Roque Sáenz Peña

Roque Saenz Peña (prvý zľava) s dôstojníkmi peruánskej armády pred bitkou pri Arice (jún 1880).

Narodil sa v Buenos Aires v politicky významnej rodine, ktorá sa politicky angažovala už za vlády guvernéra Buenos Aires Juana Manuela de Rosasa. Po jeho porážke sa však jeho starý otec a otec nemohli dlhší čas vôbec politicky angažovať. Jeho otec Luis Sáenz Peña bol taktiež politikom a v rokoch 1892 – 1895 pôsobil ako prezident Argentíny. Roque Sáenz Peña vyštudoval právo na Univerzite v Buenos Aires. V roku 1874 pôsobil krátky čas v armáde, pričom velil delostreleckému pluku. Už o dva roky neskôr bol zvolený do parlamentu provincie Buenos Aires. V roku 1877 sa stal dokonca predsedom tohto parlamentu ako vôbec najmladší v jeho histórii vo veku 26 rokov. V roku 1879 opustil Argentínu a odišiel do Peru, kde sa zapojil do druhej tichomorskej vojny na strane Peru.[1] V tamojšej armáde získal okamžite hodnosť plukovníka a zúčastnil sa bitky pri Tarapacá, kde spojené peruánsko-bolívijské sily porazili Čile. O niekoľko mesiacov neskôr bol v bitke pri Arice zranený a zajatý, následne bol uväznený priamo v Čile. Už v septembri 1880 bol prepustený po žiadosti argentínskej vlády. Veľký vplyv jeho rodiny dokazuje aj rýchle a jednohlasné hlasovanie argentínskeho parlamentu, ktoré mu vrátilo argentínske občianstvo, ktoré stratil automaticky z dôvodu služby v cudzom (peruánskom) vojsku. Po návrate do vlasti pracoval ako štátny úradník, za krátky čas odišiel do Európy. V roku 1884 bol už späť v Argentíne a spolu s priateľmi Paulom Groussacom, Carlosom Pellegrinim a Exequielom Ramosom Mejíaom založil časopis Sud América. O dva roky neskôr podporil kandidatúru Miguela Juáreza Celmana na prezidenta krajiny. V roku 1887 bol vymenovaný za veľvyslanca v Uruguaji, následne od júna do augusta 1890 pôsobil v Celmanovej vláde ako minister zahraničných vecí. Po nástupe nového prezidenta Pellegriniho bol vymenovaný za guvernéra Národnej banky Argentíny.[2]

Už v roku 1891 sa stal jedným z najvážnejších kandidátov na post prezidenta, pričom mal veľkú podporu tzv. modernistov, čiže zástancov modernizácie politického systému v krajine. Proti tomu sa ale postavil bývalý prezident Julio Argentino Roca, ktorý patril súčasne medzi najvplyvnejších politikov v krajine. Roca nechcel pripustiť vládu modernistov, no súčasne chcel zabrániť aj návratu bývalého prezidenta Bartolomého Mitreho k moci. Roca sa teda dohodol s Mitrem na kompromisnom kandidátovi, ktorým bol paradoxne otec Roqueho Sáenza Peñu Luis Sáenz Peña, ktorý pôsobil ako sudca Najvyššieho súdu Argentíny. Luis Sáenz Peña vyhral, následne syna vymenoval za veliteľa pluku národnej gardy, Roque Sáenz Peña bol tiež zvolený do senátu provincie Bunoes Aires, no už v roku 1892 odišiel z verejného života. Napriek tomu formálne viedol modernistickú frakciu vo vnútri Národnej autonomistickej strany.[3] Na začiatku 20. storočia došlo k rozštiepeniu Národnej autonomistickej strany na dve frakcie. O moc v strane ale i krajine súperili predovšetkým Julio Argentino Roca a Carlos Pellegrini, pričom prevahu získaval postupne Pellegrini. To znamenalo vhodnú chvíľu na návrat Roqueho Sáenza Peñu do politiky. K úplnému rozkolu vládnej strany došlo v roku 1904, kedy sa Rocovi podarilo poslednýkrát presadiť svojho kandidáta na prezidenta a to Manuela Quintanu. Ten bol síce kompromisným kandidátom, no jeho kandidatúra zabránila úspešnej kandidatúre Pellegriniho. Pellegrini našiel spojencov v ľavicovej opozícii na čele so stranou Radikálna občianska únia, ktorá sa snažila o zmenu volebného systému na spravodlivý bez volebných podvodov. Radikálna občianska únia však nebola spokojná s rýchlosťou zmien a tak sa pokúsila v roku 1905 o revolúciu, no neúspešne. V tomto období povýšilo Peru Roqueho Sáenza Peñu do hodnosti brigádneho generála z vďačnosti za jeho služby v minulosti. Jeho peruánsku vojenskú hodnosť následne povolil aj argentínsky parlament.[1]

