Luis Sáenz Peña

Narodil sa v Buenos Aires, vyštudoval právo na Univerzite v Buenos Aires. V roku 1882 sa stal sudcom Najvyššieho súdu Provincie Buenos Aires, neskôr pôsobil aj ako prezident Banky Provincie Buenos Aires. V roku 1890 sa stal sudcom Najvyššieho súdu Argentíny. O rok neskôr bol vybraný bývalým prezidentom Juliom Argentinom Rocom ako kompromisný kandidát na prezidenta. Jeho kandidatúru nakoniec podporil aj ďalší bývalý prezident Bartolomé Mitre, pretože sa obával víťazstva kandidáta ľavicovej strany Radikálna občianska únia. Prezidentské voľby v roku 1892 nakoniec vyhral a v októbri prevzal úrad prezidenta.[1]

Krajina bola stále v zložitej situácii po veľkej ekonomickej kríze, ktorú už ale začal úspešne riešiť predchádzajúci prezident Carlos Pellegrini. Aj Sáenz Peña pokračoval v začatých úsporných opatreniach a v roku 1893 už bola kríza vyriešená. Počas jeho vlády sa podarilo železnicou spojiť všetky hlavné mesta argentínskych provincii okrem jedného. Na tomto však nemal prezident až tak veľkú zásluhu, pretože ťažil z opatrení svojho predchodcu. Noviny prezidenta často kritizovali, kvôli čomu začal pravidelne meniť ministrov vo vláde.[2] To prinieslo veľkú nestabilitu a panovali pochybnosti o schopnosti Sáenza Peñu vykonávať funkciu prezidenta. Hrozila dokonca ozbrojená revolta proti vláde, na sile získavala opozičná strana Radikálna občianska únia, ktorá dokonca dokázala vyhrať voľby v provincii Buenos Aires. Kontrolu nad vládou postupne úplne prevzali bývalí prezidenti Roca a Pellegrini, ktorí presvedčili všetkých ministrov, aby podali v polovici januára 1895 demisiu. V bezvýchodnej situácii tak prezident Sáenz Peña taktiež o niekoľko dní neskôr rezignoval. Novým prezidentom sa stal dovtedajší viceprezident José Evaristo Uriburu. Po odchode z úradu sa Sáenz Peña stiahol z politického života, v roku 1907 zomrel v Buenos Aires, kde je aj pochovaný. V roku 1910 sa prezidentom Argentíny stal aj syn Luisa Sáenza Peñu Roque Sáenz Peña.[3]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Luis Sáenz Peña