Hipólito Yrigoyen

Leandro Alem (na obrázku) bol strýko Hipólita Yrigoyena, jeho politický vzor a predchodca.

Narodil sa 12. júla 1852 v Buenos Aires, jeho otec Martín Yrigoyen Dodagaray bol baskický imigrant z francúzskej časti Baskicka (departement Pyrénées-Atlantiques), jeho matka bola Marcelina Alenová Ponceová, sestra významného opozičného politika z neskorších čias Leandra Alema. Starý otec Hipólita Yrigoyena Leandro Antonio Alen bol veľkým podporovateľom guvernéra provincie Buenos Aires Juana Manuela de Rosasa, za čo bol po jeho porážke obesený na hlavnom námestí v Buenos Aires Plaza de Mayo.[1] Yrigoyen vyrastal spolu so svojimi štyrmi bratmi v štvrti hlavného mesta Balvanera, postupne študoval na Colegio San José a neskôr na Colegio de la América del Sud, kde bol jeho strýko Leandro Alem profesorom filozofie. Yrigoyen prejavil pôvodne záujem o štúdium teológie, ale nakoniec sa rozhodol týmto smerom nepokračovať. Vo veku 15 rokov prerušil štúdium a začal pomáhať otcovi v jeho firme na prepravu tovaru do miestneho prístavu, neskôr tiež pracoval v obchode, či ako vodič električky. V roku 1867 sa zamestnal v advokátskej kancelárii, ktorú viedli jeho strýko Leandro Alem a Aristóbulo del Valle, neskorší dočasný predseda federálneho senátu a minister vojny a námorníctva. Po ukončení strednej školy v roku 1869 sa začal venovať politike spolu s jeho strýkom Alemom. Vstúpil do Autonomistickej strany, ktorú viedol významný politik Adolfo Alsina. Ten bol opozíciou voči bývalému prezidentovi Bartolomému Mitremu. Už Alsina a Autonomistická strana požadovali reformu volebného systému, reformu súdnictva či spravodlivé rozdelenie pôdy, čo Yrigoyena výrazne ovplyvnilo.[2]

V roku 1870 začal pracovať ako štátny úradník kontrolného úradu. O dva roky neskôr bol jeho strýko Alem zvolený do federálneho parlamentu a Yrigoyen sa stal vďaka tomu policajným komisárom vo svojej domovskej štvrti Balvanera. Súčasne začal študovať právo na Univerzite v Buenos Aires. V roku 1877 vystúpil spolu so strýkom a ďalšími spolupracovníkmi z Autonomistickej strany kvôli nesúhlasu so spoluprácou s Mitrem a následne spoločne založili Republikánsku stranu. To súčasne znamenalo vylúčenie Yrigoyena z polície. V roku 1878 bol zvolený do provinčného parlamentu Buenos Aires, no zotrval tu iba dva roky do schválenia federalizácie Buenos Aires. Tu sa prejavil prvý rozdiel medzi Alemom a Yrigoyenom, pretože kým Alem nesúhlasil s federalizáciu Buenos Aires, Yrigoyen ju podporoval. Alem tak sám na protest odstúpil, no Yrigoyen bol zvolený do federálneho parlamentu.[3] V roku 1878 ukončil Yrigoyen štúdium, no neobhájil záverečnú prácu. Ale o tri roky neskôr bol prijatý zákon, ktorý umožňoval získať právnický titul bez vypracovania záverečnej práce, vďaka čomu dokončil Yrigoyen oficiálne štúdium práva v roku 1882, kedy zložil záverečné skúšky.[4] V roku 1880 sa zamestnal ako stredoškolský profesor histórie, filozofie a občianskej náuky na škole pre prípravu učiteľov. Neskôr sa stal predsedom školskej rady v štvrti Balvanera a potom predsedom Národnej rady pre vzdelávanie. Tu pôsobil viac ako 20 rokov, kým ho prezident Manuel Quintana neodvolal pre neúspešnú revolúciu v roku 1905, ktorú viedol práve Yrigoyen. V 80. rokoch 19. storočia si kúpil a prenajal viacero polí v rôznych provinciách, kde sa začal venovať chovu dobytka. Mäso následne predával, vďaka čomu zarobil pomerne veľa peňazí. Tu sa Yrigoyen začal intenzívne stretávať s chudobnými, farmármi, chovateľmi, s ktorými priamo pracoval na poliach, čo ovplyvnilo jeho budúcu politickú kariéru. Na svojich farmách dával pracovníkom vyššie mzdy, než bolo obvyklé, jeho zamestnanci mali tiež podiel na zisku, vďaka čomu sa zvýšila produktivita práce na jeho farmách. Všetky zarobené peniaze investoval Yrigoyen do svojej politickej činnosti, kvôli tomu nikdy nedosiahol skutočne veľký majetok.[1]

