John Lennon

John Winston Lennon sa narodil večer 9. októbra 1940. Obaja rodičia sa venovali hudbe, hoci nie profesionálne. Lennon žil s rodičmi v Liverpoole, kým jeho otec, Fred Lennon, námorník, neopustil rodinu. Lennonova matka Julia sa nebola schopná o Johna sama postarať a dala ho do výchovy svojej sestre Mimi. Lennon žil s tetou Mimi a jej manželom až do puberty.

Počas puberty sa Lennon stal silne krátkozrakým a bol nútený začať nosiť okuliare. V začiatkoch kariéry The Beatles nosil kontaktné šošovky alebo dioptrické slnečné okuliare.V roku 1967, kedy účinkoval vo filme Richarda Lestera How I won the war nosil známe okrúhle okuliare, dnes známe ako lennonky, ktoré už mu na tvári zostali.

Napriek tomu, že John nevyrastal s matkou, zostal s ňou v pravidelnom kontakte. Julia priviedla Johna k záujmu o hudbu a učila ho hrať na bendžo. 15. júla 1958 ju zrazilo auto riadené opitým policajtom mimo službu a Julia následkom zranení podľahla. Táto udalosť ovplyvnila mnohé neskoršie Lennonove skladby a zároveň zocelila jeho priateľstvo s Paulom McCartneym, ktorého matka zomrela na rakovinu prsníka, keď mal Paul 14 rokov (1956). Neskôr Lennon na počesť svojej matky napísal piesne Julia, My Mummy's Dead („Moja mama zomrela“) a Mother („Matka“). Svojho prvého syna pomenoval Julian.

Teta Mimi – vďaka Johnovým kresbám – zaistila Lennonove prijatie na Liverpoolsku vyššiu strednú umeleckú školu. Tam sa Lennon zoznámil s neskoršou manželkou Cynthiou Powellovou. Postupne však začal konformitu umeleckej školy nenávidieť a podobne ako ďalší v jeho veku sa začínal viac zaujímať o rock and roll a amerických spevákov ako Elvis Presley a Buddy Holly. Koncom 50. rokov založil skifflovú skupinu The Quarry Men, neskôr premenovanú na Johnny and the Moondogs, The Silver Beetles a konečne The Beatles.

V roku 1962 si vzal Cynthiu za manželku po tom, čo otehotnela s ich prvým a jediným potomkom, Julianom.

Ako člen The Beatles mal Lennon výrazný vplyv na rokenrolovú hudbu a rozširovanie hraníc tohto žánru v priebehu 60. rokov minulého storočia. Spolu s Paulom McCartneym je považovaný za jedného z najvplyvnejších spevákov, skladateľov a hudobníkov 20. storočia. Lennon je pokladaný za výraznejšieho textára, pričom McCartney je považovaný za výraznejšieho skladateľa.

Napriek tomu, že ide o zjednodušenie, tento názor sa zakladá na pravde, keďže piesne dua Lennon-McCartney inšpirované Lennonom sú hlbšie a prepracovanejšie, s textami často v prvej osobe a zaoberajúce sa osobnými záležitosťami. Lennonove texty sú tiež často viac lyrické, čo súvisí i s jeho obľubou hrať sa so slovami a vymýšľať viaczmyselné a zvláštne slová. Jeho najsurrealistickejšie kúsky Strawberry Fields Forever (Navždy jahodové polia) a I Am The Walrus (Som mrož) sú najlepším príkladom Lennonovho výnimočného štýlu. Lennonove partnerstvo s McCartneym zahŕňalo aj vyvažovanie McCartneyho bezstarostného, pozitívneho štýlu.

John Lennon sa zvykol vyjadrovať otvorene a tlač mu často kládla otázky na rôzne témy. 4. marca 1966 pre londýnsky Evening Standard poznamenal, že náboženstvo sa stáva nedôležitým faktorom v živote mladých. Článok nevyvolal žiadne reakcie, až kým o päť mesiacov na to nevyšiel časopis Teen na obálke so slovami vytrhnutými z kontextu: „Neviem, čo sa pominie skôr – rokenrol alebo kresťanstvo...“.

