Raúl Alfonsín

Raúl Alfonsín pri prejave v roku 1963 počas volebnej kampane.

Narodil sa v meste Chascomús v provincii Buenos Aires, mal šesť súrodencov, jeho otec bol španielskeho a nemeckého pôvodu, jeho matka waleského a falklandského pôvodu. Vo svojom rodnom meste absolvoval základné vzdelanie, potom navštevoval vojenskú strednú školu, kde získal hodnosť druhého poručíka. Tu bol jeho spolužiakom aj Leopoldo Galtieri, ktorý bol neskôr jedným z argentínskych vojenských diktátorov. Následne začal študovať právo na Národnej univerzite v La Plate, ktoré však dokončil v roku 1950 na Univerzite v Buenos Aires. Tesne pred ukončením vysokoškolského štúdia sa oženil za Maríu Lorenzu Barrenecheovú, s ktorou mal šesť detí.[1] V roku 1950 sa prvýkrát zapojil do politického života, keď sa stal členom miestnej frakcie Hnutia integrácie a rozvoja v Chascomúse, ktorá patrila pod Radikálnu občiansku úniu.[2] V tomto období sa tiež podieľal na založení denníka El Imparcial. V roku 1954 bol zvolený do mestskej rady vo svojom rodnom meste, ale po vojenskom prevrate v septembri 1955, ktorým bol zosadený prezident Juan Perón, bol Alfonsín na krátky čas uväznený. O tri roky neskôr sa vrátil do politiky, keď bol zvolený za poslanca provincie Buenos Aires. V tomto období došlo k rozdeleniu Radikálnej občianskej únie na Nekompromisnú radikálnu občiansku úniu, ktorú viedol Arturo Frondizi a Ľudovú radikálnu občiansku úniu, ktorú zas viedol Ricardo Balbín. Alfonsín sa pridal k Balbínovi a jeho strane.[3] V roku 1963 bol zvolený za poslanca federálnej poslaneckej snemovne, o tri roky neskôr sa stal predsedom Ľudovej radikálnej občianskej únie v provincii Buenos Aires. V novembri 1966, teda potom, čo sa vlády ujala ďalšia vojenská chunta na čele s generálom Juanom Carlosom Onganíom, bol Alfonsín opäť dvakrát na krátko uväznený a súčasne prinútený rezignovať na svoj poslanecký mandát.[4]

V nasledujúcom období začal Alfonsín spolupracovať s centristickými, no najmä ľavicovými politickými združeniami, vrátane socialistov, kde patril medzi lídrov jeho priateľ Guillermo Estévez Boero. V rámci radikálnej strany začal následne presadzovať sociálnodemokratické myšlienky a snažil sa zamerať na mládež. Časť opozície v tejto dobe začínala s ozbrojeným bojom proti vojenskej diktatúre, ktorý považovala za oprávnený prostriedok politického boja za týchto podmienok. Alfonsín ale tieto myšlienky odmietal, veril v presadenie slobodných volieb bez násilia. Armáda potláčala politické prejavy a tak sa Alfonsín zameral na novinársku činnosť v časopise Inédito, neskôr písal aj do iných časopisov pod pseudonymami Alfonso Carrido Lura a Serafín Feijó. Na začiatku 70. rokov 20. storočia si jeho myšlienky dokázali získať časť mladých radikálov, ktorí do vtedy viedli ozbrojený boj proti vojenskej diktatúre.[5] V podstate sa vytvoril myšlienkový politický prúd, tzv. Alfonsinizmus, ktorý začal konkurovať lídrovi radikálnej strany Balbínovi a jeho konzervatívnejším postojom. V septembri 1972 vzniklo v meste Rosario Národné hnutie za obnovu, ktoré hlásalo národný, ľudový a demokratický program. Toto hnutie navrhovalo Alfonsína na prezidenta, ktorý by mal kandidovať vo voľbách, ktoré sa mali konať v marci 1973. V rámci Radikálnej občianskej únie sa následne uskutočnili vnútorné primárne voľby, kde však Alfonsín prehral a na prezidenta tak kandidoval Balbín. Samotné prezidentské voľby vyhral jednoznačne kandidát Juana Peróna Héctor José Cámpora, následne o niekoľko mesiacov neskôr sa konali nové voľby, ktoré už vyhral samotný Perón. Alfonsín však bol zvolený do federálnej poslaneckej snemovne, súčasne sa však začal oveľa viac vyhraňovať proti lídrovi svojej strany Balbínovi, keď vytvoril vnútrostranícku frakciu Hnutie obnovy a zmeny (Movimiento de Renovación y Cambio), prostredníctvom ktorej presadzoval svoje ľavicové postoje.[2]

Raúl Alfonsín v júli 1982.

