Pedro Eugenio Aramburu

Narodil sa v Río Cuarto v provincii Córdoba do rodiny baskického pôvodu. Pôsobenie v armáde začal štúdiom na Národnej vojenskej akadémii, ktorú ukončil v hodnosti druhého poručíka. V armáde postupoval a v roku 1939 bol povýšený do hodnosti majora. Následne od roku 1943 pôsobil ako profesor vojenskej histórie na Vysokej vojenskej škole. O tri roky neskôr sa stal veliteľom 11. pešieho pluku v meste Rosario. V roku 1947 bol vymenovaný za zástupcu veliteľa vojenskej polície. V rokoch 1950 až 1951 pôsobil v Brazílii ako vojenský atašé. Následne bol povýšený do hodnosti brigádneho generála a stal sa vojenským atašé v USA. Od roku 1953 bol veliteľom vojenskej zdravotnej služby, v nasledujúcom roku bol povýšený do hodnosti generálmajora. V roku 1955 sa stal riaditeľom Národnej vojenskej akadémie.[1]

V septembri 1955 bol jedným z vodcov vojenského prevratu, ktorý zvrhol prezidenta Juana Peróna. Nespokojnosť vo veľkej miere začala už 16. júna 1955, kedy sa celá opozícia dohodla s námorníctvom, následne začali námorné lietadlá bombardovať prezidentský palác s cieľom zavraždiť samotného Juana Peróna. Toho však krátko pred tým varoval americký veľvyslanec, takže prezident sa stihol ukryť. Prezidentský palác bol veľmi poškodený a v jeho okolí bolo minimálne 364 mŕtvych a ďalšie stovky zranených. Na stranu prezidenta sa postavila armáda. Po skončení bombardovania sa k prezidentskému palácu začali presúvať vojaci, no ani tí nenašli prezidenta, navyše armáda lojálna prezidentovi ich vytlačila. Pokus o prevrat tak bol neúspešný a útočníci požiadali o azyl v Uruguaji.[2] Perón následne vystúpil v rozhlase, vyzval na pokoj, no napriek tomu jeho priaznivci podpálili niekoľko kostolov, polícia nekonala a hasičom dav zabránil prísť na miesto. 16. septembra 1955 začala armáda nové povstanie voči prezidentovi, najprv iba v provincii Córdoba, pričom toto viedol generál Eduardo Lonardi, keďže Pedro Eugenio Aramburu, ktorý tiež prevrat podporoval, nechcel na seba prevziať zodpovednosť za prípadný neúspech povstania.[3] V neprehľadnej situácii napísal 19. septembra Perón list adresovaný veleniu armády, ktorý sa zdal byť jeho rezignáciou. Na základe toho armáda vytvorila vojenskú chuntu, ktorá mala prevziať vládu, na jej čele bol generál José Domingo Molina Gómez ako veliteľ armády. Ešte v ten istý deň však Perón oznámil, že sa nejednalo o skutočnú rezignáciu, no súčasne ušiel na paraguajské veľvyslanectvo, kde požiadal o azyl, následne 21. septembra odišiel do Paraguaja. Vládu tak oficiálne prevzala armáda s tým, že za budúceho prezidenta bol od dňa 23. septembera vybraný generál Lonardi, ktorý prevrat viedol. Od odchodu Peróna do nástupu Lonardiho krajine ako úradujúci prezident vládol veľmi krátko generál Molina Gómez. Tým de facto skončilo prvé obdobie Perónovej vlády v Argentíne.[4]

Na fotografii je zachytené rokovanie medzi prezidentom Arturom Frondizim a generálom Aramburuom, pri ktorom Aramburu radí prezidentovi odstúpiť z funkcie.

