Reynaldo Bignone

Narodil sa v meste Morón v provincii Buenos Aires, jeho otec mal taliansky a nemecký pôvod, jeho matka zas mala francúzsky a gibraltársky pôvod. Vo veku 19 rokov sa pripojil k ozbrojeným silám, najskôr študoval na Národnej vojenskej akadémii, následne na Vysokej vojenskej škole. Absolvoval tiež štúdium v Španielsku, po čom bol v roku 1964 vymenovaný za veliteľa 4. pešieho pluku argentínskych pozemných síl. V roku 1975 sa dostal do generálneho štábu pozemných síl a súčasne sa stal riaditeľom Národnej vojenskej akadémie. V marci 1976 sa aktívne podieľal na vojenskom prevrate, ktorým bola zosadená prezidentka María Estela Martínezová Perónová.[1] Ozbrojené sily prevzali vládu nad štátom, prezidentom sa stal generál Jorge Rafael Videla a začal sa tzv. Národný reorganizačný proces, ktorý sa vyznačoval zločinmi proti ľudskosti zo strany ozbrojených síl. Na tejto činnosti sa Bignone aktívne podieľal, keď velil tajnému zariadeniu v nemocnici Posadas, kde armáda zriadila tajnú väznicu, kde dochádzalo k mučeniu personálu tejto nemocnice, z ktorého mnoho členov následne zmizlo. Od decembra 1976 do decembra 1977 bol veliteľom vojenských zariadení na vojenskej základni Campo de Mayo, kde bola tajná väznica El Campito a súčasne velil vojenským operáciám v rámci mesta Buenos Aires. Keď v marci 1981 musel generál Videla odísť z funkcie prezidenta, požiadal Bignone o svoje uvoľnenie do dôchodku.[2]

Zmeny ale priniesla Falklandská vojna z polovice roka 1982, ktorú Argentína prehrala. Prezident Leopoldo Galtieri musel 18. júna skončiť vo funkcii a ozbrojené sily hľadali nového prezidenta. Vo vnútri ozbrojených síl súčasne ale prebiehal vnútorný spor o to, ako ďalej postupovať. Bignone sa ešte pred tým odklonil od frakcie presadzujúcej tvrdú líniu, ktorú reprezentoval bývalý prezident Leopoldo Galtieri. Až do vymenovania riadneho prezidenta ale krajine dočasne vládol generál Alfredo Oscar Saint Jean. Galtieriho nakoniec armáda presadila do funkcie prezidenta, ktorej sa ujal 1. júla 1982. Bignone však čelil rovnakým problémom, ako jeho predchodcovia, ekonomická situácia bola katastrofálna, inflácia stúpla na rekordných 200%. V septembri vláda pristúpila k nariadeniu výšky cien niektorých tovarov, aby zabezpečila ich dostupnosť pre obyvateľov. Začala sa tiež riešiť otázka, čo s následkami Špinavej vojny a Falklandskej vojny. Časť generálov žiadala zaistenie beztrestnosti pre ľudí, ktorí mali tieto udalosti na svedomí. Zároveň sa znova aktivizovali hnutia žiadajúce dodržiavanie ľudských práv, na ich zvýšenú aktivitu reagoval režim opätovným pokračovaním represii. Ozbrojené sily však začali pripúšťať, že počas ich vlády dochádzalo k excesom, no odmietali obvinenia zo systematického prenasledovania a mučenia oponentov. Ani to však nezabránilo odhaľovaniu ďalších dôkazov o zločinoch vojenskej chunty, vrátane masových hrobov so stovkami obetí.[1] Bignone začal vyjednávať, no jednania neboli jednoduché, keďže armáda žiadala beztrestnosť za zločiny spáchané počas jej vládnutia, zároveň generáli žiadali svoju prítomnosť v novej vláde. Na konci roka 1982 začali masové protesty, ktoré armáda veľmi tvrdo potlačila, nasledovala generálna stávka. Bignone tak oznámil, že voľby sa budú konať na jeseň 1983. Už čoskoro niektorí armádni predstavitelia dokonca prestali tajiť, čo sa počas vojenskej vlády dialo, no svoje konanie ospravedlňovali hrozbou komunizmu a prakticky nikto neprejavil ľútosť. V septembri 1983 prijala vojenská vláda zákon o amnestii, no všetky politické strany okamžite vyhlásili, že tento zákon okamžite zrušia, čo sa aj stalo.[3]

Po oznámení dátumu volieb prijal Bignone 28. apríla 1983 rozhodnutie, ktorým nariadil zničenie dokumentácie o zločinoch vojenskej chunty. Najvážnejšími kandidátmi na prezidenta sa stali Raúl Alfonsín z Radikálnej občianskej únie a Ítalo Luder z Justicialistickej strany. Alfonsín sa stal počas kampane tak populárny, že iba v Buenos Aires prišlo na jeho míting pol milióna ľudí. Voľby v októbri 1983 nakoniec vyhral Raúl Alfonsín a jeho Radikálna občianska únia, ktorá získala aj väčšinu v parlamente.[4] Už 22. apríla 1985 sa začal na civilnom súde proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty. V týchto procesoch bol ale Bignone oslobodený. Následne v roku 1990 udelil prezident Carlos Menem amnestiu na zločiny spáchané počas vlády vojenskej chunty. Napriek tomu už v januári 1999 začalo vyšetrovanie prípadov odobratých detí disidentom, ktorí boli zavraždení. V roku 2006 bolo Bignonemu nariadené domáce väzenie, o rok neskôr už bol presunutý do väznice a obvinený zo zodpovednosti z odobratia až 500 detí disidentom. V roku 2010 bol uznaný vinným z únosu, mučenia a vraždy 56 ľudí a odsúdený na 25 rokov odňatia slobody.[5] V apríli nasledujúceho roku bol odsúdený na doživotie za zločiny proti ľudskosti a v decembri toho istého roku bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody za zločiny proti ľudskosti spáchané v tajnej väznici nachádzajúcej sa v nemocnici Posadas.[6][7] V júli 2012 bol znova odsúdený, tento raz znova na 15 rokov, za jeho podiel na ďalších prípadoch odoberaní detí disidentov.[8] V máji 2016 bol odsúdený na 20 rokov za svoj podiel na Operácii Condor, kedy bol uznaný vinným za smrť viac ako 100 ľudí.[9] Bignone zomrel na zlyhanie srdca 7. marca 2018 vo vojenskej nemocnici v Buenos Aires.[10]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Reynaldo Bignone