Roger Waters

Waters počas v roku 1970 vystúpenia kapely Pink Floyd na University of Leeds.

V septembri 1963 strácali Waters a Mason záujem o štúdium. V tomto období sa presťahovali do prízemného bytu pri Stanhope Gardens, ktorý vlastnil Mike Leonard, ktorý na čiastočný úväzok pracoval ako lektor na Polytechnike na Regent Street.[18] Leonard vo svojom domácom ateliéri experimentoval s umeleckým prepojením medzi svetelnými efektami a hudbou. Waters, Mason spolu s Wrightom prvýkrát hrali koncom roka 1963 v skupine, ktorú založil spevák Keith Noble spolu s basgitaristom Clive Metcalfeom.[19] Skupina sa volala Sigma 6, no niekedy sa nazývala aj The Meggadeaths.[13] Waters v nej hral na rytmickej gitare a Mason hral na bicie, Wright hrával na akýchkoľvek klávesách, ktoré vedel zohnať. S kapelou ako príležitostná vokalistka občas účinkovala aj Nobleho sestra, Sheilagh.[20] V prvých rokoch skupina vystupovala počas súkromných akcií a skúšala v čajovni v suteréne školy Regent Street Polytechnic.[21] Skupina hrala hudbu v štýle Rhytm & Blues.

Keď Metcalfe a Noble v septembri 1963 odišli, aby si založili svoju vlastnú skupinu, zvyšní členovia kapely oslovili na spoluprácu Syda Barretta a gitaristu Boba Kloseho.[22] Waters začal hrať na basovú gitaru a od januára 1964 sa skupina stala známou ako The Abdabs, či The Screaming Abdabs.[23] Koncom roku 1965 si kapela zmenila názov na The Pink Floyd Sound, neskôr na The Pink Floyd Blues Band, začiatko roku 1966 sa názov skrátil na Pink Floyd.[24]

Na začiatku roku 1966 bol Barrett frontmanom, gitaristom a skladateľom hudby kapely Pink Floyd.[25] Napísal, či bol spoluautorom všetkého hudobného materiálu, s výnimkou jednej skladby, ktorý vyšiel na debutovom albume skupiny Pin Floyd s názvom The Piper at the Gates of Dawn.[26] Autorom tejto jedinej skladby, „Take Up Thy Stethoscope and Walk“. bol Roger Waters. Bola to prvá pieseň, ktorú Waters ako sólový autor nahral na album.[27] V polovici roku 1966 sa skupina prezentovala v undergroundových kluboch ako UFO a Marquee Clubs štýlom tzv. spontánneho undergroundu. Bolo to v období keď ich hudobný štýl prechádzal od hrania psychedelickej hudby R&B coververzií po ich vlastnú tvorbu, takmer výlučne tvorenú Sydom Barretom. Barrett mal gitarový efekt Bison Echorec a vo svojej hre na gitaru experimentoval so spätnou väzbou, produkoval zvuky, ktoré boli sprevádzané zvláštnou hrou premenlivých akordov klávesistu, samouka, Richarda Wrighta.[10] Syd postupne prepadal ľahkým drogám a v spojení s obdivom ku východným vieram sa táto kombinácia prepájala do jeho predstavivosti a komponovaných diel. Koncom roku 1967, Barrettovo zhoršujúce sa duševné zdravie a stále viac nekontrolovateľné správanie,[28] spôsobili, že bol „neschopný, alebo neochotný“[29] pokračovať vo jeho pozícii speváka, skladateľa a vedúceho gitaristu skupiny Pink Floyd.[26] Začiatkom marca 1968 sa Barrett, Mason, Waters a Wright stretli s manažérmi skupiny, Petrom Jennerom a Andrewom Kingom aby ako členovia ich vlastnej hudobnej spoločnosti Blackhill Enterprises prediskutovali budúce existovanie skupiny. Barrett súhlasil s odchodom z Pink Floyd a skupina „súhlasila s výhradným právom Blackhill Enterprises“ na materiál, ktorý vznikol počas aktivít kapely v minulosti.[30] Nový manažér skupiny Steve O'Rourke oficiálne oznámil odchod Barretta a nástup Davida Gilmoura v apríli 1968.[31] Gilmour bol známy ako gitarista a spevák skupiny The Jokers Wild. Barret ešte nahral dva sólové albumy (na ktorých spolupracovali aj členovia skupiny) no nedosiahol s nimi nikdy taký úspech a popularitu ako so skladbami skupiny The Pink Floyd.

Koncertné vystúpenie s repertoárom albumu The Dark Side of the Moon v Earls Court Exhibition Centre. Bolo to krátko po vydaní albumu v roku 1973: (zľava) David Gilmour, Nick Mason, Dick Parry, Roger Waters

Po Barrettovom dochode skupina Pink Floyd nahrala albumy A Saucerful of Secrets, Ummagumma, Atom Heart Mother, k „barretovskej ére“ sa ešte vrátili výberovkou Relics, a niekoľkými soundtrackami ku filmom (More, Obscured by Clouds, Zabriskie Point…). Prázdne miesto, ktoré zostalo v marci 1968 po Barrettovom odchode nahradil Roger Waters. Na dlhú dobu určoval umelecké smerovanie kapely Pink Floyd. Bol dominantným skladateľom a hlavným textárom skupiny. Spolu s Davidom Gilmourom boli hlavnýmni vokalistami kapely, spev Richarda Wrighta bol v piesňach kapely zastúpený iba sporadicky. Od druhej polovice 70. rokov až do jeho odchodu v roku 1985, sa Roger Waters stal dominantnou tvorivou osobnosťou skupiny.[32] Napísal väčšinu textov, mal kontrolu nad výberom hudobných nápadov, ako aj kreatívne viedol konceptuálne obsahy piatich albumov kapely počínajúc od The Dark Side of the Moon (z roku 1973) po posledný projekt pred jeho odchodom, album The Final Cut (z roku 1983).[33] Všeobecne uznávaný ako jeden z najúspešnejších albumov rockovej histórie, The Dark Side of the Moon, má všetky texty napísané Rogerom Watersom. Album The Dark Side of the Moon bol od svojho vydania v marci roku 1973 až do júla 1988 celých 736 týždňov v rebríčku Billboard 200 a na celom svete sa z neho predalo viach ako 40 miliónov nosičov. Od roku 2005 pokračoval jeho predaj v počte viac ako 8 000 kusov/ týždeň.[34] Podľa biografa kapely Pink Floyd, Glena Poveyho, je Dark Side of the Moon druhým najpredávanejším albumom na svete a 21. najpredávanejším albumom v Spojených štátoch. [35] V roku 1970 Roger Waters spolu so škótskym hudobníkom a skladateľom, Ronom Geesinom (ktorý sa podieľal na komponovaní skladby „Atom Heart Mother Suite“ z albumu Atom Heart Mother), spolupracovali na albume Music from The Body, soundtracku k dokumentárnemu filmu The Body režiséra Roya Battersbyho.[36][37] Album Meddle bol priamym predchodcom albumu Dark Side of the Moon. Na celej jednej strane platne bola jedna skladba nazvaná Echoes. Z tohoto albumu je známa skladba „One of These Days“ s hlasom Nicka Masona, ktorá sa na koncertoch skupiny Pink Floyd hrá dodnes.

