Dejiny Česko-Slovenska

Hranice Československa

Štát vznikol na troskách Rakúsko-Uhorska a nezávislosť Česko-Slovenska bola vyhlásená 28. októbra 1918 Česko-slovenským národným výborom v Prahe. Dňa 30. októbra sa k spoločnému štátu prihlásili aj signatári Martinskej deklarácie na Slovensku. V novovzniknutom štáte bolo niekoľko etnických skupín s rôznymi historickými, politickými a fakonomickými tradíciami.

Česko-Slovensko tvorili prirodzené historické hranice (v čase vzniku rakúskych) korunných krajín Čiech, Moravy a českého Sliezska, Slovensko a Podkarpatská Rus boli vymedzené prirodzenou hranicou medzi hornouhorskými stolicami a historickým územím Haliče (Poľskom) zo severu na úpätí Karpát, z juhu čiastočne riekami Dunaj, Ipeľ (po Veľkú nad Ipľom) a z menšej časti i Tisa (najmä Podkarpatská Rus). Južná hranica Slovenska a Podkarpatskej Rusi bola určená Trianonskou mierovou zmluvou z roku 1919 (do platnosti vstúpila v r. 1920), no keďže nešlo o historickú hranicu ako v prípade českých krajín, rokovania boli komplikovanejšie a na obranu novokonštituovaných hraníc musela byť viackrát použitá armáda.[1][2]

Počiatočným problémom bolo zostavenie česko-slovenského parlamentu. Vzhľadom na to, že okamžité konanie volieb v roku 1918 bolo nereálne, bol parlament – Revolučné národné zhromaždenie – zložený na základe volieb z roku 1911 do rakúsko-uhorského parlamentu. Slovensko bolo zastúpené 44 poslancami. Menšiny nemali žiadne zastúpenie. Na základe povojnovej deklarácie prezidenta USA Woodrowa Wilsona o práve človeka na sebaurčenie, sa väčšina sudetských Nemcov hlásila k Nemecku alebo Rakúsku. Maďari na juhovýchode Slovenska zase k Maďarsku. Prezidentom bol zvolený Tomáš Garrigue Masaryk (14. novembera 1918),[3] predsedom vlády Karel Kramář a bola prijatá provizórna ústava.

Mierová konferencia v Paríži z januára 1919 uzavrela väčšinu územných sporov. Česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a minister zahraničia Edvard Beneš. Konferencia schválila vyhlásenie Česko-slovenskej republiky, rozprestierajúcej sa na území historických krajín Koruny českej (Čiech, Moravy a Sliezska) a časti severného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, ktoré Beneš rovnako nárokoval na základe príslušnosti k Českému kráľovstvu do tridsaťročnej vojny zostali nemecké. Dohoda potvrdzujúca výsledky konferencie bola podpísaná 10. októbra 1919.

Česko-Slovensko 1928 – 1938

V roku 1919 bola vytvorená po komunistickom prevrate v Maďarsku Maďarská republika rád. Na Slovensku nastal podobný pokus o prevrat, ktorý sa podaril a v júni 1919 na dva týždne vznikla na 1/3 územia Slovenska Slovenská republika rád. Bolo to komunistické povstanie, v ktorom sa prejavila aj snaha o obnovenie Uhorska v komunistickom štáte.

Problémom Česko-Slovenska boli samotné hranice štátu. S Nemeckom a Rakúskom sa väčšia časť priebehu hraníc vyriešila na základe historického vývoja. S Maďarskom však žiadne historické hranice neexistovali, keďže územie Slovenska bolo súčasťou Uhorska od 11. storočia. Hranice preto určila spomínaná konferencia v Paríži na základe Benešových siedmich memoránd. I napriek potvrdeniu zmluvy z Trianonu musela na území zasiahnuť česko-slovenská a rumunská armáda. Vznikol i spor o územie Tešínska, severného Spiša a Hornej Oravy. Z pohľadu historického práva náležalo celé Tešínsko ku krajinám Koruny českej, nárok si naň z etnických dôvodov ale činilo i novovzniknuté Poľsko. Čo sa týka Spiša a Oravy, na týchto územiach bývalo takmer výlučne slovenské obyvateľstvo. Po krátkom česko-slovensko-poľskom vojenskom strete (sedemdňová vojna) bolo Tešínsko rozhodnutím medzinárodnej arbitráže v Spa rozdelené medzi oba štáty. Severného Spiša a Hornej Oravy sa Beneš vzdal v prospech Poľska. Posledný spor sa týkal priemyslovo zaostalej Podkarpatskej Rusi, na ktorú si robili okrem Česko-Slovenska nárok tiež Sovietska Ukrajina a Maďarsko. Na základe plebiscitu sa pripojila k Česko-Slovenskému štátu a situáciu opäť musela riešiť česko-slovenská armáda.