Dobrovoľníci tvoriaci revolučnú armádu z roku 1893 počas neúspešného povstania.

V roku 1880 sa k moci dostal Julio Argentino Roca, to znamenalo začiatok hegemónie Národnej autonomistickej strany. K moci sa tak súčasne dostala úzka elita, ktorá si kandidátov na prezidenta, ako aj členov vlády vyberala spomedzi seba. Voľby boli manipulované tak, aby vždy vyhral ich kandidát, čo vylučovalo akúkoľvek skutočnú opozíciu. Od roku 1880 bol tak Leandro Alem fakticky vylúčený z politického života. Nespokojní politici následne založili Občiansku úniu, ktorej hlavným cieľom bola reforma volebného systému. Alem a Občianska únia sa postupne stali populárnymi hlavne medzi mladými. S hegemóniou Julia Argentina Rocu nesúhlasil ani bývalý prezident Bartolomé Mitre, dohodol sa preto s Leandrom Alemom na ozbrojenej akcii proti vláde Národnej autonomistickej strany. Alem a Mitre však mali rozdielne záujmy, kým Alem sa snažil o skutočnú revolúciu a zmenu, Mitre sa chcel hlavne dostať späť k moci. Alem tak vyšiel v júni 1890 proti prezidentovi Miguelovi Juárezovi Celmanovi sám so svojou milíciou a bol ľahko porazený. Mitre sa totiž ešte pred tým dohodol s bývalým prezidentom Rocom, že Celmana vystrieda kompromisný kandidát Carlos Pellegrini s tým, že v ďalších voľbách podporí Roca práve Mitreho. Celman tak bez podpory Rocu abdikoval a v auguste 1890 sa prezidentom stal skutočne vtedajší viceprezident Pellegrini. Neúspešný ozbrojený pokus Alema sa nazýva revolúcia roku 90, alebo tiež revolúcia z parku.[5]