Waters produkoval tématické nápady, ktoré ovplyvnili konceptuálne albumy, z väčšej časti napísal a koncipoval obsah albumov The Dark Side of the Moon (1973), Wish You Were Here (1975), Animals (1977) a The Wall (1979) a bol exkluzívnym autorom obsahu albumu The Final Cut (1983).[38] Sám David Gilmour sa vyjadril, že poslednou „výraznou iskrou“ jeho spolupráce s Rogerom bola nahrávka „Comfortably Numb“. Častou témou Watersových textou boli narážky na dôsledky vojen, ako aj jeho traumy zo straty otca v druhej svetovej vojne. Začalo to už skladbou „Corporal Clegg“ (z albumu A Saucerful of Secrets, 1968), neskôr „Free Four“ (zo soundtracku Obscured by Clouds, 1972), ale aj „Us and Them“ na albume The Dark Side of the Moon, či skladbou „When the Tigers Broke Free“, ktorá najprv zaznela vo filme The Wall (1982), neskôr ju pripojil ku piesni „The Fletcher Memorial Home“ v reedícii albumu The Final Cut, ktorý bol venovaný pamiatke jeho otca, Erica Fletchera Watersa.[39] Téma a zloženie filmu The Wall bolo ovplyvnené jeho výchovou v anglickej spoločnosti ochudobnenej o mužov, z ktorých veľká časť padla za obeť v Druhej svetovej vojne.[40]

Dvojalbum The Wall takmer celý napísal Waters a vo veľkej miere v ňom vychádzal zo svojho životného príbehu.[41] Podľa certifikácie RIAA bol tento album s predajom 23 milliónov kópií v roku 2013 v prvej trojke napredávanejších albumov v USA.[42] Hudobným koproducentom projektu bol Bob Ezrin, autorom jeho grafických návrhov bol ilustrátor Gerald Scarfe.[43] Súčasťou projektu bolo aj veľmi špeificky koncipované The Wall Tour, séria koncertov, ktorá sa konala v rokoch 1980-81 v Los Angeles, New Yorku, Londýne a v Dortmunde. Nick Mason v životopisnej knihe Inside Out: A personal History of Pink Floyd charakterizuje Watersa v ére The Wall ako egomaniaka. Bolo to v čase, keď sa rozhodol vyhodiť zo skupiny Wrighta po jeho osobných problémoch, ktoré začali narušovať výrobu albumu. Wright zostal so skupinou ako externe platený hudobník, kým Waters viedol kompletnú zostavu skupiny v činnosti počas celej koncertnej šnúry, ktorá nasledovala. Gilmour mal postavenie hudobného dramaturga. Posledné vystúpenie skupiny s programom The Wall sa uskutočnilo 16. júna 1981 v Earls Court London. Bolo posledné oficiálne koncertné vystúpenie kapely Pink Floyd s Rogerom Watersom. Výnimkou bolo krátke stretnutie skupiny o 24 rokov neskôr, dňa 2. júla 2005 v londýnskom Hyde Parku na charitatívnom podujatí Live 8.[44]

V marci roku 1983 vyšiel posledný výsledok spolupráce trojice hudobníkov, Waters–Gilmour–Mason, album The Final Cut, ktorý si vyslúžil podtitul „Rekviem za povojnový sen Rogera Watersa v podaní skupiny Pink Floyd“.[45] Waters kompletne napísal k tomuto projektu hudbu aj text. Kriticky sa v ňom vyjadril k vtedajšej politike Konzervatívnej strany vo Veľkej Británii menovite aj ku osobe Margaret Thatcherovej.[46] Gilmour nebol v tom čase na tvorbu pripravený, nemal žiadny vlastný hudobný materiál, žiadal Watersa o chvíľu času aby stihol niečo napísať, no Waters jeho požiadavku odmietol.[47] David Gilmour na The Final Cut naspieval iba jeden skladbu, „Not Now John“. Podľa Masona po bojoch o moc v kapele a kreatívnych hádkach k albumu Gilmourovo meno „zmizlo“ z kreditov k jeho výrobe, ale plat mu zostal.[48] Časopis Rolling Stone albumu udelil päť hviezdičiek, pričom Kurt Loder ho označil ako „vynikajúci počin“ a vrcholné „artrockové dielo“.[49] Loder považoval toto dielo za „v podstate sólový album Rogera Watersa“.[50]

Uprostred tvorivých sporov sa Waters v roku 1985 rozhodol opustiť kapelu Pink Floyd a začal so zvyšnými dvoma jej členmi súdny spor o ďalšie používanie ich názvu a hudobného materiálu.[51] V decembri 1985 vydal Waters vyhlásenie pre EMI a CBS, v ktorom sa odvolal na doložku „Odchádzajúci člen“ uvedenú v jeho zmluve. V októbri 1986 začal konanie pred najvyšším súdom o formálnom rozpustenie partnerstva v skupine Pink Floyd. Vo svojom podaní na Vrchnom súde nazval Pink Floyd „kreatívnou silou“.[52] Gilmour a Mason boli proti tomuto podaniu a oznámili svoj úmysel pokračovať ako kapela Pink Floyd ďalej. Waters tvrdil, že bol tak, ako pred rokmi Wright, prinútený rezignovať a rozhodol sa kapelu Pink Floyd na základe právnych rozhodnutí opustiť, dodal: „Keby som to neurobil, finančné dôsledky by ma úplne odrovnali.“[53]

