Syd Barrett

V roku 1965 sa Syd pripojil ku skupine hudobníkov, ktorí vystupovali pod názvom The Tea Set. Členmi skupiny vtedy boli:

• Syd Barrett – gitara
• Bob Klose – gitara
• Roger Waters – basová gitara
• Richard Wright – klávesy
• Nick Mason – bicie
• Chris Dennis – spev

Neskôr keď zistil, že v Cambridge koncertuje skupina, ktorá má taký istý názov, zmenili si meno na „The Pink Floyd Sound“ (potom skrátene na „The Pink Floyd“) podľa krstných mien hudobníkov Pinka Andersona a Floyda Councila o ktorých sa Syd dočítal v predslove hudobného kritika Paula Olivera na obale LP platne nahrávok (vydanej roku 1962/ Philips BBL-7512) bluesového gitaristu a speváka Blind Boy Fullera.

Chris Dennis, ktorý pracoval ako zubný technik na základni Royal Air Force bol neskôr odvelený do cudziny. Niekoľko mesiacov potom opustil skupinu aj Bob Klose. Zo Syda sa stal prirodzený líder skupiny. Spočiatku skupina hrala coververzie amerických R&B skladieb, podobne ako ich vtedajší súčasníci The Rolling Stones, The Yardbirds a The Kinks.

V priebehu roku 1966 sa skupina začala pokúšať o improvizovaný Rock and Roll, ktorý sa skôr približoval k džezovému spôsobu improvizácie v britskom pope tých rokov reprezentovaného hlavne hudbou podobnou tej, čo hrala skupina The Beatles. V tomto roku bol v Londýne otvorený nový rockový koncertný klub UFO, ktorý sa rýchlo stal obľúbeným stánkom pre koncerty psychedelickej hudby. Atrakciou UFO klubu bola skupina Pink Floyd, ktorej vystúpenia sa stali ešte viac uznávanými po vystúpení v konkurenčnom klube Roundhouse kedy sa skupina Pink Floyd stala jedným z najpopulárnejších predstaviteľov vtedajšej Londýnskej undergroundovej scény psychedelickej hudby.

Koncom roku 1966 sa skupina Pink Floyd spojila s manažérskym tímom, v ktorom boli producenti Andrew King a Peter Jenner. Títo dvaja manažéri mali dobré vzťahy s Joe Boydom, ktorý sa snažil spraviť si meno jedného z najdôležitejších podnikateľov na britskej hudobnej scéne. V januári 1967 bol Boyd producentom nahrávania v štúdiu Sound Techniques v Chelsea počas ktorého skupina Pink Floyd nahrala demonahrávku skladby „Arnold Layne“. Toto demo King a Jenner ponúkli vtedajšiemu hudobnému gigantovi, vydavateľstvu EMI, ktorého predstavitelia ním boli natoľko ohromení, že ponúkli skupine kontrakt na nahranie albumu.

Skladba „Arnold Layne“ je (podľa Watersových slov) o autentickej osobe transvestitu, ktorá kradla zo šnúr na ktorých si v období detstva vešali Watersova a Barrettova matka svoju bielizeň. Táto téma bola v šesťdesiatych natoľko tabu, že stanica BBC túto skladbu nevysielala. Napriek tomu singel „Arnold Layne“ dosiahol 20. priečku v anglických rebríčkoch a nasledujúci singel „See Emily Play“ postúpil až na 6. miesto.

Tieto prvé dve skladby a aj tretia („Apples and Oranges“) boli diela Syda Barretta. Barrett bol autorom väčšiny z raných skladieb skupiny Pink Floyd a teda aj autorom ich debutového albumu The Piper at the Gates of Dawn, ktorý sa stretol s veľmi pozitívnym ohlasom aj u hudobnej kritiky.

Úspechy prvého albumu, zvýšený záujem fanúšikov o skupinu, popularita, pocit zodpovednosti za budúcnosť, spolu s experimentovaním s drogami (hlavne LSD) postupne zvyšovali tlak na Syda Barretta, ktorý vyvrcholil do jeho psychickej choroby. Sydovo správanie sa stávalo nepredvídateľným.

V tomto období sa stávalo, že Syd stál na pódiu so skupinou a brnkal jediný akord počas celého koncertu. Inokedy nehral vôbec. Na show The Fillmore West v San Franciscu v skladbe „Interstellar Overdrive“ Barrett postupne rozladil gitaru. Publikum sa bavilo, považovalo toto „číslo“ za šantenie, no zvyšní členovia skupiny z toho zostali zdesení.

