Špinavá vojna

Špinavá vojna (špa. Guerra Sucia) je označenie pre éru 70. a 80. rokov 20. storočia v Argentíne, ktorá sa vyznačovala štátom riadenými a vykonávanými akciami, ktorých cieľom bolo potlačiť údajnú hrozbu zo strany ľavice, ktorá sa podľa predstaviteľov argentínskych ozbrojených síl snažila získať moc a pretvoriť Argentínu na socialistický, resp. komunistický štát. Vzhľadom k tomu, že metódy, ktoré armáda používala boli veľmi brutálne, je konanie vojenskej chunty označované za éru štátneho terorizmu. Samotný pojem špinavá vojna však nie je v Argentíne veľmi využívaný. Toto obdobie je v Argentíne označované ako Terrorismo de Estado en Argentina en las décadas de 1970 y 1980, teda Štátny terorizmus v Argentíne v 70. a 80. rokoch.

Toto obdobie sa však nezačalo až s príchodom poslednej vojenskej chunty v roku 1976, ale obdobné akcie sa diali aj pred tým. K ich výraznému nárastu, zvýšeniu organizovanosti a veľkému zvýšeniu brutality však došlo až s príchodom vojenskej vlády v roku 1976, kedy táto oznámila začiatok tzv. Národného reorganizačného procesu (Proceso de Reorganización Nacional). Konanie ozbrojených síl sa vyznačovalo potláčaním ľudských práv, násilím, prenasledovaním, systematickým mučením, miznutím nepohodlných osôb, manipuláciou s informáciami a inými metódami štátneho terorizmu. Vojenská vláda tiež pristupovala k odoberaniu stoviek malých detí obetiam (rodičia týchto detí boli pred tým často zavraždení) a tieto boli následne odovzdané rodinám vojakov alebo sympatizantom chunty, ktorí mali tieto deti "prevychovať" podľa predstáv vojenskej vlády. Odhaduje sa, že od roku 1976 až do konca vojenskej vlády v roku 1983 si táto činnosť argentínskeho štátu vyžiadala až 30 000 obetí. Časť z týchto obetí však zahynula aj v dôsledku teroristických aktivít ľavicových teroristických a gerilových skupín ako Montoneros či Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo, v skratke ERP). Štát naopak na niektoré nelegálne akcie proti ľavici využíval krajne pravicovú polovojenskú organizáciu s názvom Argentínska antikomunistická aliancia (Alianza Anticomunista Argentina), ktorá býva označovaná tiež Triple A[1].

Mnoho z obetí bolo oficiálne vyhlásených za nezvestných. Z tohto dôvodu sa aj rozšíril termín "desaparecidos", teda zmiznutí na osoby, ktoré vojenský režim zavraždil a ich telá následne zlikvidoval (resp. ukryl) tak, aby sa nikdy v budúcnosti nenašli. Medzi obete patrili ľavicoví aktivisti, členovia ľavicových geríl a teroristických organizácii, študenti, novinári ale i mnoho ľudí, o ktorých sa vláda iba domnievala, že by mohli byť sympatizantmi ľavice. Celkovo sa jednalo o každého, o ktorom sa vojenská vláda domnievala, že predstavuje ľavicovú hrozbu. Títo boli následne zavraždení, čím sa chunta snažila odstrániť opozíciu a zlomiť bojové odhodlanie ľavicových geríl. Zhruba 10 000 (najnižšie odhady uvádzajú 5 000 obetí) "zmiznutých" tvorili členovia Montoneros a Ľudovej revolučnej armády[2] [3]. Najsilnejšie represie prebiehali v roku 1977, ľavicové gerily síce vykonali množstvo útokov, no ich činnosti sa vojenskej chunte podarilo z väčšej časti zabrániť. Vojenská vláda odôvodňovala masový charakter represii a teroru veľkým zvýšením teroristickej aktivity.

Na konci roka 1979 aj nevládna organizácia Amnesty International obvinila vojenský režim generála Jorgeho Rafaela Videlu zo zodpovednosti za zmiznutie 15 000 až 20 000 argentínskych občanov od roku 1976 (teda iba za tri roky existencie vojenskej chunty)[4]. V tom istom roku vypracovala vlastnú štúdiu aj New Yorská advokátska komora, ktorá odhadla počet zmiznutých Argentínčanov na zhruba 10 000 od nástupu vojenskej vlády. Správa s názvom Registro Unificado de Víctimas del Terrorismo de Estado, ktorá sa zaoberala vyšetrovaním zločinov štátu z obdobia vojenskej vlády odhadla, že zmizlo už počas vlády Maríe Estely Martínezovej Perónovej činnosťou argentínskych ozbrojených síl 662 ľudí a ďalších minimálne 6 348 zmizlo počas následnej vojenskej vlády[5].

Na počiatku vojenskej vlády v Argentíne jej dokonca zagratuloval americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger k boju s ľavicou, pričom uviedol: "Vláda Argentíny vykonala vynikajúcu prácu, keď vymazala teroristické jednotky"[6]. Americký veľvyslanec následne varoval USA, že slová amerického ministra zahraničných vecí pochopili členovia vojenskej vlády ako schválenie ich konania[7]. Miera podpory zo strany Spojených štátov argentínskej vojenskej chunte a jej represívnemu konaniu nie je do súčasnosti presne známa, keďže v USA tieto údaje podliehajú stále režimu utajenia. Aktivisti sú však presvedčení, že USA a jej tajné služby mali na činnosti chunty určitý podiel[8]. Po páde vojenskej diktatúry v Čile boli odtajnené dokumenty čiľskej tajnej polície, kde sa odhadovalo, že tzv. Batallón de Inteligencia 601 zavraždil približne 22 000 ľudí medzi rokmi 1975 a 1979[9]. Batallón de Inteligencia 601 bola špeciálna vojenská spravodajská jednotka argentínskej armády, ktorú vojenská vláda využívala na boj s ľavicou. Neskôr bolo zistené, že počas tejto doby "zmizlo" najmenej 12 000 ľudí, ktorí boli zadržaní a umiestnení v tajných (koncentračných) táboroch, ktoré sa nachádzali po celej Argentíne. Časť z takto zadržiavaných ľudí bola neskôr na základe medzinárodného diplomatického tlaku prepustená na slobodu. Po páde vojenského režimu sa v priebehu vyšetrovania celkový počet zavraždených ("zmiznutých") nepodarilo hodnoverne upresniť. Avšak odhady celkového počtu zavraždených medzi rokmi 1976 až 1983 sa pohybujú v závislosti na zdroji od 7 158[10] až po 30 000 obetí[11]. V roku 2003 však konštatovala Národná komisia pre zmiznutie osôb (Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas), v skratke CONADEP, že skutočný počet "zmiznutých" osôb bude okolo 13 000[12]. Aktivisti však naďalej trvajú na tom, že vojenská vláda si mohla vyžiadať až 30 000 obetí[8] [13].

Po nástupe demokratických vlád bol parlamentom schválený zákon, ktorý priznával rodinám obetí vojenského režimu finančné kompenzácie.

