Béla Bartók

Béla Bartók sa narodil v rodine riaditeľa poľnohospodárskej školy a hudobného nadšenca Belu Bartóka (nom. Belo Bartók) a Pauly, rodenej Voitovej, učiteľky a rodáčky z Turčianskeho svätého Martina.[2] Otec mu krátko po narodení zomrel a spolu s matkou odišli z rumunského Sânnicolau Mare a usadili sa v Bratislave, kde bývali na Špitálskej ulici č. 3.[2] Tu aj študoval od roku 1893 na gymnáziu. Matka bola učiteľkou a zabezpečila mu výučbu klavíra a harmónie u László Erkela (maďarský pedagóg a zbormajster, od roku 1871 pôsobil v Bratislave). V rokoch 1899 – 1903 pokračoval Bartók v štúdiu na hudobnej akadémii (Zeneakadémia) v Budapešti; v kompozícii bol žiakom J. Koesslera.

Odpor k habsburskej nadvláde, obdiv k Franzovi Lisztovi, príklad Straussovej symfonickej básne Život hrdinu a snaha komponovať v národnom štýle viedli k vzniku symfonickej básne Kossuth (1903; 1904 v Manchesteri uviedol tiež Hans Richter – nemecký dirigent maďarského pôvodu, dirigoval napr. v Bayreuthe premiéru Prsteňa Nibelungov). V decembri 1904 dokončil Bartók v Bratislave lisztovskú Rapsódiu pre klavír a orchester op. 1. Keď zistil, že „maďarské piesne, mylne pokladané za ľudové, sú v skutočnosti viac či menej triviálnymi prostonárodnými umelými piesňami …“, začal v roku 1905 spolu so Zoltánom Kodálym na maďarskom vidieku zber ľudovej hudby (3700 zápisov). Neskôr z porovnávacích dôvodov zbieral i piesne slovenské (3200), rumunské (3500); vydané v roku 1967), ale i arabské (65 z 1913), turecké (89 z 1935), ukrajinské, valašské, a iné. Stal sa v tomto svetovo uznávanou autoritou, jeho štúdie vyšli vo viacerých štátoch. Zo starobylých tonálnych a rytmických štruktúr východoeurópskeho folklóru čerpal podnety pre svoju vlastnú skladateľskú tvorbu, ktorú chcel vymaniť z tradičných klišé dur–molového systému. Povzbudením mu bolo i poznanie diel Claudea Debussyho, rovnako uplatňujúceho päťtónové a celotónové tóniny.

Štýlová premena sa uskutočnila najprv v klavírnej tvorbe (14 bagatel, Dva rumunské tance aj.); dodatočnou inštrumentáciou vznikol z častí týchto skladieb cyklus Obrázky z Maďarska (1931). Klavírne Allegro barbaro (1911) šokovalo svojimi harmóniami a údernými rytmami. Bartókova jediná opera, baladicky ladená jednoaktovka Hrad kniežaťa Modrofúza (1911) sa ako všetky Bartókove javiskové skladby vysporiadava v symbolickej rovine s problémom osamelosti muža a s jeho konfliktným vzťahom k žene a krutému svetu; rozvíja lohengrinovský motív otázok, ktoré nemá žena klásť mužovi. V tejto línii pokračuje i tanečná hra vo forme jednoaktovky Drevený princ (1917) a jednoaktová pantomíma Zázračný mandarín (1919, neúspešná javisková premiéra v Kolíne nad Rýnom. (1926, definitívna verzia 1931). Toto vrcholné dielo, vyjadrujúce v dynamickej gradácii životodarnú silu milostného citu, tragicky ničeného neľudskou spoločnosťou, mohlo byť v Maďarsku uvedené až po roku 1945, avšak úplne umelecky rehabilitovaná bola až v roku 1956.

V období Maďarskej republiky rád (1919) tvoril Bartók spolu s Kodálym a Ernstom von Dohnányim (maďarský klavirista, skladateľ a dirigent) jej hudobné direktórium. Aby unikol domácim útokom, vyžiadal si Bartók v roku 1920 na hudobnej akadémii, na ktorej od 1907 vyučoval hru na klavír, dovolenku a podnikol početné zahraničné turné ako klavirista, pri ktorých s ohlasom uvádzal vlastné skladby (v Česko-Slovensku v rokoch 1925, 1927, 1929, 1930).

V roku 1923 vznikla pri príležitosti 50. výročia spojenia Budapešti (z Budy a Pešti) Tanečná suita, ktorá v prevedení Českej filharmónie (dirigent Václav Talich na pražskom festivale Medzinárodnej spoločnosti pre súdobú hudbu v máji 1925 obrátila k Bartókovi pozornosť svetovej verejnosti. V októbri 1927 hral Bartók v Prahe s Českou filharmóniou svoj 1. klavírny koncert (1926). V roku 1928 koncertoval a prednášal v USA, 1929 v ZSSR.

V roku 1934 zanechal Bartók výučbu na hudobnej akadémii a ako pracovník akadémie vied sa venoval príprave edície maďarských, rumunských a slovenských ľudových piesní, ktoré spolu s Kodálym niekoľko rokov zbierali priamo medzi obyvateľstvom. Objavy nových možností hudobného zvuku priniesla Hudba pre sláky, bicie nástroje a čelestu (1936) a Sonáta pre dva klavíry a bicie nástroje (1937). Klasicky vyrovnaný 2. husľový koncert (1938) a mužné Divertimento pre sláčikový orchester (1939) uzavreli Bartókovu európsku tvorbu. V októbri 1940 opustil fašistické Maďarsko a odišiel do New Yorku, kde sa na univerzite ujal spracovania zbierky juhoslovanských ľudových melódií. Ochromený chorobou, dovŕšil svoje dielo Sonátou pre sólové husle (1944 na objednávku Yehudu Menuhina), 3. klavírnym koncertom (1945) a najmä myšlienkovo hlbokým a súčasne virtuóznym Koncertom pre orchester (1943). Cennou zložkou Bartókovho diela je šesť sláčikových kvartet (1919 – 39) a novátorsky poňaté klavírne cykly pedagogického zamerania (Pre deti, 1909; Mikrokozmos, 1926 – 39; Sonatina, 1915 aj.).

Ako intelektuálne mimoriadne vybavený autor dokázal Bartók zlúčiť množstvo rôznorodých prvkov v osobitný štýl, nesúci i silný emocionálny náboj. Pre svoj výskum slovenských a rumunských piesní, pre antifašistický postoj a pokrokovú umeleckú orientáciu bol častým terčom útokov horthyovských šovinistov. Jeho zbierka slovenských ľudových piesní vyšla v roku 1959 v Bratislave, kde v ten istý rok vyšiel výber z jeho štúdií Postrehy a názory.

• Maďarské slovo „bartók“ je výslovnostnou skomoleninou slovenského slova „brtok (brt, brto)“, ktoré označuje včelie hniezdo v bútľavom strome.[2] Tento fakt podľa viacerých historikov (napr. Pavol Kubiš) nasvedčuje tomu, že aj predkovia z otcovej strany majú korene na Slovensku.[2]

• Béla Bartók perfektne ovládal slovenčinu a traduje sa, že keď dostal zbierku slovenských ľudových piesní, vrátil ju s opravenými pravopisnými chybami.[2]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Béla Bartók