Justo José de Urquiza

Portrét Justa Josého de Urquizu z roku 1842.

Pochádzal z rodiny španielskeho osadníka a španielsko-portugalskej matky. Rodina sa usadila v Provincii Entre Ríos, kde sa začala venovať poľnohospodárstvu a miestnej politike. Po tom, čo v roku 1810 v Buenos Aires prebehla tzv. Májová revolúcia, odišla celá rodina na územie Banda Oriental (súčasný Uruguaj), kde sa pripojila k stúpencom španielskej monarchie. Už o dva roky sa však vrátili a Justa Josého poslali študovať do Buenos Aires. V roku 1819 sa vrátil do Entre Ríos a v obci pri meste Concepción del Uruguay sa začal venovať poľnohospodárstvu a obchodu, pričom sa postupne stal v týchto oblastiach veľmi úspešný. V tej dobe sa jeho brat Cipriano de Urquiza začal angažovať v provinčnej politike. V ďalšom období sa do politiky zapojil aj Justo José, v roku 1826 bol za Concepción del Uruguay zvolený do provinčného kongresu ako poslanec. Stál na čele opozície, ktorá odmietla za Provinciu Entre Ríos navrhovanú ústavu v roku 1826. O dva roky neskôr sa stal vojenským a civilným veliteľom v Concepción del Uruguay. V ďalších rokoch sa zúčastnil na viacerých vojenských ťaženiach.[1]

V roku 1835 sa stal guvernér Provincie Buenos Aires Juan Manuel de Rosas faktickým diktátorom celej Argentíny. Rosas presadzoval záujmy Buenos Aires na úkor ostatných častí Argentíny, čo vyvolávalo mimo Bunoes Aires veľkú nespokojnosť. V tej dobe už Urquiza velil veľkému územiu v Entre Ríos a súčasne získal veľký majetok. Jeho provincia sa stala čoskoro centrom bojov, keď bola ohrozovaná hlavne občianskou vojnou v susednom Banda Oriental. Proti Rosasovi sa v roku 1839 vzbúrila Provincia Corrientes, no v bitke v marci 1839 bola Rosasom porazená, pričom Entre Ríos a Urquiza podporili Rosasa. Víťazná strana po bitke povraždila stovky zajatcov, pričom z tohto vraždenia bol obviňovaný práve Urquiza. Následne bojoval Urquiza aj na území Banda Oriental, kde taktiež zaznamenal úspechy. Jeho neprítomnosti ale využil argentínsky exulant Juan Lavalle, ktorý napadol Entre Ríos a presunul sa až do Corrientes, kde začal tvoriť novú armádu. Už v roku 1840 Lavalle so svojou novou armádou znova napadol Entre Ríos a následne zamieril smerom na Buenos Aires, kde však bol porazený a pri ústupe na sever následne aj zabitý. Na konci roka 1841 bol Urquiza zvolený za guvernéra Provincie Entre Ríos. Funkcie sa ujal 1. januára 1842 a s prestávkami v nej zotrval až do roku 1870.[2] Už čoskoro ale musel čeliť invázii generála Josého María Paza, ktorý obsadil hlavné mesto Entre Ríos a Urquiza musel ujsť preč. Na úteku začal organizovať nové vojsko, nemohol však hneď zaútočiť na svoju domovskú provinciu, ale bojoval v susedných a v Banda Oriental. Aj počas týchto vojenských kampaní nechal popraviť stovky zajatcov. Stále sa však musel vyhýbať priamemu stretu so skúseným generálom Pazom, ktorý plánoval Urquizu vlákať do pasce a poraziť, čomu sa však Urquiza vyhol. Vďaka tomu následne uzatvoril spojenectvo s Provinciou Corrientes práve proti Pazovi, ktorý musel ustúpiť. Proti mierovej zmluve medzi Entre Ríos a Corrientes sa ale postavil Rosas a Urquiza tak musel znova túto provinciu napadnúť. V novembri 1847 porazil vojsko Corrientes a znova nechal povraždiť stovky zajatcov.[3]

Jeho vláda nad Entre Ríos bola veľmi podobná vláde Rosasa v Buenos Aires. Aj Urquiza vládol autoritatívne a podporoval chovateľov dobytka na úkor ostatných. Na druhej strane nechal budovať školy, knižnice, noviny, cesty, prístavy, modernizoval Entre Ríos a nechal vybudovať bezpečnostné zložky, ktoré však postupovali veľmi tvrdo a aj za najmenšie previnenie hrozila poprava. Urquiza tiež presadzoval prísnu rozpočtovú politiku, dokázal znížiť výdavky na verejnú správu bez toho, aby ju paralizoval. Každý mesiac nechal zverejňovať výdavky a príjmy provincie. Paradoxne sa tak Entre Ríos stalo pomerne slobodnou a modernou provinciou a federalisti z regiónov začali považovať Urquizu za jediného, ktorý by mohol zvrhnúť Rosasa.[4]