Kritika termínu špinavá vojna

Mnohí ľudskoprávni aktivisti kritizujú používanie termínu "špinavá vojna" na označenie udalostí z čias vlády argentínskej vojenskej diktatúry z obdobia 1976-1983. Domnievajú sa totiž, že sa nejednalo o vojnu, ale o genocídu a tak by tieto udalosti mali byť podľa nich nazývané. Poukazujú na skutočnosť, že termín vojna označuje ozbrojený konflikt medzi dvoma skupinami. Avšak v prípade Argentíny sa dá podľa ich názoru za vojnu označiť iba prvých 6 mesiacov vlády vojenskej chunty, kedy táto bojovala proti ľavicovým teroristom zo skupiny Montoneros. Po uplynutí tejto doby už Montoneros prestali vyvíjať efektívnu aktivitu, no vojenský režim napriek tomu pokračoval v represiách[14].

V Argentíne sa pre označenie udalostí z čias vojenskej diktatúry z obdobia rokov 1976-1986 používa skôr termín "štátom podporovaný terorizmus" alebo "štátny terorizmus", keďže tieto termíny označujú presnejšie konanie vojenského režimu, ktorý sa vyznačoval systematickým vraždením, mučením a únosmi. Tieto činy však neboli následne zamerané proti členom ľavicových teroristických skupín, ale voči študentom, robotníkom, učiteľom, novinárom či intelektuálom, resp. každému, koho režim považoval za svojho oponenta[15] [16].

Priebeh udalostí

Počiatky
Bombardovanie Májového námestia 16. júna 1955 znamenalo začiatok konca vlády prezidenta Peróna.

Tzv. špinavá vojna nezačala až s príchodom vojenskej chunty v roku 1976, začala skôr, no nedá sa s určitosťou stanoviť, kedy sa tak stalo. Prvé náznaky budúcich konfliktov nastali v roku 1955. 16. júna začala armáda bombardovať prezidentský palác v snahe zavraždiť prezidenta Juana Peróna. Nálet si vyžiadal 300 mŕtvych na Májovom námestí v Buenos Aires [17]. Prezident však v úrade vydržal ešte niekoľko mesiacov až do septembra, kedy pod tlakom armády odstúpil a odišiel do exilu (tzv. Oslobodenecká revolúcia). Vládu prevzali generáli, ktorí sa pred tým pokúšali zavraždiť Peróna[18]. Po prevzatí moci začala armáda s politickými represiami, zatkla viacerých predstaviteľov bývalej vlády. O krátky čas však moc prevzala radikálnejšia časť armády a tým začalo masové zatýkanie prívržencov Juana Peróna, súčasne bola zakázaná jeho politická strana[19]. Na represie armády reagovali stúpenci Juana Peróna v armáde, ktorí sa pokúsil 7. júla 1956 o kontrarevolúciu. Tento pokus však armáda rýchlo potlačila. Následne spustila veľké čistky, pri ktorých boli bez súdu zavraždené desiatky ľudí. Ako následok boli vytvorené prvé ľavicové hnutia odporu proti armáde. Tým začali prvé konflikty, ktoré neskôr prerástli až do tzv. špinavej vojny.

Veľký vplyv nie len na Argentínu, ale i Latinskú Ameriku mala kubánska revolúcia, kedy sa na Kube dostali k moci ľavicoví (komunistickí) povstalci. V roku 1958 dovolila armáda dostať sa k moci civilnému prezidentovi Arturovi Frondizimu. Avšak zlá ekonomická situácia v krajine a stále silný vplyv armády na vládu mal za následok štrajky[20]. Následne v roku 1959 začali prvé bombové útoky zo strany ľavicových peronistov na armádne a policajné ciele. Ako odpoveď nechala vláda prezidenta Frondiziho armáde voľnú ruku pri odhaľovaní a trestaní páchateľov. V roku 1962 sa uskutočnili voľby, ktoré vyhrali v niektorých provinciách peronisti. Armáda ako odpoveď vyslala do daných provincii vojsko, aby prevzalo kontrolu[21]. V roku 1963 bol unesený Felipe Vallese, ľavicový peronista a odborár. Tento je považovaný za prvého zo zmiznutých v Argentíne (v skutočnosti však niekoľko ľavicových politikov a odborárov zmizlo už pred tým). Súčasne začali argentínski dôstojníci navštevovať školu armády Spojených štátov nazvanú School of the Americas v Paname, kde USA školili dôstojníkov z Latinskej Ameriky v rôznych oblastiach, vrátane ideologických.

Nepokoje známe ako cordobazo boli jedným z najväčších povstaní proti režimu generála Onganíu.

V roku 1965 sa uskutočnili ďalšie voľby, kde boli znova peronisti úspešní[22]. Vďaka tomu dokázali následne v parlamente účinne blokovať vládne návrhy. Súčasne prebiehali po celej krajine štrajky proti politike vlády. 28. júna 1966 tak znova zasiahla armáda a urobila vojenský prevrat nazvaný Argentínska revolúcia[23]. Po prevrate nasledoval zákaz politických strán a perzekúcie ľavicovo zmýšľajúcich ľudí. Tieto kroky armády spolu so stále zlou ekonomickou situáciou v krajine vyvolali ďalšie protesty a štrajky. Armáda tieto tvrdo potlačila, pričom pri tom zabila viacerých demonštrantov. Ako reakcia na tento postup armády vzniklo postupne niekoľko masových protestov, ktoré prerástli do pouličných bojov. V meste Córdoba začalo povstanie cordobazo (koniec mája 1969) [24]. Toto povstanie trvalo niekoľko dní až kým ho armáda veľmi tvrdo nepotlačila. V meste Corrientes protestovali študenti v rámci protestu correntinazo, aj toto povstanie bolo tvrdo potlačené [25]. Represie armády sa ešte vystupňovali a na začiatku 70. rokov 20. storočia nasledovali povstania v ďalších mestách. V Rosariu povstanie rosariazo, v provincii Mendoza povstanie mendozazo, v meste San Miguel de Tucumán povstanie tucumanazo, v provincii Neuquén povstanie choconazo, provincii Río Negro povstanie rocazo, znova v meste Córdoba druhé povstanie zvané viborazo, v meste Trelew povstanie trelewazo. Tieto nepokoje si vyžiadali spolu veľa obetí na strane civilného obyvateľstva a stali sa súčasne dôvodom na vznik viacerých ľavicových teroristických a gerilových skupín. Z nich najväčšie boli Revolučné ozbrojené sily (Fuerzas Armadas Revolucionarias), v skratke FAR [26], Peronistické ozbrojené sily (Fuerzas Armadas Peronistas), v skratke FAP [27], Montoneros [28] a Ľudová revolučná armáda (Ejército Revolucionario del Pueblo), v skratke ERP [29]. Tieto skupiny začali postupne vo vysokej miere vykonávať bombové útoky na armádne a policajné ciele, súčasne začali unášať bohatých Argentínčanov a cudzincov na vysokých pozíciách v súkromnom sektore za výkupné. Taktiež tieto ľavicové skupiny zavraždili 7 významných predstaviteľov bývalých vojenských režimov a pravicových politických strán a ideológii. Z nich najznámejším prípadom sa stal únos a následná vražda (vykonaná členmi Montoneros) generála Pedra Eugenia Aramburua, ktorý bol v minulosti počas vojenskej diktatúry faktickým prezidentom Argentíny [30]. V rokoch 1971 a 1972 zavraždili tieto ľavicové skupiny 95 policajtov a predstaviteľov armády. Armáda odpovedala znova represiami a v tomto období začali postupne miznúť prví ľavicovo zmýšľajúci ľudia. V roku 1972 sa armáde podarilo zadržať 16 ľavičiarov, ktorí sa pred tým pokúsili utiecť z väzenia. Medzi týmito však neboli iba teroristi, ale aj obyčajní ľavicoví aktivisti či členovia ľavicových politických organizácii. Všetkých následne vojaci prinútili, aby sa pokúsili znova o útek, pri ktorom ich následne zavraždili. Táto udalosť je známa ako Trelewský masaker[31].

