Agustín Pedro Justo

Agustín Pedro Justo v roku 1926.

Narodil sa v meste Concepción del Uruguay, jeho otec Agustín Pedro Justo bol guvernérom provincie Corrientes a poslancom za Buenos Aires vo federálnom parlamente. Vo veku 11 rokov sa Agustín Pedro Justo ml. pridal k armáde, kedy začal na Vojenskej akadémii študovať delostrelectvo. Ako kadet sa zúčastnil V roku 1890 tzv. revolúcie z parku, tiež nazývanej revolúcia roku 90, keď spolu s inými kadetmi ukoristili zbrane svojim inštruktorom, no boli spacifikovaní. Justo nakoniec akadémiu vyštudoval v roku 1892 v hodnosti poručíka a pokračoval v štúdiu na Univerzite v Buenos Aires, kde študoval stavebné inžinierstvo. V roku 1902 bol povýšený do hodnosti kapitána. O dva roky neskôr bol jeho vysokoškolský titul uznaný aj ako vojenský inžinier. Následne sa stal profesorom na Vojenskej akadémii pre dôstojníkov a bol povýšený do hodnosti majora. Neskôr pôsobil tiež na Delostreleckej vojenskej akadémii ako profesor a učil telemetriu a telegrafiu.[1] Potom pôsobil ako vojenský atašé v rôznych diplomatických misiách, v tej dobe už v hodnosti podplukovníka. V roku 1910 sa stal veliteľom 4. delostreleckej brigády v meste Córdoba. O päť rokov neskôr bol vymenovaný za riaditeľa Vojenskej akadémie, kde zotrval ďalších sedem rokov. Práve v tejto funkcii získal významné kontakty v armáde a politike. V tejto dobe sa stal podporovateľom politiky Marcela Torcuata de Alveara, ktorý bol hlavným rivalom Hipólita Yrigoyena, vtedajšieho prezidenta republiky a lídra Radikálnej občianskej únie. Potom, čo práve Alvear vystriedal v roku 1922 Yrigoyena vo funkcii prezidenta, bol Justo vymenovaný za ministra vojny. V nasledujúcom roku bol povýšený do hodnosti brigádneho generála a v roku 1927 do hodnosti divízneho generála. Ministrom zostal až do konca funkčného obdobia prezidenta Alveara v roku 1928.[2]

Justo sa pridal k skupine politických a vojenských predstaviteľov, ktorí boli nespokojní s víťazstvom Yrigoyena v prezidentských voľbách v roku 1928. Práve Justo sa stal kľúčovou osobou, okolo ktorej sa začala tvoriť skupina nespokojných armádnych dôstojníkov, ktorí chceli prezidenta Yrigoyena zosadiť. Armáda však nebola v tejto otázke jednotná, dokonca ani medzi nespokojnou časťou vojska nepanovala jednota o tom, akým spôsobom prípadný prevrat vykonať a čo následne s krajinou robiť. Justo sa stal vodcom umierneného krídla nespokojnej časti armády, ktoré chcelo predovšetkým zvrhnúť prezidenta, na čele radikálneho krídla stál generál José Félix Uriburu. Táto časť armády obdivovala európskych diktátorov, predovšetkým Benita Mussoliniho a chcela v krajine zaviesť podobný politický systém. Veľkým negatívom pre ďalšie fungovanie Argentíny bol krach burzy na Wall Street v roku 1929. Tým začala celosvetová hospodárska kríza, ktorá veľmi znížila príjmy štátu, zvýšila nezamestnanosť a spôsobila veľké napätie v spoločnosti.[3] Celonárodný problém spôsobila tiež vražda senátora a vodcu opozície Carlosa Washingtona Lencinasa, ktorú v novembri 1929 spáchali stúpenci Yrigoyena v snahe získať kontrolu nad senátom. Zástancovia opozície získali v armáde dostatočnú prevahu a tak generál Uriburu zahájil 6. septembra 1930 vojenský prevrat, ktorým bol zosadený prezident Hipólito Yrigoyen. Puč trval iba jeden deň, armáda sa nestretla so žiadnym odporom. Uriburu reprezentoval katolícku konzervatívnu oligarchiu a súčasne silných nacionalistov. 10. septembra 1930 uznal Najvyšší súd Argentínskej republiky generála Uriburua za faktického prezidenta, čím legitimizoval aj budúce vojenské prevraty. Vojenská vláda následne rozpustila parlament aj senát a vyhlásila výnimočný stav. O týždeň uznali vojenskú vládu aj Spojené štáty a Veľká Británia. Uriburu tiež spochybnil Zákon Sáenz Pena, ktorý od roku 1912 zaručoval všeobecné volebné právo pre všetkých mužov ako chybný, lebo na jeho základe vládne podľa neho krajine negramotná a nevzdelaná väčšina. Vojenská vláda zaviedla prvýkrát v modernej histórii Argentíny systematický represívny režim, ktorý sa vyznačoval potláčaním ľudských práv a prenasledovaním priaznivcov bývalého prezidenta Yrigoyena, ľavičiarov, komunistov a iných politických oponentov. Došlo k uväzneniu viacerých politikov vrátane bývalého prezidenta Yrigoyena, bola zrušená autonómia univerzít, zavedená cenzúra tlače. Celosvetovej kríze však nedokázal čeliť ani Uriburu.[4]

