Bernardino Rivadavia

Rivadavia sa narodil v Buenos Aires v roku 1780 do rodiny bohatého právnika Benita Bernardina Gonzáleza de Rivadaviu. Aktívne sa zapojil do bojov proti Britom v roku 1806, keď títo obsadili Buenos Aires. Z mesta ich vyhnali miestne milície, ktorých členom bol aj Rivadavia. V roku 1809 sa oženil za dcéru bývalého miestokráľa Río de la Plata Joaquína del Pina Juanu del Pino y Vera Mujica. Napriek rodinnej spriaznenosti s bývalým miestokráľom, ktorý v Buenos Aires zastupoval samotného španielskeho kráľa sa v máji 1810 pridal k revolucionárom, ktorí zvrhli miestokráľa Baltasara Hidalga de Cisnerosa a ustanovili vlastnú revolučnú vládu. V septembri 1811 sa vlády ujal tzv. prvý triumvirát, v ktorom sa stal sekretárom pre obchod a pre vojnu, no bez hlasovacieho práva. Rivadavia bol zástancom centralistického, teda unitárneho štátu, kvôli čomu sa dostal do ostrého sporu s federalistami. Unitaristi však pripúšťali aj návrat vlády španielskeho kráľa. V októbri 1812 však bol vládnuci triumvirát zvrhnutý a nahradený novým triumvirátom, ktorého predstavitelia presadzovali konečné vyhlásenie nezávislosti od Španielsku a súčasne prikázali Rivadaviu zatknúť. Rivadavia tak musel opustiť Buenos Aires a až v roku 1814 sa dostal znova do politického života, keď bol spolu s Manuelom Belgranom vyslaný do Európy zlepšiť vzťahy Spojených provincii La Platy so Španielskom a Britániou. Diplomatická snaha sa nepodarila, no vyslanci navštívili ešte Francúzsko, kde taktiež hľadali podporu.[1]

Do Argentíny sa vrátil až v roku 1821 a v júni sa stal členom vlády Provincie Buenos Aires. Tu sa naplno prejavilo jeho centralistické myslenie a presadzoval rozvoj Buenos Aires na úkor ostatných častí štátu. V roku 1821 založil Univerzitu v Buenos Aires. V tomto období sa predstavitelia Buenos Aires rozhodli rozširovať sféru svojho vplyvu vytláčaním indiánov k juhu a rozširovaním územia patriaceho pod Buenos Aires. Už čoskoro sa tak hranica reálne kontrolovaného územia posunula až 1 000 km južne od Buenos Aires. Nové územie veľmi rýchlo obsadili chovatelia hovädzieho dobytka, čo definitívne zmenilo hospodárstvo Buenos Aires zo zamerania na export striebra na export hovädziny. Práve Bernardino Rivadavia sa domnieval, že je správny čas na liberálne reformy, ktoré by pomohli rozvoju a zjednoteniu krajiny. Proti jeho plánom však vystupovali zástancovia tradičnej a jednoduchej ekonomiky na čele s Juanom Manuelom de Rosasom.[2] Rivadavia pristúpil k zrušeniu cabilda, teda mestskej rady (ktoré odporovalo jeho proticirkevným reformám) a nahradil ho administratívou britského vzoru. Veľmi obdivoval kroky v Spojených štátoch Amerických a snažil sa ich všemožne napodobňovať. Začal tým pádom podporovať aj prisťahovalectvo z Európy, no tieto snahy sa podarilo realizovať až oveľa neskôr. Neúspechom skončila jeho snaha o reformu vlastníctva pôdy, kedy namiesto rozdelenia veľkých území medzi mnohých záujemcov na určitý čas, bola všetka pôda rozdelená iba medzi niekoľko významných rodín, pričom nadobúdanie pôdy začalo byť sprevádzané veľkými špekuláciami. Rovnako sa snažil o posilnenie obchodu s Veľkou Britániou, čo sa však prejavilo prakticky úplným ovládnutím domáceho trhu Britmi, keď aj argentínske výrobky boli vyrábané a dovážané z Británie. Briti boli dokonca oslobodení od daní za dovoz tovaru a vláda sa im snažila maximálne vychádzať v ústrety. Briti tak v roku 1824 naviazali diplomatické styky so Spojenými provinciami, čím ich de facto uznali.[3]

V roku 1826 presadil Rivadavia prijatie novej ústavy, ktorá definitívne vylučovala návrat k monarchii a vyhlasovala republiku na čele s voleným prezidentom. Zároveň ústava uznávala právo provincii na vytvorenie vlastných autonómnych vlád a potvrdzovala zdieľanie obchodných výnosov Buenos Aires. Provincie mali za tieto ústupky zrušiť vlastné milície, zrušiť clá vzťahujúce sa na tovary z iných provincii a postúpiť všetku provinčnú pôdu na centrálnu vládu. Vo februári 1826 bol zároveň Rivadavia zvolený za prezidenta Spojených provincii. Ale nová ústava bola jednoznačne odmietnutá vodcami provincii, ktorí jednak neverili sľubom Buenos Aires a tiež nechceli rušiť svoje daňové a colné opatrenia a rovnako milície. Podpora Rivadaviu bola už tak veľmi malá a definitívne ju ukončila vojna s Brazíliou o Uruguaj, kedy sa finančná situácia štátu stala katastrofálnou.[4] Štyri provincie dokonca pristúpili k vytvoreniu vojenskej aliancie v snahe zrušiť ústavu. V júni 1827 tak Rivadavia podal radšej demisiu a jeho nástupca rýchlo zrušil ústavu a priznal provinciám autonómiu.[5] V roku 1829 sa Rivadavia rozhodol opustiť krajinu a odísť do exilu. V roku 1834 sa vrátil aby čelil svojim politickým oponentom, ale bol znova vyhnaný do exilu. Odišiel najprv do Brazílie a potom do Španielska, kde aj zomrel. Jedným z jeho posledných prianí bolo, že jeho pozostatky nesmú byť nikdy prenesené späť do Buenos Aires.[6]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bernardino Rivadavia

• životopis(po anglicky)