Boje medzi armádou a ľavicovými teroristami
V roku 1975 sa Argentína rozdelila do piatich vojenských zón.

Veľmi zlá ekonomická situácia v krajine a intenzívne konanie teroristických a gerilových skupín prinútili armádu, aby v roku 1972 dovolila najprv na krátky čas vrátiť sa Juanovi Perónovi z exilu a následne v roku 1973 dokonca povolila uskutočnenie slobodných volieb. V nich nemohol Perón ešte osobne kandidovať, ale prezidentom sa stal jeho spolupracovník Héctor José Cámpora [32]. Následne sa v júni do krajiny triumfálne vrátil aj Juan Perón. Už na letisku ho vítalo pol milióna ľudí. Túto udalosť však poznačil útok pravicových peronistov, ktorí začali strieľať do čakajúceho davu, v ktorom stál aj samotný prezident Lastiri (ľavicový peronista). Pravicoví peronisti zastrelili minimálne 13 ľudí a stovky ďalších zranili. Táto udalosť dostala pomenovanie ezeizský masaker podľa názvu miestneho letiska [33]. Samotnému Perónovi pod tlakom situácie v štáte nakoniec armáda povolila aj osobne kandidovať a tak sa na jeseň 1973 uskutočnili ďalšie voľby, v ktorých už Perón kandidoval a následne aj vyhral, stal sa tak opäť prezidentom. Už začiatok jeho vlády bol poznačený posledným masakrom, ktorý mal za následok prerušenie spolupráce medzi pravicovými a ľavicovými peronistickými skupinami. Na úspech Peróna vo voľbách reagovali aj ľavicové teroristické skupiny. Kým Montoneros vyhlásili, že svoje aktivity pozastavujú, Ľudová revolučná armáda zostala aktívna a chcela naďalej útočiť na svojich nepriateľov[34].

Na zvolenie Peróna a súčasne nezastavenie aktivít niektorých ľavicových teroristických skupín reagovali niektorí čelní predstavitelia polície a armády. Títo sa spolu s niektorými čelnými pravicovými predstaviteľmi Perónovej strany v októbri 1973 rozhodli založiť vlastnú organizáciu, ktorá dostala pomenovanie Argentínska antikomunistická aliancia (Alianza Anticomunista Argentina), nazývaná tiež Triple A, alebo iba AAA. Túto však mal údajne tajne viesť pravicový peronista a súčasne Perónov minister sociálnych vecí José López Rega [35]. Triple A sa zamerala na ľavicových teroristov a členov geríl, súčasne však na ľavicových peronistov a ľavičiarov všeobecne. V nasledujúcich dvoch rokoch zavraždila táto organizácia stovky ľudí, pričom často útočila na civilné ciele, kde bolo veľa obetí [36]. Do súčasnosti sa presne nevie, aké poznatky o aktivite Triple A mal samotný Juan Perón. Rok 1973 bol poznačený pravicovými vojenskými prevratmi v susedných štátoch Uruguaj a Čile. Tieto udalosti sa preniesli aj do Argentíny, kde bol v roku 1974 spáchaný atentát na Carlosa Pratsa, ktorý pôsobil v bývalej ľavicovej čilskej vláde ako minister a súčasne bol bývalým veliteľom generálneho štábu čilskej armády [37].

Už v januári 1974 zaútočila Ľudová revolučná armáda na vojenskú posádku v meste Azul [38]. Na tento útok reagoval aj do vtedy skôr ľavicovejšie zameraný prezident Perón, ktorý nariadil tvrdé represie. Perón sa pod vplyvom útokov rôznych ľavicových skupín začal postupne stále viac prikláňať k pravicovému krídlu peronistov. Aktivitu začali zvyšovať aj pravicové teroristické skupiny na čele s Triple A, okrem bombových útokov sa zamerali aj na cielené vraždy politických oponentov. Postupne tak zavraždili desiatky ľavicových politikov, odborárov, či ľavicovo zmýšľajúcich členov katolíckej cirkvi [39]. V auguste sa ľavicové skupiny pokúsili o ďalšie útoky na vojenské ciele. Najprv skupina zvaná Compañía del Monte, ktorá bola napojená na Ľudovú revolučnú armádu, chcela napadnúť vojenskú základňu v provincii San Fernando del Valle de Catamarca a súčasne iná ľavicová skupina chcela zaútočiť na vojenskú továreň v provincii Córdoba. Prvý útok však bol neúspešný, keď vojaci 16 útočníkov zajali a následne popravili [40]. Ľudová revolučná armáda následne oznámila, že zabije 16 vojenských dôstojníkov ako odvetu. Do decembra bolo takto zavraždených 10 dôstojníkov. Odveta však bola zastavená, nakoľko pri prestrelke pri zabití posledného dôstojníka zahynula aj jeho malá dcéra, ktorá sa dostala do prestrelky. 1. júla 1974 zomrel prezident Juan Perón a novou prezidentkou sa stala jeho manželka a viceprezidentka María Estela Martínezová Perónová. Svoju činnosť následne obnovila aj skupina Montoneros, ktorá už na jeseň 1974 obnovila únosy bohatých Argentínčanov za výkupné[41].