V decembri 1975 sa Alfonsín podieľal na založení Stáleho zhromaždenia pre ľudské práva (APDH), čo bola argentínska nezisková organizácia zaoberajúca sa ochranou ľudských práv. Založenie tejto organizácie bolo odpoveďou na činnosť krajne pravicovej teroristickej skupiny Argentínska antikomunistická aliancia, alebo iba Triple A, ktorá pravidelne útočila na ľavicových predstaviteľov, odborárov, aktivistov a dokonca aj obyčajných ľudí.[6] O tri mesiace neskôr prebehol v Argentíne ďalší vojenský prevrat, ktorý zvrhol prezidentku Maríu Estelu Martínezovú Perónovú, čím sa začal tzv. Národný reorganizačný proces, ktorý sa vyznačoval systematickým porušovaním ľudských práv, ktoré zahŕňalo politické vraždy, mučenia, únosy, väznenia, či odoberania detí. Práve APDH sa po páde tohto vojenského režimu stálo jedným z kľúčových zložiek, ktoré sa podieľali na odhaľovaní a vyšetrovaní zločinov vojenskej chunty. Počas vojenskej diktatúry Alfonsín ako advokát zastupoval disidentov, ktorých vojenský režim prenasledoval, ako aj rodiny obetí režimu.[4] Zastupoval aj Maria Roberta Santucha, lídra ľavicovej gerilovej (teroristickej) skupiny Ľudová revolučná armáda. Nie však preto, že by ho podporoval, ale z dôvodu, aby mu zaistil spravodlivé súdne konanie.[7] V roku 1976 založil časopis Propuesta y Control, ktorý patril v období diktatúry k málu opozičných médii.[8] Súčasne sa začal aktívne podieľať na činnosti Socialistickej internacionály, pričom v rámci tejto činnosti cestoval po celom svete, aby upozorňoval na porušovanie ľudských práv v Argentíne.[1]

V apríli 1982 začala Falklandská vojna, v ktorej Argentína bojovala proti Veľkej Británii. Vojenskej diktatúre sa v tej dobe vydarila jej snaha a pre vojnu s Britániou získala podporu väčšiny populácie a dokonca aj opozičných politických predstaviteľov. Raúl Alfonsín však bol od začiatku proti tejto vojne, vystupoval proti obom bojujúcim stranám, čím sa zaradil k veľmi úzkej skupine intelektuálov. Alfonsín od začiatku tvrdil, že vojna je iba prostriedkom na posilnenie postavenia vojenskej diktatúry a žiadal, aby argentínska vláda poskytla pravdivé informácie o vývoji vojny. Porážka Argentíny vo vojne s Britániou však znamenala výrazné oslabenie vojenskej diktatúry. K tomu však prispela aj katastrofálna ekonomická situácia Argentíny, čo vyvolalo masové celonárodné protesty, ktoré však vojenská chunta veľmi tvrdo potlačila.[9] Chunta tak začala vyjednávať s predstaviteľmi opozičných strán, ktoré sa počas vyjednávania zjednotili do jedného vyjednávacieho celku. Uvoľnenie pomerov súčasne znamenalo väčšiu mieru zverejňovania informácii o možných zločinoch diktatúry a ich veľkom rozsahu a systematickosti. Alfonsín získal dominantné postavenie v Radikálnej občianskej únii, keďže rok pred tým zomrel dlhoročný predseda a jeho rival Balbín. Alfonsín tak patril k popredným predstaviteľom opozície, no v tejto dobe nemal ešte ambície na kandidatúru na prezidenta. Naopak navrhol bývalého prezidenta Artura Umberta Illiu, aby sa stal prechodným prezidentom až do demokratických volieb.[5]

V roku 1985 sa uskutočnil súdny proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty.

Vďaka tomu, že vojakom sa počas poslednej vojenskej vlády podarilo zlikvidovať hlavnú časť teroristických skupín, mohla sa nová vláda sústrediť na ekonomické a sociálne problémy Argentíny, ale predovšetkým sa bolo potrebné vysporiadať s poslednou vojenskou vládou. Tento typ vlády však v 20. storočí získal v Argentíne fakticky tradíciu, keďže s menšími prestávkami vládla armáda v Argentíne nepretržite od roku 1930. Alfonsín rýchlo zrušil opatrenia bývalej vlády, ktoré bránili vyšetrovaniu činov vojenskej chunty, následne nechal zrušiť amnestiu, ktorú sama sebe udelila chunta a súčasne vytvoril špeciálnu komisiu nazvanú Národná komisia pre zmiznutie osôb (Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas), v skratke CONADEP. Táto komisia už o niekoľko mesiacov získala množstvo dôkazov o zločinoch režimu.[12] V októbri 1984 bolo rozhodnuté, že zločiny vojenskej chunty sa budú súdiť pred civilným a nie vojenským súdom. Už za krátky čas boli predstavitelia bývalej chunty zadržaní a umiestnení do vyšetrovacej väzby. 22. apríla 1985 sa začal proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty. Obžalovaní boli Jorge Rafael Videla, Emilio Eduardo Massera, Roberto Eduardo Viola, Armando Lambruschini, Orlando Ramón Agosti, Omar Graffigna, Leopoldo Galtieri, Jorge Anaya a Basilio Lami Dozo. Nasledovali ďalšie procesy s ďalšími predstaviteľmi režimu.[13]