V decembri 1987 sa Waters a skupina Pink Floyd dohodli.[51] Waters bol zbavený svojich zmluvných záväzkov s manažérom Stevem O’Rourkeom a ponechal si autorské práva ku konceptu The Wall a k nafukovaciemu prasaťu, Algie,[10] ktoré bolo súčasťou projektu Animals.[54] Celkovo boli osemdesiate a deväťdesiate roky v histórii skupiny poznačené spormi o značku. Waters bol presvedčený, že právo používať názov Pink Floyd majú iba pôvodní členovia: Syd Barrett, Roger Waters, Nick Mason a Richard Wright. Gilmour nemal podľa neho na meno skupiny bez súhlasu ostatných troch členov skupiny nárok. V podstate sa dá povedať, že Gilmour, Mason a neskôr aj Wright „vojnu“ o značku Pink Floyd vyhrali. Bez Watersa kapela Pink Floyd vydala tri štúdiové projekty, albumy A Momentary Lapse of Reason (1987), The Division Bell (1994) a The Endless River (2014).[55] V roku 2005 Waters o svojich takmer 20 rokoch nevraživosti povedal: „Nemyslím si už, že niekto z nás od roku 1985 vyšiel zo sporov s akýmkoľvek kreditom... Bolo to zlé, tienisté obdobie a ľutujem svoju vtedajšiu negatívnu účasť v týchto sporoch.“[56] V roku 2013 uviedol, že žalobu ľutuje slovami: Mýlil som sa. Samozrejme, že som bol... Je to jeden z mála prípadov, keď ma právnické povolanie niečo naučilo. Pretože keď som išiel do týchto skupín a povedal: „Počúvajte, rozpadli sme sa, toto už to nie je Pink Floyd,“ právnici mi na to odvetili: „Čo si vy myslíte je irelevantné. Pink Floyd je značka a má komerčnú hodnotu. Nemôžete povedať, že prestala existovať... zjavne nerozumiete anglickému právnemu systému. “[57]

Waters na koncerte The Wall – Live in Berlin, Nemecko, 21. júla 1990

The Wall – Live in Berlin, Nemecko, 21. júla 1990

V roku 1984 Roger Waters vydal svoj prvý oficiálny štúdiový album, The Pros and Cons of Hitch Hiking. Jeho koncept sa zaoberal témou autorových pocitov z monogamného rodinného života v protiklade s pokušeniami, tzv. „volaním divočiny“.[58] Hlavný hrdina Reg nakoniec pred promiskuitou uprednostní lásku a manželstvo. Na nahrávke spolupracoval gitarista Eric Clapton, jazzový saxofonista David Sanborn, dizajn obalu graficky spracoval Gerald Scarfe.[58] Kurt Loder opísuje The Pros And Cons of Hitch Hiking ako „zvláštne statickú, mierne ohavnú nahrávku“.[59] Za rockovo podpriemerný označuje tento album aj časopis Rolling Stone.[58] Neskôr po rokoch, ocenil Mike DeGagne z AllMusic pri tomto albume „dômyselnú symboliku“ a „brilantné využitie toku vedomia v sfére podvedomia“ a dal mu štyri z piatich hviezdičiek.[60]

Na následnom turné, na ktorom spoluúčinoval Clapton, hrali výber repertoáru kapely Pink Floyd a setlist skladieb z albumu The Pros and Cons of Hitch Hiking. Turné začalo 14. júna 1984 v Štokholme, malo slabú predajnosť vstupeniek a na niektorých väčších štáciách boli koncerty predčasne zrušené.[61] Watersov odhad strát z tejto akcie bol 400 tisíc Libier.[62] V marci 1985 odišiel Waters do Severnej Ameriky, kde hral na menších koncertoch Pros and Cons. Album The Pros and Cons of Hitch Hiking získal v Štátoch zlatú certifikáciu od RIAA.[63]

V roku 1986 spolupracoval Waters nahrávkami skladieb a filmovou hudbou do soundtracku k animovanému filmu When the Wind Blows. Film bol nakrútený na motív rovnomenného komixu Raymonda Briggsa. Kapela, ktorá spolu s Watersom a Paulom Carrackom nahrávala hudbu k tomuto filmu, dostala názov The Bleeding Heart Band.[64] So skupinou The Bleeding Hearts Band vydal Roger Waters 15. júla 1987 ďalší sólový štúdiový album Radio K.A.O.S.. Ide o konceptuálny album, ktorého nosnou témou je nemý muž menom Billy, pochádzajúci z chudobného waleského banského mesta. Billy má mentálnu schopnosť fyzicky sa naladiť na rádiové vlny. Učí sa komunikovať s rádiovým DJ-om, neskôr sa napojí a ovláda svetovú počítačovú sieť. Nahnevaný na jeho aktuálnu celosvetovú situáciu v závere v systéme nasimuluje jadrový útok. Aj v roku 1987, po vydaní tohto albumu Waters zorganizoval koncertné turné.[65] Okrem iného môžete v skladbe Four Minutes začuť aj hlas vtedajšej britskej premiérky Margaret Tchatcherovej. Medzi najhranejšie skladby z tohto albumu patrí záverečná skladba „The Tide is Tiurning“, ktorú Roger o tri roky neskôr „nenápadne“ doplnil do playlistu počas koncertu The Wall – Live in Berlin. Spätne Roger tento album nehodnotí pozitívne, nedosiahol pri ňom to, čo očakával. V tom období „powatersovský Pink Floyd“ vydal album A Momentary Lapse of Reason a Waters sa tak stal (podľa jeho vlastných slov) „neúspešným konkurentom seba samého“.

Pohľad na múr počas berlínskeho koncertu.

