Jorge Rafael Videla

Generál Jorge Rafael Videla (v strede) skladá prísahu pri príležitosti svojho menovania do funkcie prezidenta dňa 29. marca 1976.

Narodil sa v meste Mercedes v provincii Buenos Aires do významnej vojenskej a politickej rodiny. Svoje krstné mená dostal na počesť súrodencov (dvojičiek), ktoré zomreli dva roky pred jeho narodením. V decembri 1944 úspešne absolvoval štúdium na Národnej vojenskej akadémii ako jeden z najlepších študentov s hodnosťou druhého poručíka. V rokoch 1952 až 1954 študoval na Vysokej vojenskej škole, následne od roku 1958 pracoval dva roky na ministerstve obrany.[1] Potom ďalšie dva roky riadil Národnú vojenskú akadémiu. Do politického života krajiny sa zapojil už v roku 1970, kedy ho vtedajší vojenský režim dosadil za guvernéra provincie Tucumán. V roku 1971 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. V roku 1973 bol vymenovaný za veliteľa pozemných síl, o dva roky neskôr ho prezidentka María Estela Martínezová Perónová vymenovala za vrchného veliteľa ozbrojených síl.[2] V tej dobe už krajina čelila množstvu teroristických útokov ľavicových gerilových skupín, ktoré vznikli predovšetkým ako následok predchádzajúcich vojenských vlád, ktoré zakázali Peronizmus. Napriek návratu Perónistov k moci, pričom v roku 1973 sa do úradu prezidenta vrátil aj samotný Juan Perón, tieto organizácie neukončili svoju činnosť. Po smrti Peróna v júli 1974 však gerilové skupiny obnovili útoky, ktoré sa stále viac stupňovali. Prezidentka Perónová situáciu nezvládala, na určitý čas dokonca musela odísť na psychiatrické liečenie do sanatória. Objavili sa výzvy na rezignáciu prezidentky, ktoré táto odmietla, nasledoval neúspešný pokus o prevrat z decembra 1975, ktorý vykonali letecké sily. Martínezová Perónová tak radšej vyhlásila nové voľby na október 1976, no ani to bezpečnosť nezlepšilo, naopak ekonomické nezdary vlády situáciu iba vyhrotili.[3]

Martínezová Perónová sa snažila zblížiť s ozbrojenými silami, aby sa vyhla ďalšiemu prevratu, tým armáda prevzala fakticky vládu nad štátom. Ľavicoví teroristi útočili vo veľkom aj na začiatku roka 1976, keď zlá bezpečnostná situácia pokračovala, vyzvali traja najvyššie postavení predstavitelia ozbrojených síl prezidentku Martínezovú Perónovú, aby odstúpila. Táto to však odmietla. V marci ľavicová teroristická organizácia Ľudová revolučná armáda zavraždila jedného z odborových vodcov. Na to už na druhý deň reagovala armáda, ktorá 24. marca 1976 prezidentku zosadila.[4] Prevrat viedol práve generál Videla za pozemné sily spolu s admirálom Emiliom Eduardom Masserom za námorníctvo a generálom Orlandom Ramónom Agostim za letectvo. Prevrat zvrhol nie len prezidentku, ale aj jej vládu, následne armáda rozpustila obe komory kongresu a zrušila politické strany. Ozbrojené sily ohlásili začiatok tzv. Národného reorganizačného procesu, prostredníctom ktorého sa vojsko rozhodlo navždy zabrániť návratu Peronizmu a vyriešiť bezpečnostnú situáciu v krajine, ktorá bola v čase prevratu veľmi kritická. Tieto ciele sa generáli rozhodli riešiť akýmikoľvek spôsobmi. Vojenská chunta 29. marca 1976 presadila Videlu na post prezidenta.[1]

Prvá vládnuca chunta Národného reorganizačného procesu. Admirál Emilio Eduardo Massera, generál Jorge Rafael Videla a generál Orlando Ramón Agosti.