Rozhodujúca časť armády však nebola spokojná s politikou generála Lonardiho na čele krajiny, keďže jeho kroky proti Peronizmu považovali za slabé a nedostatočné. 13. novembra 1955 tak armáda rozhodla, že Lonardi bude vo funkcii prezidenta nahradený práve generálom Pedrom Eugeniom Aramburuom, čo sa aj stalo. Vojenská vláda formálne udržiavala poradný orgán, ktorý tvorili odporcovia Juana Peróna, čím chcela vytvoriť zdanie podpory aj nevojenskej časti spoločnosti. Aramburu nariadil bez meškania rozpustenie Peronistickej strany a masové zatýkanie prívržencov bývalého prezidenta. V roku 1956 došlo k zrušeniu platnosti ústavy prijatej Perónom a do platnosti sa tak vrátila ústava z roku 1853. Zároveň bola obnovená sloboda tlače, okrem perónistickej. Vláda pristúpila k úplnému zákazu Peronizmu a všetkého spojeného s Juanom Perónom. Bolo zakázané dokonca aj spomenúť v médiách meno Juana Peróna, ten mohol byť nazývaný iba ako ″bývalý prezident″, ″utečenec″, ″tyran″ alebo ″zvrhnutý diktátor″. Všetko, čo nieslo názov podľa Peróna alebo jeho mŕtvej manželky, muselo byť premenované. Každé vládne opatrenie v každom sektore malo za cieľ v prvom rade vymazať predchádzajúcu činnosť Perónistov.[5] Zákaz Peronizmu trval až do začiatku 70. rokov 20. storočia. Stúpenci Peronizmu na to reagovali odporom, začali vykonávať sabotáže v továrňach, či iniciovali štrajky, ich činnosť sa stala známa ako Perónistický odpor. Represie vlády sa dotkli dokonca aj športovcov, ktorí svoje úspechy dosiahli počas vlády Juana Peróna, týmto bolo zakázané ďalšie pôsobenie.[6] Sloboda tlače bola však už za krátky čas znova narušená, do novín boli dosadení priaznivci vojenskej diktatúry, ktorí mali chváliť vojenskú vládu a vyvolať zdanie, že sa na vláde podieľajú aj civilisti. Vláda túto snahu presadzovala v prípade potreby aj násilím, čo dokazuje aj vražda profesora Marcosa Satanowského v júni 1957, ktorý bol zavraždený komandom pod velením blízkeho spolupracovníka generála Aramburua v snahe získať kontrolu nad denníkom La Razón.[7]

Represie vlády boli také silné, že skupina perónistických podporovateľov v armáde pripravila pokus o kontrarevolúciu. 7. júla 1956 Perónisti na krátky čas ovládli niekoľko budov v provinčných mestách, no ich pokus bol veľmi rýchlo potlačený. Nasledovali popravy bez súdu, kedy boli armádou v odvete zavraždené desiatky ľudí. To vyvolalo v krajine veľké zdesenie, lebo za politické zločiny sa v Argentíne už desiatky rokov bez súdu nepopravovalo. Po politických represiách však musela vojenská vláda začať riešiť aj zlú ekonomickú situáciu krajiny. Podarilo sa jej získať nový zahraničný úver na financovanie obchodovania s Európou, inflácia však začala znova stúpať. To vyvolalo tlak na prehodnotenie opodstatnenosti predchádzajúceho zahraničného úveru, ktorý však už nebolo možné zrušiť. Kvôli tomu začal rapídne rásť zahraničný dlh, ktorý dosiahol na konci vojenskej vlády v roku 1958 rekordných výšok.[8] Práve vláda generála Aramburua rozhodla o pripojení Argentíny k Medzinárodnému menovému fondu. V roku 1957 povolila vojenská vláda voľby do ústavodarného zhromaždenia pri dodržaní zákazu účasti Perónistov. Ešte pred nimi došlo k rozdeleniu Radikálnej občianskej únie, kedy sa z tejto odštiepila nespokojná časť straníkov a vytvorila Nekompromisnú radikálnu občiansku úniu na čele s Arturom Frondizim.[9] Aramburu následne pristúpil na konanie nezáväzných prezidentských volieb. Perón zo svojho exilu prikázal svojim stúpencom vhadzovať prázdne biele lístky. Voľby skončili patom, keď Perónisti (prázdne lístky) a obe radikálne strany získali približne po 2 milióny hlasov, najviac však mali stále Perónisti. Kandidáti Peróna však mali zákaz kandidovať v akýchkoľvek voľbách, no napriek tomu sa ukázalo, že mal stále veľký počet podporovateľov. Frondizi sa preto rozhodol hľadať podporu medzi Perónistami a začal tým pádom hlásať politiku uzmierenia, nie represii. Frondiziho nakoniec z exilu podporil aj samotný Juan Perón výmenou za prísľub umožnenia slobodnej činnosti odborov. Vojenská vláda napriek stále silnej podpore Peróna medzi obyvateľstvom nakoniec povolila konanie slobodných volieb vo februári 1958. Tu sa proti sebe postavili kandidáti dvoch odštiepených častí Radikálnej občianskej únie, pričom víťazom sa jednoznačne stal Arturo Frondizi, keď porazil Ricarda Balbína. Keďže však mal podporu aj Perónistov, stratil tak dôveru armády, Frondizi tak neskôr radšej poprel akúkoľvek dohodu s Perónom. Aramburu napriek všetkému rešpektoval výsledok volieb a 1. mája 1958 odovzdal funkciu prezidenta Arturovi Frondizimu napriek silnému odporu časti armády. Následne Aramburu požiadal o odchod do dôchodku, o mesiac neskôr ho prezident Frondizi povýšil do hodnosti generálporučíka. V roku 1963 sa Aramburu pokúsil ešte do politiky vrátiť, keď ako kandidát Únie argentínskeho ľudu kandidoval neúspešne na prezidenta, pričom skončil na treťom mieste. Aramburu pokračoval v politickej činnosti naďalej, postupne sa stal kritikom politiky ďalšieho vojenského diktátora Juana Carlosa Onganíu, ktorý zvrhol neskoršiu civilnú vládu.[1]