Potsdamerské námestie v súčasnosti

V novembri 1989 padol Berlínsky múr a v nasledujúcom roku, v júli 1990, usporiadal Roger Waters jeden z najväčších a najkomplikovanejších koncertov v histórii rocku,[66] s názvom The Wall – Live in Berlin, ktorý sa konal na území nikoho, v demarkačnej línii medzi Postupimským námestím a Brandenburskou bránou Koncert mal oficiálnu účasť 200 tisíc návštevníkov (neoficiálne odhady sú dvojnásobné), a na televíznych obrazovkách bol v priamom prenose k dispozícii približne pre miliardu divákov.[67] Cieľom koncertu, ktorý sa konal na podnet vojnového veterána a filantropa Leonarda Cheshireho, bol zisk finančných prostriedkov pre charitu. Waters vystúpil so skupinou umelcov, medzi ktorými boli mená ako Joni Mitchell, Van Morrison, Cyndi Lauper, Bryan Adams, kapela Scorpions, Van Morrison, Snowy White, Andy Fairweather-Low, Michael Kamen a Jerry Hall a Sinéad O'Connor. Na koncerte účinkoval aj vtedajší Východonemecký symfonický orchester a zbor, armádny sovietsky pochodový orchester a dvojicu vrtuľníkov zo 7. výsadkovej a riadiacej letky Spojených štátov severoamerických. Múr, ktorý navrhol Mark Fisher, bol 25 metrov vysoký a 170 metrov dlhý a bol postavený naprieč územím. Nafukovacie bábky Gearlda Scarfeho boli znovu vytvorené v obnovenej verzii a vo zväčšenej mierke. Napriek tomu, že Waters na akciu pozval značný počet umelcov, Gilmoua, Masona a Wrighta zo zoznamu vynechal.[68] Z projektu bol vydaný koncertný dvojalbum, ktorý za svoj predaj v USA získal od RIAA platinovú certifikáciu.[63]

V roku 1990 najal Roger Waters manažéra, Marka Fenwicka, odišiel od značky EMI a pre celosvetovú distribúciu svojich hudobných projektov podpísal zmluvu s hudobným vydavateľstvom Columbia. V roku 1992 vydal svoj tretí oficiálny štúdiový album, Amused to Death. Koncept hudobného albumu je výrazne ovplyvnený udalosťami okolo protestov na Námestí nebeského pokoja v roku 1989 a vojnou v Zálive (v auguste 1990). a kritikou pojmu vojna sa stáva predmetom zábavy, najmä v televízii. Kriticky sa postavil k trendu, kedy sa reálne násilie, útlak a zabíjanie stalo programovým subjektom pútania pozornosti divákov, teda aj zábavy vo vtedajšom najsilnejšom masmédiu, v televízii. Titul albumu je parafrázou názvu knihy Amusing Ourselves to Death od Neila Postmana. Koproducentom albumu bol Patrick Leonard, ktorý spolupracoval aj na nahrávaní projektu A Momentary Lapse of Reason skupiny Pink Floyd. Album bol nahrávaný viacerými hudobníkmi v desiatich rôznych hudobných štúdiách. Sólovú gitaru do skladieb z väčšej časti nahral Jeff Beck.[69] Je to Watersov hudobnou kritikou najviac uznávaný sólový projekt, ktorý je porovnávaný s tým, čo nahral s kapelou Pink Floyd.[70] Sám Waters označuje toto dielo za „ohromujúci kúsok práce“ a zaradil ho spolu s Dark Side of the Moon a s The Wall medzi to najlepšie z jeho hudobnej kariéry.[71] Nachádza sa na ňom aj jeden hit, „What God Wants, Pt. 1“, ktorý sa v rebríčkoch Spojeného kráľovstva dostal na 35. pozíciu a bol piaty v americkom rebríčku Mainstream Rock Tracks časopisu Billboard.[72] Nezisková organizácia, reprezentujúca záujmy hudobného priemyslu, British Phonographic Industry, certifikovala Amused to Death striebrom.[73] Napriek tomu, že sa k tomuto albumu nekonalo žiadne koncertné turné jeho predaj dosiahol milión hudobných nosičov. Waters hudobný materiál z tohto albumu hral na koncertoch až medzi rokmi 1999-2002 na svojom turné, ktoré nazval In the Flesh tour.[74] V roku 1996 bol Roger Waters ako bývalý člen spolu so skupinou Pink Floyd uvedený do britskej aj americkej Rokenrolovej sieni slávy.[75]

V roku 1999, dvanásť rokov od posledného oficiálneho koncertného turné a po siedmich rokoch absencie v hudobnom priemysle, sa Waters sa vydal na In the Flesh tour, na ktorom zahral svoj sólový hudobný materiál, ako aj repertoár kapely Pink Floyd. Napriek tomu, že Waters preferoval vystúpenia na miestach s nižšou kapacitou, bolo turné v USA finančne úspešné. Vstupenky sa naň sa predávali tak dobre, že k sa mnohým koncertom dodatočne navyšovala kapacita.[76] Turné, ktoré nakoniec pokračovalo v mestách celého sveta trvalo tri roky. Z projektu vzniklo koncertné CD a DVD, In the Flesh – Live. V závere viacerých vystúpení Waters zahral aj dve nové skladby, „Flickering Flame“ a „Each Small Candle“. V júni 2002 Waters ukončil turné koncertom pred 70 tisícovým publikom na festivale Glastonbury Festival of Performing Arts. Zahral pätnásť skladieb od kapely Pink Floyd a päť skladieb z katalógu svojich sólových projektov.[76]

