Miguel Juárez Celman

Narodil sa v meste Córdoba, kde aj študoval na jezuitskej škole. Následne v roku 1869 úspešne absolvoval štúdium práva. O tri roky neskôr sa oženil s Elisou Funesovou, sestrou Clary Funesovej, ktorá bola manželkou Julia Argentina Rocu. Do politiky vstúpil už v mladosti, najprv pôsobil v senáte provincie Córdoba a neskôr aj ako poslanec vo federálnom parlamente. V roku 1880 sa stal na tri roky guvernérom svojej domovskej provincie. V tejto pozícii vyslal v roku 1880 provinčné vojsko do Buenos Aires, aby podporil zvoleného prezidenta Rocu, proti ktorému sa vzbúrili politici z provincie Buenos Aires. Ako guvernér presadzoval rozvoj provincie, boli budované nové školy, nemocnice, či cestná infraštruktúra. Už ako guvernér vystupoval silno za oddelenie cirkvi od štátu. Postupne sa stal jedným z najsilnejších spojencov prezidenta Rocu. Vďaka tomu získal podporu Rocu, aby kandidoval na funkciu prezidenta za Národnú autonomistickú stranu. V roku 1886 tak Juárez Celman vyhral prezidentské voľby, ktoré však boli poznačené mnohými volebnými podvodmi, čo bolo typické pre všetky voľby vo vtedajšej Argentíne.[1]

Úradu sa ujal 12. októbra 1886 s tým, že jeho program mal spočívať v podpore európskeho prisťahovalectva a rozvoji školstva. Ešte z čias, kedy bol guvernérom však bol Juárez Celman známy ako pomerne autoritársky politik, čo sa ukázalo veľmi rýchlo, keď chcel úplne ovládnuť Národnú autonomistickú stranu. Kvôli tomu sa dostal do konfliktu s bývalým prezidentom Rocom, ktorý stranu ovládal. Ako prezident často zasahoval do fungovania provincii, ak ich guvernéri nekonali podľa jeho predstáv. Následne aj oficiálne predstavil svoju predstavu, ktorá spočívala v tom, že prezident by mal mať absolútnu moc nad krajinou. Juárez Celman bol presvedčený, že celú krajinu je potrebné zmeniť podľa európskeho vzoru, nechal preto v Buenos Aires budovať množstvo nových budov, ktoré mali dať mestu európsky výzor. Spočiatku sa mu ekonomicky darilo, no v roku 1890 bola krajina ekonomicky vo veľmi zlom stave a kvôli tlačeniu nových peňazí začala inflácia. Zahraničný dlh tým pádom rapídne vzrástol, zároveň sa znížila miera exportu a znížili reálne mzdy. Voči Celmanovi sa tak postavila pomerne silná opozícia zložená z rôznych skupín. Na čele opozície stáli politik Leandro Alem[2] a bývalý prezident Bartolomé Mitre. Ten dokázal získať veľkú podporu aj vo vojsku a v júli 1890 začala revolúcia zvaná tiež revolúcia roku 90, alebo tiež revolúcia z parku.[3] Alem a Mitre však mali rozdielne záujmy, kým Alem sa snažil o skutočnú revolúciu a zmenu, Mitre sa chcel hlavne dostať späť k moci. Alem tak vyšiel proti prezidentovi sám so svojou milíciou a bol tak ľahko porazený. Mitre sa totiž ešte pred tým dohodol s bývalým prezidentom Rocom, že Celmana vystrieda kompromisný kandidát Carlos Pellegrini s tým, že v ďalších voľbách podporí Roca práve Mitreho. Celman tak bez podpory Rocu abdikoval a v auguste 1890 sa prezidentom stal skutočne vtedajší viceprezident Pellegrini.[4] Po nútenom odchode z funkcie sa Juárez Celman úplne stiahol z politického života a odišiel na svoj statok pri Buenos Aires. Zomrel v apríli 1909 v meste Arrecifes pri Buenos Aires, následne ho pochovali v hlavnom meste.[5]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Miguel Juárez Celman