Ďalšími problémami štátu boli výrazné hospodárske a sociálne rozdiely medzi historickými územiami Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenskom resp. Podkarpatskou Rusou. Na Slovensko odchádzali českí lekári, učitelia a úradníci. Namiesto zrušenej Alžbetínskej univerzity v roku 1919 bola založená Univerzita Komenského v Bratislave, o rok neskôr Slovenské národné divadlo.

Na začiatku existencie sa namiesto pojmov Česi a Slováci často používal aj pojem „československá národnosť“. Dôvodom bolo, že po vytýčení hraníc na území ČSR neexistovala väčšinová národnosť, Čechov bolo len asi 46%. Vytvorením československej národnosti však vznikla väčšina (asi 59% obyvateľov) a z Nemcov (28%) (najmä v Sudetoch), Maďarov (8%) a ďalších sa stali menšiny (údaj o percentuálnom zastúpení sa vzťahuje k roku 1921, v roku 1930 už bolo Čechov 52% a Slovákov 18%). Vďaka tomu bolo možné medzinárodne zdôvodniť vytvorenie vlastnej krajiny. Veľká časť nemeckého a maďarského obyvateľstva sa nikdy nezmierila s vytvorením Česko-Slovenska a Slováci mali pocit, že sú Čechmi utláčaní.

Napriek výrazne lepším podmienkam Slovákov v Česko-Slovensku oproti Maďarsku, časť slovenskej reprezentácie na základe Clevelandskej a Pittsburghskej dohody žiadala od centrálnej vlády v Prahe autonómiu. Autonomistické požiadavky Praha odmietala (tak voči Slovensku, ako i Podkarpatskej Rusi) a až do oslabenia Česko-Slovenska po Mníchovskej dohode k autonómii, napriek dohodám z čias 1. svetovej vojny, nedošlo. Táto otázka bola podstatou vnútorných sporov medzi Čechmi a Slovákmi v medzivojnovom období.

ČSR uzatvorila spolu s Rumunskom a Juhosláviou tzv. Malú dohodu na ochranu svojich záujmov proti Maďarsku, ktoré sa nechcelo zmieriť so zánikom Uhorska.

Po nástupe fašizmu v susediacom Nemecku, pripojení Rakúska k Nemecku a nemeckej expanzii chcel Hitler získať v ďalšej etape expanzie tie územia, v ktorých žili Nemci. Zameral sa na Sudety v ČSR. V domnení, že tak zachovajú v Európe mier, podpísali zástupcovia západných veľmocí v septembri 1938 Mníchovskú dohodu, ktorou Nemecko získalo české Sudety (a časti dnešnej Bratislavy). Po odstúpení prezidenta Beneša bola 6. okt. 1938 v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska, ktorú zakrátko uznala aj pražská vláda. Rusíni si presadili autonómiu pre Podkarpatskú Rus. Prezidentom ČSR bol zvolený JUDr. Emil Hácha. Od tohto okamihu (Mníchovskej dohody či autonómie Slovenska) hovoríme o už o tzv. druhej česko-slovenskej republike.

