José Félix Uriburu

Narodil sa v meste Salta na úplnom severozápade Argentíny. Jeho rodičia boli vzájomne bratrancom a sesternicou, matka bola sestrou Josého Evarista Uriburua, ktorý bol prezidentom Argentíny v rokoch 1895 až 1898 a dcérou Josého Evarista Uriburua, ktorý bol guvernérom provincie Salta. Celá rodina odvodzuje svoj pôvod od španielskeho conquistadora Dominga Martíneza de Iralu, bývalého guvernéra Guvernéstva Río de la Plata a Paraguaj. V marci 1885 sa José Félix Uriburu stal kadetom Vojenskej akadémie. Už o päť rokov neskôr sa ako poručík zúčastnil na prípravách tzv. revolúcie z parku, tiež nazývanej revolúcia roku 90. V novembri 1894 sa oženil s Aureliou Maderovou Bujánovou, dcérou významného obchodníka Eduarda Madera.[1] Následne pracoval ako asistent svojho strýka Josého Evarista Uriburua a súčasne spolupracoval aj s prezidentom Luisom Sáenzom Peñom. V roku 1905 podporil prezidenta Manuela Quintanu a jeho vládu pri potlačení revolúcie Radikálnej občianskej únie. V roku 1907 sa stal riaditeľom Vojenskej akadémie, neskôr bol vyslaný do Nemecka na vojenské štúdiá. V roku 1913 odišiel na jeden rok znova do Európy, keď pôsobil ako vojenský atašé postupne v Nemecku a Veľkej Británii. Následne bol zvolený do federálneho parlamentu ako poslanec. V roku 1921 bol povýšený do hodnosti divízneho generála, v nasledujúcom roku bol prezidentom Marcelom Torcuatom de Alvearom vymenovaný za generálneho inšpektora armády. Súčasne bol členom generálneho štábu armády, až kým ho prezident Hipólito Yrigoyen neposlal kvôli veku do penzie.[2]

Veľkým negatívom pre ďalšie fungovanie Argentíny bol krach burzy na Wall Street v roku 1929. Tým začala celosvetová hospodárska kríza, ktorá veľmi znížila príjmy štátu, zvýšila nezamestnanosť a spôsobila veľké napätie v spoločnosti. Na sile získavala konzervatívna opozícia, pričom mnohí jej členovia (aj v radoch armády) obdivovali rôznych európskych diktátorov tej doby, predovšetkým Benita Mussoliniho. Veľký celonárodný problém spôsobila tiež vražda senátora a vodcu opozície Carlosa Washingtona Lencinasa, ktorú v novembri 1929 spáchali stúpenci Yrigoyena v snahe získať kontrolu nad senátom.[1] Zástancovia opozície získali v armáde dostatočnú prevahu a tak generál Uriburu zahájil 6. septembra 1930 vojenský prevrat, ktorým bol zosadený prezident Hipólito Yrigoyen. Puč trval iba jeden deň, armáda sa nestretla so žiadnym odporom. Tým súčasne začala séria prevratov, ktorá trvala až do roku 1983. Uriburu reprezentoval katolícku konzervatívnu oligarchiu a súčasne silných nacionalistov. 10. septembra 1930 uznal Najvyšší súd Argentínskej republiky generála Uriburua za faktického prezidenta, čím legitimizoval aj budúce vojenské prevraty. Vojenská vláda následne rozpustila parlament aj senát a vyhlásila výnimočný stav. O týždeň uznali vojenskú vládu aj Spojené štáty a Veľká Británia. Uriburu tiež spochybnil Zákon Sáenz Peña, ktorý od roku 1912 zaručoval všeobecné volebné právo pre všetkých mužov ako chybný, lebo na jeho základe vládne podľa neho krajine negramotná a nevzdelaná väčšina. Vojenská vláda zaviedla prvýkrát v modernej histórii Argentíny systematický represívny režim, ktorý sa vyznačoval potláčaním ľudských práv a prenasledovaním priaznivcov bývalého prezidenta Yrigoyena, ľavičiarov, komunistov a iných politických oponentov. Došlo k uväzneniu viacerých politikov vrátane bývalého prezidenta Yrigoyena, bola zrušená autonómia univerzít, zavedená cenzúra tlače. Celosvetovej kríze však nedokázal čeliť ani Uriburu.[3] Prezident bol ale presvedčený, že sa mu darí a obyvateľstvo je s jeho krokmi spokojné, vyhlásil teda v roku 1931 voľby v provincii Buenos Aires, ktoré však vyhrala Radikálna občianska únia. Voľby tak prezident zrušil a snažil sa aspoň získať na svoju stranu väčšinu dôstojníkov, no ani to sa mu nepodarilo. Uriburu bol postupne prinútený vypísať nové prezidentské voľby, no z týchto boli automaticky vylúčení kandidáti radikálnej strany. Toto obdobie sa tak začalo nazývať Hanebná dekáda.[4] Prezidentské voľby poznačené volebnými podvodmi vyhral generál Agustín Pedro Justo, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Uriburua, no patril k umiernenému krídlu armády, no súčasne sa radil k tradičným konzervatívcom, ktorí prestali vládnuť po prijatí volebného zákona v roku 1912. Justo sa úradu prezidenta ujal vo februári 1932. Hneď potom odišiel Uriburu do Francúzska, kde chcel podstúpiť liečbu rakoviny žalúdka. Avšak po operácii na konci apríla 1932 zomrel v nemocnici v Paríži, následne bolo jeho telo prevezené do Buenos Aires, kde je pochovaný.[5]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému José Félix Uriburu