Pri nástupe vojenskej chunty k moci bola bezpečnostná situácia v krajine veľmi zložitá. Na začiatku svojej vlády v roku 1976 predstavil generál Videla plán, ktorý nazval Národný reorganizačný proces (Proceso de Reorganización Nacional). Počas tohto procesu došlo k zrušeniu všetkých perónistických inštitúcii, opozícia bola úplne potlačená, stávky a protesty zakázané.[5] Vojaci začali riešiť tiež nepriaznivú ekonomickú situáciu štátu, do čela ministerstva financií bol armádou dosadený jeden z najbohatších Argentínčanov José Alfredo Martínez de Hoz. Ten nechal rýchlo znížiť mzdy, pričom toto zníženie bolo najväčšie v dejinách krajiny. Taktiež zmrazil mzdy štátnym zamestnancom a zvýšil dane. Tieto opatrenia pomohli ekonomike, keď export začal znova stúpať. Ale tvrdé ekonomické opatrenia boli možné iba vďaka silnej vojenskej represii.[6] Hlavnou úlohou vojska však bolo zastaviť ľavicových teroristov tvorených viacerými ľavicovými skupinami, čo sa armáde za pomerne krátky čas z väčšej časti podarilo. Podiel na násilí však mali aj krajne pravicové skupiny vedené pravicovými Perónistami, ktoré boli tiež cieľom armády. Potlačenie tejto hrozby však bolo vďaka nebývalej brutalite vojakov, ktorí zabíjali všetkých bez ohľadu na vek, či skutočné členstvo v nejakej teroristickej skupine. Vojna proti teroristom sa však rýchlo zmenila na prenasledovanie kohokoľvek, kto nesúhlasil s režimom, alebo mal ľavicové názory.[2] Začala sa tzv. Špinavá vojna (Guerra Sucia), ktorá je do súčasnosti veľkou traumou pre celú Argentínu. Počas tejto doby zmizli tisíce ľudí, ktorí boli zavraždení v špeciálnych táboroch či väzeniach, časť z nich dokonca vojaci vyhadzovali z lietadiel nad oceánom. Stovkám obetí, ktoré ozbrojené sily zavraždili, boli odobraté malé deti, ktoré si do tzv. prevýchovy zobrali prívrženci vojenského režimu.[7]

Po páde vojenského režimu sa v priebehu vyšetrovania celkový počet zavraždených ("zmiznutých") nepodarilo hodnoverne upresniť. Avšak odhady celkového počtu zavraždených medzi rokmi 1976 až 1983 sa pohybujú v závislosti na zdroji od 7 158[8] až po 30 000 obetí.[9] Argentína sa v tomto období dostala znova do sporu so susedným Čile o oblasť Ohňovej zeme. Vojaci sa rozhodli využiť hrozbu vojny na upevnenie svojej moci a chceli vyvolať masovú vlasteneckú podporu prípadnej vojne a teda aj svojej vláde.[1] Spor s Čile nakoniec vyriešila mediácia pápeža Jána Pavla II. a následné referendum, čím sa podarilo presvedčiť oba štáty k dohode a predišlo sa tak vojne.[10] Chunta však chcela zlepšiť svoju reputáciu doma, ale aj v zahraničí. Rozhodla sa preto pomôcť argentínskej futbalovej reprezentácii k výhre na Majstrovstvách sveta vo futbale 1978, čo sa jej aj rôznymi manipuláciami podarilo.[11]