V roku 1975 počet vrážd klesol, no bezpečnostná situácia zostávala napriek tomu katastrofálna. Došlo k vražde amerického konzula Johna Patricka Egana, či niektorých vysokých vojenských dôstojníkov[42]. Nasledovali odvetné vraždy ľavičiarov. V roku 1975 tak činnosťou armády zmizlo 359 ľudí. Ľudová revolučná armáda začala v hornatej provincii Tucumán povstanie. Toto bolo neskôr podporené aj posilami z Montoneros. Ľavicovým gerilovým skupinám sa tu dokonca podarilo zostreliť vládne armádne lietadlo[43]. Ako odpoveď nariadila prezidentka Perónová začatie protiteroristickej operácie Nezávislosť, ktorá bola zameraná na provinciu Tucumán a jej vyčistenie od teroristických skupín. Vojsko bolo čoskoro úspešné, keď dokázalo zabiť väčšinu teroristov a ich sympatizantov v tejto provincii. Napriek tomu sa však teroristickú aktivitu v provincii Tucumán nepodarilo celkom zastaviť[44]. Následne niekoľko stoviek členov Montoneros v rámci operácie Primicia zaútočilo na miestnu vojenskú základňu, obsadilo priľahlé letisko, zmocnilo sa zbraní a z miesta utieklo ukoristeným lietadlom Boeing 737 a pripravenými vozidlami. Armáda prišla o 43 vojakov, ktorých teroristi v boji zabili[45]. Na konci roka 1975 zas stovky členov Ľudovej revolučnej armády zaútočili na vojenskú základňu v blízkosti Buenos Aires a obsadili štyri policajné stanice. Pri útoku teroristi zabili 7. vojakov a 3. policajtov. Pri prestrelke však zahynulo aj 20 civilistov[46]. 30. decembra 1975 ľavicoví teroristi odpálili bombu vo vnútri generálneho štábu argentínskych ozbrojených síl, kde zranili 6 vojakov. Montoneros zas zaútočili v prístave na zakotvenú vojnovú loď argentínskeho námorníctva, ktorú na niekoľko rokov vyradili[47]. Vláda začala vo väčšej miere na boj s ľavicovými teroristami využívať krajne pravicové polovojenské oddiely, ktoré dostali za úlohu zlikvidovať každú ideologickú hrozbu. Predovšetkým činnosť ľavicových teroristických skupín spôsobila v spoločnosti veľkú atmosféru strachu, ktorá viedla až ku generálnemu štrajku. Situácia v krajine sa dala v danej dobe označiť bez problémov za občiansku vojnu. Vláda tak prikročila k tvrdým opatreniam. Došlo k zatýkaniu odborárov či aktivistov. Armáda tak postupne získala stále väčšiu moc. Následne, keď prezidentka prestala pre chorobu svoj úrad fakticky vykonávať, tak armáda rozhodovala už prakticky sama podľa vlastného uváženia[48].

Vojenský prevrat, koniec boja s teroristami a začiatok systematických represii
Matky z Májového námestia začali s tichými protestami už počas vojenskej vlády. Jednalo sa o matky obetí režimu.

Armáda prevzala de facto vládu už na začiatku roka 1976. Ľavicoví teroristi útočili vo veľkom aj na začiatku roka 1976[49]. Keď zlá bezpečnostná situácia pokračovala, vyzvali traja najvyššie postavení predstavitelia ozbrojených síl prezidentku Perónovú, aby odstúpila. Táto to však odmietla. Už vo februári armáda v provincii Tucumán porazila teroristov z Montoneros. V marci zas Ľudová revolučná armáda zavraždila jedného z odborových vodcov. Na to už na druhý deň reagovala armáda, ktorá 24. marca 1976 vykonala štátny prevrat, keď zbavila prezidentku moci. Kroky armády podporovala v tej dobe veľká väčšina populácie Argentíny[50]. K moci sa najprv dostal triumvirát zložený z Jorgeho Rafaela Videlu, Emilia Eduarda Masseru a Orlanda Ramóna Agostiho. Tento triumvirát vládol 5 dní, následne prebral vládu ako faktický prezident generál Videla. Ľavicoví teroristi sa v roku 1976 pokúsili spáchať atentát aj na generála Videlu, no boli neúspešní[51]. Armáda ohlásila začiatok tzv. Národného reorganizačného procesu (Proceso de Reorganización Nacional). Okrem zákazu politických strán a peronistických hnutí sa armáda zamerala na boj proti ľavicovými teroristom. Hneď na začiatku vydala nová vojenská vláda varovanie pre všetkých obyvateľov Argentíny, aby striktne dodržiavala zákony a nariadenia vojska, pretože porušenia by si mohli vyžiadať zásah. Taktiež bola zavedená tzv. väzba na neurčito, ktorá hrozila aj za propagáciu opozičných hnutí. Každý, ktorý kritizoval kroky armády, mohol byť odsúdený až na 10 rokov odňatia slobody. Vláda zrušila tiež ústavné právo na opustenie krajiny. Všetky reštrikcie sa týkali osôb starších ako 16 rokov[52].

Následne pristúpila armáda k praktickým krokom. Bola vytvorená tajná štruktúra, ktorú tvorili tzv. "pracovné skupiny". Tieto mali za úlohu výkon únosov a následných "zmiznutí" odporcov režimu, súčasne boli vytvorené tajné zadržiavacie centrá (armáda postupne vytvorila až 300 tajných väzníc), boli zostavené plány a mechanizmy na zabíjanie odporcov a následnú likvidáciu ich mŕtvol. Došlo tiež k vytvoreniu tajných pôrodníc, kde mali rodiť ženy z radov opozície, pričom týmto mali byť následne narodené deti odoberané. Armáda prinútila veľké spoločnosti, aby s ňou spolupracovali na tejto kampani v tom zmysle, aby v prípade potreby boli pripravené poprieť existenciu nejakej osoby, ktorá buď zmizla, alebo bola deportovaná z krajiny. Všetky tieto opatrenia boli formálne zamerané na potlačenie teroristickej hrozby[53] [54].

Útoky ľavicových skupín však pokračovali. Mediálne známym sa stal prípad, kedy 14 ročná dcéra jedného z generálov si k sebe domov pozvala prespať svoju rovnako starú priateľku. Tá si so sebou priniesla kufor s vecami, ktorý však uprostred noci vybuchol a zabil obe dievčatá, ako aj generála a jeho manželku. Toto však nebol ojedinelý prípad[55].

Armáda začala byť postupne úspešná. Už v decembri 1976 stratili ľavicové teroristické skupiny spolu približne 4 000 členov, Montoneros dokonca až 80% svojich vodcov. Na strane vlády sa straty v rokoch 1975 a 1976 odhadovali na približne 293 vojakov a policajtov[49]. Napriek stratám sa Montoneros pokúsili do apríla 1977 ešte o ďalšie tri atentáty na generála Videlu[56]. Súčasne sa pokúsili spáchať atentát aj na admirála Masseru, keď umiestnili bombu na jeho jachtu, ktorá bola ťažko poškodená. Podarilo sa im však zavraždiť veliteľa argentínskej federálnej polície. Rovnako však zabili ľavicoví teroristi aj viacero vojakov a policajtov pri ďalších útokoch. V septembri 1976 dokonca prebiehali na predmestí Buenos Aires ťažké boje medzi armádou a Montoneros, pri ktorých obe strany používali ťažké zbrane[57]. Napriek všetkému sa armáde do konca roka 1977 poradilo všetky ľavicové teroristické skupiny v podstate poraziť. Následne tieto prestali efektívne fungovať.