Americká spoločnosť vyrábajúca a distribujúca filmy a televízne programy, Miramax, v roku 2004 oznámila že sa pre Broadway pripravuje produkcia The Wall, pričom v kreatívnom smere mal hrať v tomto projekte prominentnú rolu Roger Waters. V správe bolo publikované, že v playliste nebudú len pôvodné skladby z albumu The Wall, ale aj piesne z Dark Side of the Moon, Wish You Were Here ako aj ďalších albumov Pink Floyd. Pripavený bol nový hudobný materiál určený pre tento projekt.[77] V noci 1. mája 2004 sa na Malte pri príležitosti osláv pristupovania nových krajín do EU (vrátane Slovenska), Welcome Europe, hrali zaznamenané výňatky z opery vrátane jej ouvertúry. Gert Hof zmiešal nahrané úryvky z opery do súvislej hudby, ktorá sa hrala ako sprievod k svetelnej šou a k ohňostroju nad Grand Harbour, veľkým prístavom s pevnosťou v hlavnom meste Malty, vo Vallette.[78] Hudobný materiál pochádzal z opery Ça Ira od Rogera Watersa, ktorý vyšiel v nasledovnom roku. V júli 2004 vydal Roger Waters dve nové nahrávky: „To Kill the Child“, ktorá bola inšpirovaná inváziou v Iraku v roku 2003 a „Leaving Beirut“, ktorá je protivojnovým songom, inšpirovaný jeho cestovou po Strednom východe, ktorú absolvoval ešte ako tínedžer.[79]

V roku 2002 Waters vystúpil na koncerte organizovanom združením Countryside Aliance, zameraným na boj proti tradičnej anglickej zábave – hone na líšku. V júni 2002 Roger vystúpil na Glastoburskom festivale s množstvom klasických floydovských skladieb. Na tomto festivale bol prvýkrát použitý špeciálny reproduktorový systém, rozmiestnený medzi publikom, ktorý umožnil aby sa zvuk „premiestňoval“ medzi ľuďmi. Po katastrofe cunami v Indickom Oceáne 26. decembra, 2004 Waters vystúpil s Ericom Claptonom na benefičnom koncerte NBC so skladbou „Wish You Were Here“.

Waters (úplne vpravo) účinkujúci s kapelou Pink Floyd na koncerte Live 8 (2. júl 2005)

Waters na Viking Stadion, Stavanger, hrá skladbu „In the Flesh“ na jeho turné Dark Side of the Moon Tour (26. jún 2006)

V júli roku 2005 sa Waters spojil s Masonom, Wrightom a Gilmourom a vystúpili spolu na definitívne poslednom spoločnom koncerte, ktorý sa konal v londýnskom Hyde Parku v rámci benefičnej akcie Live 8. Boloto prvýkrát po 24 rokoch, kedy všetci štyria naposledy spolu účinovali na poslednom z koncertov The Wall v Earls Court v Londýne.[80] Ich program trva 23 minút. Hrali skladby „Speak to Me/Breathe“, „Money“, „Wish You Were Here“ a „Comfortably Numb“. Waters pre Associated Press povedal, že zatiaľ čo skúsenosti s hraním s Pink Floyd vníma stále pozitívne, šanca že sa opäť spolu v dobrom stretnú je, vzhľadom na názorové rozpory s Gimourom, mizivá.[81] Waters mal inú predstavu o tom, ktoré skladby budú spolu hrať, no pre túto jednu príležitosť sa nakoniec podriadil.[82] V roku 2005 skupinu Pink Floyd uviedol Pete Townshend z kapely The Who do UK Music Hall of Fame.[83]

V septembri 2005 Waters vydal album Ça Ira, s podtitulom „There is Hope“, operu v troch dejstvách, ktorá bola preložená podľa pôvodne francúzskeho libreta Étienne Roda-Gila. Témou, hlavným subjektom tejto opery boli udalosti okolo Veľkej francúzskej revolúcii.[84] Opera vyšla na 2-CD albume. Naspievali ho: Bryn Terfel (barytón), Ying Huang (soprán) a tenorista Paul Groves.[85] Originálne libreto, situované do ranného obdobia francúzskej revolúcie, pochádzalo z spoločného francúzskeho rukopisu Roda-Gil a jeho manželky Nadine Delahaye. Waters začal prepisovať libreto do Angličtiny v roku 1989.[86] O kompozícii povedal: „Vždy som bol veľkým fanúšikom Beethovenovej zborovej hudby, bol som obdivovateľom tvorby Berlioza a Borodina... Je bezostyšne romantická a spočíva v tradícii zo začiatku 19. storočia, pretože práve tu spočíva môj vkus ku klasickej a zborovej hudbe.“[87] Waters bol aj v televízii, aby diskutoval o opere, ale rozhovor sa často otáčal skôr smerom na jeho vzťah s Pink Floyd, o tom, čo by teraz Waters „urobil s rozvahou“.[87] V americkom rebríčku Classical Music Chart časopisu Billboard mal album Ça Ira po svojom vyfaní vrchol na jeho piatej pozícii.[88]

V júni 2006 Rogers Waters začal turné, ktoré nazval The Dark Side of the Moon Live. Trvalo dva roky, naštartoval ho v júni v Európe a skončil v septembri v Severnej Amerike. Prvá polovica šou obsahovala piesne skupiny Pink Floyd, ako aj Watersov sólový materiál, zatiaľ čo druhá polovica obsahovala kompletné živé vystúpenie z roku 1973, ktoré malo rpeprtoár k albumu Pink Floyd The Dark Side of the Moon. Bolo to prvýkrát po tridsiatich rokoch, že Waters zahral na koncerte kompletný album. Koncerty mali prídavky zo skladieb z tretej strany dvojalbumu The Wall. Využil prepracované naštudovanie dizajnéra koncertného osvetlenia Marca Brickmana s laserovými svetlami, hmlovými prístrojmi, pyrotechnikou, psychedelickými projekciami a nafukovacími plávajúcimi bábkami (Spaceman a Pig) ovládanými „psovodom“ oblečeným ako mäsiar a bol použitý zvukový systém s plnou 360-stupňovou kvadrofónnou technikou. V niektorých vybraných koncertoch v roku 2006 sa na tomto turné na koncertoch predstavil aj Nick Mason.[89] V januári 2007 Waters pokračoval v turné po Austrálii a Novom Zélande, potom cez Áziu, Európu, Južnú Ameriku prešiel v júni späť do Svernej Ameriky.

Dňa 20. mája 2006 Roger Waters spolu s Rogerom Taylorom (Queen), Ericom Claptonom a Nickom Masonom a nahrali dve skladby: „Wish You Were Here“ a „Comfortably Numb“.