Yrigoyen sa na začiatku nechcel pripojiť k Občianskej únii, ani k snahe o ozbrojený prevrat proti vláde, lebo bol presvedčený, že tento by nemal smerovať voči osobe prezidenta Celmana, ale voči systému ako takému. Napriek tomu sa však k vzbúrencom pripojil a počas neúspešnej revolúcie z parku sa stal náčelníkom dočasnej polície. Neúspech revolúcie však Občiansku úniu vnútorne rozložil. Alem tak v roku 1891 vytvoril novú stranu a to Radikálnu občiansku úniu, kam vstúpil aj Yrigoyen. Hlavným cieľom bolo bojovať proti Juliovi Argentinovi Rocovi a jeho strane. V tomto období zomrel jeho brat Roque po dlhej a ťažkej chorobe, čo Yrigoyena veľmi poznačilo. Súčasne sa však spriatelil s Carlosom Pellegrinim a Roquem Sáenzom Peñom, s ktorými zdieľal rovnaké názory na potrebu zmeny politického systému v krajine. Na nátlak Rocu nechal pred voľbami v roku 1892 zatknúť prezident Pellegrini na dva mesiace všetkých vodcov Radikálnej občianskej únie, okrem Yrigoyena.[1] Po ich prepustení sa v novembri zišlo zhromaždenie strany, ktoré žiadalo povstanie proti vláde. To spustilo ďalšie ozbrojené povstania, hneď prvé vypuklo na konci júla 1893, kedy stúpenci Radikálnej občianskej únie obsadili mesto Rosario, kde vyhlásili revolučnú vládu.[6] V tom istom čase ďalšia skupina pod velením samotného Yrigoyena začala boj vo vnútrozemí provincie Buenos Aires a obsadila mesto Temperley, kde vyhlásila centrum revolúcie, ktorú mal viesť Marcelo Torcuato de Alvear. K vzbúrencom sa rýchlo pripojili tisíce nespokojných ľudí, guvernér provincie Buenos Aires dokonca pod tlakom situácie odstúpil. Vláda vyzvala členov Radikálnej občianskej únie k rokovaniam, ktoré títo odmietli, následne im ponúkla vláda účasť vo vláde, čo bolo tiež odmietnuté. Vzbúrenci následne v auguste opustili misto Temperley a obsadili hlavné mesto provincie Buenos Aires La Plata.[4] K štátnemu prevratu nakoniec neprišlo hlavne pre rozpory vo vnútri Radikálnej občianskej únie o to, ako a či pokračovať v revolúcii. Vzbura tak trvala 9 dní, kým ju nepotlačila federálna armáda. Alem chcel pokračovať v revolúcii v iných častiach štátu, no Yrigoyen to odmietol, lebo bol presvedčený, že vláda použije všetky dostupné prostriedky na jej potlačenie, čo by spôsobilo smrť množstva ľudí. Vzťah medzi Alemom a Yrigoyenom tento konflikt veľmi poznačil. Vláde sa postupne podarilo všetky ozbrojené nepokoje potlačiť a revolúcia bola v októbri úplne zlikvidovaná. Nasledovalo zatýkanie, ktoré sa dotklo aj Yrigoyena. Vodcovia neúspešnej revolúcie vrátane Yrigoyena boli následne deportovaní do uruguajského hlavného mesta Montevideo.[7] Po neúspechoch revolúcii a neschopnosti presadiť zmeny volebného systému spáchal 1. júla 1896 sklamaný Leandro Alem uprostred ulice v Buenos Aires samovraždu.[8]

Hipólito Yrigoyen prechádza davom na svoju inauguráciu v októbri 1916.

V roku 1986 zomrel aj ďalší z vodcov Radikálnej občianskej únie Aristóbulo del Valle, čo urobilo z Yrigoyena automaticky hlavného predstaviteľa opozície. V nasledujúcom roku si Radikálna občianska únia odhlasovala novú stratégiu boja proti systému. Prestala sa zúčastňovať volieb a začala bojkotovať celý politický systém. Tento stav trval až do roku 1904. Bojkot systému zmenám vôbec nepomáhal. Na začiatku roka 1905 tak začala postupne vznikať nová revolúcia. Polícia však získala ešte v predstihu informácie a urobila niekoľko domových prehliadok, pri ktorých našla zbrane a zadržala podozrivých členov Radikálnej občianskej únie. Armáda následne vyhlásila pohotovosť a pripravovala sa na možné boje s revolucionármi. Vo februári tak musela začať narýchlo revolúcia, vláda však nestratila kontrolu nad hlavným mestom, čo sa ukázalo ako veľmi dôležité. V niektorých mestách Argentíny však boli revolucionári úspešní a vytvorili dočasné vlády. Povstanie vláda pomerne rýchlo potlačila po celej krajine, časť vodcov revolúcie utiekla do susedných štátov, časť bola zatknutá a uväznená v meste Ushuaia na úplnom juhu krajiny.[3] Pobyt Yrigoyena bol ale neznámy, nezúčastnil sa ani svojho súdneho procesu. Yrigoyen začal rozpredávať svoj majetok, aby mohol financovať život spolustraníkov v exile. V marci 1906 však vtedajší prezident Manuel Quintana zomrel a jeho funkciu prevzal viceprezident José Figueroa Alcorta, ktorý vyhlásil na radu bývalého prezidenta Carlosa Pellegriniho amnestiu pre neúspešných revolucionárov. Yrigoyen sa snažil s novým prezidentom vyjednávať zmenu volebného systému, no pre odpor silných konzervatívcov nebol úspešný. V roku 1910 sa konali nové voľby a najvážnejším kandidátom sa stal Roque Sáenz Peña, ktorý podporoval zmeny vo volebnom systéme, aby sa zabránilo ďalším podvodom. Sáenz Peña bol priateľom Yrigoyena a súčasne predstaviteľ modernistického prúdu v Národnej autonomistickej strane. Sáenz Peña získal podporu v časti svojej strany a aj u Radikálnej občianskej únie. Vďaka tomu sa vo februári 1912 podarilo zmenu volebného systému presadiť pod názvom Zákon Sáenz Peña (Ley Sáenz Peña). Vďaka tomuto zákonu začalo konečne platiť všeobecné volebné právo pre všetkých, okrem žien a cudzincov. Hneď prvé regionálne voľby vďaka novému volebnému systému vyhrala Radikálna občianska únia.[9]