Napriek tomu, že ak vôbec boli následne nejaké útoky ľavicových teroristov, tieto boli veľmi sporadické, pokračovala vláda v systematických represiách. Ich cieľom sa však stalo celé spektrum argentínskej populácie, vrátane niektorých cudzincov, ktorí sa v danom čase nachádzali v Argentíne. Armáda sa zamerala na odborárov, robotníkov, členov cirkvi (ktorí podporovali chudobných, alebo kritizovali armádu), ľudskoprávnych aktivistov, vedcov, lekárov, učiteľov, študentov a členov niektorých politických strán. Cieľom sa stali aj ľudia, ktorí poukazovali na korupciu, prípadne ľudia, o ktorých majetok mal niekto záujem[58]. Keďže však už ľavicové teroristické skupiny prestali prakticky fungovať, ich reálni členovia boli buď zabití, uväznení alebo v emigrácii, nedá sa povedať, že armáda bojovala proti reálnej hrozbe. Metódy mučenia boli rôzne, zahŕňali elektrické šoky, tzv. waterboarding, pálenie cigaretami, sexuálne zneužívanie a znásilnenia, vytrhávanie zubov a nechtov, pálenie vriacou vodou, olejom alebo kyselinou a v niektorých prípadoch došlo tiež ku kastrácii obetí[59]. V roku 1979 sa Montoneros pokúsilo o obnovenie činnosti. Armáda však rýchlo zabila stovku členov tejto skupiny. Následne sa do krajiny vrátila skupina členov Montoneros, ktorí boli pred tým trénovaní na Strednom východe, pretože lídri tejto skupiny verili, že nastal čas na revolúciu. Avšak niečo podobné bolo v tej dobe už úplne nereálne[60]. Po neúspechu pokusu Montoneros o návrat pokračovala armáda vo svojom programe represii, no tieto už neboli až tak masové, ako pred tým (stále sa však jednalo o stovky obetí ročne)[61]. Na začiatku 80. rokov 20. storočia začala argentínska armáda trénovať gerilové skupiny zo Strednej Ameriky, ktoré mali bojovať proti tamojšej ľavici. Súčasne došlo tiež k zmenám vo vedení Argentíny, keď generála Videlu nahradil na poste prezidenta generál Roberto Eduardo Viola a toho o krátky čas nahradil na pár dní viceadmirál Carlos Lacoste a následne sa k moci dostal generál Leopoldo Galtieri. Po prehranej Falklandskej vojne už bola pozícia vojenskej chunty iba ťažko udržateľná bez začatia ešte väčších represii. V decembri 1983 sa tak prezidentom stal Raúl Alfonsín, ktorý bol demokratický zvolený. Koniec vlády vojenskej chunty je zároveň považovaný za koniec tzv. špinavej vojny, aj keď reálne ešte armáda vykonávala čiastočne niektoré represívne činy aj niekoľko mesiacov po návrate demokratickej vlády[62].

Na vyšetrovanie zločinov vojska zriadil prezident špeciálnu komisiu nazvanú Národná komisia pre zmiznutie osôb (Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas), v skratke CONADEP[63]. Táto komisia už o niekoľko mesiacov získala množstvo dôkazov o zločinoch režimu. Podľa zistení CONADEP bolo počas vojenskej vlády v Argentíne 300 koncentračných táborov a podobných väzenských zariadení, prvotné dôkazy dokladali spáchanie zločinu proti ľudskosti u viac ako 1 000 vojakov[64]. Bolo tiež zistené, že medzi zavraždenými boli i osoby, ktoré nespáchali žiadny trestný čin, dokonca dochádzalo k vraždeniu aj tehotných žien[65]. Komisia zistila, že niektoré osoby boli popravené preto, aby následne mohli vojaci vyrabovať ich majetok. Bolo tiež doložené, že niekoľko tisíc obetí bolo vyhodených z lietadiel nad oceánom[66]. V roku 1985 začal tzv. proces s chuntou, teda s čelnými predstaviteľmi vojenského režimu v Argentíne.

Spojené štáty a špinavá vojna
Henry Kissinger bol americký minister zahraničných vecí (1973-1977) a jeden z podporovateľov argentínskej vojenskej chunty v 70. rokoch 20. storočia.

Rozsah podpory Spojených štátov na činoch vojenskej chunty nie je možné s určitosťou uviesť. Aktivisti, ktorí sa zaoberajú zločinmi vojenskej chunty z obdobia medzi rokmi 1976 až 1983, však predpokladajú, že USA minimálne na počiatku kroky vojenskej chunty schvaľovali a podporovali ich. Známy je výrok Henryho Kissingera, ktorý bol americkým ministrom zahraničných vecí, ktorý chuntu povzbudil v jej krokoch a dokonca jej zagratuloval k vydarenému boju s ľavicovými teroristami a to aj napriek tomu, že už v tej dobe pravdepodobne disponoval informáciami o tom, čo sa v skutočnosti v Argentíne deje[6]. Dokonca aj vtedajší americký veľvyslanec varoval americkú vládu, že pochvalné slova si argentínska vojenská chunta vysvetľuje ako schválenie jej postupu zo strany Spojených štátov[7]. Až po roku 2000 začali Spojené štáty postupne odtajňovať časť svojej dokumentácie (hlavne však až v roku 2016), ktorá sa obdobím špinavej vojny zaoberá. Tieto dokumenty dokazujú, že predstavitelia prezidentskej administratívy a ministerstva zahraničných vecí USA si brutálnu povahu represií argentínskej vojenskej vlády plne uvedomovali. Časť z amerických predstaviteľov bola podľa týchto dokumentov rozsahom zločinov šokovaná a vystrašená. Druhá časť, kam patril aj minister zahraničia Kissinger, však nie. Odtajnené dokumenty následne potvrdzujú aj varovanie amerického veľvyslanca, že slová amerického ministra zahraničia sú v argentínskom vedení chápané ako schvaľovanie ich represii. Veľvyslanec dokonca varoval, že argentínska chunta môže slová amerického ministra zahraničia zneužiť ako ospravedlnenie ich konania. Dokumenty tiež uvádzajú, že už dva dni po vojenskom prevrate v Argentíne zaslal Kissingerovi list jeho námestník, ktorý ho varoval, že v Argentíne môžu nastať veľmi brutálne represie a to nie len voči teroristom, ale i voči disidentom z odborov a iných politických strán. Na tento list mal podľa dokumentov Kissinger odpovedať: "Nech majú akúkoľvek šancu, budú potrebovať trochu povzbudiť...preto ich chcem povzbudiť. Nechcem im dať pocit, že sú Spojenými štátmi obťažovaní." [67]

