Porcupine Tree

Formácia Porcupine Tree vznikla v roku 1987 ako spoločný projekt Stevena Wilsona a Malcolma Stocksa. Čiastočne sa jej zakladatelia inšpirovali psychedelicko-progresívnou hudbou skupín, ktoré účinkovali v 70. rokoch 20. storočia. Medzi ich vzormi dominovala produkcia kapely Pink Floyd. Steven a Malcolm si vtedy vymysleli svoju fiktívnu existenciu v legendárnej rockovej skupine, ktorú pomenovali „The Porcupine Tree“. Vymysleli si k nej podrobnú legendu, ktorá obsahovala informácie o neexistujúcich členoch kapely, o fiktívnych názvoch ich albumov a dokonca aj farbisté historky, ktoré popisovali rôzne akcie ako boli stretnutia na rockových festivaloch v 70. rokoch a častých výjazdoch, či návratoch do väzenia. Hneď ako sa Wilsonovi podarilo dať dokopy dostatok peňazí na nákup vlastnej štúdiovej aparatúry, pustil sa do produkcie niektorých hudobných dôkazov o reálnej existencii skupiny.[5]

V tejto fáze bola kapela Porcupine Tree iba o niečo málo viac ako pokus o vtip, či privátnu zábavu, lebo Wilson bol viac koncentrovaný na iný projekt, ktorým bola formácia No-Man založená so spevákom a skladateľom Timom Bownessom. V roku 1989 sa Wilson rozhodol urobiť pokus s predajom nejakej hudby so značkou Porcupine Tree. Nahral pod týmto názvom 80-minútovú audio kazetu, album, ktorý nazval Tarquin's Seaweed Farm.[6] Aby svoj pokus o vtip dotiahol k dokonalosti, pridal ku nahrávke osemstránkový leták („inlay kartu“), na ktorej popisoval vymyslenú históriu skupiny Porcupine Tree, do ktorej pridal referencie na vymyslených hudobníkov ako boli Sir Tarquin Underspoon a Timothy Tadpole-Jones.[7]

Kópie albumu Tarquin's Seaweed Farm Wilson rozoslal viacerým ľuďom, o ktorých si myslel, že by ich nahrávky mohli zaujať. Kultový britský gitarista Nick Saloman, ktorý bol mediálne známy skôr ako The Bevis Frond mal nápad poslať jeden hudobný nosič Richardovi Allenovi, ktorý písal pre britský kultúrny magazín Encyclopaedia Psychedelica a psychedelický časopis Freakbeat. Allen prezentoval kazetu v obidvoch časopisoch. Nemal síce absolútne kladný názor na všetko, čo sa na nahrávke nachádzalo, no prezentoval ju navonok pozitívne. O niekoľko mesiacov neskôr Allen navrhol Wilsonovi aby pridal svoju skladbu na kompilačný dvojalbumu, ktorý vyšiel pod názvom A Psychedelic Psauna. Tento dvojalbum bol projekt, ktorým štartovala existencia hudobnej značky Delerium. Až do roku 2004, kedy Porcupine Tree vydali album The Sky Moves Sideways bol Allen manažérom, tlačovým agentom a promotérom skupiny. Medzitým Willson pracoval na ďalšom materiáli. V roku 1990 vo veľmi limitovanej desaťkusovej sérii vydal EP Love, Death & Mussolin.[5] Toto EP je stále extrémne zriedkavým zberateľským kusom. Pozostávalo z deviatich nevydaných skladieb, ktoré prezentovali náhľad na budúci album. Neskôr v roku 1990 vyšla druhá úplná nahrávka na audio kazete, s názvom The Nostalgia Factory. Tento projekt podporil rozširovanie fanúšikovskej základne kapely Porcupine Tree, ktorá bola stále považovaná za undergroundovú legendu zo 70. rokov. No postupne sa z fikcie stával sólový hudobný projekt.