V marci 1916 sa zišiel zjazd Radikálnej občianskej únie, ktorý zvolil Yrigoyena za kandidáta na prezidenta. Yrigoyen však oznámil spolustraníkom, že sa svojej kandidatúry chce vzdať, no títo ho po dlhých hodinách nakoniec presvedčili, aby predsa kandidoval. 2. apríla 1916 sa uskutočnili prezidentské voľby, prvé v histórii tajné a slobodné. Yrigoyen v nich získal skoro 47% hlasov, pri účasti 62% voličov.[10] Po vyhlásení výsledkov niesol nadšený dav ľudí Yrigoyena až do prezidentského paláca, pričom na mieste ani nemusela byť prítomná polícia či armáda. Napriek víťazstvu vo voľbách však mali konzervatívci stále prevahu v parlamente aj senáte a to počas celej prvej vlády Yrigoyena. Funkcie sa ujal 12. októbra 1916, za jeho viceprezidenta bol zvolený Pelagio Luna. Nástupom Yrigoyena do funkcie sa skončila dlhá éra tzv. Konzervatívnej republiky a vlády Národnej autonomistickej strany.[2]

Oficiálny portrét prezidenta Hipólita Yrigoyena z jeho prvého funkčného obdobia.

Nová vláda na čele s Yrigoyenom začala presadzovať politiku národnej sebestačnosti, Yrigoyen bol presvedčený, že krajina si musí spravovať sama svoju menu, dopravu, energetickú sieť a nerastné bohatstvo. Súčasne sa vláda snažila obmedzovať pôsobenie zahraničných spoločností na území Argentíny, ktoré vďaka korupcii počas predchádzajúcich konzervatívnych vlád získali monopolné postavenie. Yrigoyen začal tiež kritizovať intervencie USA v štátoch Latinskej Ameriky. Prezident pôvodne presadzoval pokračovanie neutrality, no po potopení argentínskej lode nemeckou ponorkou sa aj Argentína pridala na stranu Dohody proti Nemecku, do bojov ale vôbec nezasiahla. Krajina si v podstate udržala ekonomické tempo, ktoré mala pred prvou svetovou vojnou, bez väčších problémov prekonala aj globálne hospodárske krízy. Ale čelila pravidelným národným recesiám, ktoré vznikali z dôvodu zníženia argentínskeho exportu. Jeho vláda sa tiež zamerala na pomoc poľnohospodárom, pre ktorých chcela vybudovať štátnu banku určenú na ich podporu.[1] Tým chcel prezident pomôcť kolonizáciou nových území a zároveň chcel získať podporu zo strany strednej triedy z provincii. Ale parlamentu vládli konzervatívci, teda konkurenti Yrigoyenových radikálov, ktorí tieto snahy prezidenta okamžite zamietli, keďže nechceli ohroziť vlastné pozície v týchto oblastiach. Yrigoyen sa teda rozhodol obísť parlament a začal používať tzv. prezidentské intervencie priamo v provinciách. Vďaka tomu v nasledujúcich voľbách dokázali Yrigoyenoví radikáli získať v parlamente väčšinu hlasov. Keďže však v hornej komore mali viac zástupcov konzervatívci, nedokázal Yrigoyen presadiť tie zákony a opatrenia, ktoré potreboval. Svoj program však Yrigoyen dokázal presadiť v oblasti vysokých škôl, kde s podporou stávkujúcich študentov modernizoval vyučovací systém a k trom už existujúcim vysokým školám pridal ďalšie dve v provinciách. Bolo postavených množstvo nových škôl, negramotnosť sa znížila z 20% na 4% obyvateľstva. Vláda zaviedla pre pracujúcich možnosť získať maturitnú skúšku externou formou, kedy mohli študovať popri práci. Reformu školstva následne prevzali aj iné krajiny Latinskej Ameriky. V roku 1916 začala veľká stávka v prístave Buenos Aires. Ministri radikálnej strany išli na miesto osobne rokovať a podporili požiadavky stávkujúcich a odborárov, čo radikálom získalo veľké sympatie medzi robotníkmi a odborármi. Vďaka tomu vyhrali radikáli parlamentné voľby v roku 1918.[4]