Vodcovia vojenského prevratu z roku 1930, José Félix Uriburu a Agustín Pedro Justo.

Justo bol síce hlavným spojencom generálna Uruburua pri vojenskom prevrate, no postupne sa snažil od jeho politiky skôr dištancovať a hľadal podporu pre svoju prípadnú prezidentskú kandidatúru. Priamu ponuku stať sa prezidentom od Uriburua však odmietol. Postupne sa mu podarilo získať podporu od odporcov bývalého prezidenta Yrigoyena z jeho vlastnej strany Radikálnej občianskej únie. Aby Justo získal podporu aj od tradičnej konzervatívnej oligarchie, za potenciálneho viceprezidenta si vybral Julia Argentina Pascuala Rocu, ktorý bol synom bývalého prezidenta a dlhoročného lídra Národnej autonomistickej strany Julia Argentina Rocu. Na konci roka 1931 sa konali prezidentské voľby, tieto vyhral práve Justo. Voľby však boli poznačené veľkými volebnými podvodmi a manipuláciami. Úradu prezidenta ujal vo februári 1932 a bol vnímaný ako zástupca tradičnej pravicovej konzervatívnej a katolíckej oligarchie. Justa tak podporovali tri politické strany, konzervatívci, konzervatívna časť socialistov a bývalá časť radikálnej strany, ktorá z nej vystúpila pre nesúhlas s bývalým prezidentom Yrigoyenom. Tieto tri strany sa združili do politického subjektu Concordancia.[5] Nový prezident hneď zrušil výnimočný stav, ktorý bol vyhlásený počas vojenského prevratu v roku 1930. Následne nechal prepustiť bývalého prezidenta Yrigoyena a iných politických väzňov a umožnil mnohým profesorom vrátiť sa do škôl. Prezident Justo sa taktiež postavil proti polovojenskej organizácii založenej jeho predchodcom Uriburom. Zmena nastala aj v prípade, ak došlo k stávke robotníkov, Justo na nich neposlal armádu, ale radšej vyjednával. Aj pre tieto dôvody bola jeho vláda oveľa lepšie prijímaná ako predchádzajúca vojenská vláda. Jeho vláda musela začať rýchlo riešiť aj problémy spojené s celosvetovou hospodárskou krízou. Presadené tak boli úsporné opatrenia a znížili sa verejné výdavky. Vláda presadila rozvoj cestnej infraštruktúry, čím chcela krajinu jednak modernizovať, ale i riešiť jej ekonomické problémy. Justovej vláde sa podarilo výrazne znížiť štátny dlh Argentíny a celkovo zlepšiť finančný stav štátu. Vláde sa taktiež podarilo zlikvidovať deficit zahraničného obchodu. Hlavnou postavou týchto ekonomických úspechov bol minister financií Federico Pinedo.[6] V roku 1935 nechala vláda založiť novú centrálnu banku Banco Central de la República Argentina, ktorá sa stala hlavným nástrojom pre ekonomické reformy.[7]