Hudobné vydavateľstvo Delerium Records, ktoré založili redaktori magazínu Freakbeat, Richard Allen a Ivor Trueman, začalo svoju činnosť tým, že spolu s kompiláciou A Psychedelic Psauna, na ktorej sa nachádzala skladba „Linton Samuel Dawson“, ponúklo hudobnému trhu aj audio kazety Tarquin's Seaweed Farm a The Nostalgia Factory. Cez poštové objednávky z magazínu Freakbeat sa z týchto kaziet predalo dvesto kusov a projekt Porcupine Tree sa stal známy ako nový záhadný zjav vtedajšej undergroundovej psychedelickej hudobnej scény.

Krátko potom hudobný label Delerium prizval Wilsona, aby ako jeden z ich zakladajúcich umelcov podpísal s vydavateľstvom kontrakt. Prvým vydaním po tomto podpise bol v polovici roku 1992 vinylový dvojalbum a singlové CD On the Sunday of Life, na ktorom bola kompilácia najlepšieho hudobného materiálu z dvoch debutových audio kaziet. Názov albumu bol vybraný z dlhého zoznamu možných nezmyselných titulov, ktoré navrhol Richard Allen. Zvyšok nahrávok z audio kaziet vyšiel v limitovanej sérii na kompilácii Yellow Hedgerow Dreamscape.[5]

V roku 1992 vydavateľstvo Delerium vydalo album On the Sunday of Life v edícii 1000 nosičov spolu s luxusnou obrazovou prílohou. Predával sa veľmi dobre hlavne v Taliansku a aj neskôr vychádzali jeho ďalšie edície neskôr aj na CD nosičoch. Medzi jeho skladbami sa nachádza aj koncertná klasika Porcupine Tree, kompozícia s názvom „Radioactive Toy“. Do roku 2000 sa z albumu On the Sunday of Life... predalo 20 000 kópií.[8] Pôvodne to mal byť vinylový štvoralbum, respektíve dvojalbum v CD formáte a mal byť kompletnou kompiláciou obidvoch audiokaziet. V roku 2004 Wilson remixoval a remastroval hudobný materiál z troch kaziet a vydal hudbu v boxe na troch CD s názvom „Footprints: Cassette Music 1988-1992“. Táto edícia bola však určená iba pre dobrých známych a rodinných príslušníkov.

Spolu s rastúcim úspechom projektu Porcupine Tree, mal Wilson úspechy aj s ďalšou formáciou No-Man, ktorá vďaka pozitívnej odozve britských printových médií dostala ponuku na podpis zmluvy v Spojenom kráľovstve s hudobnými vydavateľmi One Little Indian Records, Hit & Run publishing a v Spojených štátoch od Epic 440/Sony. Úspech No-Man dal Wilsonovi šancu zanechať svoje pôvodné zamestnanie a venovať svoj čas výhradne hudbe.

V máji roku 1993 vyšiel pod hlavičkou projektu Porcupine Tree druhý album Up the Downstair. Pôvodne malo ísť tiež o dvojalbum, no nakoniec sa jeho obsah zúžil na jeden hudobný nosič. Na druhý osobitný nosič sa dostala ďalšia hudobná nahrávka s názvom „Voyage 34“. Album Up the Downstair získal vysoké hodnotenie od časopisu Melody Maker, ktorý ho chválil ako „majstrovské dielo psychedélie... a jeden z albumov roka.“[9] Album spájal elektronickú hudbu a rock a pri jeho realizácii sa podieľali dvaja budúci členovia skupiny Porcupine Tree: bývalý člen artrockovej kapely Japan, Richard Barbieri a Colin Edwin.

V novembri roku 1993 vyšiel na dvanásťpalcovom singli remix skladby Voyage 34. Napriek tomu, že sa nevysielal v rádiách, je považovaný za undergroundovú klasiku a šesť týždňov sa umiestňoval v nezávislých hudobných rebríčkoch.[6]

Profil hudobného projektu Porcupine Tree po úspechoch postupne narastal do koncertnej formácie. Od decembra roku 1993 začala kapela vystupovať na pódiách v zostave: Steven Wilson (spev, gitara), Colin Edwin (basová gitara), Chris Maitland (bicie) a Richard Barbieri (klávesy).[10]

Traja spoluhráči v kapele už mali počas predošlých rokov za sebou viacej spoločných akcií. Napríklad Barbieri a Maitland s Wilsonom hrávali na koncertoch formácie No-Man. Ich prvým album bola kompilácia koncertných nahrávok, ktorá vyšla pod názvom Spiral Circus. Obsahovala skladby z ich prvých troch spoločných vystúpení, vrátane prezentácie pre Marka Radcliffa v programe BBC Radio One.

