Claude Debussy

Claude Achille Debussy sa narodil v roku 1862 v St. Germain-en-Laye. Vtedajší skladatelia pochádzali z bohatých rodín, ale jeho rodičia boli takí chudobní, že nemali prostriedky na to, aby svojmu synovi zabezpečili len to najzákladnejšie vzdelanie. Debussy v neskoršom veku rodičov spomínal zriedka – pravdepodobne mu dali málo po ľudskej a ešte menej po umeleckej stránke. Malého Clauda učila mama – nechodil do školy, čo spôsobilo, že mal až do svojej tridsiatky problémy s pravopisom. Rodičia syna preto radšej zverili do opatery bohatšej Claudovej tety, ktorá prišla s myšlienkou prihlásiť ho na hodiny klavíra k starému učiteľovi. Jeho talent si všimla pianistka Mauté de Fleurville (Chopinova žiačka), ktorá sa ponúkla, že bude dávať Claudovi hodiny zdarma. Debussy rýchlo postupoval a Mauté ho na prekvapenie celej rodiny prihlásila na parížske konzervatórium. Debussyho predkovia boli prevažne remeselníci a od umenia mali všetci ďaleko. Otec túžil mať z najstaršieho syna námorníka. Pod vidinou peňazí, ktoré vtedy obľúbení virtuózi zarábali, však s konzervatóriom súhlasili. Tu Debussy študoval hru na klavíri, ale aj hudobnú teóriu a kompozíciu.

Debussy začal študovať na konzervatóriu vo svojich desiatich rokoch. Najviac mu dali hodiny solféže s mladým Albertom Lavignacom. Veľké konflikty mal s profesorom harmónie Emilom Durandom. Kompozíciu študoval okrem iných u Césara Francka a neskôr u Ernesta Guirauda, ktorý mal pre neho viac pochopenia. Celé štúdium na konzervatóriu sprevádzali konflikty konzervatívnych profesorov a už vtedy osobito rozmýšľajúceho študenta. Do konca života spomínal Debussy na konzervatórium s trpkosťou: "Zaoberajú sa priemerom, a skutočné talenty zabíjajú." Počas štúdia na konzervatóriu prišla ponuka učiť hru na klavír deti Nadeždy von Meck, slávnej mecenášky Čajkovského. Pre Debussyho to bolo vyslobodenie z tesného prostredia konzervatória. Odišiel za rodinou von Meck najprv do Švajčiarska a Talianska a o rok neskôr do Ruska, kde sa zoznámil s dielami Mocnej hŕstky a Čajkovského. Rezervovaná Nadežda si Debussyho nakoniec obľúbila, najmä kvôli jeho vynikajúcej schopnosti hry z listu pri štvorručnom prehrávaní skladieb. Debussymu sa však zapáčila Nadeždina dcéra a preto požiadal pani vo Meck o jej ruku. Narazil však na spoločenské rozdiely. Odpoveďou pani von Meck bol lístok na vlak do Paríža.

Debussy vo Villa Médici v Ríme, 1885, v strede v žakete.

Po návrate, napriek konfliktom s profesormi, alebo možno práve preto, ctižiadostivý Debussy túžil získať trofej najcennejšiu – prestížnu Rímsku cenu (Grand prix de Rome). Profesor Giraud nad jeho kompozíciami len krútil hlavou : "Všetko je to veľmi zaujímavé, ale takto Rímsku cenu nikdy nevyhráte." Debussy teda spravil ústupok a zložil kantátu Márnotratný syn v massenetovskom duchu. Bol to zásah do čierneho. V roku 1884 získal prvé miesto a teda štipendium na študijný pobyt vo Vile Medici v Ríme. V Ríme bol však nešťastný a trpel depresiami. Nenašiel tu vhodné prostredie pre komponovanie. Inštitútu, ktorý mu cenu udelil, musel však preukazovať činnosť. Po získaní ceny sa už neusiloval dostať sa do priazne profesorov a do Paríža posiela symfonickú skladbu Jar. Na profesorov dojem neurobil. Ocenili síce jeho zmysel pre zvukovú farebnosť, vyčítali mu však záľubu vo zvláštnostiach, nedostatok formy a línií. Varovali ho pred neurčitou náladovosťou – "cet impresionisme vague", ktorá je nepriateľkou pravdy v umení. To len posilnilo Debussyho nechuť z Ríma. Z vily, ktorá bola snom mnohých jeho spolužiakov nakoniec odchádza.