Konzervatívci sa od tejto chvíle začali vážne zaoberať možnosťou násilného zvrhnutia vlády radikálov na čele s Yrigoyenom. Konflikty vyvrcholili v roku 1919 počas tzv. tragického týždňa, kedy hutníci čeliaci hladu vyhlásili stávku. Pri následnom policajnom zásahu voči stávkujúcim bol zabitý jeden z policajtov, následne policajti zastrelili päť stávkujúcich. Nasledovala generálna stávka, ktorá ochromila celé Buenos Aires. Do ulíc tak musela prísť armáda, čo využili agenti konzervatívcov, ktorí v uliciach povraždili desiatky odborárov. Po skončení týchto nepokojov sa konzervatívni agenti združili do tzv. Argentínskej vlasteneckej ligy (Liga Patriótica Argentina). Toto združenie malo podporu armády a jeho úlohou bolo zabrániť prípadnej boľševickej revolúcii. Zároveň malo združenie zabrániť vláde radikálov, aby sa v budúcnosti postavila na stranu robotníkov. V skutočnosti vlastenecká liga prenasledovala robotníkov a Židov, vraždila odporcov, rabovala a vypaľovala ich domy. Yrigoyen ale nebol komunista, nesúhlasil s triednym bojom, naopak bol presvedčený, že jednotlivé spoločenské triedy by mali spolupracovať pre dobro krajiny.[11] Pri nasledujúcej stávke robotníkov a poľnohospodárov v roku 1921 sa však Yrigoyen a jeho vláda už radšej nepostavili na stranu stávkujúcich. Stávka tak bola krvavo potlačená armádou. Yrigoyen sa teda pokúsil politicky ovplyvniť armádu, čo sa mu vôbec nepodarilo. Dôstojnícky zbor začal naopak sympatizovať s konzervatívnou pravicou a mnohí dôstojníci sa začali aj politicky angažovať. To Yrigoyenovi zabránilo v realizácii jeho politických plánov. Vláde sa však podarilo znižovať zahraničný dlh a výrazne zlepšiť pracovné podmienky v poľnohospodárstve, ktoré boli katastrofálne. Vláda zaviedla viaceré moderné sociálne opatrenia, medzi nimi napríklad osemhodinový pracovný čas, dôchodkové fondy, či voľnú nedeľu. Došlo tiež k výraznému rastu miezd robotníkov a roľníkov. Yrigoyen tiež presadzoval slobodu prejavu a zakazoval akékoľvek jej obmedzovanie. Nesúhlasil ani s cenzúrou, napriek tomu, že väčšina novín ho tvrdo kritizovala. Yrigoyen však zvýšil výdavky štátu, aby získal masovú ľudovú podporu. To ale znova začalo zvyšovať zahraničný dlh krajiny. Tým sa však stal veľmi nepopulárnym medzi pravičiarmi a tak sa rozhodol na miesto prezidenta vybrať miesto seba iného kandidáta, ktorým sa stal Marcelo Torcuato de Alvear.[12]

Polícia stráži dom Hipólita Yrigoyena po jeho zosadení z funkcie prezidenta v roku 1930.

Fotka zachytáva pohreb Hipólita Yrigoyena v roku 1933.