Nasledujúci album kapely Porcupine Tree predchádzalo na začiatku roku 1995 EP Moonloop. V tom istom roku im vyšiel tretí projekt s názvom The Sky Moves Sideways, ktorý sa stretol s pozitívnou reakciou fanúšikov progresívneho rocku. Skupina si ním vyslúžila titul Pink Floyd 90. rokov. Wilson si na túto tému vtedy zabedákal, že „Nemôžem si s tým pomôcť. Je pravdou, že v období The Sky Moves Sideways som nebol príliš spokojný z toho, že nás fanúšikovia Pink Floyd počúvali. Floydi už v tom čase albumy nevydávali. A je mi to aj ľúto.“[5]

Album The Sky Moves Sideways bol narastajúcou zmesou zvukov, melódii a experimentovaním s ambientnym rockom, ktorý ako keby spájal dve časti fungovania projektu Porcupine Tree a to pred ako aj po vzniku jeho formácie viacerých hudobníkov. Väčšina nahrávky je vlastne jedna 35-minútová titulná skladba, o ktorej si v jednej chvíli Steven myslel, že je dostatočná na to, aby pokryla celý album. Jej alternatívna verzia obsahujúca pôvodne vystrihnuté pasáže je na remastrovanej edícii albumu z roku 2004. Album bol aj v rebríčkoch New Musical Expressu, Melody Makeru a Music Weeku.[6] Spolu s EP Moonloop bol album prvou nahrávkou Porcupine Tree, ktorá bola na jeseň roku 1995 publikovaná v Amerike a mala pozitívnu odozvu na oboch brehoch Atlantiku. Súčasťou tejto edície bolo viacero koncertných šnúr v Spojenom kráľovstve, Holandsku, Taliansku a Grécku.

Steven Wilson na Strawberry Fair, Cambridge, 1997.

Čiastočne nespokojný s fiktívnou existenciou skupiny, respektíve so sólovou Wilsonovou prácou v projekte Porcupine Tree pri albume The Sky Moves Sideways sa Steven chcel čo najskôr pustiť do realizácie skutočnej štúdiovej nahrávky v ktorej by spolupráca fungovala na úrovni reálnej existencie hudobnej skupiny. Wilson priznáva, že bol vždy „naklonený myšlienke existencie v rockovej skupine“, lebo „kapely majú akýsi pôvab, spätnú väzbu, a istú romantiku, aká je pri sólových projektoch nedosiahnuteľná.“[11] Preto počas nasledujúceho roku sa hudobný štýl skupiny rozvíjal do užšieho a ambicióznejšieho rockového zvuku.

Prvý reálny singel kapely Porcupine Tree s titulom „Waiting“ vyšiel v septembri roku 1996 a dostal sa do nezávislých britských rebríčkov, neskôr aj do oficiálnych národných rebríčkov Spojeného kráľovstva, ako aj celej Európy. Nasledoval album Signify, ktorý je zmesou inštrumentálnych nahrávok, viacerých piesňových kompozícií ovplyvnených avantgardnými štýlmi akým je krautrock.[12] Wilson vyjadril uspokojenie nad smerovaním albumu, tým že dodal „piesne ako „Every Home Is Wired“ a „Dark Matter“ úplne prekonali svoj žáner aj rozdiely. Nakoniec si myslím, že sa nám podarilo v štýle inšpirácií progresívnej hudby vytvoriť originálnu tvorbu hodnú 90. rokov 20. storočia.“[13] O autorstvo niektorých skladieb albumu sa podelilo viacero členov formácie. Zvlášť šlo o skladbu „Intermediate Jesus“, ktorá vznikla z jam session, ktoré neskôr v roku 1998 vyšli na albume Metanoia[14]