Spojenými štátmi sa prevalila búrka protestov a južanské konzervatívne skupiny organizovali protesty, pri ktorých pálili platne a suveníry The Beatles. Rozhlasové stanice nevysielali piesne The Beatles a boli rušené ich živé vystúpenia. Dokonca aj Vatikán odsúdil Lennonove poznámky. 11. augusta 1966 The Beatles zorganizovali tlačovú konferenciu v Chicagu, aby sa vyjadrili k rastúcim vášňam. Počas konferencie sa Lennon za svoje výroky ospravedlnil.

Vatikán jeho ospravedlnenie prijal a situácia sa po čase upokojila, ale nekonečná „beatlemánia“, prenasledovanie šialencami, blázniví adolescenti a teraz tiež tlač čakajúca na možnosť roztrhať The Beatles na kúsky kvôli ich výrokom, to všetko bolo na členov skupiny priveľa. The Beatles sa čoskoro rozhodli, že nebudú pokračovať v koncertných turné a okrem slávneho vystúpenia na streche nahrávacieho štúdia naživo už nikdy nevystupovali.

The Beatles sa odvtedy stali čisto štúdiovou skupinou (pravdepodobne prvou na svete), čo umožnilo Lennonovi a ostatným plne skúmať svoje umelecké špičky, spôsobom, ktorý predtým nebol mysliteľný a uskutočniteľný. Zároveň mohla skupina komponovať skladby, ktoré nemusela prispôsobovať pre budúce koncertné vystúpenia, takže mohla naplno využiť technologický potenciál štúdií a tvoriť výnimočné a originálne nahrávky o aké sa predtým nik nepokúšal.

9. novembra 1966, krátko po natáčaní filmu Richarda Lestera Ako som vyhral vojnu, Lennon navštívil výstavu avantgardnej umelkyne Yoko Ono v londýnskej galérii Indica. Neskôr, v roku 1968, po návrate z Indie, kde bol spolu s The Beatles na meditačných seansách Lennon opustil svoju manželku Cynthiu. Lennon a Ono sa odvtedy stali nerozlučným párom, rovnako v súkromí ako na verejnosti, a tiež počas nahrávaní s The Beatles.

Lennon sa s Ono oženil v roku 1969 na Gibraltáre. Časť svadobnej cesty strávili v Amsterdame, kde v hoteli Hilton zorganizovali kampaň za mier, tzv. Bed-In. Bed-in pokračovalo v Montreali, kde Lennon a Ono nahrali Give Peace a Chance, z ktorej sa stala neoficiálna hymna medzinárodného hnutia za mier. Lennon si po uzavretí manželstva tiež oficiálne zmenil meno na John Ono Lennon. O manželstve a mediálnej pozornosti, ktorá ho sprevádzala Lennon napísal pieseň The Ballad Of John And Yoko (Balada o Johnovi a Yoko).

Nahrávanie platne Let It Be nepomohlo členom The Beatles zlepšiť napäté vzťahy. Po tom, čo boli Lennon a Ono zranení pri automobilovej nehode v Škótsku, John zariadil, aby s ním Yoko bola neustále i v štúdiu počas práce na poslednom albume The Beatles, Abbey Road. Hoci sa skupine podarilo vytvoriť mimoriadne kvalitný album, čoskoro sa medzi členov skupiny vkradli obchodné spory súvisiace s ich nahrávacou spoločnosťou Apple Corps.

Lennon sa rozhodol odísť zo skupiny bez toho, aby na to verejne upozornil. Nevydaný album, z ktorého sa stalo Let It Be sa pokúšal zachrániť producent Phil Spector, s čím však na rozdiel od Lennona nesúhlasil McCartney a tak ich partnerstvo doznalo trpkého konca. McCartney vydal tlačové oznámenie, že od skupiny odchádza a začal propagovať svoj sólový album.