Fotografia zachytáva pohreb generála Aramburua. Pri rakve stojí prezident generál Alejandro Agustín Lanusse a Aramburuov syn.

29. mája 1970 bol Aramburu unesený členmi ľavicovej gerilovej skupiny Montoneros, ktorí okrem iného požadovali navrátenie tela bývalej prvej dámy Evy Perónovej, ktoré ukryla ešte vojenská chunta generálov Lonardiho a Aramburua. Potom, čo vláda požiadavky nesplnila, zastrelili únoscovia Aramburua v pivnici ranča La Celma v osade Timote v provincii Buenos Aires. Montoneros odôvodnili neskôr jeho smrť ako popravu za zabitie 27. ľudí po neúspešnom povstaní v roku 1956. Existuje však aj iná verzia smrti Araburua, podľa ktorej mal patriť k favoritom, ktorých časť armády presadzovala, aby nahradili na čele krajiny generála Onganíu v prípade prevratu. Kvôli tomu mala tajná služba Aramburua uniesť a vydať ho skupine ľudí, ktorí ho mali vypočuť, no počas toho malo dôjsť k jeho smrti. Následne mal byť prevezený do vojenskej nemocnice, no už sa ho nepodarilo oživiť.[10] Túto verziu naznačovalo aj viacero predstaviteľov vojenského režimu, ktorí za zodpovednú osobu za smrť Aramburua označili vtedajšieho ministra vnútra Francisca Imaza.[11] Časť historikov v súčasnosti tvrdí, že únos zrealizovali na priamy príkaz prezidenta Onganíu polovojenské jednotky, ktorým osobne velil minister vnútra Imaz, ktorý súčasne velil aj federálnej polícii, ktorá mala na operáciu dohliadať. Podľa týchto zistení mal byť Aramburu zavraždený priamo v budove vojenskej nemocnice v Buenos Aires a následne malo byť jeho telo odovzdané príslušníkom tajnej služby. Vražda Aramburua však viedla k zosadeniu generála Onganíu z postu prezidenta a jeho nahradeniu iným predstaviteľom armády. V roku 1974 skupina Montoneros ukradla telesné pozostatky Pedra Eugenia Aramburua z jeho hrobky v snahe znova vyvinúť tlak na vládu, aby vydala telo Evy Perónovej. Po prenesení tela Evity do Argentíny boli jeho pozostatky ponechané opustené na ulici v Buenos Aires, následne boli vrátené na svoje pôvodné miesto v Buenos Aires.[5]