Po Gabrielle bola ďalšou ženou v jeho živote Lilly (Rosalie) Texierová. Lilly bola krajčírka a bola elegantnejšou verziou Gabrielle. Sám Debussy sa o Lilly vyjadril, že je to "rozkošná žena a nič viac", a presne to si na nej aj cenil. Nakoniec sa s ňou oženil. V manželstve sa však vynorili tie isté problémy, ktoré boli vo vzťahu s Dupontovou... rozkošná žena prestala stačiť a Debussy začal túžiť po žene, s ktorou by mohol zdieľať umelecké a intelektuálne problémy. Túto ženu našiel v osobe Emmy Bardacovej. Emma bola vzdelaná a bola amatérskou speváčkou. Vtedy žila v krachujúcom manželstve. Debussy sa bezvýhradne zamiloval. Začalo sa však pravé peklo. Lilly zúrila, robila mu scény, dokonca si kúpila pištoľ a pokúsila sa o samovraždu. Strela však minula srdce. Takýto škandál vtedy už slávneho skladateľa bol výborným sústom pre bulvár tej doby. Aféra sa nafúkla do nechutných rozmerov. Mnohí priatelia sa k Debussymu obrátili chrbtom. Nakoniec však došlo k rozvodu, a pre Debussyho sa skončilo jedno z najťažších období v jeho živote. Práve počas tohto obdobia ale komponoval vynikajúce dielo – More, ktoré dokončil v druhom manželstve.

Satisfakciou za ťažké časy rozvodu bolo pre Debussyho druhé manželstvo s Emmou Bardacovou. Toto manželstvo bolo šťastné a vydržalo do konca Debussyho života. Emma Debussyová mu porodila dcérku Claude-Emmu, ktorej však šťastný otec nehovoril inak než prezývkou Chou-chou. Keď vyrástla a začala navštevovať klavírne hodiny, venoval jej otec najkrajší darček akého bol schopný – čarovnú zbierku ľahších klavírnych skladbičiek Detský kútik.

V roku 1909 sa u Debussyho objavili prvé príznaky rakoviny hrubého čreva. Jeho stav sa postupne zhoršoval, čoraz viac bol odkázaný na pomoc okolia, i bežné úkony ako obliekanie boli pre neho "jednou z Herkulových úloh". V roku 1917 mu lekári urobili kolostómiu a ostal pripútaný na lôžko. K nepriaznivému psychickému stavu prispeli aj depresie z prvej svetovej vojny. Zomrel 25. marca 1918. Kvôli nepriaznivým spoločenským udalostiam a nemeckému bombardovaniu Paríža mu nebol vystrojený štátny pohreb. Je pochovaný na cintoríne Cimetière de Passy spolu s manželkou a dcérou Chou-Chou, ktorá zomrela len rok po ňom na diftériu.

Debussy pri klavíri, za ním stojí skladateľ Ernest Chausson, 1893

• Arabesky
• Pour le piano
• Rytiny
• Masques
• Ostrov radosti (L'Isle Joyeuse, 1904)
• Obrazy I. a II.
• Detský kútik
• Prelúdiá I. a II.
• Na bielych a čiernych
• Etudy I. a II.
• Suite Bergamasque (jej súčasťou je Claire de Lune)

• Sláčikové kvarteto g-mol
• Syrinx
• Sonáta pre violončelo a klavír
• Sonáta pre flautu, violu a harfu
• Sonáta pre husle a klavír

• Jar (Printemps, 1887)
• Fantázia pre klavír a orchester
• Faunovo popoludnie (Prélude à l'après-midi d'un faune, 1892 – 1894)
• Nokturná (Nocturnes, 1897 – 1899)
• Kráľ Lear
• More (La Mer, 1903 – 1905)
• Tance (Danses, 1904)
• Rapsódia pre altový saxofón a orchester (1901 – 1911)
• Rapsódia pre klarinet a orchester (1909 – 1910)
• Obrazy pre orchester (Images pour orchestre, 1909 – 1912)

• Khamma
• Jeux
• La Boite a joujoux

• Pelléas a Melisanda

Jediná dokončená opera. Pracoval na nej 26 rokov.