• 1938:
  • 30. september – podpis Mníchovskej dohody; na jej základe Nemci obsadili medzi 1. a 10. októbrom české pohraničie (10. októbra aj Petržalku a 24. novembra Devín[5])
  • 5. október – abdikoval Edvard Beneš
  • 6. október – podpis Žilinskej dohody, na ktorej základe bola vyhlásená autonómia Slovenska
  • 7. október – vymenovanie slovenskej autonómnej vlády pod vedením Jozefa Tisa
  • 11. október – vymenovanie podkarpatskoruskej autonómnej vlády (Podkarpatská Rus sa premenovala na Zakarpatská Ukrajina)
  • 2. november – podpis Viedenskej arbitráže: Podľa ustanovenia mníchovskej dohody vznieslo aj Poľsko a Maďarsko územné požiadavky voči Česko-Slovensku (Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine). Maďarské požiadavky sa riešili Viedenskou arbitrážou, ktorá dopadla v prospech Maďarska – juh Slovenska a Zakarpatska pripadol Maďarsku.
  • 30. november – novým prezidentom ČSR sa stal Emil Hácha
  • 1. december:
    • Vymenovaná nová vláda vedená R. Beranom, ktorá vyradila z činnosti česko-slovenský parlament (Národné zhromaždenie)
    • Poľsku bolo odstúpených 16 obcí na severe Slovenska (226 km²)
• 1939:
  • 10. marec – České vojsko v snahe zabrániť osamostatneniu Slovenska prevzalo na Slovensku moc a nastolilo vojenskú diktatúru. J. Tiso bol zosadený, významní slovenskí politici internovaní.
  • 13. marec – Adolf Hitler, s úmyslom rozdeliť ČSR, aby mohol obsadiť celé Česko, si zavolal zosadeného predsedu vlády J. Tisa a oznámil mu, že ak sa Slovensko do 12:00 druhého dňa neosamostatní, ponechá ho Nemecko napospas Maďarsku a Poľsku.
  • 14. marec – vyhlásenie prvej Slovenskej republiky
  • 15. marec:
    • Vyhlásenie samostatnej Zakarpatskej Ukrajiny (15. – 18. marca ju celú anektovalo Maďarsko)
    • Zvyšné Česko-Slovensko (teda územie stredných Čiech a strednej Moravy) bolo obsadené Nemeckom. Bol tu zriadený Protektorát Čechy a Morava na čele s reichsprotektorom Heydrichom.

Spojenecký útok na Rumunsko, Maďarsko a Česko-Slovensko, august 1944 – máj 1945

De facto bolo počas druhej svetovej vojny územie dovtedajšieho Česko-Slovenska rozdelené takto:

• Sudety (t. j. pohraničie Čiech a Moravy), ako aj Devín a Petržalka, boli priamou súčasťou Nemecka (pozri články Sudety, Petržalka, Devín a Dejiny Nemecka)
• relatívne malá časť územia (Tešínsko, časť vtedajšej Oravy a časť vtedajšieho Spiša) pripadla Poľsku (pričom slovenská časť týchto území bola v septembri 1939 vrátená Slovensku a v roku 1945 opäť vrátená Poľsku) – (pozri články Česko-slovensko-poľský spor o Těšínsko, Poľský Spiš, Poľská Orava)
• ostatné Čechy a Morava tvorili Protektorát Čechy a Morava (pozri článok Protektorát Čechy a Morava)
• južné Slovensko a celá Podkarpatská Rus boli priamou súčasťou Maďarska (pozri články Južné Slovensko počas druhej svetovej vojny a Dejiny Maďarska)
• ostatné Slovensko tvorilo samostatný štát pod názvom Slovenská republika (pozri článok Prvá slovenská republika a Slovenské národné povstanie)

De iure (vzhľadom na to, že Mníchovská dohoda a Viedenská arbitráž sú nulitné) Česko-Slovensko existovalo ďalej a zastupovala ho (od roku 1940) vláda v exile (pozri článok dočasné štátne zriadenie).

Po oslobodení Červenou armádou (v juhozápadných Čechách americkými vojakmi) a konci druhej svetovej vojny bol obnovený štát Česko-Slovensko vo svojich predmníchovských hraniciach s tým, že Sovietsky zväz obsadil (oficiálne dostal) Podkarpatskú Rus a maďarské obce Jarovce, Rusovce a Čunovo pripadli Česko-Slovensku. 17. mája 1945 poľská armáda obsadila časť Spiša a Oravy, ktoré sa stali opäť súčasťou Poľska. Od Slovenska boli tiež odčlenené obce na východnom Slovensku: Batva, Galoč, Malé a Veľké Rátovce, Malé Selemence, Palová, Palaď-Komárovce, Surty, Šalamúnová a Téglaš a mesto Čop, osídlené prevažne maďarským obyvateľstvom a pričlenené k ZSSR. K Slovensku bolo pripojené mesto Lekárovce, ktoré bolo do roku 1939 súčasťou Podkarpatskej Rusi.

Z Česka bolo na základe Postupimskej konferencie a Benešových dekrétov deportované nemecké obyvateľstvo, Nemci zo Slovenska boli z väčšej časti evakuovaní už pred koncom vojny a iba menšia časť bola potom deportovaná. Keďže veľmoci nedovolili podobný postup ako v prípade Nemcov aj pre Maďarov, prebehla v roku 1946 dohoda medzi Maďarskom a Slovenskom o výmene obyvateľstva a riešení menšinovej otázky.

