Raúl Alberto Lastiri

Narodil sa v meste Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. Pracoval v štátnej ropnej spoločnosti YPF, neskôr počas vlády generála Edelmira Juliána Farrella pôsobil v rozhlase. Vďaka práci v rozhlase sa dostal do kontaktu s viacerými významnými osobnosťami Argentíny, presadil tiež živé vysielanie z tzv. Dňa vernosti, kedy státisíce demonštrantov požadovali prepustenie Juana Peróna, ktorého uväznila vládnúca vojenská chunta. Potom, čo sa v roku 1946 dostal k moci Juan Perón, začal Lastiri pracovať v Národnom poštovom a telegrafickom úrade. O tri roky neskôr začal pôsobiť na ministerstve komunikácii, od roku 1952 pracoval v diplomatických službách a postupne vystriedal diplomatické misie v Spojených štátoch, Paraguaji a Čile, kde sa v roku 1955 stal generálnym konzulom.[1] Po vojenskom prevrate, ktorý v septembri 1955 zvrhol Juana Peróna sa vrátil do Argentíny, kde bol na jeden mesiac uväznený. Po prepustení začal pracovať v právnom časopise Zákon a následne v rôznych stavebných firmách. Zostal však v kontakte s Perónistami, ktorí pokračovali v ilegálnej politickej činnosti, vtedy spoznal Josého Lópeza Regu a jeho dcéru Normu, mladšiu o 30 rokov, ktorá sa o niekoľko rokov neskôr stala jeho druhou manželkou. Potom začal pôsobiť vo vedení časopisu Las Bases. Práve sobáš s Normou ho dostal do najužšieho okruhu Juana Peróna. V tomto odbobí sa stal súkromným tajomníkom tretej manželky Juana Peróna Maríe Estely Martínezovej Perónovej, neskôr vykonával rovnakú funkciu aj pre samotného Peróna v jeho exile.[2]

V marci 1973 sa konali po dlhej dobe slobodné voľby, v ktorých mohol kandidovať aj kandidát Perónistov. Nemohol to však byť Juan Perón, ktorému to vojenská chunta nedovolila, ale jeho blízky spolupracovník Héctor José Cámpora, ktorý nakoniec voľby vyhral a stal sa o dva mesiace neskôr prezidentom. Vplyvný Perónista José López Rega, ktorý bol svokrom Lastiriho, presadil jeho umiestnenie na kandidátku do poslaneckej snemovne, kam bol Lastiri aj zvolený. Po zasadnutí snemovne bol v máji 1973 zvolený za jej predsedu. José López Rega patril k najvýznamnejším predstaviteľom pravicového Perónizmu, vďaka tomu sa stal Lastiri taktiež členom lóže Propaganda Due, kde sa združovali najvýznamnejší pravicoví Perónisti. V júni sa do krajiny vrátil Juan Perón, nasledovala rezignácia prezidenta Cámporu a viceprezidenta Vicenteho Solana Limu o niekoľko týždňov neskôr po dohode s Perónom. Na funkciu prezidenta sa pravicovým Perónistom podarilo presadiť 13. júla 1973 predsedu poslaneckej snemovne Lastiriho, ktorý mal vládnuť do vymenovania prezidenta, ktorý vzíde z nasledujúcich volieb.[3] Prezident Lastiri bol tak iba potvrdením posilňovania pravicového krídla Perónistov. Nasledovali výmeny ľavicových Perónistov na pozíciách ministrov za pravicových. Napriek tomu pokračovala vláda aj pod vedením Lastiriho v rámci zahraničnej politiky v presadzovaní tretej cesty, dokonca uzatvorila niekoľko obchodov s Kubou. Lastiri následne pozastavil aj opatrenia týkajúce sa prepúšťania väzňov, ktoré presadzoval jeho predchodca v snahe prepustiť politických väzňov posledného vojenského režimu. V septembri ľavicoví teroristi z hnutia Montoneros zavraždili vodcu odborového zväzu CGT Josého Ignacia Rucciho, ktorý bol blízkym priateľom Juana Peróna, ďalšia ľavicová organizácia Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP) zas napadla vládne zariadenie v Buenos Aires.[1] Prezident následne vyhlásil ERP za nezákonnú organizáciu a nechal zatvoriť ľavicový denník El Mundo. V septembri 1973 sa uskutočnili ďalšie prezidentské voľby, v ktorých už mohol kandidovať aj Juan Perón, ten tieto voľby jednoznačne vyhral a stal sa tak o mesiac neskôr prezidentom. Po vojenskom prevrate v roku 1976 bol Lastiri armádou zatknutý a o dva roky neskôr zomrel vo väzení na zdravotné komplikácie spojené s lymfómom.[4]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Raúl Alberto Lastiri