Ešte počas existencie The Beatles Lennon natočil s Yoko Ono tri experimentálne albumy – Unfinished Music No.1: Two Virgins, Unfinished Music No.2: Life with the Lions, a Wedding Album. Jeho prvým sólovým albumom populárnej hudby bol koncertný album Live Peace in Toronto 1969 z roku 1969, teda ešte pred rozpadom skupiny. Na festivale v Toronte vystúpil so skupinou Plastic Ono Band, ktorej členmi boli aj Eric Clapton a Klaus Voormann. Piesne, s ktorými na koncerte vystúpili si nacvičili cestou lietadlom do Kanady.

V prvej fáze svojej sólovej kariéry Lennon nahral tri single: protivojnovú hymnu Give Peace a Chance, Cold Turkey (o boji s heroínovou závislosťou) a Instant Karma!.

Po rozpade The Beatles v roku 1970 Lennon vydal album John Lennon/Plastic Ono Band, surový, brutálne úprimný album. Mnohí sa nazdávajú, že tento album silne ovplyvnil neskoršiu hardrockovú a punkovú hudbu.

V roku 1971 vydal svoj najúspešnejší album Imagine. Titulná pieseň bola ďalšou protivojnovou a protináboženskou hymnou. V tom čase prechádzal Lennon „bielym“ obdobím (biele oblečenie, biely klavír, biela izba, atď.), čo zapadalo do koncepcie albumu. Jedna z piesní na albume, "How Do You Sleep?" (Ako sa ti spáva?), bola priamym útokom na McCartneyho. Zhodou okolností, na gitare v tejto piesni hral George Harrison.

Album Some Time in New York City (1972) bol hlučný, drsný a silne politicky ladený. Boli na ňom skladby na sexuálne, rasové témy, úlohe britského impéria v Severnom Írsku, o väzenských vzburách a o jeho súkromnom probléme pri snahe o získanie zelenej karty v USA. Lennon bol koncom 60. rokov silne ľavicovo orientovaný a podporoval komunisticky orientovanú Trotskyist Workers Revolutionary Party.

V roku 1972 John Lennon vydal album "Woman Is the Nigger of the World", v ktorom sa snažil poukázať na paralelu vykorisťovaním žien a rasovou diskrimináciou.

30. augusta, 1972 mal Lennon v newyorskej Madison Square Garden svoje posledné kompletné koncertné vystúpenia s formáciou Elephant's Memory na dvoch benefičných koncertoch. John a Yoko boli jeden týždeň spoluhostiteľmi v talkshow americkej KYW-TV nazvanej Mike Douglas Show.

Druhý potrat sa stal dôvodom pre Lennonov rozchod s Yoko Ono. John sa na 18 mesiacov presťahoval do Kalifornie. Toto obdobie Lennonovho života bolo neskôr nazvané ako "lost weekend". V roku 1973 vydal svoj prvý sólový album bez Yoko (na albume je uvedené, že ho nahrala skupina Plastic U.F.Ono Band) s názvom Mind Games. Napísal aj skladbu "I'm the Greatest" pre sólový album bývalého bubeníka skupiny The Beatles, Ringa Starra. Témy skladieb tejto doby boli ovplyvnené Johnovou snahou ospravedlniť svoje rozhodnutie, opustiť svoju partnerku, John prepadal nezdravému štýlu života a alkoholu.

Ďalším albumom, ktorý bol tentoraz nahraný skupinou Plastic Ono Nuclear Band bol Walls and Bridges (1974). Na tomto albume sa nachádza aj duet s Eltonom Johnom "Whatever Gets You Thru the Night" (v rebríčkoch sa umiestnil na 1. mieste) a ďalšia úspešná skladba "#9 Dream".

V roku 1974 bol Lennon producentom albumu nezávislého hudobníka Harryho Nilssona, ktorý bol vydaný pod názvom Pussy Cats.