V marci roku 1997 kapela vystupovala tri noci v Ríme pred publikom, ktoré počtom prekonalo 5 000 ľudí. Všetky tri akcie boli nahrané na koncertný album Coma Divine – Recorded Live in Rome, ktorý vyšiel v tom istom roku. Táto edícia bola rozlúčkou s hudobným vydavateľom Delerium Records, ktorý už nemal dostatočný potenciál podporovať kapelu na celosvetovej úrovni.[15] Koncom roku 1997 vyšla aj reedícia prvých troch albumov Porcupine Tree. Aj album Signify bol vydaný u producenta Milesa Copelanda v USA pod hudobnou značkou Ark 21.

Wilson, Barbieri, Edwin a Maitland strávili celý rok 1998 pri nahrávaní piateho štúdiového albumu. Tento hudobný nosič mal odzrkadľovať smerovanie zoskupenia ku tvorbe piesní. Wilson dospel k názoru, že „jeho záujmom by malo byť nahrať piesne, ktoré by mali byť kompaktnou umeleckou formou a nie zvukovým experimentom“. Jeho vplyvy pochádzali z albumu Pet Sounds od kapely The Beach Boys, čerpal aj od Todda Rundgrena, kvarteta Crosby, Stills, Nash & Young a „všetkého so skutočne kvalitnou kompozíciou spevu“. Poukázal aj na to, že ho „zaujala myšlienka na popovú pieseň vo forme experimentálnej symfónie“.[5]

V marci roku 1999 vyšiel kapele album Stupid Dream, ktorý síce neprodukoval hudobný vydavateľ, no na trh sa dostal pod značkami Snapper/K-Scope. Tento projekt bol podporený koncertnou šnúrou v Spojenom kráľovstve, Taliansku, Grécku, Holandsku, Belgicku, Švajčiarsku, Nemecku, Francúzsku, Poľsku a v Spojených štátoch. K albumu vyšli tri single: „Piano Lessons“, „Stranger by the Minute“ a „Pure Narcotic“, ktoré všetky zaujali v USA, Európe, v rozhlasových playlistoch, ako aj nezávislých hudobných rebríčkoch Spojeného kráľovstva. Hoci sa dielo hudobne odkláňalo od ich predošlej produkcie, popularita skupiny napredovala, album sa dobre predával a bol jednou z ich dovtedy najviac uznávaných hudobných edícií.

Šiesty album kapely Porcupine Tree s názvom Lightbulb Sun bol skompletovaný vo februári 2000. Sláčikové aranžmány preň spracoval Dave Gregory z formácie XTC. Album bol v máji toho istého roku uvedený singlom „Four Chords That Made a Million“. Bol fúziou piesní v kombinácii so zvukmi a rockovej dynamiky predchádzajúcej nahrávky Stupid Dream. Nasledovala ho vypredaná show v londýnskom klube Scala, po ktorom pokračovalo britské turné. Na britské koncerty nadviazali európske festivaly a veľké turné s podporou projektu Dream Theater.[16] Skupina pokračovala v koncertovaní počas celého roku 2000 a začiatku roku 2001. V tom čase absolvovala prvú veľkú nemeckú koncertnú šnúru. Pre Nemecko a Izrael vyšla špeciálna edícia dvoch CD z albumu Lightbulb Sun.

V máji roku 2001 kapela Porcupine Tree vo Francúzsku, Nemecku a v Holandsku absolvovala podporné turné pre skupinu Marillion.[17] V júni 2001 kapela vydala kompiláciu B-strán z albumov Stupid Dream, Lightbulb Sun a niektorých nepublikovaných nahrávok zo štúdií pod názvom Recordings. V júni bola skupina na krátkom turné v USA po ktorom podpísala medzinárodnú zmluvu s hudobným vydavateľmi Lava/Atlantic Records.

