Klasický rock

Klasicko-rockový formát sa vyvinul z rozhlasových staníc AOR, ktoré sa snažili apelovať na staršie publikum zahrnutím známych skladieb z minulosti s aktuálnymi hitmi.[5] V roku 1980 AOR rozhlasová stanica M105 v Clevelande sa začala nazývať "Cleveland's Classic Rock", ktorá hrala mix rockovej hudby od polovice šesťdesiatych rokov po súčasnosť.[6] V roku 1981 sa podobne aj stanica WMET nazývala "Chicago's Classic Rock".[7] V roku 1982 vyvinul rozhlasový konzultant Lee Abrams "nadčasovo-rockový" formát, ktorý kombinoval rovesnícky AOR s rockovými hitmi zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.[8]

KRBE, AM stanica v Houstone, bola raná klasicko-rocková rozhlasová stanica. V roku 1983 programový riaditeľ Paul Christy navrhol formát, ktorý hral len skorý albumový rock, zo šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov, bez súčasnej hudby a bez žiadnych titulov popovej alebo dancovej strany Top 40.[9] Ďalšia AM stanica vysielajúca klasický rock, ktorá začala v roku 1983, bola stanica KRQX v Dallas-Fort Worthe.[10] KRQX bola spoluvlastnená albumovo-rockovou stanicou 97.9 KZEW. Manažment videl benefit v FM stanici, ktorá apelovala na mladších rockových fanúšikov a AM stanica apelovala na trochu starších. Hodnotenia oboch staníc môžu byť pridané, aby oslovili inzerentov. Klasický rock sa čoskoro stal široko používaný deskriptor pre formát, a stal sa bežne používaný termín, medzi širokou verejnosťou, pre skoré album rockovej hudby.

V polovici osemdesiatych rokov prišlo rozšírené šírenie formátu na päty úspechu rozhlasovej stanice Jacobsa Media (Fred Jacobs), WCXR, vo Washington, DC a úspechu rozhlasovej stanice Edinborougha Randa (Gary Guthrie), WZLX, v Bostone. Medzi Guthrieom a Jacobsom konvertovalo viac ako 40 veľkých trhových rozhlasových staníc na ich individuálnu značku klasického rocku v najbližších niekoľkých rokoch.[11]

Kim Freemanová z časopisu Billboard predpokladá, že „kým klasicko-rockový pôvod môže byť spätne sledovaný skôr, rok 1986 sa vo všeobecnosti uvádza ako rok jeho narodenia“.[12] Do roku 1986 viedol úspech formátu k oldies hudbe predstavujúcej 60–80% hudby hranej na albumovo-rockových staniciach.[13] Hoci začala ako vyklenok formátu otočená od AOR, do roku 2001 prekonal klasický rock na trhu albumový rock.[14]

Počas polovice osemdesiatych rokov bol klasicko-rockový formát prispôsobený hlavne dospelo-mužským demografickým vekovým kategóriám od 25 do 34 rokov, ktoré zostali najväčším demografickým vývojom v polovici deväťdesiatych rokov.[15] Ako publikum formátu stárlo, jeho demografia išla šikmým smerom k starším vekovým skupinám. Do roku 2006 bola veková skupina od 35 do 44 rokov najväčším publikom vo formáte[16] a do roku 2014 bola demografia 45 až 54-ročných väčšia.[17]

Klasicko-rockové stanice hrajú typické rockové skladby z polovice šesťdesiatych cez osemdesiate roky. Niektoré zo skladieb sa prekrývajú s tými, ktoré sa hrajú na oldies alebo klasických staniciach, ale klasický rock má tendenciu sústrediť sa viac na hard rock, zatiaľ čo oldies a classic hits stanice majú tendenciu uprednostňovať soft rock, pop, soul alebo R&B hudbu.^{[chýba zdroj]} Klasicko-rockové stanice v minulosti váhali pridať rock z deväťdesiatych rokov, ako napríklad alternatívny rock a grunge k ich zoznamom skladieb, čiastočne kvôli drastickému rozdielu v štýle, ale (zrkadliac sa v podobnom trende v klasickej krajine, kde existuje aj podobné rozdelenie v rokoch éry deväťdesiatych rokov) na začiatku roka 2010 malý počet klasicko-rockových staníc začal pridávať hudbu deväťdesiatych rokov.[18] Na rozdiel od AOR rozhlasových staníc, ktoré hrali všetky skladby z albumov, klasický rock hrá omnoho obmedzenejší zoznam skladieb singlov a populárnych skladieb albumov od umelcov a skupín.