V armáde sa na konci 70. rokov 20. storočia objavilo viacero krídel, ktoré sa usilovali o presadenie vlastnej predstavy o budúcnosti štátu. Prevahu nakoniec získal generál Videla a generál Roberto Eduardo Viola, ktorý bol novým veliteľom pozemného vojska. Títo verili, že po stabilizácií by mohlo dôjsť k určitej liberalizácii, pretože nechceli, aby krajine vládla úzka skupina oligarchov. Po tom, čo si Videla s Violom upevnili v armáde moc, zmiernili v rámci svojej filozofie represie. Generáli sa snažili po zmiernení represii získať priazeň obyvateľstva. Inflácia sa však prestala znižovať a krajina sa začala masívne zadlžovať. V roku 1980 už v krajine nastal pokoj, aj keď potláčanie práv zo strany vojenskej chunty naďalej trvalo. Následne však skrachovala banka Banco de Intercambio Regional, čo spustilo reťazovú reakciu, keď začali krachovať aj ďalšie banky. Na začiatku roka 1981 tak celý bankový systém úplne skolaboval.[12] Prezidenta Videlu tak v úrade 29. marca 1981 nahradil jeho spojenec generál Roberto Eduardo Viola.[13]

V roku 1985 sa uskutočnil súdny proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty.

Demokratická vláda sa v Argentíne vrátila na konci roku 1983. Už 22. apríla 1985 sa začal na civilnom súde proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty. Obžalovaní boli v prvom kole Jorge Rafael Videla, Emilio Eduardo Massera, Roberto Eduardo Viola, Armando Lambruschini, Orlando Ramón Agosti, Omar Graffigna, Leopoldo Galtieri, Jorge Anaya a Basilio Lami Dozo, všetko poprední predstavitelia poslednej chunty. Obžaloba sa týkala skoro 9 000 skutkov zmiznutí, no zahŕňala aj obvinenia z únosov, mučenia, znásilnení a vrážd politických disidentov. Rozsudok bol vynesený 9. decembra 1985. Jorge Rafael Videla bol odsúdený na doživotný trest. Odsúdení boli aj ďalší vysokí predstavitelia režimu.[14] Obžaloba bola podaná aj v ďalších 600 prípadoch, no následne v roku 1986 bol prijatý zákon, ktorý časovo obmedzoval podanie ďalších žalôb a súčasne pokračovanie už začatých súdnych konaní. To znamenalo zastavenie väčšiny zostávajúcich súdnych konaní. Následne v roku 1990 udelil prezident Carlos Menem amnestiu na zločiny spáchané počas vlády vojenskej chunty, vďaka čomu bol aj Videla prepustený. V roku 1998 však bol Videla opäť zatknutý, keď boli voči nemu vznesené obvinenia týkajúce sa únosov detí zavraždených disidentov. Po mesiaci bol ale zo zdravotných dôvodov prepustený a presunutý do domáceho väzenia.[15]

V roku 2007 po veľkom spoločenskom tlaku zrušil argentínsky najvyšší súd amnestie prezidenta Menema ako neústavné, čo umožnilo zahájiť nové súdne procesy. V roku 2010 bol generál Videla znova odsúdený na doživotný trest, pričom pred súdom prevzal na seba plnú zodpovednosť za činy spáchané počas jeho vlády s tým, že jeho podriadení iba plnili jeho rozkazy, zločiny chunty však nikdy neoľutoval.[16] V roku 2012 bolo rozhodnuté aj v prípadoch odobratých detí disitentov. Okrem Videlu bol v tomto prípade obžalovaný aj generál Reynaldo Bignone. Oboch uznal súd vinnými, Videla bol odsúdený na 50 rokov väzenia, Bignone na 15 rokov. Odhaduje sa, že počas vlády vojenskej chunty bolo takto disidentom odobratých okolo 500 malých detí. Ešte pred svojím odsúdením však Videla stihol poskytnúť rozhovor médiám, kde súdny proces označil za pomstu prezidentky Cristiny Fernándezovej Kirchnerovej voči jeho osobe.[17] 17. mája 2013 zomrel Jorge Rafael Videla vo väzení na vnútorné zranenia, ktoré si spôsobil pri pošmyknutí v sprche pár dní pred tým. Po jeho odsúdení mu bol odopretý vojenský pohreb, jeho rodina ho tak pochovala počas súkromného obradu. Konflikt však vyvolal aj samotný pohreb, pôvodne mal byť totiž pochovaný vo svojom rodisku meste Mercedes, no po protestoch bol nakoniec tajne pochovaný v meste Pilar.