Vo februári 2002 sa zmenila zostava skupiny Porcupine Tree po tom, ako od nej odišiel bubeník Chris Maitland. Nahradil ho ich dlhoročný známy Gavin Harrison. V marci roku 2002 skupina vydala box set prvých nahrávok pod názvom Stars Die: The Delerium Years 1991-1997. Kapela zároveň začala pracovať na nahrávaní materiálu. K dispozícii mala 30 nových skladieb, ktoré skomponoval Wilson počas predošlých dvoch rokov.[18] Nahrávali ich v New Yorku v štúdiu Avatar a v Londýne so skúseným audio inžinierom Paulom Northfieldom. Dôležitú úlohu mal pri nahrávaní aj aranžér sláčikových nástrojov Dave Gregory. Album v máji zmixoval v Los Angeles Tim Palmer.

Výsledkom ich práce bol štúdiový album In Absentia, ktorý v septembri roku 2002 vydalo hudobné vydavateľstvo Lava Records. Vyšla aj jeho verzia s filmovou mixážou zvuku 5.1 surround sound, ktorú spracoval držiteľ ceny Grammy Elliot Scheiner. Táto zvuková verzia albumu získala v Los Angeles od Surround Sound Music cenu za najlepší 5.1 mix roku 2004.[19]

Promo tohto nového albumu pokryli štyri koncertné turné po Európe a Severnej Amerike. Na turné sa zúčastnila aj švédska heavy metalová formácia Opeth. Skupinu Porcupine Tree počas koncertovania doplnil aj ďalší speváka a gitarista John Wesley. Počas vystúpení bola pódiová show obohatená o obrazové efekty realizované filmárom a fotografom Lasse Hoilem, ktorý bol aj autorom obalu albumu In Absentia. Atmosféra vystúpenia bola vizuálne ladená v štýle temného surrealizmu. Celá táto reklamná kampaň pre album In Absentia skončila v sále London Astoria 30. novembra 2003.[17]

V priebehu roku 2003 si Porcupine Tree založili vlastnú značku Transmission, ku ktorej patril aj internetový obchod, prevádzkovaný nezávislou značkou Burning Shed. Prvá edícia značky Transmission boli nahrávky, ktoré vznikli vo Washingtone D.C. v rádiu XM Radio a v roku 2004 nasledovali nahrávky, ktoré v roku 2001 skupina realizovala v poľskom rozhlase. Cez Transmission skupina realizovala iba doplňujúci hudobný materiál ako boli demá, EP a koncertné nahrávka. Vznikali tu aj špeciálne reedície, remastrované kópie starších albumov, ktoré boli rozšírené do dvojalbumov ako verzie albumov Up the Downstair, The Sky Moves Sideways a Signify, či reedície Stupid Dream a Lightbulb Sun, ktoré zahŕňali nové stereo mixáže, ako aj DVD-Audio v mixáži „5.1 surround“.

Začiatkom roku 2004 sa kapela pustila do nahrávania ich ďalšieho albumu Deadwing. Jeho inšpiráciou bol filmový scenár, ktorý napísal Wilson so svojím kamarátom, filmárom Mike Bennionom. Nahrávanie skončilo v novembri roku 2004 a na jar nasledujúceho roku album vyšiel v Európe a v USA v audio, ako aj v 5.1 Dolby surround verzii. Album prezentovali dva single: „Shallow“ v USA a v Európe to bol singel „Lazarus“. Nahrávanie albumu podporili svojou účasťou aj Adrian Belew zo skupiny King Crimson a Mikael Åkerfeldt z kapely Opeth. Singel „Shallow“ zaznamenal komerčný úspech, t.j. 26. miesto v rebríčku Hot Mainstream Rock Tracks, ktorý vedie časopis Billboard.[20] Zároveň sa singel „Lazarus“ umiestnil na 91. pozícii nemeckej singlovej Top-100.[21] Skladba „Shallow“ bola použitá pre soundtrack k filmu Four Brothers.[22]

V roku svojho vydania album získal cenu Surround Music Awards[23] a bol zvolený v americkom časopise Sound & Vision ako druhý najlepší album roka.[24] Dňa 22. marca 2006 sa stal Deadwing prvým albumom skupiny Porcupine Tree, ktorý vyšiel v Japonsku. Podporné koncertné turné albumu začalo v Spojenom kráľovstve koncom marca a pokračovalo po celý zvyšok roka. Mike Bennion pre stránku na Myspace z prvých pätnástich stránok scenára vytvoril filmový trailer.[25] Realizácia celého scenára zlyhala na rozpočtových problémoch.[26]

Richard Barbieri na vystúpení Porcupine Tree v Krakove (Poľsko, 2007).