Vláda však musela čeliť aj častým pokusom o povstanie, o ktoré sa snažili členovia Radikálnej občianskej únie. Armáda však tieto pokusy spravidla rýchlo potlačila, vláda však reagovala zatýkaním a väznením lídrov strany. Bývalý prezident Yrigoyen bol uväznený aj v roku 1933, kedy bol už vážne chorý, o krátky čas zomrel, pričom jeho pohreb sa zmenil na veľkú protivládnu demonštráciu. Justo nechal uväzniť a následne vyhnať aj bývalého prezidenta Alveara, ktorý bol pred tým skôr spojencom Justa. V rovnakom roku musela Argentína riešiť aj vážny obchodný problém s Veľkou Britániou, ktorá už nebola ochotná prijímať toľko argentínskeho tovaru, ako pred tým, pričom uprednostňovala domáci tovar a tovar zo svojich kolónii. Prezident vyslal do Británie viceprezidenta Rocu, aby vyjednal dohodu. Už 27. apríla došlo k podpisu tzv. Dohody Roca - Runciman. Argentína pristúpila na túto dohodu kvôli veľkému tlaku zo strany svojich vlastných domácich poľnohospodárov, chovateľov a potravinárov. Dohoda však bola pre krajinu veľmi nevýhodná, pretože stanovovala dovoznú kvótu, ktorá bola jednak oveľa nižšia, než miera obchodu pred tým a súčasne nižšia, než miera dovozu z kolónii. Na druhej strane musela Argentína ustúpiť britským spoločnostiam v iných sektoroch hospodárstva. Británia tak získala časom fakticky kontrolu nad argentínskym hospodárstvom. Dohoda vyvolala vážne rozdelenie aj v prezidentovej Národnej demokratickej strane, ktorá bola hlavnou časťou veľkej koalície Concordancia.[8] Pozíciu zahraničných spoločností začali využívať niektorí politici, ktorí ju prirovnávali ku koloniálnym časom. Postupne sa tak začali tvoriť rôzne nacionalistické hnutia. Vznikol politický prúd označovaný ako ekonomický nacionalizmus, ktorý poukazoval na nevyvážené obchodné vzťahy Argentíny a jej zahraničných partnerov, kedy Argentína poskytovala oveľa väčší priestor, než poskytovali pre jej podnikateľov a produkty zahraniční partneri u seba. Na medzinárodnej úrovni sa Justo snažil vylepšiť vzťahy s Brazíliou a Uruguajom. Spolu aj s ďalšími krajinami Južnej Ameriky sa snažil vytvoriť dohodu, ktorá by ich spoločne bránila proti prípadným intervenciám zo strany USA. Za zásluhy na urovnaní vojny medzi Paraguajom a Bolíviou dostal Justov minister zahraničných vecí Carlos Saavedra Lamas v roku 1936 Nobelovu cenu za mier, čím sa stal vôbec prvým človekom z Latinskej Ameriky, ktorému sa to podarilo. Prezident Justo skončil vo funkcii v roku 1938, za nového prezidenta bol vybraný Roberto María Ortiz, ktorý aj vyhral voľby a stal sa prezidentom.[9]

Po odchode z funkcie sa Justo úplne stiahol z politického života. Začal sa venovať príprave životopisu prvého prezidenta modernej Argentíny Bartolomého Mitreho, ktorého veľmi obdivoval. Rok po odchode z funkcie túto knihu aj napísal a vydal. V januári 1943 však Justo zomrel, pochovaný je v Buenos Aires.[3]