Marcelo Torcuato de Alvear vyhral voľby v apríli 1922 so ziskom viac ako 49% hlasov pri účasti 55% oprávnených voličov. Voľby potvrdili popularitu Yrigoyena a jeho Radikálnej občianskej únie medzi obyvateľmi Argentíny. Úrad prevzal v októbri 1922, pričom viceprezidentom sa stal Elpidio González.[13] Prezident Alvear musel čeliť názorovému rozštiepeniu radikálnej strany, keďže jej členovia sa nevedeli zhodnúť, či pokračovať napriek veľkému dlhu vo veľkých výdavkoch štátu. Alvear spočiatku podporoval radikálov vyzývajúcich k ukončeniu výdavkovej politiky, no nakoniec bol okolnosťami prinútený podporiť zástancov bývalého prezidenta Yrigoyena, proti ktorým chceli ich odporcovia použiť armádu, čo prezident odmietol. Napriek všetkému dosiahla argentínska ekonomika počas vlády prezidenta Alveara výborné výsledky, ktoré trvali až do krachu burzy na Wall Street v roku 1929.[14]

V apríli 1928 sa konali nové prezidentské voľby, tieto drvivo vyhral Hipólito Yrigoyen so ziskom 61,67% hlasov, pričom volieb sa zúčastnilo až 80% oprávnených voličov. Jeho protivníci sa dokonca vo voľbách spojili, no ani to im nepomohlo.[15] Hlavným cieľom druhej vlády Yrigoyena bolo znárodnenie ropného ropného priemyslu, rozvoj dopravnej siete, obchodného námorníctva a ďalšie pracovnoprávne a sociálne reformy. V októbri 1928 sa ujal úradu, jeho viceprezidentom sa stal Enrique Martínez. Všetky plány novej vlády však výrazne ovplyvnila veľká hospodárska kríza z roku 1929. Yrigoyen však nechcel na celosvetovú krízu reagovať a stále presadzoval svoju tradičnú politiku verejných výdavkov. Yrigoyen a jeho podporovatelia postavili už svoju kampaň na rope a odpore voči americkým ropným spoločnostiam, ktoré konkurovali domácej ropnej spoločnosti YPF.[4] Yrigoyen a jeho priaznivci sľubovali, že nahradením amerických spoločností domácou YPF sa vyriešia všetky domáce problémy, pretože práve z ropy by sa vyplatil štátny dlh. Americké ropné spoločnosti si Yrigoyen vybral zámerne, keďže chcel získať sympatie argentínskych veľkostatkárov, ktorí sa nedokázali presadiť na trhu v USA. Všetky dôležité snahy Yrigoyena však znova brzdil konzervatívny senát a snahy vlády o znárodnenie sa tak nedarilo realizovať. Veľký celonárodný problém spôsobila vražda senátora a vodcu opozície Carlosa Washingtona Lencinasa, ktorú v novembri 1929 spáchali stúpenci Yrigoyena v snahe získať kontrolu nad senátom. No prezident však s touto vraždou nemal nič spoločné, napriek tomu sa dostal Yrigoyen pod obrovskú kritiku, pretože Lencinas bol jeho veľkým politickým kritikom, ktorého pred časom dokonca vylúčili stúpenci Yrigoyena zo senátu. O mesiac neskôr čelil aj sám Yrigoyen neúspešnému pokusu o atentát zo strany anarchistov. Do vtedy chodil bez ochranky. V tejto atmosfére sa konali v roku 1930 parlamentné voľby, v ktorých utrpela Radikálna občianska únia veľké straty, posilnili naopak socialisti.[16]

Spolu s krachom burzy na Wall Street z predchádzajúceho roka, vraždou vodcu opozície a výrazne zhoršenou ekonomickou situáciou v krajine začal Yrigoyen strácať podporu strednej vrstvy, čo bola jeho tradičná voličská základňa. Všetci protivníci Yrigoyena, teda konzervatívna oligarchia a armáda sa spojili a začali pripravovať plány na vojenský prevrat. Tieto plány podporili aj americké a britské ropné spoločnosti, ktoré nesúhlasili s plánmi vlády na znárodnenie ropného priemyslu. Prevrat začal 6. septembra 1930 a viedli ho generáli José Félix Uriburu a Agustín Pedro Justo. Počas prevratu vtrhli demonštranti do domu Yrigoyena, ktorý vyplienili. Proti vojakom nestál prakticky žiadny odpor a tak bol prevrat hotový za jediný deň. Zvrhnutím prezidenta Yrigoyena skončilo obdobie tzv. Radikálnej republiky ale aj samotného Hipólita Yrigoyena, súčasne však začalo obdobie nazývané Hanebná dekáda.[17]