Krátko po prevrate zvýšili Spojené štáty rozsah ekonomickej pomoci Argentíne. Dva mesiace po prevrate Henry Kissinger uviedol argentínskemu ministrovi zahraničia: "ak máte nejaké veci, ktoré musia byť urobené, mali by ste ich urobiť rýchlo"[68]. Následne došlo v USA k schváleniu vojenských tréningových programov pre členov argentínskej armády. Americký kongres bol dokonca pripravený schváliť sankcie proti vojenskému režimu v Argentíne. Do toho však vstúpil americký minister zahraničia Kissinger, ktorý urgoval chuntu, aby konala rýchlejšie tak, aby stihla urobiť všetko dôležité, kým bude zasadať kongres. Americké dokumenty tiež uvádzajú, že americkí predstavitelia boli presvedčení, že keby jasne vyjadria nesúhlas s postupom argentínskej chunty, táto by z obavy zo straty americkej pomoci s represiami skončila[69]. Až rok po nástupe prezidenta Jimmyho Cartera do úradu, teda v roku 1978, bola americká finančná pomoc argentínskej chunte oficiálne ukončená. V tej dobe už totiž v Spojených štátoch vzrastali obavy o dodržiavanie ľudských práv v Argentíne. Obmedzenie pomoci vojenskej chunte však zrušila administratíva prezidenta Ronalda Reagana na začiatku roka 1981[67]. Americký prezident Jimmy Carter dokonca zaslal argentínskemu diktátorovi Videlovi list, v ktorom vyjadril znepokojenie nad stavom ľudských práv v Argentíne. Na snahu prezidenta Cartera riešiť nejakým spôsobom činy argentínskej chunty reagoval znova vtedy už bývalý minister Henry Kissinger, ktorý chcel vystupovať proti politike Carterovej administratívy v oblasti ľudských práv v Latinskej Amerike[70]. V roku 1979 napísal Zbigniew Brzezinski, poradca prezidenta Cartera pre národnú bezpečnosť, list americkému ministrovi zahraničia, kde ho varoval pred krokmi proti argentínskej chunte, keď uviedol: "keď podnikneme kroky proti Argentíne, ktoré budú interpretované ako represívne, rozhneváme nie len pravicových ideológov, ale aj znepokojíme podnikateľský sektor a média v Spojených štátoch"[71]. Postoj americkej vlády sa zmenil s príchodom prezidenta Reagana, ktorý na rozdiel od Cartera, argentínsku vojenskú chuntu znova podporoval. Argentínsku chuntu chcel Reagan využiť ako spojencov v boji proti komunizmu v niektorých stredoamerických štátoch ako Nikaragua, Honduras, Guatemala a Salvádor [72]. V roku 1981 navštívil vtedajší argentínsky diktátor Leopoldo Galtieri USA, kde sa stretol s poradcom prezidenta Reagana pre národnú bezpečnosť Richardom V. Allenom. Protikomunistické postoje generála Galtieriho sa členom Reaganovej prezidentskej administratívy veľmi pozdávali. Reaganov poradca Allen ho dokonca označil za "veľkolepého generála"[73]. Americká vláda za prezidenta Reagana následne argentínsku vojenskú chuntu využila na tréning gerilovej nikaragujskej skupiny Contras, ktorá mala bojovať proti tamojšej vláde. Tieto skutočnosti vyšli najavo po afére Irán-Contras [74].

Na odtajnenie časti dokumentov však reagovalo množstvo kritikov, ktorí považujú odtajnenú dokumentáciu za nedostatočnú. Táto má podľa nich veľké nedostatky, keďže v nej chýba veľa údajov hlavne z archívov CIA a DIA. Odtajnená dokumentácia sa týka iba odbobia od roku 1977 do 1982[70]. Tým pádom nezahŕňa úplný začiatok fungovania vojenskej chunty v roku 1976, ani činnosť argentínskej armády z prvej polovice 70. rokov. Práve na začiatku však bola činnosť argentínskej vojenskej chunty najintenzívnejšia.

Argentínska špinavá vojna bola súčasťou Operácie Condor, čo bola Spojenými štátmi podporovaná teroristická operácia, ktorá sa vyznačovala cielenými atentátmi (často bombovými) a vraždami disidentov po celej Južnej Amerike[75].

Po roku 2000 bolo na Henryho Kissingera podaných v USA niekoľko žalôb, ktoré poukazovali na jeho úlohu v podpore argentínskej vojenskej chunty. Všetky žaloby však boli americkými súdmi zamietnuté s odôvodnením imunity Kissingera[76].

V marci 2016 navštívil Argentínu americký prezident Barack Obama. Pri tejto príležitosti navštívil pamätník pripomínajúci zločiny vojenskej chunty a sľúbil, že americká vláda odtajní dokumenty z obdobia vlády armády v Argentíne. Prezident Obama uviedol, že: "na začiatku týchto temných dní došlo ku kontroverziám v politike Spojených štátov". Súčasne však uviedol, že to boli práve americkí diplomati za vlády prezidenta Cartera, ktorí dokumentovali zločiny chunty[77].

Francúzsko a špinavá vojna

Už v roku 1959 podpísali Argentína a Francúzsko dohodu, ktorá umožňovala Francúzsku zriadiť na argentínskom území permanentnú vojenskú misiu. Túto misiu tvorili veteráni z alžírskej vojny. Táto misia fungovala až do roku 1981[78]. Podľa štúdie, ktorú vypracovalo akademické združenie International State Crime Initiative, používali argentínski vojaci rovnaké metódy mučenia, ako Francúzi počas alžírskej vojny. To má podľa zistení združenia dokazovať, že techniky mučenia sa nenaučili argentínski vojaci sami, ale boli v týchto metódach cvičení inými štátmi. Podľa dokumentácie, ktorá bola dohľadaná vo francúzskych diplomatických archívoch, sa Francúzsko priamo zúčastnilo na výcviku argentínskych vojakov v oblasti mučenia[79].

Časť z argentínskych vojakov a policajtov, ktorí mali priamy podiel na zločinoch vojenského režimu ušla do Francúzska. Vo februári 2015 zrušil francúzsky najvyšší súd rozhodnutie o vydaní bývalého argentínskeho policajta Maria Sandovala do Argentíny (tento v roku 1997 získal francúzske občianstvo). Sandoval bol obvinený zo zločinov proti ľudskosti až v 600 prípadoch, ktorých sa mal dopustiť v jednom z tajných väzení pre disidentov, kde pracoval ako špecialista na boj proti "podvratným elementom". Francúzsky najvyšší súd však rozhodol, že nemá dostatok informácii o údajných zločinoch Sandovala a preto ho nevydá[80].

Od roku 1976 do roku 1983 zmizlo v rámci špinavej vojny v Argentíne 18 francúzskych občanov[81]. Známy je prípad dvoch francúzskych mníšok, ktoré sa snažili obetiam pomôcť zistiť informácie o ich zmiznutých príbuzných. Obe mníšky vojaci uniesli a následne zavraždili[82].

Katolícka cirkev a špinavá vojna

Katolícka cirkev býva taktiež obviňovaná z podpory vojenského režimu v Argentíne. Aktivisti zaoberajúci sa zločinmi chunty tvrdia, že čelní predstavitelia katolíckej cirkvi v Argentíne aktívne podporovali kroky armády proti ľavicovým aktivistom a gerilovým skupinám. Nedá sa však povedať, že celá argentínska katolícka cirkev aktívne chuntu podporovala, v tejto otázke bola rozdelená na dve časti. Argentínski katolícki biskupi sa v roku 2000 ospravedlnili za "mlčanie" cirkvi a "efektívnu participáciu" niektorých členov cirkvi na mučení a politickej perzekúcii[83].

Katolícky kňaz Christian von Wernich, ktorý počas vojenskej vlády pôsobil ako policajný kaplán bol odsúdený na doživotný trest za svoj podiel na množstve únosov, mučení a vrážd, ktoré sa diali v koncentračných táboroch armády[84]. Na druhej strane biskup z provincie La Rioja Enrique Angelelli obhajoval chudobných a verejne kritizoval kroky vojenskej chunty. 4. augusta 1976 bol tento členmi armády zavraždený[85].

Dokonca aj súčasný pápež František (vlastným menom Jorge Mario Bergoglio), ktorý pred tým pôsobil v Buenos Aires ako kňaz a neskôr arcibiskup, bol niektorými aktivistami obvinený, že sa podieľal na činoch chunty. V čase vlády vojenskej chunty bol hlavou argentínskych jezuitov. Mal mať podiel na zadržaní iného kňaza Franza Jalicsa príslušníkmi komanda vojenskej chunty. Samotný pápež však tieto obvinenia odmieta. Iné obvinenia týkajúce sa pápeža Františka sa týkajú detí odobratých chuntou ich rodičom. Bergoglio mal mať informácie o týchto skutočnostiach. Keď sa na neho obrátil starý otec jedného z takto odobratých detí so žiadosťou o nájdenie dieťaťa a pomoc pri jeho vrátení, mal mu podľa obvinenia Bergoglio o niekoľko dní uviesť, že dieťa "je teraz s dobrou rodinou". Keď mal Bergoglio svedčiť v procese týkajúceho sa únosov detí, uviedol, že sa o odobratiach detí dozvedel až po roku 1983, keď sa vrátila demokratická vláda [86].

