „'Go to the forest and move’: 1960s American Rock Music as Electronic Pastoral“ (po anglicky), 49th Parallel, Winter 2006-2007 Vol. 20, http://www.49thparallel.bham.ac.uk/back/issue20/Ingram.pdf
• Johnston, Andrew (2013-03-30), „It's only rock 'n' roll, but the fans still like it“ (po anglicky), Belfast Telegraph (Independent News & Media PLC)
• Jones, Chris (2007) (po anglicky), Emerson, Lake and Palmer From The Beginning, BBC Music, http://www.bbc.co.uk/music/reviews/9bvr, dost. 2013-07-03
• Karnick, S. T. (august 2003), „Roll over Sibelius“ (po anglicky), The American Spectator (The American Spectator)
• Kava, Brad (2002-07-15), „Progressive rock's Yes: band of a thousand chances“ (po anglicky), San Jose Mercury News (McClatchy-Tribune Information Services)
• Lake, Greg (1975), „Interviewed by Nick Logan in New Musical Express“, in Robert Fripp (po anglicky), The Young Person's Guide to King Crimson, EG Records, Ltd.
• Lien, Tracey (2013-02-14) (po anglicky), Outside the Box: The Story of Roger Dean, polygon.com, http://www.polygon.com/features/2013/2/14/3768030/roger-dean-outside-the-box-psygnosis, dost. 2013-06-27
• Livgren, Kerry (1977), „Miracles Out of Nowhere“ (po anglicky), Leftoverture, New York: Warner Bros. Publications
• Lucky, Jerry (2000) (po anglicky), Progressive Rock, Burlington, Ontario: Collector's Guide Publishing, Inc.
• Macan, Edward (1997) (po anglicky), Rocking the Classics: English Progressive Rock and the Counterculture, Oxford: Oxford University Press, ISBN 0-19-509887-0
• Martin, Bill (1996) (po anglicky), Music of Yes: Structure and Vision in Progressive Rock, Chicago: Open Court
• Martin, Bill (1998) (po anglicky), Listening to the Future: The Time of Progressive Rock, Chicago: Open Court, ISBN 0-8126-9368-X
• Martin, Bill (2002) (po anglicky), Avant Rock: Experimental Music from the Beatles to Bjork, Chicago: Open Court
• Martinez, Gerald (2002-07-07), „Totally Tull“ (po anglicky), Sunday Mail (The New Straits Times Press)
• Maske, Dan (2007) (po anglicky), Progressive Rock Keyboard, Milwaukee, WI: Hal Leonard Corporation
• McNair, James (2013-04-30), „Slow progress, but Rush's hour is here at last“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Miers, Jeff (2004-08-15), „Still a Rush; Canadian Progressive-Rock Trio Remains Energized after Three Decades“ (po anglicky), The Buffalo News (Buffalo, NY) (Dialog LLC)
• Miles, Barry (1999), „An Interview with Ed Sanders-1 October 1968“ (po anglicky), The Review of Contemporary Fiction, Spring 1999 19 (1)
• Modern Drummer staff (júl 2012), „Modern Drummer 2012 Readers Poll Winners“ (po anglicky), Modern Drummer
• Moon, Tom (2000-10-02), „Highly anticipated followup to `OK Computer' goes in a different direction“ (po anglicky), Knight Ridder/Tribune News Service (McClatchy-Tribune Information Services)
• Moore, Allan (2004) (po anglicky), Jethro Tull's Aqualung, Bloomsbury Publishing, ISBN 978-1-4411-1315-3, http://books.google.com/books?id=DMWoAwAAQBAJ&pg=PA22
• Novara, Vincent J. (2013-02-07) (po anglicky), Romantic Warriors II: A Progressive Music Saga about Rock in Opposition, http://libweb.lib.buffalo.edu/emro/emroDetail.asp?Number=5002, dost. 2013-06-19
• „Mothers of Invention Inventor Dead at 52“ (po anglicky), NPR Morning Edition, National Public Radio, 1993-12-06
• O'Brien, Lucy (1999) (po anglicky), Sounds of the Psychedelic Sixties, britannica.com, http://kids.britannica.com/psychedelic/textonly/psychedelic.html, dost. 2013-06-18
