Revolučné ozbrojené sily Kolumbie

Korene hnutia FARC siahajú ešte do roku 1948, keď sa Kolumbia po vražde obľúbeného prezidenta Jorge Eliécer Gaitána dostala do takmer desaťročie trvajúceho obdobia ťažkých politických nepokojov a násilností (obdobie známe ako La Violencia), ktoré bolo charakterizované aj vznikom mnohých paramilitantných a domobranných skupín. Na konci 50. rokov založili roľníci s podporou Komunistickej strany Kolumbie (PCC) vo viacerých odľahlejších vidieckych oblastiach Kolumbie malé komunistické enklávy (napr. tzv. Marquetaliaská republika), ktoré však boli často napádané vojskom a zločineckými skupinami. Kvôli ich ochrane boli založené domobranné milície, z ktorých sa po veľkej armádnej ofenzíve na komunistické enklávy v roku 1964 sformovali pod vedením Manuela Marulandu Véleza Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC). Skupina sa stala ozbrojeným krídlom PCC, Marulanda ostal jej hlavným vojenským veliteľom až do svojej smrti v roku 2008. Hlavným ideológom organizácie sa stal vyslanec PCC Jacobo Arenas, ktorý zomrel v roku 1990.

Aktivity skupiny neboli do začiatku 80. rokoch veľmi výrazné, organizácia sa vyhýbala zásadnejším stretom s kolumbijskou armádou a pôsobila len v odľahlých pralesných a horských oblastiach. Zmenilo sa to však po tzv. Siedmej partizánskej konferencii v roku 1982, na ktorej vedenie FARC prijalo rozsiahlu zmenu stratégie, vďaka ktorej sa organizácia stala veľmi silnou partizánskou armádou, ktorá za krátky čas získala kontrolu nad rozsiahlymi časťami Kolumbie. Túto zmenu zapríčinil hlavne rozmáhajúci sa obchod s kokaínom, z ktorého začalo FARC výrazne finančne i materiálne profitovať. FARC tiež začala vo veľkom organizovať únosy vojakov, policajtov, ale aj miestnych politikov či podnikateľov, za ktorých žiadala vysoké výkupné alebo určité politické ústupky. Mnohé z obetí týchto únosov boli zadržiavané dlhé roky a medzi najznámejšie z nich patrí napr. francúzsko-kolumbijská politička Ingrid Betancourtová. Za tieto praktiky sa však na FARC zniesla rozsiahla kritika aj od mnohých ich pôvodných spojencov, vrátane Kuby či PCC.

Bojovníčky z hnutia FARC

Spolupráca medzi FARC a PCC sa obmedzila, no ešte v roku 1985 založili spoločnú politickú stranu Vlastenecká únia. Vzájomné rozpory však narastali aj naďalej a PCC sa od FARC definitívne dištancovala v roku 1993. FARC neskôr založila vlastnú politickú frakciu známu ako Tajná kolumbijská komunistická strana, v ktorej takmer výlučne participujú členovia gerily.

FARC krátko po zvýšení svojich aktivít začala čeliť nielen Kolumbijskej armáde, ale aj ultrapravicovým milíciám známym ako Spojené sebaobranné sily Kolumbie (AUC), ktoré vznikli hlavne zo žoldnierov najímaných bohatými veľkostatkármi a drogovými mafiánmi pre ochranu proti povstalcom. Zakrátko sa rozvinuli na rozsiahle samostatné hnutie, ktoré bolo kvôli brutálnym zásahom proti civilnému obyvateľstvu samo označené za teroristickú organizáciu (oficiálne boli AUC rozpustené v roku 2008, hoci jeho frakcie pokračujú v ilegálnej činnosti). V 80. rokoch sa od FARC odtrhla aj menšia frakcia známa ako Front Ricarda Franca, ktorá voči materskému FARC zaujala silný nepriateľský postoj a tiež začala proti nemu bojovať (zanikla v 90. rokoch). V Kolumbii však existujú aj iné nezávislé povstalecké skupiny, ktoré zväčša s FARC obmedzene spolupracujú, predovšetkým pomerne silná Národná oslobodzovacia armáda (ELN), ktorá má takmer 5 000 členov. V minulosti existovalo aj viacero ďalších spolupracujúcich povstaleckých skupín, ako napr. Hnutie 19. apríla, či Ľudová oslobodzovacia armáda, v 90. rokoch však väčšina z nich zanikla.