Koncom roka sa Lennon objavil na svojom poslednom koncertnom vystúpení pred rockovým publikom v Madison Square Garden ako hosť Eltona Johna, kde si spolu zahrali skladby "Lucy in the Sky with Diamonds", "Whatever Gets You Thru the Night" a "I Saw Her Standing There". Na tomto koncerte sa „úplnou náhodou“ objavila aj Yoko Ono a po ich stretnutí v zákulisí sa John a Yoko dali znovu dokopy. Na Vianoce toho istého roku začali spolu bývať a skoro po tejto udalosti Yoko otehotnela.

Po vystúpení s Eltonom Johnom odcestoval John Lennon na Floridu, kde oficiálne (na papieri) potvrdil legálny, definitívny rozpad skupiny The Beatles.

V roku 1975 Lennon vydal album koververzií klasických rokenrolových skladieb pod jednoduchým názvom Rock 'n' Roll. V tomto roku spolupracoval aj na prvom hite speváka Davida Bowieho nazvanom Fame, do ktorého John nahral gitaru a vokály.

18. apríla, 1975 bol na poslednom svojom verejnom hudobnom vystúpení v programe A Salute to Lew Grade americkej televízie ATV so skladbami "Imagine" a "Slippin' and Slidin".

9. októbra, 1975, na 35. Lennonove narodeniny, sa narodilo prvé spoločné dieťa Johna a Yoko, syn Sean Ono Lennon. John sa vtedy rozhodol, že sa prestane venovať hudbe a bude sa starať o svoje nové dieťa.

Pod tlakom dojmov z prebiehajúcej vietnamskej vojny a nahratí skladby "Give Peace A Chance" v roku 1969 sa John Lennon stal protivojnovým aktivistom. Toto obdobie kulminovalo do roku 1972, keď Nixonova administratíva začala uvažovať o jeho vyhostení z USA^{[chýba zdroj]}.

Vietnamská vojna mobilizovala veľké množstvo mladých ľudí v vzbure proti zahraničnej politike americkej vlády, ktorú podporovalo aj niekoľko vtedy populárnych osobností hlavne spevákov folkových piesní ako boli Joan Baezová a Bob Dylan. Pieseň "Give Peace a Chance" sa stala hymnou protivojnového hnutia a bola spievaná viac ako pol miliónom demonštrantov v novembri 1969 na druhom zhromaždení nazvanom Vietnam Moratorium Day, ktoré sa konalo vo Washingtone. Spev tejto piesne viedla vtedajšia spevácka hviezda, folkový spevák Pete Seeger, ktorý medzi pôvodný text vkladal aj slová "Are you listening, Nixon?" (počúvate Nixon?) a "Are you listening, Agnew?" (Počúvate Angew? – Angew bol vtedajší viceprezident USA), medzi refrén, v ktorom protestujúci spievali "All we are saying... is give peace a chance" (Všetko čo hovorime... je aby ste dali mieru šancu).