Súdne procesy po páde vojenskej chunty
V roku 1985 sa uskutočnil súdny proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty.

Demokratická vláda sa v Argentíne vrátila na konci roku 1983. Prvým demokraticky zvoleným prezidentom sa stal Raúl Alfonsín. Už 22. apríla 1985 sa začal na civilnom (nie vojenskom) súde proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty. Obžalovaní boli Jorge Rafael Videla, Emilio Eduardo Massera, Roberto Eduardo Viola, Armando Lambruschini, Orlando Ramón Agosti, Omar Graffigna, Leopoldo Galtieri, Jorge Anaya a Basilio Lami Dozo. Títo však tvorili iba tzv. prvé tri chunty (keďže posledná vláda vojenskej chunty sa delí na štyri časti podľa obdobia vlády). Najvyšší predstaviteľ poslednej štvrtej chunty Reynaldo Bignone tak medzi obžalovanými nebol. Súd bol vedený senátom zloženým zo šiestich sudcov. Obžaloba sa týkala skoro 9 000 skutkov zmiznutí, no zahŕňala aj obvinenia z únosov, mučenia, znásilnení a vrážd politických disidentov.

Rozsudok bol vynesený 9. decembra 1985. Jorge Rafael Videla a Emilio Eduardo Massera boli odsúdení na doživotný trest[87], Roberto Eduardo Viola bol odsúdený na 17 rokov, Armando Lambruschini na 8 rokov a Orlando Ramón Agosti na 4 a pol roka. Zvyšní obžalovaní boli oslobodení[88]. V septembri 1986 boli v inom procese odsúdení ďalší predstavitelia režimu na čele s generálom Ramónom Campsom. Generál Camps sa stal po vojenskom prevrate v roku 1976 policajným veliteľom Buenos Aires a bol známy svojou veľkou krutosťou. V procese bol odsúdený na 25 rokov[89]. Obžaloba bola podaná aj v ďalších 600 prípadoch, no následne v roku 1986 bol prijatý zákon, ktorý časovo obmedzoval podanie ďalších žalôb a súčasne pokračovanie už začatých súdnych konaní. To znamenalo zastavenie väčšiny zostávajúcich súdnych konaní. Následne v roku 1990 udelil prezident Carlos Menem amnestiu na zločiny spáchané počas vlády vojenskej chunty. Na základe tohto rozhodnutia boli na slobodu prepustení všetci odsúdení čelní predstavitelia vojenského režimu a taktiež aj členovia ľavicových teroristických skupín. V roku 1998 však bol Videla opäť zatknutý, keď boli voči nemu vznesené obvinenia týkajúce sa únosov detí zavraždených disidentov[90].

V roku 2007 po veľkom spoločenskom tlaku zrušil argentínsky najvyšší súd amnestie prezidenta Menema ako neústavné, čo umožnilo zahájiť nové súdne procesy. V roku 2009 bol odsúdený generál Reynaldo Bignone na 25 rokov väzenia za únos a mučenie 56. ludí[91]. V roku 2010 bol aj generál Videla znova odsúdený na doživotný trest, pričom pred súdom prevzal na seba plnú zodpovednosť za činy spáchané počas jeho vlády s tým, že jeho podriadení iba plnili jeho rozkazy[92]. Súčasne s Videlom bol v obnovených procesoch na doživotie odsúdený aj generál Luciano Benjamin Menendez, ktorý je považovaný za jedného z hlavných tvorcov represii[87].

V roku 2012 bolo rozhodnuté aj v prípadoch odobratých detí disitentov. Okrem Videlu bol v tomto prípade obžalovaný aj Reynaldo Bignone. Oboch uznal súd vinnými, Videla bol odsúdený na 50 rokov väzenia, Bignone na 15 rokov[91]. Odhaduje sa, že počas vlády vojenskej chunty bolo takto disidentom odobratých okolo 500 malých detí[93].

Do roku 2016 bolo na doživotie odsúdených celkom 28 bývalých predstaviteľov vojenského režimu. Ďalších 10 bolo odsúdených na viacročné tresty[94]. Na konci novembra 2017 boli odsúdení dvaja vojenskí piloti za svoju účasť na letoch, pri ktorých boli vojakmi vyhadzovaní disidenti do Atlantického oceánu a Río de la Plata v období vojenskej vlády generála Videlu. Keďže jeden z odsúdených pilotov už bol na jeden doživotný trest odsúdený pred tým, rozšíril sa počet vojakov odsúdených na doživotie na 29. Počet vojakov odsúdených na viacročné tresty sa zvýšil na 19[95].