Velitelia FARC v roku 2006

Kolumbijská vláda viackrát pristúpila k mierovým rokovaniam s FARC, po čase však všetky zlyhali (naposledy prebiehali v rokoch 1999 – 2002, nové sa spustili v roku 2012). Hoci v poslednej dobe po aktivitách Kolumbijskej armády FARC mierne oslabila, stále ostáva silnou povstaleckou skupinou, ktorá si udržuje veľký vplyv hlavne v chudobnejších vidieckych oblastiach krajiny. Má tiež vojenské tábory v prihraničných oblastiach susedných krajín (hlavne v Ekvádore a Venezuele), čo sťažuje dolapenie povstalcov a zapríčinilo viaceré diplomatické krízy Kolumbie so susednými krajinami.

V posledných rokoch utrpela pri boji s kolumbijskou armádou FARC viacero významných strát. V januári 2004 bol prvýkrát zadržaný vysokopostavený člen hnutia, Simón Trinidad. Ten patril k Centrálnemu vrchnému veleniu FARC a kolumbijská vláda ho vydala do USA, kde bol odsúdený na 60 rokov väzenia. 1. marca 2008 bol pri kontroverznej akcii kolumbijskej armády na ekvádorskom území prvýkrát zabitý člen Sekretariátu a hlavný hovorca hnutia Raúl Reyes. Už o niekoľko dní na to bol zabitý ďalší člen Sekretarátu, Iván Ríos, ktorého kvôli vládou ponúkanej odmene zavraždil jeho vlastný ochrankár. V septembri 2010 bol pri armádnej akcii zabitý ďalší člen Sekretarátu, Jorge Briceño Suárez (alias Mono Jojoy). Za najväčšiu ranu hnutiu FARC sa považuje zabitie vrchného veliteľa Alfonsa Cana, ktorý bol usmrtený pri armádnej akcii 4. novembra 2011 v juhozápadnej časti krajiny. Všetky tieto straty však napriek tvrdeniam kolumbijskej armády pravdepodobne nemajú výraznejší dosah na fungovanie celej organizácie, keďže vďaka rozsiahlej hierarchicky delenej štruktúre je možné stratených veliteľov pomerne rýchlo nahradiť.

Ceremoniál podpísania mierovej dohody medzi vládou a povstalcami

Nové mierové rokovania medzi organizáciou FARC a kolumbijskou vládou sa oficiálne začali v roku 2012, pričom ich kľúčovými sprostredkovateľmi boli vlády Nórska a Kuby. Rokovania prebiehali hlavne v Havane a došlo počas nich viackrát k uzavretiu prímeria medzi vládnym vojskom a povstalcami. Napriek viacerým krízam v rokovaniach došlo nakoniec k dohode, ktorá viedla v lete 2016 k ukončeniu bojov a 23. júla 2016 podpísali kolumbijský prezident Juan Manuel Santos a vrchný veliteľ FARC Timoleón Jiménez v Havane historickú dohodu o ukončení dlhoročného konfliktu v krajine. Dohoda počítala s definitívnym zastavením bojov v krajine, odzbrojením organizácie a začlenením jej členov do verejného a politického života, vláda sa tiež zaviazala aj k väčšej podpore chudobných vidieckych oblastí a tiež ku kontroverznému udeleniu amnestie pre povstalcov. Prezident Santos síce ešte chcel potvrdiť podpísanie dohody aj celonárodným referendom, to sa však 2. októbra skončilo neúspechom a obyvatelia Kolumbie ju s tesnou prevahou 50.24% odmietli. K zvráteniu mierového procesu však nedošlo a prezident Santos 24. novembra podpísal s povstalcami upravenú verziu dohody, ktorú definitívne schválil kolumbijský kongres 30. novembra 2016. Prezident Santos dostal za presadzovanie snáh o mier v krajine v roku 2016 Nobelovu cenu za mier.