Po presťahovaní do New York City v auguste 1971 sa John a Yoko stali priateľmi protivojnových lídrov ako boli Jerry Rubin, Abbie Hoffman, a niektorí ďalší, s ktorými mali naplánované zúčastniť sa veľkého protivojnového koncertného turné počas prezidentských volieb v roku 1972. Rok 1972 bol prvým rokom v USA, keď bola uzákonená veková hranica pre volebné právo na 18 rokov. Lennon plánoval zmobilizovať čo najväčšie množstvo mladých ľudí k volebným urnám a chcel aby títo ľudia hlasovali proti Richardovi Nixonovi a tým (podľa neho) aj proti vietnamskej vojne. Turné malo spojiť rockovú hudbu, organizáciu verejnosti proti vojne s registráciou svojich voličov. Nixonova administratíva na čele s republikánskym senátorom Stromom Thurmondom uznala za strategicky vhodné zariadiť deportáciu Johna Lennona z USA. Ako zámienku si vybrala Johnov škandál s marihuanou v roku 1968 v Londýne a označila ho ako nežiaducu osobu pre USA. Lennon strávil nasledujúce dva roky tým že každých 60 dní sa podroboval výsluchom, ktorých cieľom bola snaha o jeho vyhostenie a počas ktorých jeho právny zástupca opakovane dosiahol predĺženie Johnovho pobytu v krajine. Koncertné turné sa v roku 1972 nekonalo. John sa zúčastnil na koncerte usporiadanom za oslobodenie protivojnového aktivistu a básnika Johna Sinclaira, ktorý bol uväznený na desať rokov za preukázaný predaj dvoch dávok marihuany. Koncert sa konal v Ann Arbor v Michigane v decembri 1971. Lennon na ňom zaspieval pieseň "John Sinclair", ktorú skomponoval pre túto príležitosť. Zhromaždenia sa zúčastnilo 20 000 ľudí a dva dni po koncerte bol Sinclair z väzenia prepustený.

Po škandále Watergate bol Nixon zosadený z prezidentskej funkcie. Lennon získal zelenú kartu v roku 1975. Po Lennonovej vražde historik Jon Wiener získal prístup k jeho spisom v archívoch FBI, ktoré mali 281 strán, z ktorých nemohol v tých dobách veľa zverejniť, nakoľko podliehali pod zákon o štátnom tajomstve. Záverečných desať dokumentov bolo publikovaných neskôr v decembri 2006 a sú dnes prístupné aj na internete.

V roku 1980 Lennon počas dovolenky na Bermudách spolu s Yoko Ono pracoval na materiáli pre ich budúci konceptuálny album, nazvaný Double Fantasy. Inšpiráciou pre názov albumu bol druh frézie, ktorý John uvidel v bermudskej botanickej záhrade. Tento názov výstižne popisoval to, čo počas ich spoločného manželstva zažili. Comeback sprevádzaný vydaním tohto albumu si naplánovali na koniec roku 1980.

Lennonovci začali pracovať na prezentácii ich nového albumu. Poskytli série interview, nakrútili niekoľko videí. Singel z albumu "(Just Like) Starting Over" začal stúpať v singlových rebríčkoch a John začal uvažovať o koncertnom turné. Spolu s Yoko nahrávali materiály pre jeho nasledujúci album, ktorý vyšiel v roku 1984 pod názvom Milk and Honey.

Apartmánový dom Dakota v New Yorku.

Lennon v tom čase obýval byt v apartmánovom dome na severozápadnom konci 72. ulice a západného okraja Central parku v New York City, ktorý je známy pod názvom The Dakota.

8. decembra 1980 o piatej popoludní odchádzali John a Yoko z bytu na jednanie, počas ktorého sa mal s vydavateľom dohodnúť, ktoré skladby z albumu Double Fantasy budú ešte vydané ako single. David Geffen (majiteľ vydavateľstva Geffen Records), vraví, že koncom roku 1980 bolo predaných viac ako 700 000 hudobných nosičov tohto albumu. Pri vychádzaní z budovy poskytli niekoľkým postávajúcim fanúšikom autogramy. Jeden z fanúšikov vtedy odfotografoval Johna Lennona, ako podpisuje obal albumu Double Fantasy mladíkovi, ktorý bol neskôr identifikovaný ako Mark David Chapman.

Lennonovci vtedy strávili niekoľko hodín v štúdiu na 44. západnej ulici. Okolo 22:50 sa John rozhodol, že skončia a obaja chceli odbehnúť cestou na večeru do apartmánu pozrieť ich päťročného syna Seana ešte kým pôjde spať. Predtým, ako ich auto vošlo do dvora domu The Dakota, John a Yoko z neho vystúpili. V tieni vstupnej brány do domu si vtedy Jose Perdomo, šofér, liftboy a vrátnik domu, všimol postávajúceho Chapmana.

