Romantizmus (hudba)

Veľká francúzska revolúcia vytvorila podmienky pre nový hudobný život, v ktorom sa skladateľ odpútal od feudálnych chlebodarcov a stal sa slobodným umelcom (už Ludwig van Beethoven), komponujúci často pre imaginárne obecenstvo, alebo pre seba. Konkurencia medzi umelcami viedla k stupňovaniu virtuozity a umeleckej náročnosti, to zase k zvyšovaniu všeobecného a umeleckého vzdelávania sa skladateľov, ktorí sa začali pokladať za vodcov a prorokov spoločnosti; do popredia sa dostal obdiv geniality.

Hudba sa sťahuje do koncertných siení a divadiel, čím prichádza do rozdielneho akustického prostredia. To ovplyvňuje skladbu a použitie hudobných nástrojov (vo všeobecnosti sa častejšie začína používať klavír než čembalo), ale tiež to má vplyv na rozšírenie orchestra tak po stránke nástrojov, ako aj hudobníkov. Silnejú tiež vzťahy medzi literatúrou, hudbou a divadlom, čo napomáha novému rozmachu opery a vokálnych skladieb. Východiskom pre hudobné diela sú melodické, rytmické a harmonické prvky, ktoré sa bežne využívajú v ľudovej hudbe jednotlivých národov. Priemyselná revolúcia prináša nové a rýchlejšie možnosti zbližovania národov, vďaka čomu sa do hudobných skladieb dostávajú vplyvy z iných kultúr. Po roku 1870 dochádza k prenikaniu rozličných obsahových zložiek romantizmu na Západe. Vo Francúzsku (po bitke pri Sedane v roku 1871 a po založení „Société Nacionale de Musique“) pristupujú nacionálne prvky protinemecky-protiwagnerovské, v Nemecku prvky filozoficko-svetonázorové (Anton Bruckner, čiastočne Richard Strauss, hlavne Gustav Mahler). Tieto ovplyvnili v Čechách Josefa Suka a v Rusku Alexandra Nikolajeviča Skriabina.

V rôznych krajinách sa romantizmus prejavoval rozlične: Taliansky romantizmus sa v opere (Giuseppe Verdi) postavil do služieb nacionalizmu; vo Francúzsku sa do popredia dostali momenty fantastické, náboženské, sociálne (saintsimonizmus) a rousseauovský obdiv prírody (H. Berlioz, Ch. Gounod, C. Franck, V. d'Indy), v Nemecku momenty fantasticko-mýtické, subjektívne a nacionálne (F. Schubert, C. M. Weber, F. Mendelssohn, R. Schumann, R. Wagner, J. Brahms). F. Chopin ako Poliak sa druží nacionálnym momentom k nemeckému romantizmu; F. Liszt patrí orientáciou do francúzskeho romantizmu. Český romantizmus je nacionálnym zameraním blízky nemeckému, ale s menšou mierou subjektivizmu a fantastickosti (B. Smetana, A. Dvořák, Z. Fibich). V Rusku sa k nacionálnemu momentu pripájala rozprávkovosť, exotizmus a historizmus (M. I. Glinka, A. Borodin, M. P. Musorgskij, N. Rimskij-Korsakov, P. I. Čajkovskij).

Hudobný romantizmus je omnoho rozsiahlejšie obdobie ako predchádzajúci klasicizmus. Môžeme ho rozdeliť na raný romantizmus, ktorého predstaviteľmi sa stávajú (Franz Schubert, Carl Maria Weber, Felix Mendelssohn-Bartholdy), čistý romantizmus (Robert Schumann, Frédéric Chopin), novoromantizmus (Hector Berlioz, Franz Liszt, Richard Wagner), klasicko - romantická syntéza (Bedřich Smetana, Johannes Brahms, Max Bruch, Antonín Dvořák, Piotr Iľjič Čajkovskij, César Franck) a napokon neskorý romantizmus (Gustav Mahler, Richard Strauss, Hugo Wolf, Max Reger). Toto posledné obdobie sa však už vyvíja s novými smermi, ako sú impresionizmus alebo verizmus, napriek tomu však romantizmus v niektorých prípadoch prežíva ešte hlboko v 20. storočí.

Raný romantizmus prebral formy bez tvorivého prístupu a dôraz sa preniesol na motivicko-invenčnú stránku. Tomu zodpovedajú malé skladby s poetickými námetmi (piesne bez slov, idealizované tance, celky charakteristických skladbičiek) alebo aj sonáty s tematikou piesňového charakteru. Zapojením hudby do všeumeleckého vývoja sa začala rozvíjať symfonická báseň (po 1830) a neskôr aj wagnerovská hudobná dráma (po 1850), ktorá mala byť syntézou všetkých umení (Gesamtkunstwerk). Výrazové požiadavky vyplývajúce zo spojenia umení viedli k stupňovaniu zmyslu pre zvukovú farbitosť, dynamický formu a harmonické napätia z chromatiky. Vyvrcholenie v neskorom romantizme malo ako vnútorný protiklad i zárodky reakcie protiromantickej (M. Reger, F. Busoni). Z oboch týchto tendencií sa zrodila kríza romantizmu v 20. storočí.

Tento druh opery sa vyvíjal v Nemecku od začiatku 20. rokov 19. storočia. Vychádza z nemeckého romantizmu, ktorý tu nachádza svoje najtypickejšie stvárnenie. Používa výrazové prostriedky a námety typické pre celý hudobný romantizmus, jej forma však vyšla zo „singspielu“. Jej zakladateľom je Weber (Čarostrelec, Euryanta a Oberon), neskôr ju komponujú i Louis Spohr a Heinrich Marschner, no jej hlavným predstaviteľom je Richard Wagner (Blúdiaci Holanďan, Tannhäuser, Lohengrin).

Do obdobia hudobného romantizmu patrí aj rozvoj operety, ako ľahšieho komického žánru, ktorého vrcholné diela (hlavne od Johanna Straussa ml. a Franza Lehára) sa hudobne veľmi priblížili k opere.

• Romantizmus

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Malá encyklopedie hudby. Praha: Supraphon, 1983