Suita (hudba)

Suita (v prvom význame aj partita) môže byť:

1. najstaršia inštrumentálna skladba so sledom niekoľkých tanečných skladieb spravidla v rovnakej tónine, navzájom charakterovo i pohybovo kontrastných, preto aj tanečná suita. Vyvinula sa z pomalého a rýchleho tanca (Urpaar) pridávaním ďalších tancov. V Taliansku v prvej polovici 16. st. k tanečným častiam pribúdajú i časti netanečné (napr. toccata). Vývoj tanečnej suity prebiehal v 17. st. a 18. st. v Anglicku, Francúzsku a Nemecku s rôznymi špecifickými odchýlkami. Vo vrcholnom baroku, najmä v diele J. S. Bacha, sa stabilizovala schéma tanečnej suity: allemande – courante – sarabande – intermezzi – gigue, pričom intermezzá v rovnomennej alebo paralelnej tónine boli aria, rondeau, menuetto, gavotte, polonaise, anglaise a i. Po 1750 tanečná suita postupne zaniká. Zanecháva stopy v nových druhoch komornej a orchestrálnej hudby, v divertimente, kasácii, sonáte a symfónii;

2. v hudobnom romantizme cyklická skladba so 4 – 10 i viac časťami, ktoré sú kontrastné a môžu mať udaný program (nadpis). Často sa využívali rôzne národné tance, lyrické inštrumentálne skladby s idylickým, pastorálnym námetom, rôzne charakteristické skladby ap., aj výňatky z väčších hudobno-scénických diel, upravené pre koncertné ciele (od G. Bizeta Arlézanka), suita Peer Gynt od E. H. Griega a i.), z opier, baletov, scénickej i filmovej hudby. V súčasnosti sa suita uplatňuje vo všetkých umeleckých žánroch hudby a máva celkom závažný obsah niekedy aj bez programového zamerania ako cyklus s premenlivým počtom častí.