V auguste roku 2006 Porcupine Tree oznámili, že uzavreli zmluvu s britským vydavateľom Roadrunner Records.[27] Ešte pred prvým projektom pre Roadrunner skupina pre Snapper/Kscope 10. októbra 2006 vydala svoje prvé koncertné DVD Arriving Somewhere.... Pochádzalo z krátkeho turné, na ktorom v prvej polovici show kapela predviedla aj 50 minút nového hudobného materiálu z pripravovaného štúdiového albumu. Turné v Európe podporila švédska kapela Paatos, v USA to bola formácia ProjeKCt Six.[17]

Skupina oznámila, že ich budúci štúdiový album by mal byť vydaný v januári 2007 pod titulom Fear of a Blank Planet. Album sa dostal na trh 16. apríla 2007[28] a dostal sa do hudobných rebríčkov takmer všetkých európskych krajín[29] a v rebríčku Billboard 200 dosiahol 59. pozíciu. V Nasledujúcom turné v roku 2007 navštívili aj krajiny v ktorých ešte nevystupovali, ako napríklad Fínsko, alebo Mexiko. Zúčastnili sa počas neho niektorých festivalov: v New Orleanse na Voodoo Experience, v Nemecku na zdvojených („twin“) festivaloch Hurricane[30] a v Southside,[31] a v Anglicku to bol Download Festival, ktorý sa konal v Leicestershire.[32] V roku 2008 kapela prvýkrát vystúpila v Austrálii.

Texty skladieb albumu sa zaoberajú niektorými bežnými javmi v správaní v spoločnosti, špeciálne mládeže na začiatku 21. storočia ako je narastajúci výskyt zneužívania drôg, maniodepresívnych spychóz, ADHD, odcudzenia[33] a skazenosť spôsobená masmédiami.[26] Koncept albumu inšpiroval román Breta Eastona Ellisa Lunar Park[34] a jeho názov je prafrázou na album Fear of a Black Planet od skupiny Public Enemy. Obidva projekty zdieľajú notoricky známe konflikty svojej doby. Wilson upozorňuje na to, že keď rasová neznášanlivosť bola hlavným problémom mládež v čase vydania albumu Public Enemy, v súčasnosti, v 21. storočí, je to všeobecná povrchnosť, znudenosť a introverzia.[35] Na výrobe albumu spolupracoval aj Alex Lifeson z kapely Rush a Robert Fripp z King Crimson.

Mojou obavou je, že súčasná generácia detí, ktoré sú zrodené do tejto informačnej revolúcie, rastú s internetom, mobilnými telefónmi, iPodmi, v tejto sťahovacej kultúre, v dobe Superstar, televíznych reality show, s navádzaním k drogám, s hraním na PlayStation- všetky tieto veci po kúskoch odvádzajú pozornosť od toho, čo je v živote dôležité, čo ich tam vonku, mimo nich môže upútať.[36]

Dňa 5. novembra 2007 v časopise Classic Rock projekt Fear of a Blank Planet získal ocenenie „Album roka 2007“.[37] V decembri toho istého roku ho po nominácii Grammy za najlepší album nahratý v Dolby Surround zvuku predbehol v ocenení kompilačný album Love od skupiny The Beatles.[38] Album bol taktiež označený za „najlepší za rok 2007“ čitateľmi holandského webu Dutch Progressive Rock Page.[39]

Dňa 17. septembra 2007 vyšlo EP Nil Recurring. Obsahovalo štyri nevydané nahrávky, pôvodne vyrobené pre album Fear of a Blank Planet vrátane niektorých prídavkov od Roberta Frippa. Druhé koncertné turné, ktoré k albumu začalo 3. októbra 2007 už prezentovalo aj skladby z tohto EP, ktoré sa v britskom rebríčku nezávislých vydavateľov z Top 30 dostalo na ôsmu pozíciu.[40] Ďalšiu reedíciu tohto nosiča 18. februára 2008 na trh vydalo vydavateľstvo Peaceville Records.[41]