Vo februári 1948 sa po nátlakových akciách a následných voľbách ujali vlády v štáte komunisti, ktorých už od druhej svetovej vojny významne podporoval Sovietsky zväz. V Česko-Slovensku nastalo obdobie tzv. "ľudovej demokracie" pod vládou komunistickej strany (1948 – 1989), ktorá v r. 1960 prijala socialistickú ústavu.

Komunistické obdobie Česko-Slovenska (1948 – 1989) bolo charakterizované chýbajúcou demokraciou, relatívnym hospodárskym zaostávaním voči nekomunistickým krajinám, podporovaním ateizmu a silným vplyvom Sovietskeho zväzu v štáte. Došlo k značnej izolácii od západných krajín a cestovanie do týchto oblastí bolo značne obmedzené a významne regulované. Nelegálne prechody prísne stráženej západnej hranice končili často smrťou prebehlíka.

Obdobie normalizácie (1969 – 1988)

Česko-Slovensko v rokoch 1969 – 1989

Československo (1982)

Obdobie rokov 1969 – cca 1988 sa nazýva obdobím normalizácie. V roku 1977 bola podpísaná Charta 77, protestná listina umelcov z dôvodu porušovania ľudských práv.

Česko-Slovensko bolo od konca roka 1989 demokratická republika. Uskutočnili sa viaceré reformy obnovujúce demokraciu a ukončujúce komunizmus. Na druhej strane pretrvávali nezhody o budúcej podobe česko-slovenskej federácie; slovenská politická reprezentácia žiada pre Slovensko väčšiu mieru autonómie.

Slovo socialistická bolo v roku 1990 odstránené z názvov republík (Česká republika a Slovenská republika). Čoskoro nato bol prijatý ústavný zákon obsahujúci aj zmenu názvu celého štátu na ČSFR (pozri aj článok pomlčková vojna):

• 29. marec – nadobudol účinnosť zákonom č. 81/1990 Zb. z toho istého dňa, ktorým bol prijatý názov Československá federativní republika v češtine a Česko-slovenská federatívna republika v slovenčine [6].
• 23. apríl – nadobudli účinnosť nový názov republiky Česká a Slovenská Federatívna Republika' (zákon č. 101/1990 z 20. apríla) a nové štátne symboly (zákon č. 102/1990 z 20. apríla)

8. – 9. júna 1990 sa v krajine konali prvé slobodné voľby do Federálneho zhromaždenia, ČNR a SNR po vyše 40 rokoch.

Víťazi druhých slobodných volieb v júni 1992 (v Česku vyhráva ODS-KDS, na Slovensku HZDS) intenzívne rokovali o vzťahoch slovenských a českých orgánov. Nasledovali tieto udalosti:

• 17. júl – prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prezident Václav Havel abdikoval
• 23. júl – zástupcovia ODS a HZDS sa v Bratislave dohodli na rozdelení federácie
• 1. september – prijatie Ústavy Slovenskej republiky, ktorá vstupuje do platnosti z väčšej časti 1. januára 1993
• 25. november – Federálne zhromaždenie schválilo ústavný Zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
• 31. december – o polnoci definitívny zánik vyše 70-ročného spoluštátia Čechov a Slovákov. Vznik samostatného Slovenska a samostatného Česka (pozri aj článok Rozdelenie Česko-Slovenska).

1. http://users.prf.cuni.cz/leskr2aj/zmluvy.html
2. http://www.konzervativnistrana.cz/sksmain/clanky/texty/krystlik_prvni_republika.htm
3. Preclík, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions), váz. kniha, 219 pages, first issue vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karvina, Czech Republic) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk Democratic Movement, Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, pages 6 - 30, 36 - 39, 41 - 42, 106 - 107, 111-112, 124–125, 128, 129, 132, 140–148, 184–199.
4. Slovenský náučný slovník. Ed. Pavel Bujnák. Zväzok I. A – D. Bratislava; Praha : Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. 344 s.

• Zoznam vlád Česko-Slovenska

• DEJMEK, Jindřich, a kol. Československo : dějiny státu. 1. vyd. Praha : Libri, 2018. 951 s. ISBN 978-80-7277-572-9.
• Kolektív autorov: Od Uhorského kráľovstva k Československej republike. Dokumenty z fondov slovenských regionálnych archívov k udalostiam v rokoch 1918 – 1919. Bratislava  –  Košice : MV SR, Štátny archív v Bratislave a Štátny archív v Košiciach, 2018, 504 s. ISBN 978-80-973256-0-2 Dostupné on-line.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Česko-Slovenska