V marci 2007 bol do vedeckofantatstického filmu The Last Mimzy nahratý Watersov song „Hello (I Love You)“. Pieseň, ktorá ma 6 minút, hrá počas premietania záverečných titulkov. Vyšla aj na singlovom CD a bola na internete k dispozícii pre elektronické stiahnutie. Waters o nej hovorí, že je to „pieseň, ktorá zachytáva témy filmu, stret najlepších a najhorších inštinktov ľudstva a to, ako môže nad dňom zvíťaziť detská nevinnosť“.[90] V apríli 2008 bol Waters vystúpil v Kalifornii na podujatí Coachella Festival, mal byť v decembri 2008 jedným z hlavných účinkujúcich na jednej z akcií Live Earth 2008 v Bombaji,[91] no kncert bol po novembrových terroristických útokoch na tomto území zrušený.[92] V apríli 2008 Waters diskutoval o možnom novom albume s pracovným názvom Heartland.[93]

Waters v Barcelone v roku 2011 na jeho koncertnom turné The Wall Live

V júni 2010 Waters vydal coververziu gospelovej piesne, „We Shall Overcome“, ktorú prearanžoval a nanovo napísali Guy Carawan a Pete Seeger. V júli 2010 vystúpil s Gilmourom na benefičnom večeri Nadácie Hoping Foundation.[94] Zahrali spolu Spectorovu coververziu piesne „To Know Him Is to Love Him“, ktorú hrávali predtým v minulosti pri zvukových skúškach skupiny Pink Floyd, po nej nasledovali piesne „Wish You Were Here“, „Comfortably Numb“ a „Another Brick in the Wall (Part Two)“.[95] V septembri 2010 zahájil Waters turné Wall Live, aktualizovanú verziu pôvodných koncertov skupiny Pink Floyd, ktorá obsahuje kompletné predstavenie obsahu projektu The Wall.[96] Waters v tom čase pre agentúru Associated Press uviedol, že turné bude pravdepodobne jeho posledné, dodal: „Už nie som taký mladý, ako som býval. Nie som ako BB King alebo Muddy Waters. Nie som veľký spevák, inštrumentalista alebo čokoľvek iné, ale stále mám oheň v bruchu a mám potrebu niečo povedať. Mám v sebe labutiu pieseň a myslím si, že to asi bude ono.“[97] Dňa 12. mája sa na koncert k Watersovi pripojili aj Gilmour s Masonom. Gilmour zahral v skladbe „Comfortably Numb“ a potom sa spolu s Masonom a s Watersom spojil v skladbe „Outside the Wall“.[98] V prvej polovici roku 2012 skončilo turné skupiny Waters na vrchole svetového predaja vstupeniek, na koncerty a celkovo sa na celom svete predalo viac ako 1,4 milióna lístkov.[99] Do roku 2013 bolo The Wall Live doposiaľ najvyššie zarábajúcim turné sólového umelca.[100] Dňa 12. decembra 2012 (12-12-12) vystúpil Roger Waters v Madison Square Garden na podujatí The Concert for Sandy Relief.[101] Dňa 24. júla 2015 bol v Newport (Rhode Island) Waters hlavným účinkujúcim na festivale Newport Folk Festival. Watersa sprevádzala kapela My Morning Jacket a dve speváčky, Jess Wolfe a Holly Laessig, z americkej indie-popovej kapely Lucius.[102]

Waters uskutočnil v Mexico City v októbri 2016 sériu koncertov

Dňa 3. mája 2016 bol Waters vyhlásený za jedného z hlavných účinkujúcich hudobného festivalu Desert Trip a vystúpil na ňom dvakrát: 9. a 16. októbra 2016.[103] V októbri 2016 Waters oznámil, že sa v roku 2017 príde do Severnej Ameriky s novým turné nazvaným „Us + Them“, ktoré bude zmesou jeho materiálu, ktorý nahral pre skupinu Pink Floyd a pre svoje sólové projekty.[104] Názov turné pochádza z názvu piesne „Us and Them“, ktorá sa nachádza na albumeThe Dark Side of the Moon.[105][106]

Dňa 2. júna 2017 vyšiel takmer po 25 rokoch Rogerovi Watersovi je štvrtý sólový štúdiový album, Is This the Life We Really Want?.[107] Produkoval ho Nigel Godrich, ktorý je známy spoluprácou s kapelou Radiohead. Godrich kritizoval predchádzajúcu Watersovu sólovú tvorbu a vyzval ho, aby vytvoril stručný autorský album.[108][109] Obsah tohto albumu sa stal súčasťou Us + Them Tour.[105] V roku 2018 Waters nahovoril všetky postavy adaptácii Stravinského divadelného dielaThe Soldier's Tale, ktoré bolo nahrané na festivale komornej hudby Bridgehampton. Album vyšiel prostredníctvom Sony Classical Masterworks dňa 26. októbra 2018.[110] Dňa 18. apríla 2019 sa Waters v divadle Beacon Theatre pripojil na pódium na koncerte skupiny Nick Mason's Saucerful of Secrets, aby naspieval hlavný vokál skladby „Set the Controls for the Heart of the Sun“.[111]

V roku 2019, obchodná publikácia pre koncertný priemysel Pollstar, dala Watersa do prvej desiatky najlepšie zarábajúcich koncertných umelcov dekády.[112]

Waters videl bariéru medzi izraelom a Predjordánskom prvýkrát v roku 2006. Bolo to na žiadosť palestínskych fanúšikov predtým, ako mal mať koncert v Tel Avive. Po prehliadke bariéry presunul svoj koncert v Tel Avive do Neve Shalom, pretože uveril, že jeho prítomnosť v Tel Avive „neúmyselne legitimizuje útlak, ktorý videl“. Bariéru označil za „otrasnú stavbu, ktorú treba vidieť“, ktorá z Gazy urobila „virtuálne väzenie“. Táto skúsenosť ho presvedčila, že je potrebný kultúrny bojkot Izraela. Odvtedy sa vyslovil proti bariére na Západnom brehu a v roku 2011 vyhlásil: „Drsná a drakonická kontrola, ktorú Izrael má nad obkľúčenými Palestínčanmi v Gaze a Palestínčanmi na okupovanom Západnom brehu Jordánu (vrátane východného Jeruzalema), spojená s popieraním práv utečencov na návrat do svojich domovov v Izraeli, vyžaduje spravodlivú správu. Slobodne uvažujúci ľudia na celom svete podporujú Palestínčanov v ich občianskom, nenásilnom odpore“.[123][124] V decembri 2009 sa Waters zaviazal, že podporí plánovaný Pochod pre oslobodenie Gazy, ktorý bol blokovaný Egyptom.[125][126]