Z väčšej časti akustická nahrávka Porcupine Tree na CD, ktorá vznikla 4. októbra 2007 v Park Avenue v Orlande na Floride, bola vydaná dňa 18. februára 2008 pod názvom We Lost The Skyline.[42] Názov odkazuje na text piesne „The Sky Moves Sideways (Phase One)“, ktorá otvára sériu skladieb hudobného nosiča. Dňa 21. marca 2008 táto nahrávka vyšla na klasickom vinylovom LP albume.[43] Aj keď by malo ísť o nahrávku celej skupiny, piesne reálne nahrali len dvaja gitaristi: Steven Wilson a koncertný hudobník skupiny, John Wesley.

V októbri roku 2008 bola skupina Porcupine Tree na krátkom koncertnom turné, na ktorom nakrúcala snímky pre ich druhé oficiálne DVD Anesthetize. Filmovalo sa 15. a 16. októbra v holandskom Tilburgu.[44] Počas vystúpenia sa Wilson zmienil, že kapela má v pláne začať produkovať ich ďalší album. Práce na hudobnom materiáli by mali skončiť tak, aby album vyšiel niekedy v roku 2009..[45] Koncert na DVD a Blu-Ray nosiči vyšiel v máji roku 2010.

Nahrávanie desiateho hudobného albumu skupiny Porcupine Tree, ktorý mal vyjsť pod názvom The Incident, začalo vo februári roku 2009.[46] O niekoľko mesiacov neskôr Wilson povedal, že pôvodná 35-minútová nahrávka pre album sa rozvinula na 55 minút a zaberá celý disk. Dňa 12. júna 2009 na webových stránkach skupiny bolo zverejnené, že nahrávka na dvoch CD vyjde pod značkou vydavateľa Roadrunner Records 21. septembra. Hlavnou časťou je titulná skladba, ktorá zaberie takmer celý prvý disk. Má trvanie 55  minút a je tak trochu surrealistickou piesňou zhodnou na začiatku a na konci. Pasáže medzitým sa s týmito časťami nezhodujú a neopakujú. Album vo vlastnej produkcii je kompletný spolu so štyrmi ďalšími kompozíciami, ktoré boli nahraté koncom decembra a majú názvy: „Flicker“, „Bonnie The Cat“, „Black Dahlia“ a „Remember Me Lover“. Tieto štyri skladby sú na druhom CD nosiči, ktorý je skôr porovnateľný s klasickým EP."[47]

Po skončení koncertného turné k podpore albumu The Incident, v roku 2010 Wilson strávil jeho zvyšok a celý rok 2011 nahrávaním a vydaním jeho sólového projektu Grace for Drowning a tretieho albumu zoskupenia Blackfield pod názvom Welcome to my DNA. Kapela Porcupine Tree spočiatku pripúšťala že začiatkom roku 2012 začnú jej členovia pracovať na ďalšom albume[48], ktorého vydanie odhadovali na rok 2013.[49] Wilson tieto vyhlásenia zmenil s tým, že sa chce v budúcnosti zamerať na svoju sólovú kariéru.

Potvrdil to v prvom polroku roku 2012 druhým kolom koncertov k albumu Grace for Drowning a nasledujúci polrok začal s koncertnou skupinou nahrávať svoj tretí sólový projekt, The Raven That Refused to Sing (And Other Stories),[50] ktorý vydával začiatkom roku 2013[51] a ktorý v tom istom roku tiež podporil koncertným turné.[52] Po úspechoch sólových projektov sa Wilson rozhodol pracovať na svojom štvrtom albume, ktorého výroba je plánovaná na rok 2014. Vyjsť by mal v roku 2015. Do tejto doby nepredpokladá, že by sa mohol kapelou Porcupine Tree zaoberať a termín možnej spolupráce je najskôr, aj to len hypoteticky, na rok 2015.[53] Harrison v súčasnosti je tiež skôr rozhodnutý spolupracovať na účinkovaní v reformovanej hudobnej legende, akou je kapela King Crimson.[54]