• Palmer, Carl (2008) (po anglicky), BBC Prog Rock Britannia: An Observation in Three Movements, BBC Four
• Perrone, Pierre (2011-09-16), „Betty Thatcher“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Pirenne, Christophe (2005), „The Role of the Media in the Emergence of Progressive Rock“ (po anglicky), Proceedings of the International Conference "Composition and Experimentation in British Rock 1966-1976, http://www-3.unipv.it/britishrock1966-1976/testien/pir2en.htm, dost. 2013-06-27
• Price, Stuart (2003-03-22), „Books: Pick of the week Gerald Scarfe Tue Arts Centre, Stamford“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Ragogna, Mike (2013) (po anglicky), Breakfast in America: A Conversation with Supertramp's Roger Hodgson, rogerhodgson.com, http://www.rogerhodgson.com/documents/huffington.html, dost. 2013-06-13
• Rees, David; Webb, Martin (1988) (po anglicky), 20 Years of Jethro Tull, Chrysalis Records Limited
• Regen, Jon (december 2012), „Keyboard Hall of Fame“ (po anglicky), Keyboard, NewBay Media LLC
• Reid, Gordon (december 2001), „PROG SPAWN! The Rise And Fall Of Rocky Mount Instruments“ (po anglicky), Sound on Sound (Sound on Sound Ltd), http://www.soundonsound.com/sos/dec01/articles/retrozone1201.asp, dost. 2013-06-13
• Riley, Glenn (2004) (po anglicky), Progressive Rock Guitar: A Guitarist's Guide to the Styles and Techniques of Art Rock, Alfred Music Publishing, http://books.google.com/books?id=WnH7XLqchKUC&pg=PA22&lpg=PA22&dq=prog+rock+time+signatures&source=bl&ots=9h5UOWA7wk&sig
• Romano, Will (apríl 2013), „A Different View: Steve Hackett“ (po anglicky), Modern Drummer (Modern Drummer Publications Inc)
• Rosfest staff (2013) (po anglicky), RoSfest.com, http://rosfest.com/, dost. 2013-05-28
• Santella, Jim (1993-09-06), „Over the weekend, Jethro Tull, one of the '70s super-groups, headed the weekend lineup with a performance in the Darien Lake Performing Arts Center. The same night, George Carlin, a veteran comedian whose heritage goes back even further, delivered his satire to the crowd in Melody Fair“ (po anglicky), The Buffalo News (Buffalo, NY) (Dialog LLC)
• Sarig, Roni (1998) (po anglicky), The Secret History of Rock: The Most Influential Bands You\'ve Never Heard, Crown Publishing Group
• Scivales, Riccardo (október 2008), „Odd Meters in Prog Music“ (po anglicky), Piano Today (Keyboard Classics Inc.)
• Serpick, Evan (2005-05-09) (po anglicky), Prog Rocks Again, Entertainment Weekly, http://www.ew.com/ew/article/0,,1058164,00.html
• Serpick, Evan (2005-05-05) (po anglicky), For New-Prog Hogs, Entertainment Weekly, http://www.ew.com/ew/article/0,,1058166,00.html, dost. 2009-12-06
• Sharbutt, Jay (1988-12-07), „Phil Collins returns to acting“ (po anglicky), Chicago Sun-Times (Sun-Times News Group)
• Sheinbaum, John J (jún 2004), „Mainlines, Blood Feasts, and Bad Taste: A Lester Bangs Reader“ (po anglicky), Notes (Music Library Association)
• Sherwin, Adam (2012-08-18), „The sound that goes on and on...“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Shuker, Roy (2002) (po anglicky), Popular Music: The Key Concepts, London: Routledge
• Sweers, Britta (2004) (po anglicky), Electric Folk: The Changing Face of English Traditional Music, New York: Oxford University Press
• Tamm, Eric (1990), „Chapter Three: Fripp the Listener“ (po anglicky), Robert Fripp: From crimson king to crafty master, Progressive Ears, Faber and Faber, ISBN 0-571-16289-4, http://www.progressiveears.com/frippbook/ch03.htm, dost. 2013-06-05