Rozsudok bol vynesený 9. decembra 1985. Jorge Rafael Videla a Emilio Eduardo Massera boli odsúdení na doživotný trest[14], Roberto Eduardo Viola bol odsúdený na 17 rokov, Armando Lambruschini na 8 rokov a Orlando Ramón Agosti na 4 a pol roka. Zvyšní obžalovaní boli oslobodení.[15] V septembri 1986 boli v inom procese odsúdení ďalší predstavitelia režimu na čele s generálom Ramónom Campsom, ktorý bol odsúdený na 25 rokov.[16] Súdne procesy a následné tresty ale vyvolali v ozbrojených silách tvrdý odpor. Obžaloba bola podaná aj v ďalších 600 prípadoch, no následne v roku 1986 bol prijatý zákon, ktorý časovo obmedzoval podanie ďalších žalôb a súčasne pokračovanie už začatých súdnych konaní. To znamenalo zastavenie väčšiny zostávajúcich súdnych konaní.[13] Alfonsín sa tým chcel vyhnúť hrozbe prípadného vojenského prevratu. Táto hrozba sa potvrdila už v roku 1987, kedy sa skupiny najmä mladších dôstojníkov nazývaných ”carapintadas” (pomaľované tváre) pokúsili o prevrat, ktorý velenie ozbrojených síl nechcelo potlačiť. Do ulíc tak v celej krajine vyšli milióny ľudí, následne odbory vyhlásili generálny štrajk, aby podporili civilnú vládu. Krajina sa znova dostala na pokraj občianskej vojny. Napriek tomu nedokázal prezident presvedčiť armádu, aby povstanie potlačila. Iba jediný veliteľ z provincie Corrientes sa postavil za civilnú vládu a vyrazil proti povstalcom, no tesne pred miestom, kde sa títo nachádzali, mu jeho dôstojníci odmietli poslušnosť, keď nechceli bojovať proti vzbúreným vojakom. Na miesto povstania tak odišiel o niekoľko dní samotný prezident Alfonsín, aby rokoval s rebelmi. Následne sa vrátil do prezidentského paláca a oznámil ukončenie krízy.[17] Civilná vláda sa vďaka tomu vyhla hrozbe otvorenej konfrontácie s armádou a tým pádom aj zámienke na prevrat. Rokovania však boli úspešné iba z dôvodu, že Alfonsín sľúbil vojakom ukončenie procesov s nimi. Velitelia ozbrojených síl začali následne verejne schvaľovať činnosť vojenskej chunty, vrátane činov, ktorých sa dopustila. Prezident musel riešiť ešte jedno povstanie v ozbrojených silách v roku 1988, pričom sa dá konštatovať, že vojsko mu až do konca jeho funkčného obdobia nebolo lojálne.[5]

Na druhej strane však ústupky armáde vyvolali veľkú kritiku vo verejnosti, ale aj vo vnútri prezidentovej strany. Zástancovia ukončenia procesov však argumentovali, že sa tým vyhli ďalšiemu vojenskému prevratu a občianskej vojne, ktorá by si určite vyžiadala množstvo obetí. Napriek tomu mali tieto ústupky pre Alfonsína negatívne následky, keďže od roku 1987 začala jeho popularita klesať, čo súčasne znamenalo aj to, že nasledujúce funkčné obdobie už Argentíne vládol prezident z inej strany. Na druhej strane však Alfonsín odovzdal svoj úrad civilnému prezidentovi, ktorý vzišiel z demokratických a slobodných volieb.[18]

Alfonsín rokuje s odborovými lídrami.