Mediálny akademik Roy Shuker povedal, že klasicko-rockoví rozhlasoví programátori do značnej miery hrajú "skúsené a osvedčené" skladby z minulosti založené na ich "uznaní a identifikácii" vysokého poslucháča; identifikoval biele mužské rockové skupiny od The Beatles-Sgt. Pepper éry až do konca sedemdesiatych rokov ako zameranie ich playlistov.[19] Ako Catherine Strongová pozorovala, klasicko-rockové piesne sú spravidla vykonávané bielymi mužskými skupinami buď zo Spojených štátov alebo zo Spojeného kráľovstva, „majú štvornásobný čas, veľmi zriedka presahujú časový limit štyroch minút, boli zložené od samotných hudobníkov, sú spievané v angličtine, hrajú "klasickú" rockovú formáciu (bicie, basa, gitara, klávesové nástroje) a po roku 1964 ich vydali na hlavnú značku“.[20]

Hudobný učeň Jon Stratton sledoval pôvod formátu k vzniku klasicko-rockového kánonu.[21] Tento kánon vznikol čiastočne z hudobnej žurnalistiky a superlatívnych zoznamov rebríčka niektorých albumov a skladieb, ktoré sú následne posilnené v kolektívnej a verejnej pamäti.[20] Robert Christgau povedal, že klasicko-rockový koncept sa premenil čarovným prútikom rockovú hudbu do „mýtu rocku ako umenia-ktoré-drží-skúšku-času“, a veril, že bolo nevyhnutné, že niektorí rockoví umelci boli kanonizovaní kritikmi, hlavnými médiami a hudobnými organizačnými subjektmi ako napríklad Rock and Roll Hall of Fame.[22] Potvrdzovaním tohto hodnotenia v roku 2018, Steven Hyden pripomenul, ako sa vzhľad klasického rocku ako nadčasovej hudby preniesol na rozdiel od „inherentne nihilistického“ popu, ktorý prvýkrát počúval v rádiu ako teenager na začiatku deväťdesiatych rokov. „Zdalo sa, že som tam bol navždy,“ napísal o klasicko-rockovom formáte. „Bol tam dlho predtým, než som sa narodil, a bol som si istý, že bude ešte po tom, čo som odišiel.“ [23]

Myslenie, ktoré je základom klasického rocku, považoval Christgau za politicky regresívne. Povedal, že hudba v tomto formáte zanechala ironický cit v prospech intelektuálnej, konvenčnej estetiky zakorenenej v romantizme viktoriánskej éry, zatiaľ čo bagatelizovala radikálnejšie aspekty protikultúry šesťdesiatych rokov ako je politika, rasa, afroamerická hudba a pop v zmysle umenia. „Hoci klasický rock čerpá svoju inšpiráciu a väčšinu svojich hrdinov zo šesťdesiatych rokov, je to, samozrejme, stavba sedemdesiatych rokov“, napísal v roku 1991 pre časopis Details. „Vymysleli ho prepunk/predisco rozhlasoví programátori, ktorí vedeli, že predtým, než by mohli úplne komodifikovať kultúru šesťdesiatych rokov, museli by ju prepracovať – to znamená, že ju selektívne skreslia, až kým to nikto nepokazí ... V oficiálnom rockovom panteóne sú skupiny The Doors a Led Zeppelin veľkými umelcami, zatiaľ čo Chuck Berry a Little Richard sú primitívni predkovia a James Brown a Sly Stone sú niečo iné.“[22] Čo sa týka vývoja klasického rocku, Christgau poukázal na kompromitovanú sociálno-ekonomickú bezpečnosť a zmenšovanie kolektívneho vedomia novej generácie poslucháčov v sedemdesiatych rokoch, ktorí uspeli v raných rokoch rocku počas baby-boomerovo-ekonomickej prosperity v Spojených štátoch. „Nie je to nič pre klasicko-rockový vrchol, ktorý sa odohral v mystagogickom priemernom eskapizme Doorsov a v búšení hrudníka Led Zepov, ktorý sa týkal megalomanských vznešeností. Rétorické sebaposudzovanie, ktoré nevyžadovalo každodenný život, bolo presne to, čo požadovali časy.“[22] Shuker pripísal vzostup klasicko-rockového rozhlasu k časti „spotrebiteľskej sile starnutím povojnovej generácie "baby boomov" a výzva tejto skupiny na rozhlasových inzerentov.“ V jeho stanovisku klasický rock tiež produkoval rockovú ideológiu hudby a diskusiu o hudbe, ktorá bola „silne rodová“, oslavuje „mužskú homosociálnu paradigmu hudobníctva“, že „pokračoval v dominancii následného diskurzu, a to nielen okolo rockovej hudby, ale aj všeobecnejšej populárnej hudby.“[19]

Hudobný portál

• Active rock
• Adult album alternative
• Christgau's Record Guide: Rock Albums of the Seventies
• Zoznam rozhlasových hudobných formátov
• Mainstream rock
• Hudobný rozhlas
• Rockizmus a poptimizmus

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Classic rock na anglickej Wikipédii.