Ramón Castillo

Narodil sa v mestečku Ancasti v provincii Catamarca na severozápade Argentíny. Vyštudoval právo na Univerzite v Buenos Aires, následne pôsobil ako trestný sudca v meste San Nicolás de los Arroyos v provincii Buenos Aires. Neskôr sa ako sudca venoval obchodnému právu. Na Univerzite v Buenos Aires následne aj vyučoval, v rokoch 1923 až 1928 bol dekanom na právnickej fakulte tejto univerzity. V tomto období pracoval ako úradník aj vo vláde prezidenta Marcela Torcuata de Alveara. V septembri 1930 sa stal faktickým kontrolórom provincie provincie Tucumán potom, čo armáda na čele s generálom Josém Félixom Uriburuom uskutočnila štátny prevrat a prevzala federálnu kontrolu aj nad provinciami.[1] Následne sa stal aj senátorom vo federálnom senáte a v roku 1936 ministrom spravodlivosti a následne ministrom vnútra vo vláde prezidenta Agustína Pedra Justa. V nasledujúcom roku odstúpil, aby sa zapojil do prezidentskej kampane, pretože bol vybraný za kandidáta na viceprezidenta za koalíciu Concordancia, ktorá združovala tri strany vrátane Národnej demokratickej strany, ktorej členom bol aj Castillo. Kandidátom tejto koalície na prezidenta bol Roberto María Ortiz, ktorý voľby po veľkých volebných podvodoch aj vyhral a stal sa prezidentom.[2]

Vo februári 1938 sa tak Castillo stal viceprezidentom. Už o krátky čas však začala druhá svetová vojna. Počas predchádzajúcej svetovej vojny zostala Argentína neutrálna, čo sa ukázalo ako veľká ekonomická výhoda. Pri druhej svetovej vojne však bola verejná mienka nejednoznačná.[3] Už v roku 1940 začala Británia kontrolovať Atlantický oceán, čo malo negatívny vplyv na export Argentíny, keďže svoje tovary exportovala hlavne do Európy. Krízu však nevládal riešiť prezident Ortiz, ktorý pre vážne zdravotné problémy nemohol často po dlhší čas vykonávať svoj úrad. Už krátko po nástupe do funkcie sa mu v dôsledku cukrovky výrazne zhoršil zrak. Od júla 1940 ho tak zastupoval viceprezident Castillo. Tento mal však odlišné politické názory ako Ortiz a patril k tvrdým konzervatívcom. Kvôli tomu sa obnovili spory medzi Radikálnou občianskou úniou a konzervatívcami, ktoré sa prejavovali predovšetkým v parlamente (kde mala radikálna strana väčšinu), ktorý odmietal jednať o riešení ekonomických problémov spojených s vojnou. Keďže Veľká Británia bola veľmi postihnutá svetovou vojnou, chcela tento zlý stav Argentína riešiť tým, že by Britániu v obchode nahradila Spojenými štátmi. Američania však neboli ochotní prijímať argentínsky tovar, naopak uvalili na produkty, ktoré boli typické pre Argentínu vysoké clá, keďže argentínsku vládu považovali za pronemeckú.[4] Navyše USA obmedzili prípadný vývoz zbraní do Argentíny a naopak do Brazílie začali zbrane vyvážať bez problémov. Vzájomné vzťahy sa tak ešte viac zhoršili. V Argentíne tak začali silnieť hlasy, ktoré upozorňovali na riziko, že USA podporujú potenciálny útok Brazílie voči Argentíne. To veľmi posilnilo nacionalistické nálady v krajine. Nacionalisti postupne posilňovali svoje pozície a začali meniť Argentínu podľa príkladu fašistického Talianska. Žiadna zmena však nedokázala zvrátiť problém s nemožnosťou vyvážať svoje produkty do zahraničia. To znova posilnilo radikálnu stranu, ktorá chcela uskutočniť vlastný vojenský prevrat. Viceprezident a zároveň zastupujúci prezident Castillo tak začal vládnuť prezidentskými dekrétmi. Napriek tomu však strácal rýchlo podporu a vládu si udržiaval iba vďaka armáde. Krajina sa začala postupne uzatvárať. Zároveň sa ešte viac zhoršili vzťahy s USA, ktoré sa ocitli na bode mrazu, kedy Spojené štáty úplne zakázali dovoz zbraní do Argentíny. V polovici roka 1942 však už Ortiz v dôsledku svojej choroby úplne oslepol, 27. júna 1942 tak rezignoval na funkciu prezidenta. Prezidentom sa tak automaticky stal Castillo, jeho popularita však bola veľmi nízka. Rozhodol sa preto spolu so svojimi prívržencami zorganizovať nové prezidentské voľby na konci roka 1943, kde aj vybral vhodného kandidáta na nového prezidenta Robustiana Patróna Costasa. Práve osoba vybraného budúceho prezidenta však vzbudila taký odpor, ktorý musela vyriešiť armáda.[5] Zásah armády začal 3. júna 1943, na stranu prezidenta sa postavila časť vojska, no povstalecká časť bol silnejšia a obsadila hlavné body v Buenos Aires vrátane prezidentského paláca. Castillo sa snažil odporovať, presunul sa na loď, ktorá mala vyplávať do ústia Río de la Plata, no armáde sa ho podarilo zadržať. Na druhý deň prevzala armáda úplnú kontrolu nad krajinou a oficiálne prezidenta Castilla zvrhla, na čelo krajiny sa postavil generál Arturo Rawson, jeden z vodcov prevratu. Tento krok armády uvítala väčšina obyvateľstva, keďže toto verilo, že iba vojaci zaistia poriadok a stabilitu. Generáli sa zas domnievali, že predlžovanie zlej situácie a ďalšie volebné podvody iba prehĺbia krízu. Prevrat podporila radikálna strana, ale i Spojenci, predovšetkým USA.[6]

Castillovi už nebolo umožnené vrátiť sa do politického života. Zomrel 12. októbra 1944 v Buenos Aires v úplnej chudobe. Jeho pohreb museli preto zaplatiť jeho priatelia.[1]

1. Ramón Castillo používal oficiálne medzi krstným menom a priezviskom písmeno S napriek tomu, že jeho stredné meno je Antonio. Dôvodom je chybná úradná zámená písmena A za písmeno S z mladosti, kvôli čomu Castillo počas zvyšku života využíval aj pri oficiálnych príležitostiach pri svojom podpise písmeno S.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ramón Castillo