V roku 2011 Waters oznámil, že sa hlási k hnutiu Bojkot, Stiahnutie investícií a Sankcie (Boycott, Divestment and Sanctions-BDS) a vyzval Izrael, aby ukončil izraelskú okupáciu palestínskych území, odstránil bariéru Západného brehu Jordánu, zaručil úplnú rovnosť a práva arabským občanom Izraela a umožniť všetkým palestínskym utečencom návrat do svojich domovov.[127] V decembri 2013 v rozhovore pre CounterPunch Waters uviedol, že je súčasťou hnutia BDS, pretože je presvedčený, že je nesprávne, „aby umelec išiel hrať do krajiny, ktorá zaberá pôdu iných ľudí a utláča ich tak, ako to robí Izrael“. Povedal, že veľa ľudí predstieralo, že útlak Židov v rokoch 1933 až 1946 nepokračoval. „Takže nejde o nový scenár. Ibaže tentoraz ide o vraždenie Palestínčanov“[128] Abraham Foxman, riaditeľ Ligy proti hanobeniu, obvinil Watersa pretože porovnal palestínsku situáciu s holokaustom z antisemitizmu.[129][130]

V októbri 2016 prišiel Waters o sponzoring vo výške 4 milióny dolárov po tom, ako American Express kvôli jeho „antiizraelskej rétorike“ na predchádzajúcom festivale odmietol financovať jeho turné po Severnej Amerike.[131] V novembri 2016 sa pri znižovaní väzieb s Watersom pripojila k spoločnosti American Express aj spoločnosť Citibank.[132]

V roku 2016 Waters nahovoril komentár k dokumentárnemu filmu The Occupation of the American Mind: Israel’s Public Relations War in the United States (Izraelská vojna s public relations v Spojených štátoch) o metódach, ktoré používa Izrael na formovanie americkej verejnej mienky..[133][134] V júni 2017 začala organizácia známa ako We Don't Need No Roger Waters bojkotovať Watersa za jeho podporu palestínskemu protiizraelskému hnutiu BDS.[135] Koncerty Rogera Watersa v Nemecku bojkotovala nemecké združenie verejnoprávnych vysielateľov ARD.[136] Dňa 14. mája 2019 sa Roger Waters na univerzite v Massachusetts Amherst zúčastnil panelovej diskusie s názvom „Izrael, slobodný prejav a boj za palestínske ľudské práva“. Na znemožnenie konania tejto diskusie dala skupina študentov žiadosť o súdne rozhodnutie s udaním dôvodu, že je antisemitské a jej konaním by „utrpeli by nenapraviteľnú ujmu“, no sudca vyššieho súdu rozhodol, že sa táto udalosť môže konať. Waters žalobu na súde uvítal ako dobrý spôsob propagácie palestínskeho problému a uviedol, že „kritika izraelskej vlády, jej rozporu s medzinárodným právom a porušovaním ľudských práv nemá nič spoločné so židovskou vierou alebo židovským ľudom“.[137][138] Vo februári 2020, po uvedení reklám na jeho pripravované koncertné turné This Is Not a Drill v rámci niektorých platforiem súťaže Major League Baseball, židovská organizácia B'nai B'rith kritizovala rozhodnutie ligy ukázať reklamy a sponzorovať toto turné. Organizácia napísala list komisárovi Robovi Manfredovi, v ktorom uviedla, že Watersove názory na Izrael „ďaleko presahujú hranice civilného diskurzu“.[139] Po kritike sa liga rozhodla zverejňovanie reklám na Watersove turné zastaviť.[140]

Dňa 20. júna 2020, počas rozhovoru so spravodajskou agentúrou Shehab,[141][142] Waters označil amerického obchodného magnáta Sheldona Adelsona za „bábkara ťahajúceho za nitky Donalda Trumpa, Mika Pompea a ... veľvyslanca [v Izraeli]“ a sionizmus označil za „škaredú škvrnu“, ktorú „treba jemne odstrániť“. . Uviedol, že Izrael je nepriamo zodpovedný za zabitie Američana Georga Floyda, pretože „izraelské obranné sily vynašli obmedzovaciu techniku kľačania na krku“. Watersa na to niekoľko publikácií obvinilo z antisemitských komentárov.[143][144][145][146][147] Waters 25. júna zverejnil ospravedlnenie, v ktorom vyjadril poľutovanie nad tým, že použil „slová vyvolávajúce metaforické obrazy, ktoré(...) boli škodlivé pre židovský ľud a hnutie za palestínske práva. Dodal, že jeho tvrdenie, že Izrael zaviedol techniku pokľaknutia na krk v americkej polícii bolo nesprávne.[148][142]

Roger Waters pri koncertnom vystúpení so skladbou "Comfortably Numb" (turné The Wall Live, Kansas City, 30. október 2010)

Po zemetrasení v Indickom oceáne v roku 2004 a následnej katastrofe cunami vystúpil Waters s Ericom Claptonom počas benefičného koncertu v americkej televízii NBC a zahrali spolu skladbu „Wish You Were Here“.[149] Waters vystupoval proti zákonu o poľovníctve z roku 2004. Pre Alianciu života na vidieku uskutočnil koncert a zúčastňoval sa na pochodoch. Waters vysvetlil, že či už podporuje lov, alebo nie, je dôležité brániť ho ako právo. Krátko nato Spojené kráľovstvo opustil.[79] V októbri 2005 objasnil, že neopustil krajinu na protest proti právnym predpisom o poľovníctve, ale z rodinných dôvodov, a že do Spojeného kráľovstva sa často vracia.[150] Po odchode z Británie sa Waters spolu so snúbenicou Laurie Durningovou presťahoval na Long Island v New Yorku..[151]

V júni 2007 sa Roger Waters stal hovorcom neziskovej organizácie bojujúcej proti chudobe a malárii, Millennium Promise, a na podporu tejto témy napísal vyhlásenie pre CNN.[152] V júli sa zúčastnil amerického koncertu usporiadaného počas akcie Live Earth. Tento medzinárodný koncertný projekt s viacerými dejiskami bol zameraný na zvýšenie povedomia o globálnych klimatických zmenách.