Okrem spomínaného rozsiahleho zapojenia do obchodu s drogami a únosov ľudí je FARC obviňovaná aj z viacerých iných kriminálnych a teroristických činov. V prvom rade ide o obvinenia z cieleného vraždenia ľudí, ktorých FARC podozrieva z podpory armády a milícii AUC. Kolumbijské humanitárne organizácie uvádzajú, že napr. len v roku 2000 bolo takto zabitých 496 civilistov. FARC je tiež obviňovaná z nedostatočného brania ohľadu na civilistov počas bojov s armádou a milíciami. Napr. pri bojoch medzi FARC a AUC v dedine Bojayá v roku 2002 zahynulo takmer 120 civilistov. FARC tiež často používajú nepovolenú muníciu a rozmiestňujú pozemné míny na hraniciach nimi kontrolovaných oblastí. Obvinenia zahŕňajú aj represie voči domorodým indiánskym kmeňom, ktoré s FARC zväčša odmietajú spolupracovať a dostávajú sa s nimi do častých konfliktov. FARC je často kritizovaná aj pre využívanie detských vojakov, hoci organizácia striktne odmieta, žeby ich verbovala na silu. Každopádne ale priznáva, že takmer štvrtina jej bojovníkov má vek 15 – 18 rokov, známe sú však aj mnohé prípady, keď boli naverbované deti pod 15 rokov. Organizácia príležitostne uskutočňuje aj bombové útoky a atentáty, napr. pri výbuchu auta naloženého výbušninami pri nočnom klube v Bogote 7. februára 2003 zahynulo 36 ľudí (hoci z útoku FARC obviňuje vláda, organizácia účasť na ňom poprela).

Napriek všetkým týmto obvineniam OSN vo svojej správe o vyšetrovaní 50 ročného občianskeho konfliktu v Kolumbii uviedla, že FARC je spolu s ELN zodpovedná za výrazne menšiu časť z viac ako 200 000 obetí dlhoročného konfliktu, konkrétne 12%. Za 80% sú zodpovedné ultra-pravicové paramilitantné organizácie a za 8% vládne vojská.

Súčasný vrchný veliteľ FARC Timoleón Jiménez

Odhaduje sa, že najviac bojovníkov mali Revolučné ozbrojené sily Kolumbie okolo roku 2001, keď ich počet presahoval 18 000. V súčasnosti (2012) ich síce majú menej, okolo 8 000, stále však ostávajú najväčšou a najorganizovanejšou povstaleckou skupinou v celej Latinskej Amerike.

FARC majú rozsiahlu hierarchicky delenú štruktúru, ktorá celé hnutie rozdeľuje do menších, vrchným velením koordinovaných vojenských jednotiek. Najväčšími jednotkami sú tzv. bloky, ktoré majú v zásade viac ako tisíc bojovníkov a ktoré sa podľa oblasti pôsobenia rozdeľujú na Karibský, Severozápadný, Centrálny, Západný, Južný, Blok Stredná Magdalena a najväčší Východný blok. Bloky sa ďalej rozdeľujú na fronty, nasledujú kolóny, roty, gerily a najmenšie čaty, ktoré mávajú spravidla okolo 12 bojovníkov. Širšie velenie FARC tvorí orgán známy ako Centrálne vrchné velenie, ktoré tvorí asi 30 najvyšších veliteľov organizácie. Ústredné velenie FARC predstavuje tzv. Sekretariát, ktorého členmi sú najvyšší velitelia jednotlivých blokov. Na čele Sekretariátu stojí Vrchný veliteľ, ktorý je volený spomedzi členov Sekretariátu a je hlavným vodcom celého FARC. Viac ako 40 rokov ním bol Manuel Marulanda, následne v rokoch 2008 – 2011 Alfonso Cano, po ktorého zabití sa súčasným lídrom FARC stal Timoleón Jiménez (alias Timošenko), pôvodne veliteľ Bloku Stredná Magdalena.

• The Revolutionary Armed Forces of Colombia (FARC) and the Illicit Drug Trade

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Revolučné ozbrojené sily Kolumbie