Koncom roku 1967 Syd pred jedným vystúpením nadrvil tabletky sedatív a spolu s gelom na vlasy (Brylcreem- zložený z vody, včelieho vosku, minerálneho oleja…) si to votrel do vlasov. Pôsobením tepla a svetla z reflektorov si vytvoril „look“ blikajúcej sviečky… Barrettove stavy z tohoto obdoba sa neskôr stali inšpiráciou pre scény vo filme The Wall.

Po katastrofálnych skúsenostiach z amerického turné požiadala skupina Pink Floyd o spoluprácu Sydovho kamaráta zo školy Davida Gilmoura. Pôvodným zámerom bolo, aby David hral druhú gitaru a v prípadoch Sydových výpadkov ho zastúpil na vystúpeniach. Na niektorých show to tak aj bolo: David hral a spieval a Syd sa iba prechádzal po pódiu, kým sa mu neuráčilo aj niečo zahrať. Zvyšní členovia skupiny boli už otrávení z Barrettovho šaškovania a tak sa v januári 1968 rozhodli Syda nevziať so sebou na vystúpenie na univerzite v Southamptone.

Neskôr sa pokúsili podľa vzoru skupiny The Beach Boys (kde Brian Wilson trpel na schizofréniu) udržať si Syda ako ich dvorného skladateľa, no aj tento nápad sa ukázal ako nerealizovateľný. O Sydových psychotických stavoch je mnoho historiek. Pravdivosť niektorých je sporná, no niektoré sa skutočne stali. Roger Waters hovorí, že ich poslednou spoločnou skúškou bolo nacvičovanie skladby „Have you got it yet?“. Keď ju Syd priniesol do skúšobne, zdala sa celkom jednoduchá. Barrett však počas skúšania neustále menil a komplikoval jej aranžmány. Stále ju hral inak a spieval „Have you got it yet?“. Po hodine pokusov o jej hranie sa zhodli na tom, že túto pieseň nechcú a že sú obeťou Barretovho čudného zmyslu pre humor.

Po vydaní albumu A Saucerful of Secrets v roku 1968 prestal Barrett komponovať skladby pre skupinu. Na tomto albume môžeme nájsť už iba jedno jeho pôvodné dielo, skladbu „Jugband Blues“

V marci 1968 bolo oficiálne oznámené, že Syd Barrett už nie je členom skupiny Pink Floyd.

Po odchode zo skupiny Pink Floyd sa Barrett utiahol do ústrania. Napriek tomu ešte vydal dva sólové štúdiové albumy: The Madcap Laughs a Barrett. Väčšina materiálu pre tieto albumy bola komponovaná od konca roku 1966 do polroka roku 1967, t. j. v Sydovom najproduktívnejšom období.

Album The Madcap Laughs Barrett nahrával v štúdiách EMI na Abbey Road na dvakrát. Zopár nahrávok urobil od mája do júna 1968 (producentom bol Peter Jenner), väčšiu časť albumu nahral od apríla do júla 1969. Producentom nahrávania boli Malcolm Jones (za EMI) v spolupráci s Davidom Gilmourom a Rogerom Watersom. Nahrávky pre druhý album boli produkované omnoho dlhšie po častiach od februára do júla 1970. Výsledný zvuk je oproti prvému albumu omnoho viac uhladenejší, ale Barrett bol pravdepodobne v tomto období v horšom stave. Producentom albumu bol David Gilmour, ktorý hrá na albume na basovú gitaru, Richard Wright hrá klávesy a na bicie hrá bubeník zo skupiny Humble Pie, Jerry Shirley.

Napriek častým návštevám v nahrávacom štúdiu sa dá povedať, že sa Barrett v rokoch 1968 až 1972 venoval hudbe veľmi málo. 24. februára, 1970 sa objavil v rozhlasovej stanici BBC v programe Johna Peela Top Gear, kde zahral päť skladieb, z nich bola iba jedna známa, tri boli pripravené pre album Barrett a nahrávka Two of a Kind bola vydaná na hudobnom nosiči až roku 2001 v kompilácii The Best of Syd Barrett: Wouldn’t You Miss Me?. Autorom hudby a textu tejto skladby bol Richard Wright. Pri vystúpení v programe v rádiu BBC sprevádzali Syda David Gilmour na basovú gitaru a Jerry Shirley na perkusiách. Títo dvaja hudobníci sprevádzali Barretta aj na jeho jedinom živom vystúpení 6. júna, 1970 počas "Music and Fashion Festival" v Olympia Exhibition Hall v Londýne. Trio odohralo štyri skladby ani nie za pol hodiny. Zvuk vystúpenia bol zle mixovaný a tak ich spev až do časti poslednej skladby nebolo vôbec počuť. Pred koncom štvrtej skladby Syd neočakávane položil svoju gitaru a odišiel z pódia.