Vchod do domu Dakota, kde bol zastrelený John Lennon

Lennon vychádzal posledný a Yoko Ono práve otvárala vnútorné dvere vchodu. John v tej chvíli stál sám za ňou vo vchode. Chapman vtedy zavolal "Mr. Lennon!", John sa zastavil a otočil sa smerom k nemu. Chapman zaujal postoj strelca a z revolveru kalibru .38 Special päťkrát na Lennona vystrelil duté, expanzné projektily. Jeden výstrel Johna netrafil, preletel mu ponad hlavu a trafil okno na budove, dva výstrely trafili ľavú stranu Lennonovho chrbta a dva ho zasiahli do ľavého ramena. Všetky strely Johnovi spôsobili vnútorné devastačné zranenia a najmenej jeden výstrel mu pretrhol aortu. Očití svedkovia tvrdia, že Lennon urobil s pomocou vrátnika Jaya Hastingsa ešte šesť krokov smerom do vnútra budovy, povedal „som postrelený“ a skolaboval. Vrátnik Jay Hastings zavolal záchranku. Mark Chapman si pokojne sadol na kraj chodníka a čakal. Vrátnik podišiel k nemu a spýtal sa ho „Vieš, čo si práve urobil?“ načo Chapman mu pokojne odpovedal „Práve som zastrelil Johna Lennona.“ ("I just shot John Lennon.").

Prví policajti, ktorí prišli na miesto boli Steve Spiro a Peter Cullen. Počuli vo vysielačke hlásenie o streľbe na 72. ulici. Uvideli pokojne sediaceho Marka Chapmana na kraji chodníka. Revolver bol položený na zemi pred ním. Mal pri sebe brožované vydanie knihy J. D. Salingera, „The Catcher in the Rye“, kazetový prehrávač s viac ako desiatimi kazetami na ktorých boli audionahrávky s vyše štrnástimi hodinami hudby skupiny The Beatles.

Niekoľko minút na to prišli aj ďalší policajti, Gamble a James Moran, ktorí Johna naložili do ich služobného auta a odviezli ho do Rooseveltovej nemocnice. Moran hovorí, že keď dávali nariekajúceho Lennona do auta spýtal sa ho, či vie kto je. Lennon vraj prikývol, ale keď chcel odpovedať vydal zo seba iba chrčivý zvuk. Yoko hovorí, že Johna už odvtedy nepočula nič hovoriť, čoskoro upadol do bezvedomia.

Na záchrannú stanicu Rooseveltovej nemocnice Lennona doviezli o 23:15. John Lennon zomrel na šok z vykrvácania, stratil viac ako 80% krvi. Hlavný vyšetrujúci lekár, Dr. Elliott M. Gross, sa vyjadril, že s takými rozsiahlymi strelnými zraneniami by nikto nedokázal prežiť viac ako pár minút. Yoko Ono na to reagovala: „Nie, nie, nie... povedzte mi, že to nie je pravda,“ po šokujúcom zistení, že jej manžel je mŕtvy, bola tiež hospitalizovaná v Rooseveltovej nemocnici .

1. Lennon si zmenil meno, pridal si prostredné meno "Ono" 22. apríla 1969. Potom sám používal meno "John Ono Lennon", avšak oficiálne mal meno "John Winston Ono Lennon", pretože ako britský občan sa nemohol zbaviť prostredného mena "Winston", ktoré dostal pri krste.
2. Lennon vrátil svoju medailu MBE (Rad britského impéria) Kráľovnej, po 4 rokoch od jej udelenia, čo oznámil na tlačovej konferencii 25. novembra 1969 (Pozri John Lennon - Returning his MBE na youtube.com). Toto gesto nemalo žiadny vplyv na jeho MBE štatút, ktorého sa z vlastného rozhodnutia nemohol vzdať. Medaila aj so sprievodným listom je teraz uložená v Central Chancery of the Orders of Knighthood.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému John Lennon