Na začiatku Alfonsínovej vlády bola krajina vo veľmi zlej ekonomickej situácii. Už v roku 1982 sa naplno prejavila latinskoamerická dlhová kríza, ktorá sa z Mexika postupne rozšírila do celej Latinskej Ameriky. Zahraniční veritelia následne odmietali refinacovať svoje pôžičky, zahraničný dlh Argentíny sa ešte viac navýšil. Argentína tak bola odkázaná na získanie pôžičky od Medzinárodného menového fondu, keďže bola pre potenciálnych investorov v tejto dobe veľmi riziková. Od roku 1975 sa tiež začala opätovne zvyšovať miera chudoby, kým na začiatku vlády vojenskej chunty v roku 1976 bola na úrovni 5%, v roku 1982 dosahovala už 37%. Vláda sa domnievala, že demokracia automaticky zaručí, že ekonomika bude reagovať na potreby obyvateľstva. Už veľmi skoro sa ukázalo, že táto teória nebude fungovať, mzdy sa síce na konci roka 1984 zvýšili o 35%, ale inflácia dosiahla až 625%. Vláda ale musela byť pri reformách opatrná, lebo hrozbu prestavovali odbory, ktoré dlhé roky nemohli protestovať a prípadná generálna stávka mohla snahy vlády úplne ukončiť.[1] Vláda výrazne znížila veľký armádny rozpočet a začala získané peniaze prerozdeľovať do ozdravných projektov v rôznych sektoroch. Najviac sa očakávali nové kroky ministerstva financií, to sa rozhodlo predovšetkým znížiť obrovskú infláciu, zvýšiť export, hospodársky rast a mzdy a neustále vyjednávať o výhodnejších podmienkach na splácanie veľkého zahraničného dlhu. Na začiatku roka 1985 tak prezident pristúpil k zmenám vo svojej vláde, aby sa pokúsil o zníženie inflácie, znížiť sa mali tiež štátne výdavky, aby štát už nemal deficit rozpočtu. Súčasne došlo k ohláseniu nového plánu menom Austral, kedy malo dôjsť k prijatiu novej meny s rovnakým názvom, vláda tiež chcela zmraziť ceny.[19]

Tento plán za začiatku skutočne fungoval, keď inflácia začala klesať, došlo dokonca k stabilizácii hospodárstva, čo malo priaznivý vplyv na volebné výsledky počas volieb do kongresu v roku 1985, ktoré radikáli vyhrali. Ale už v roku 1986 začala inflácia opäť rásť, ceny argentínskych tovarov určených na export začali klesať a vláda sa preto rozhodla uvoľniť zmrazenie cien výrobkov, ktoré schválila rok pred tým. V polovici roka 1987 vláda oznámila ďalšie reformy, ktoré mali situáciu riešiť.[5] Jednalo sa o ešte prísnejší program. Vláde sa ale tieto reformy nedarilo presadzovať, keďže čelila opozícii dokonca vo vnútri vlastnej strany. Začali sa rozširovať protesty a stávky, no najväčší problém začali predstavovať odbory, ktoré od roku 1988 zorganizovali viacero generálnych stávok. Na druhej strane sa však Alfonsínovi podarilo presadiť obchodnú dohodu s inými juhoamerickými štátmi, ktorá sa stala základom pre obchodné zrušenie Mercosur.[20]

K ekonomickým problémom sa však pridali aj ďalšie. Spor vznikol aj s katolíckou cirkvou, pretože Alfonsínova vláda sa snažila zákonom povoliť rozvody manželstiev. V dolnej komore to síce Radikálna občianska únia vďaka väčšine schválila, no v senáte tento zákon blokovala väčšina Perónistov, ktorí sa paradoxne stali spojencami cirkvi.[21] Alfonsín chcel dokonca aj presunúť hlavné mesto na juh Argentíny, no pre veľmi silný odpor od tohto zámeru ustúpil. Alfonsínovi sa ale podarilo vyriešiť dlhoročný územný spor s Čile o Ohňovú zem. Čile vďaka tomu získalo priamo prístup do Atlantického oceána cez prieliv Beagle. Na 25. novembra 1984 vyhlásil prezident Alfonsín referendum, ktoré túto dohodu jednoznačne podporilo.[22] Rovnako sa prezident Alfonsín chcel zamerať na reformu odborového hnutia v krajine, ktoré bolo jednak rozdrobené, no súčasne boli jeho súčasťou stále osoby dosadené vojenskou chuntou či Perónistami. Alfonsín navrhoval, aby sa vodcovia odborov volili demokratickým spôsobom pod dohľadom štátu. Túto snahu však zablokovali Perónisti v senáte, kde mali prevahu.[23]

Nové voľby sa mali konať v polovici roka 1989, Alfonsínová vláda bola kvôli reformám veľmi nepopulárna. Za kandidáta na prezidenta vybrala jeho strana Eduarda Angeloza.[24] Perónisti z Justicialistickej strany proti nemu postavili ambiciózneho Carlosa Menema, ktorý v máji 1989 voľby jednoznačne vyhral. Alfonsín mal síce v úrade skončiť až v decembri 1989, no pre zlú ekonomickú situáciu krajiny a hrozbám prevratu, či násilných demonštrácii skrátil svoje funkčné obdobie a skočil už 8. júla 1989.[25]