16. februára, 1971 sa Syd Barrett naposledy objavil v rádiu BBC a nahral v ich štúdiách tri skladby. Všetky tri piesne pochádzali z jeho druhého albumu (Barrett) a boli určené na jeho propagáciu. Po tomto vystúpení mal Barrett vo svojej hudobnej kariére viac ako ročnú prestávku.

Roku 1972 Barrett nakrátko založil spolu s basgitaristom Jackom Monckom a s Twinkom, bývalým bubeníkom alternatívnej rockovej skupiny Pink Fairies, skupinu nazvanú „Stars“. I keď boli spočiatku vnímaní pozitívne ich vystúpenie na Corn Exchange v Cambridge je opisované ako katastrofa. Twink spomína, že po tomto poslednom vystúpení ho Barrett zastavil na ulici a ukázal mu ostrú recenziu o nich a zmizol.

V auguste 1974 Peter Jenner presvedčil Barretta aby sa vrátil do štúdií na Abbey Road v nádeji, že nahrá ďalší album. Nahrávanie trvalo krátko, iba tri dni. Nahratých bolo niekoľko nesúvislých pokusov o bluesové skladby. Jedinou pesničkou, ktorá mala názov je „If You Go, Don't Be Slow“.

Barrett potom nadobro zrušil svoje zmluvy s hudobným priemyslom. Predal hudobnému vydavateľstvu práva na jeho sólové albumy, odcestoval do Londýna, kde sa ubytoval v hoteli. Keď minul peniaze, vrátil sa naspäť do Cambridge, kde potom žil v suterénnom byte domu svojej matky. Ďalšie pokusy o jeho navrátenie (vrátane snahy skupiny The Damned, ktorá chcela aby Barrett produkoval ich druhý album) boli zbytočné. Až do svojej smrti dostával honoráre za jeho diela, ktoré vytvoril pre skupinu Pink Floyd, z každej z kompilácií a z niektorých nahrávok živých albumov a singlov, na ktorých boli jeho skladby.

• 1967: „Arnold Layne“/ „Candy and a Currant Bun“ (#20 UK)
• 1967: „See Emily Play“/ „The Scarecrow“ (#6 UK, #134 U.S.)
• 1967: „Apples and Oranges“/ „PaintBox“ (Rick Wright)

• The Piper at the Gates of Dawn (5. august, 1967) #6 UK
• A Saucerful of Secrets (29. jún, 1968) #9 UK
• London 1966/1967 (2005)

• Relics (14. máj, 1971) #34 UK, #152 U.S.
• A Nice Pair (1974)
• Masters of Rock (1974, Európa) (známe aj ako The Best of the Pink Floyd)
• Works (1983)
• Shine On (1992 box set)
• Echoes: The Best of Pink Floyd (5. november, 2001) #2 UK, #2 USA

• The Madcap Laughs – (3. január, 1970) #40 UK
• Barrett – (14. november, 1970)

• Syd Barrett (november 1974) U.S. #163: dvojalbum z The Madcap Laughs a Barrett
• Opel – (17. október, 1988)
• Octopus: The Best of Syd Barrett (29. máj, 1992)
• Crazy Diamond (apríl 1993)
• The Best of Syd Barrett: Wouldn’t You Miss Me? (16. apríl, 2001)

Roku 1988 vydavateľstvo EMI vydalo album pod názvom Opel, ktorý obsahoval Barrettove štúdiové nahrávky a predtým nevydané skladby nahraté od roku 1968 do roku 1970. Na album boli pôvodne pripravené aj remixované verzie predtým nevydaných Floydovských skladieb „Scream Thy Last Scream“ a „Vegetable Man“, ktoré sa nakoniec na finálnej verzii tejto kompilácie neobjavili.

V roku 1993 vyšla trojalbumová kompilácia Crazy Diamond, na ktorých sú doplnené ďalšie verzie tých istých skladieb, ktoré ilustrujú Barrettovu neschopnosť, alebo odmietanie zahrať jednu skladbu viackrát rovnako.

16. apríla, 2001 vydavateľstvo EMI vydalo výberovku The Best of Syd Barrett: Wouldn’t You Miss Me?. Na tomto albume sa nachádza aj dovtedy nevydaná nahrávka „Bob Dylan Blues“ z dema (nahrané r. 1970), ktoré mal vo svojej zbierke David Gilmour.

• The Peel Session (1. júl, 1991)
• The Radio One Sessions (marec 2004)

• Bootleg Have You Got It Yet? – 19-disková audiovizuálna kompilácia