Fotka zachytáva štátny pohreb prezidenta Roqueho Sáenza Peñu v roku 1914.

Prezident Quintana však o krátky čas už v marci 1906 zomrel v dôsledku zdravotných problémov spôsobených práve neúspešnou revolúciou. V roku 1906 následne zomreli viacerí významní politici, ktorí určovali politické dianie v krajine posledné desaťročia a to Bartolome Mitre, Carlos Pellegrini a Bernardo de Irigoyen. Prezidentom sa stal viceprezident José Figueroa Alcorta, ktorý sa snažil hlavne zabrániť ďalším revolúciám a začal preto podporovať snahu o zmenu volebného systému. Vďaka tomu začal znova rásť aj vplyv Roqueho Sáenza Peñu, ktorý sa stal prirodzeným nástupcom Pellegriniho a najvážnejším kandidátom na prezidenta v nasledujúcich voľbách, ktoré sa mali konať o štyri roky. Od roku 1906 vystriedal postupne niekoľko veľvyslanectiev v Európe, kde sa v roku 1910 oficiálne dozvedel, že sa stal prezidentským kandidátom. Prezidentské voľby sa konali v marci 1910, pričom aj tieto boli napriek predchádzajúcim snahám poznačené volebnými podvodmi. Vyhral ich však jednoznačne Roque Sáenz Peña a následne sa v októbri ujal funkcie.[1] Pred tým sa ešte stretol s prezidentom Josém Figuerom Alcortom a vodcom opozície Hipólitom Yrigoyenom, s ktorými sa dohodol na presadení zmien volebného systému, ktoré by zabránili volebným podvodom. Radikálna občianska únia sa dokonca stala súčasťou vlády. Za vlády prezidenta Roqueho Sáenza Peñu bolo v roku 1913 v Buenos Aires otvorené metro, prvé v Latinskej Amerike, Južnej pologuli a španielsky hovoriacom svete. Vláda začala tiež podporovať masívne sťahovanie ľudí do vnútrozemia krajiny, keďže väčšina obyvateľstva stále žila pri pobreží. Najväčším počinom jeho vlády je však zmena volebného systému, v parlamente však tieto snahy čelili silnej konzervatívnej opozícii, ktorá nechcela prísť o svoje privilégiá. Prezidentovi sa však 13. februára 1912 podarilo zmenu presadiť pod názvom Zákon Sáenz Peña (Ley Sáenz Peña). Vďaka tomuto zákonu začalo konečne platiť všeobecné volebné právo pre všetkých, okrem žien a cudzincov. Hneď prvé voľby ukázali, že najväčšiu podporu mali skôr ľavicové strany.[4]

Prezident Roque Sáenz Peña mal zhoršené zdravie už v čase nástupu do funkcie, toto sa však v roku 1913 výrazne zhoršilo v dôsledku pretrvávajúceho syfilisu, ktorým sa nakazil ešte počas vojenskej služby v Peru. Iná verzia hovorí o úmrtí v dôsledku komplikácii s cukrovkou. V roku 1914 mu už zdravotný stav nedovoľoval vykonávať funkciu a tak odovzdal svoje kompetencie viceprezidentovi Victorinovi de la Plazovi. Zomrel 9. augusta 1914 v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[2]