Referencie
  1. A 40 años de la "guerra sucia" [online]. correodelsur.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  2. Determinants Of Gross Human Rights Violations By State And State-Sponsored Actors In Brazil, Uruguay, Chile, And Argentina (1960–1990) [online]. Wolfgang S. Heinz & Hugo Frühling, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  3. A 32 AŃOS DE LA CAÍDA EN COMBATE DE MARIO ROBERTO SANTUCHO Y LA DIRECCIÓN HISTÓRICA DEL PRT-ERP [online]. cedema.org, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  4. Investigation of Argentina’s “Dirty War” set Precedent for Inquiry into Iran’s “Summer of Blood” [online]. huffingtonpost.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  5. Para un organismo oficial, los desaparecidos en la última dictadura fueron 6.348 [online]. lacapitalmdp.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  6. Kissinger hindered US effort to end mass killings in Argentina, according to files [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  7. America’s Role in Argentina’s Dirty War [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  8. In Argentina, Obama addresses US 'dirty war' role [online]. aljazeera.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  9. Estimate of Deaths and Disappearances by 601st Intelligence Battalion [online]. nsarchive2.gwu.edu, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  10. Hablan de 30.000 desaparecidos y saben que es falso [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  11. Argentina's dirty war: the museum of horrors [online]. telegraph.co.uk, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  12. Una duda histórica: no se sabe cuántos son los desaparecidos [online]. clarin.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  13. Ľudí zdrogovali, potom nad Atlantikom vyhadzovali z lietadiel [online]. aktuality.sk, [cit. 2017-11-30]. Dostupné online.
  14. Time to Stop Calling Argentina’s Last Dictatorship a “Dirty War” [online]. latinorebels.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  15. Why We Should Stop Calling it Argentina’s ‘Dirty War’ [online]. argentinaindependent.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  16. From “Dirty War” to Genocide: The Power of Language [online]. genocidechronicles.wordpress.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  17. El bombardeo de junio de 1955 a Plaza de Mayo [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  18. La Revolución Libertadora [online]. procesoshistoricos, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  19. 16 de septiembre de 1955 - Golpe autodenominado “Revolución Libertadora” [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  20. Arturo Frondizi [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  21. Los comicios argentinos del 18 de marzo de 1962 [online]. parlamentario.com, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  22. Elecciones legislativas de Argentina del 17 de Marzo de 1965 [online]. leolamemoriadelpasado, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  23. Capítulo 66: La revolución argentina [online]. argentina-rree.com, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  24. Capítulo 66: La revolución argentina [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  25. El Correntinazo estudiantil del 69 [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  26. FAR Fuerzas Armadas Revolucionarias [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  27. FAP Fuerzas Armadas Peronistas [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  28. Montoneros [online]. taringa.net, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  29. Ejército Revolucionario del Pueblo [online]. taringa.net, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  30. A 40 años del asesinato: relato secreto de la confesión por el crimen de Aramburu [online]. clarin.com, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  31. Argentina army officers jailed over 'Trelew massacre' [online]. bbc.com, [cit. 2017-10-17]. Dostupné online.
  32. Héctor José Cámpora [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  33. La masacre de Ezeiza [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  34. Cuando Perón rompió con Montoneros [online]. clarin.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  35. 'Argentinian death squad leader' arrested in Spain [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  36. Argentina's 'Triple A' death squads [online]. bbc.co.uk, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  37. Chilean agent convicted over Prats' killing [online]. bbc.co.uk, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  38. Aniversario del asalto al cuartel de Azul [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  39. ¿que fue la Alianza Anticomunista Argentina (AAA)? [online]. taringa.net, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  40. La masacre de Capilla del Rosario [online]. pagina12.com.ar, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  41. PRESIDENCIA de MARÍA ESTELA MARTÍNEZ de PERÓN. Ascenso de la derecha al poder, radicalización de la violencia y Golpe de Estado [online]. siemprehistoria.com.ar, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  42. ARGENTINE REBELS KILL AILS. CONSUL [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  43. Militares y guerrilleros, recordando la guerra sucia, 40 años después [online]. clarin.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  44. Operativo Independencia, la antesala del genocidio [online]. laizquierdadiario.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  45. Montoneros: a 40 años de la “Operación primicia” [online]. clarin.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  46. ARGENTINA: Hanging from the Cliff [online]. content.time.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  47. El buque Santísima Trinidad, los montoneros y la Operación Algeciras [online]. clarin.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  48. Historic Trial for 1975 ‘Operation Independence’ Begins [online]. argentinaindependent.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  49. State Terrorism in Latin America: Chile, Argentina, and International Human Rights [online]. books.google.sk, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  50. Qué ocurrió el día del golpe de Estado en Argentina, el 24 de marzo de 1976 [online]. notimerica.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  51. Jorge Rafael Videla [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  52. La imposición de un modelo económico y social [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  53. El Proceso de Reorganización Nacional [online]. monografias.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  54. La Proceso de Reorganización Nacional 1976-1981 [online]. argentinahistorica.com.ar, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  55. Argentina’s Dirty War and the Transition to Democracy [online]. adst.org, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  56. Jorge Videla - biografía [online]. buscabiografias.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  57. Troops Clash With Guerrillas [online]. news.google.com, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  58. STATE DEPARTMENT OPENS FILES ON ARGENTINA'S DIRTY WAR [online]. nsarchive2.gwu.edu, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  59. Memorandum on Torture and Disappearance in Argentina, May 31, 1978 [online]. nsarchive2.gwu.edu, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  60. Lo que sabía el 601 [online]. pagina12.com.ar, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  61. ARGENTINA: In Search of the Disappeared [online]. Time, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  62. Cecilia Viñas es la única desaparecida que, consta, estaba viva al finalizar la dictadura [online]. memoria.telam.com.ar, [cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  63. Comisión Nacional sobre la Desaparición de Personas (CONADEP) [online]. derechoshumanos.net, [cit. 2017-10-02]. Dostupné online.
  64. Argentina's dirty war: the museum of horrors [online]. telegraph.co.uk, [cit. 2017-10-02]. Dostupné online.
  65. Pope Francis and Argentina's 'disappeared' [online]. bbc.com, [cit. 2017-10-02]. Dostupné online.
  66. Argentine Tells of Dumping 'Dirty War' Captives Into Sea [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-02]. Dostupné online.
  67. Does Henry Kissinger Have a Conscience? [online]. newyorker.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  68. Kissinger backed dirty war against left in Argentina [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  69. Kissinger approved Argentinian 'dirty war' [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  70. Declassified Docs Detail US Role in Argentina Dirty War Horrors [online]. telesurtv.net, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  71. Newly declassified papers reveal U.S. tensions regarding Argentina’s ‘dirty war’ [online]. washingtonpost.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  72. US files illuminate Argentina's 'dirty war' [online]. dw.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  73. General Leopoldo Galtieri [online]. telegraph.co.uk, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  74. Pawning Honor for the Contras [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  75. Operation Condor conspiracy faces day of judgment in Argentina court [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  76. Remembering America’s Role In Argentina’s Dirty War [online]. activistpost.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  77. Obama sorry for U.S. policies during Argentina's 'dirty war' [online]. usatoday.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  78. Argentine - Escadrons de la mort : l’école française [online]. risal.collectifs.net, [cit. 2017-10-15]. Dostupné online.
  79. French involvement in Argentine War [online]. statecrime.org, [cit. 2017-10-15]. Dostupné online.
  80. French court stays extradition of Argentinian accused in 'dirty war' case [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-15]. Dostupné online.
  81. Argentina's 'Dirty War' junta leader dead at 87 [online]. france24.com, [cit. 2017-10-15]. Dostupné online.
  82. Argentina's dirty war: the museum of horrors [online]. telegraph.co.uk, [cit. 2017-10-15]. Dostupné online.
  83. Pope's South American tour recalls a divided church – and a dirty war [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  84. Biografía [online]. juicioavonwernich.wordpress.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  85. El caso del Obispo de La Rioja Monseñor Enrique Angelelli [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  86. Argentina 'Dirty War' accusations haunt Pope Francis [online]. bbc.com, [cit. 2017-10-14]. Dostupné online.
  87. Argentina former leader Jorge Videla jailed for life [online]. bbc.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  88. ARGENTINE COURT FINDS FIVE GUILTY FOR JUNTA ROLES [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  89. ARGENTINA AGONIZES OVER 'DIRTY WAR' TRIALS [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  90. Jorge Rafael Videla, Jailed Argentine Military Leader, Dies at 87 [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  91. Former dictators found guilty in Argentine baby-stealing trial [online]. cnn.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  92. Argentina's former dictator Jorge Videla given life sentence [online]. theguardian.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  93. General Jorge Rafael Videla: Dictator who brought terror to Argentina in the 'dirty war' [online]. independent.co.uk, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  94. Ex-Military Officers Convicted of Human Rights Crimes During Argentina Dictatorship [online]. nytimes.com, [cit. 2017-10-16]. Dostupné online.
  95. Argentina: Former military officials convicted for crimes against humanity [online]. bbc.com, [cit. 2017-11-30]. Dostupné online.

Zdroje
  • J. Chalupa Ďejiny Argentiny, Uruguaye a Chile, Nakladatelství Lidové noviny, 2012, ISBN 9788074221934
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.