Rosas však chcel kontrolovať a ovládať celý miestny obchod a zablokoval hlavné rieky, čo vadilo nie len Francúzom, ale i Britom, ktorí začali spoločne blokádu prístavu Buenos Aires. O nejaký čas však blokáda skončila neúspešne, keď Briti radšej odplávali preč.[5] V roku 1848 však Rosas uzatvoril rieky znova. Tento raz však táto situácia prekážala aj Brazílii, pre ktorú bolo riečne spojenie veľmi dôležité. Poškodená sa cítila aj Urquizova Provincia Entre Ríos. Urquiza vyzval Rosasa, aby rieky znova otvoril a aby bolo umožnené farmárom z jeho provincie obchodovať s inými štátmi. S tým však Rosas nesúhlasil. Urquiza chcel zabrániť znovuzvoleniu Rosasa, čo však Rosas taktiež odmietol akceptovať. Urquiza tak so svojou armádou zaútočil na Rosasovo vojsko, ktoré už dlho obliehalo Montevideo a toto konečne oslobodil. Následne vytiahol priamo proti Buenos Aires. Tu prekvapivo Rosas rýchlo strácal podporu. Urquiza tak 3. februára 1852 porazil Rosasa v bitke pri Caseros. V Buenos Aires následne Urquizovi vojaci povraždili stovky stúpencov Rosasa. Rosas následne odišiel do britského exilu, kde dožil.[6]

Palác San José, kde bol v roku 1870 Urquiza zavraždený.

Už za krátky čas prevzal Urquiza vládu nad Argentínou aj formálne, keď si vytvoril funkciu prechodného riaditeľa Argentínskej konfederácie. Proti Urquizom navrhovanej ústave sa ale postavili zástupcovia Buenos Aires. V roku 1852 zvrhli vodcovia Buenos Aires guvernéra Vicenteho Lópeza y Planesa, ktorý bol dosadený Urquizom, rovnako sa im podarilo odraziť vojenskú výpravu Urquizu smerujúcu do mesta na začiatku roka 1853.[7] Súčasne Buenos Aires oficiálne odmietlo Zmluvu zo San Nicolás a jeho zástupcovia opustili ústavodarné zhromaždenie. Rovnako aj ústava z 1. mája 1853 nebola zo strany Buenos Aires prijatá.[8] V roku 1854 sa Urquiza stal prezidentom Argentinskej konfederácie, s novým hlavným mestom Concepción del Uruguay v Provincii Entre Ríos, resp. neskôr v meste Paraná. Buenos Aires prerušilo všetky styky so štátom vedeným Urquizom a vyhlásilo samostatnosť ako Štát Buenos Aires.[9] Reálne sa však ako samostatný štát chovalo už po zvrhnutí Urquizovho guvernéra. Odpor Buenos Aires viedli José María Pirán, Valentín Alsina[10] a Bartolomé Mitre.[11] Buenos Aires ale stále bohatlo, kým provincie tak ako pred tým bez hlavného mesta, stále viac chudobneli. Urquiza nedokázal prilákať zahraničných obchodníkov do vnútrozemských miest konfederácie, keďže títo zostávali v Buenos Aires. Konfederácia sa dostala do obrovských finančných problémov, bankový systém prestal prakticky existovať a Urquiza nedokázal získať žiadnu zahraničnú pôžičku. Rozhodol sa preto túto katastrofálnu situáciu vyriešiť silou a na jeseň 1859 podnikol vojenské ťaženie proti Buenos Aires. 23. októbra 1859 v bitke pri Cepede porazil vojsko Buenos Aires a prinútil Buenos Aires platiť pravidelné poplatky konfederácii. Urquiza síce mal silu na obsadenie Buenos Aires, no nedokázal by ho udržať dlhodobo.[12]

V roku 1860 sa na čelo Buenos Aires dostal Bartolomé Mitre a od počiatku začal hlásať myšlienky zjednotenia Argentíny, no postavené na inom princípe, ako chcel Urquiza. Mitre chcel zabezpečiť vedúce postavenie Buenos Aires a okolo neho by postupne zhromaždil zvyšné provincie.[13] Mitre organizoval v konfederácii rôzne menšie nepokoje a vzbury. Urquiza tak odovzdal funkciu prezidenta Santiagovi Derquiovi.[14] Znova vytiahol do vojny v roku 1861, ale v bitke pri meste Pavón ho tento raz Mitre porazil. Urquiza sa z bojiska stiahol a rezignoval.[15] Následne Mitre so svojou armádou začal postupovať na mesto Santa Fe, kde sa však nestretol so žiadnym odporom. Buenos Aires si vynútilo veľa ústupkov v ústave z roku 1853. Z nich najvýznamnejšie bolo zrušenie vnútorných ciel a podpora imigrácie z Európy. Následne rezignovali všetci federalistickí guvernéri. To znamenalo, že Argentínska konfederácia bola nahradená Argentínskou republikou s hlavným mestom Buenos Aires dňa 12. decembra 1861. V roku 1862 bol Mitre zvolený za prezidenta republiky. Po porážke sa Urquiza vrátil do Entre Ríos, kde vykonával funkciu guvernéra s prestávkou až do apríla 1870, kedy bol na neho spáchaný úspešný atentát.[16]