• Tamm, Eric (1990a), „Eight: Out of Retirement - The Drive to 1981“ (po anglicky), Robert Fripp: From crimson king to crafty master, Progressive Ears, Faber and Faber, ISBN 0-571-16289-4, http://www.progressiveears.com/frippbook/ch08.htm, dost. 2013-06-13
• Tamm, Eric (1995) (po anglicky), Brian Eno: His Music and the Vertical Color of Sound, Da Capo Press, ISBN 0-306-80649-5, http://www.erictamm.com/tammeno.html
• Thrills, Adrian (2006-03-03), „Daddy cool gives Jets their lift-off“ (po anglicky), Daily Mail (London) (McClatchy-Tribune Information Services)
• Thrills, Adrian (2010-07-09), „Spinal Tap? we're the real kings of prog rock“ (po anglicky), Daily Mail (London) (McClatchy-Tribune Information Services)
• Vail, Mark (2000) (po anglicky), Keyboard Magazine Presents Vintage Synthesizers: Pioneering Designers, Groundbreaking Instruments, Collecting Tips, Mutants of Technology, Cupertino, CA: Backbeat Books, http://books.google.com/books?id=tNci9y0jlRgC&pg=PA274
• Wakeman, Rick (2008-08-16) (po anglicky), Yes, we were the original Spinal Tap, says Rick Wakeman of Seventies prog-rock supergroup, The Daily Mail Online, http://www.dailymail.co.uk/tvshowbiz/article-1045969/Yes-original-Spinal-Tap-says-Rick-Wakeman-Seventies-prog-rock-super, dost. 2013-06-14
• Wakeman, Rick (2011), „Rick Wakeman“ (po anglicky), Upbeat: The Magazine for the Royal College of Music, Summer 2011 (Royal College of Music), http://www.rcm.ac.uk/about/upbeat/RCM%20Upbeat%20Magazine%20-%20Summer-July%202011_Web%20version.pdf
• Webb, Robert (2008-04-11), „The Good Earth' Manfred Mann's Earth Band (1974)“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Weigel, David (2012-08-14) (po anglicky), Prog Spring: Entry 1: Before it was a joke, prog was the future of rock ‘n’ roll, Slate.com, http://www.slate.com/articles/arts/prog_spring/features/2012/prog_rock/history_of_prog_the_nice_emerson_lake_palmer_and_, dost. 2013-06-22
• Weigel, David (2012-08-14) (po anglicky), Prog Spring: Entry 2: The rise of prog, music never meant for "the average person", Slate.com, http://www.slate.com/articles/arts/prog_spring/features/2012/prog_rock/the_rise_of_prog_king_crimson_keith_emerson_and_the_futurist_sounds_of_the_1970s_.html, dost. 2014-01-05
• Weigel, David (2012-08-16) (po anglicky), Prog Spring: Entry 4: Rick Wakeman, Yes, and the insane excess that doomed prog, Slate.com, http://www.slate.com/articles/arts/prog_spring/features/2012/prog_rock/the_fall_of_prog_the_insane_excess_of_rick_wakema, dost. 2013-06-22
• Weigel, David (2012-08-17) (po anglicky), Prog Spring: Entry 5: Prog Lives!, Slate.com, http://www.slate.com/articles/arts/prog_spring/features/2012/prog_rock/prog_music_today_nearfest_kanye_west_and_the_fans, dost. 2013-06-22
• White, Paul (december 2006), „Vocal FX“ (po anglicky), Sound on Sound (Sound on Sound Ltd), http://www.soundonsound.com/sos/dec06/articles/vocalfx.htm, dost. 2013-06-13
• Whitehead, Paul (2013) (po anglicky), Genesis & Record Covers, paulwhitehead.com, http://www.paulwhitehead.com/genesis.aspx, dost. 2013-06-27
• Williams, Wheat (marec 2000), „Heroes: Steve Howe“ (po anglicky), Guitar Player (NewBay Media LLC)
• Windsor, John (1994-05-29), „Collectables“ (po anglicky), The Independent (London, England) (Independent Print Ltd)
• Zaillian, Charlie (2013-02-15), „Coheed and Cambria set to (prog) rock Showbox SoDo“ (po anglicky), The Seattle Times (Seattle, WA) (The Seattle Times)
• Zak, Albin J. (december 2002), „Progressive Rock Reconsidered“ (po anglicky), Notes (Music Library Association)