Waters podporuje vojnových veteránov. Je to čiastočne aj pre smrť jeho otca v druhej svetovej vojne. Na každú zo svojich prehliadok prideľuje blok lístkov pre veteránov. Niekoľko rokov vystupoval pre skupinou zranených veteránov, ktorú sprostredkovalo Národné vojenské vojenské stredisko Spojených štátov.[153] V roku 2012 dal Waters príspevok pre amerických vojenských veteránov, ktorý sa nazýva Stand Up for Heroes. Na vystúpenie si pozval hudobnú skupinu v boji zranených veteránov s názvom MusiCorps.[154] V júni 2013 sa Waters a mnoho ďalších celebrít predstavil vo videu, ktoré podporuje Chelseu Manningovú.[155]

Waters je odporcom Brexitu. Po referende z júna 2016, v ktorom sa v britskej verejnosti hlasovalo medzi o vystúpení z EÚ, uviedol: „Keby som hlasoval, bol by som zjavne hlasoval za to, aby som zostal v Európskej únii... Myslel som si, že sme na tom lepšie. Mýlil som sa “.[156]

Roger Waters bol kritikom amerického prezidenta Donalda Trumpa a jeho politiky.[157] V roku 2017 Waters odsúdil Trumpov plán postaviť múr oddeľujúci USA a Mexikom. Komentoval to slovami, že album skupiny Pink Floyd The Wall „teraz súvisí s pánom Trumpom a so všetkými rečami o budovaní múrov a vytváraní nevraživosti medzi rasami a náboženstvami“.[158] Po chemickom útoku Douma v Sýrii v apríli 2018 Waters označil dobrovoľnícku bojovú skupinu Biele prilby, ktorá tento útok najskôr nahlásila, za „falošnú organizáciu“, ktorá podporila propagandu pre „džihádistov a teroristov“.[159] Jonathan Freedland v denníku The Guardian napísal: „Toto tvrdenie, ktoré bolo opakovane vyvracané, vyvolalo potlesk od davov proruskej krajnej ľavice a aj krajnej pravice, ktoré poslušne slúžili ako Assadove roztlieskavačky.“[160] V októbri 2018 si Waters vyslúžil chválu aj kritiku, keď na svojom koncerte v São Paule, vtedajšieho brazílskeho krajne pravicového kandidáta na prezidenta, Jaira Bolsonara, na veľkej obrazovke zaradil do zobrazených mien v zozname „neofašistov“.[161] Na koncerte v Riu de Janeiro, ktorý sa konal neskôr v októbri, vzdal Waters hold zavraždenej brazílskej radnej, Marielle Francovej, a počas svojho koncertu priviedol na pódium jej dcéru, sestru a bývalého manžela.[162]

Vo februári 2019 Waters pomocou svojho účtu na Twitteri zverejnil „núdzovú demonštráciu“ proti americkej misii pri OSN v New Yorku proti zasahovaniu USA vo Venezuele. Tvrdil tiež, že USA sa snažia zničiť venezuelskú demokraciu, aby „1% mohlo drancovať ich ropu“. Používatelia Twitteru, vrátane venezuelskej skupiny La Vida Bohème, ho kritizovali za podporu venezuelskej vlády uprostred prezidentskej krízy a tvrdili, že Venezuela sa teší „skutočnej demokracii“.[163] Waters kritizoval Richarda Bransona za organizáciu koncertu Venezuela Live Aid a uviedol, že koncert „nemá nič spoločné s potrebami obyvateľov Venezuely, nemá nič spoločné s demokraciou, nemá nič spoločné so slobodou a nemá nič spoločné s pomocou “.[164]

Dňa 2. septembra 2019 vystúpil Waters na zhromaždení pred londýnskou budovou ministerstva vnútra, kde žiadal prepustenie zakladateľa WikiLeaks, Juliana Assangea, a venoval mu pieseň „Wish You Were Here“.[165] Waters vystúpil 22. februára 2020 aj na zhromaždení na podporu Assangeho pred parlamentom v Londýne.[166] Waters je prívržencom Stevena Donzigera, amerického právnika, ktorý je zapojený do súdnych sporov proti spoločnosti Chevron,a ktorého označilo aj 29 nositeľov Nobelovej ceny za obeť obťažovania.[167]

V novembri 2019 Waters spolu s ďalšími verejnými činiteľmi podpísal list podporujúci vodcu Labouristickej strany, Jeremyho Corbyna, v ktorom bol Corbyn opísaný ako „svetielko nádeje v boji proti vznikajúcemu krajne pravicovému nacionalizmu, xenofóbii a rasizmu vo veľkej časti demokratického sveta“ a podporil ho vo všeobecných voľbách v roku 2019.[168] V decembri 2019 podpísal Waters spolu so 42 ďalšími poprednými kultúrnymi osobnosťami list, ktorý pod Corbynovým vedením vo všeobecných voľbách 2019 podporil Labouristickú stranu. V liste sa uvádza, že „Labouristický volebný program pod vedením Jeremyho Corbyna ponúka transformačný plán, ktorý uprednostňuje potreby ľudí a planéty pred súkromným ziskom a vlastnými záujmami bohatej menšiny.“[169][170]

Vo februári 2020 sa Waters zúčastnil protestu v Londýne proti vydaniu Juliana Assangeho. Počas predstavenia indického básnika a aktivistu Aamira Aziza z organizácie Jamia Milllia Islamia na zhromaždení Waters označil kontroverzný dodatok zákona o občianstve (z decembra 2019), za „fašistický“ a „rasistický“.[171]