José Figueroa Alcorta

Narodil sa v meste Córdoba, študoval právo na Národnej univerzite v Córdobe, neskôr pôsobil ako novinár v denníkoch El Interior a La Época. Krátko po ukončení štúdii sa stal senátorom v senáte provincie Córdoba. Postupne si vybudoval dobré politické kontakty, vďaka čomu vystriedal viacero ministerských funkcii v provinčnej vláde. Podarilo sa mu získať aj priazeň Julia Argentina Rocu, ktorý bol jedným z najvýznamnejších politikov tej doby. S jeho podporou sa v roku 1891 stal federálnym poslancom za svoju provinciu. O štyri roky neskôr sa stal guvernérom svojej domovskej provincie Córdoba. Tu pôsobil tri roky, následne sa v roku 1898 stal senátorom federálneho senátu. Na začiatku 20. storočia došlo k rozštiepeniu Národnej autonomistickej strany na dve frakcie. Tieto sa v roku 1904 dohodli na kompromisnom kandidátovi na prezidenta v snahe zachovať si moc, tým kandidátom sa stal Manuel Quintana. Za viceprezidenta bol nominovaný práve José Figueroa Alcorta.[1]

O moc v strane ale i krajine súperili predovšetkým bývalí prezidenti Julio Argentino Roca a Carlos Pellegrini. Vďaka ich dohode sa nakoniec Quintana stal v októbri 1904 prezidentom a Figueroa Alcorta jeho viceprezidentom. V roku 1905 vyvolala hlavná opozičná strana Radikálna občianska únia nepokoje v snahe dosiahnuť zmenu dovtedajšieho volebného systému, ktorý bol poznačený pravidelnými manipuláciami a volebnými podvodmi. Nepokoje však vláda rýchlo potlačila, napriek tomu prezident túto zložitú situáciu zvládal iba ťažko, čo sa prejavilo negatívne na jeho zdravotnom stave. Nasledoval neúspešný pokus o atentát na Quintanu, po ktorom už nebol Quintana psychicky schopný vykonávať svoj úrad. V januári 1906 tak jeho kompetencie prevzal viceprezident Figueroa Alcorta, prezident odišiel na svoj statok, kde následne 12. marca 1906 zomrel. Viceprezident sa tak stal automaticky prezidentom krajiny. Figueroa Alcorta sa snažil o väčšiu mieru politickej autonómie, pretože bývalý prezident Roca postupne strácal svoj vplyv. Musel však čeliť množstvu politických tlakov, hlavne na zmenu volebného systému. Z ekonomického hľadiska malo veľký význam objavenie ropy pri meste Comodoro Rivadavia v roku 1907. Nové náleziská boli síce na ropu pomerne bohaté, no hlavným exportným artiklom zostávali poľnohospodárske produkty a mäso. Aj prezident Figueroa Alcorta pokračoval v podpore rozširovania železničnej siete, ktorej dĺžka ďalej rapídne rástla.[2] Na medzinárodnej úrovni pokračovalo súperenie so susednou Brazíliou, čo sa prejavovalo aj v pretekoch v zbrojení v rámci námorných síl oboch štátov. Za najväčší úspech politiky prezidenta Figueroa Alcortu sa považuje ukončenie politickej dominancie bývalého prezidenta Rocu, ktorého posledných stúpencov odstavil v roku 1908. To umožnilo neskoršie reformy, aj zmierenie s ľavicou na čele s Radikálnou občianskou úniou a jej vodcom Hipólitom Yrigoyenom. Aby národné zmierenie prezident výrazne podporil, vyhlásil amnestiu pre ľudí, ktorí sa zúčastnili neúspešnej revolúcie z roku 1905. Následne predstavil návrhy na nový volebný program, ktorý sa však nestretol s úspechom. Veľkú podporu našiel prezident u vplyvného politika Roqueho Sáenza Peñu. Práve jeho v nasledujúcich voľbách podporil Figueroa Alcorta ako kandidáta na prezidenta. V roku 1910 sa konali nové prezidentské voľby, v ktorých favorit prezidenta Figuerou Alcortu Roque Sáenz Peña vyhral a následne sa stal prezidentom.[3]

Po odchode z funkcie prezidenta bol Figueroa Alcorta vymenovaný za veľvyslanca v Španielsku. V roku 1915 sa stal sudcom argentínskeho najvyššieho súdu, v októbri 1929 jeho predsedom. Túto funkciu vykonával až do svojej smrti dňa 27. decembra 1931, pochovaný je v Buenos Aires.[4]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému José Figueroa Alcorta