Emil Hácha

Narodil sa ako Emil Dominik Josef Hácha, jeho rodičmi boli Josef a Marie Háchovci.[1] Josef pracoval ako daňový úradník. Emil bol jeho prvorodený syn, druhým synom (a teda Emilovým bratom) bol ing. Theodor Hácha. Emil Hácha si vzal za manželku svoju sesternicu Mariu, rod. Klausovú. Spolu mali jedinú dcéru Miladu. Tá sa vydala za JUDr. Zdeňka Rádla, s ktorým nemala žiadne deti a v roku 1938 sa s ním rozviedla.

V roku 1895 promoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Čoskoro začal pôsobiť v advokátskej kancelárii Josefa Sobičku, advokáta vyššieho kléru, ktorý spravoval cirkevné statky. V rokoch 1898 – 1916 pôsobil v Krajinskom výbore kráľovstva českého (v roku 1902 sa stal podtajomníkom krajinského výboru). Po vzniku Česko-Slovenska (1918) sa Emil Hácha stal členom Najvyššieho správneho súdu, ktorý spolu so svojím spolupracovníkom dr. Ferdinandom Pantůčkom pomáhal založiť. V roku 1925 bol po Pantůčkovej smrti vymenovaný za prvého prezidenta Najvyššieho správneho súdu. Bol členom haagskeho rozhodcovského súdu a legislatívnej rady vlády ČSR. V rokoch 1924 – 1929 bol docentom na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Po abdikácii Edvarda Beneša v dôsledku Mníchovskej dohody a po prijatí ústavného zákona o autonómii Slovenska a Podkarpatskej Rusi bol 30. novembra 1938 zvolený za prezidenta Česko-slovenskej republiky.

14. marca 1939 bol pozvaný do Berlína na rokovanie so špičkami Nemeckej ríše, na ktorom ho násilím a vyhrážkami prinútili súhlasiť so vznikom Protektorátu Čechy a Morava. Hácha sa mylne domnieval, že nacisti budú rešpektovať uzatvorené dohody a medzinárodné právne normy. V prvých rokoch svojho pôsobenia vo funkcii štátneho prezidenta bol veľmi aktívnym politikom, ktorý sa zasadzoval za práva českého národa. Protestoval u ríšskeho protektora Konstantina von Neuratha proti germanizácii, v októbri 1939 odmietol sľub vernosti Hitlerovi a v novembri 1939 požadoval prepustenie zatknutých vysokoškolských študentov. Bol iniciátorom vzniku „Národního souručenství“, ktoré malo byť zastrešujúcou organizáciou českého obyvateľstva Protektorátu.

Po príchode Reinharda Heydricha do Prahy a zatknutí protektorátneho premiéra Aloisa Eliáša sa Hácha dostal pod zvýšený tlak okupantov. Osudovým zlomom v jeho živote sa stal atentát na Reinharda Heydricha, ktorý 27. mája 1942 vykonali česko-slovenskí výsadkári. Terorizovanie českého národa a osobný nátlak nacistov na čele s Karlom Hermannom Frankom podlomili duševný stav a zdravie sedemdesiatročného štátneho prezidenta.

Zlomeného Háchu nacisti využívali ako symbol propagovaného „protektorátneho vlastenectva v rámci Nemeckej ríše“. Jeho zdravie sa však vplyvom pokračujúcej arteriosklerózy rýchlo zhoršovalo, preto prestal byť pre nacistov zaujímavý. Hácha stratil nielen dôveru domáceho odboja a londýnskej exilovej vlády, ale aj okupantov a ich prisluhovačov.

Hrob Emila Háchu na Vinohradskom cintoríne

13. mája 1945 Emila Háchu zatkli na lánskom zámku a dopravili do väzenskej nemocnice na Pankráci, kde 27. júna 1945 zomrel.

Ako priznal aj povojnový Národný súd, od januára 1943 nebol Hácha zodpovedný za svoje činy. Pre nemalú časť českého národa však predstavoval symbol zrady a pronacistického aktivizmu. Tento pokrivený obraz Háchovej osobnosti prežíva u staršej generácie dodnes.

Emil Hácha bol ako človek s výrazným zmyslom pre umenie horlivým zberateľom grafík, dával prednosť aj pekne a účelne zviazaným knihám. V jeho knižnici bolo veľa zborníkov o umení. Sám písal básne, často o láske k svojej manželke. V mladosti bol nadšeným turistom. Mal rád rýchlu jazdu, na aute zvykol ísť aj rýchlosťou 120 km/h, čo sa v tých časoch považovalo za riskantné. K Háchovým záľubám patrilo aj fajčenie cigary.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Emil Hácha

• Emil Hácha: záznam o rokovaní v Berlíne v noci zo 14. na 15. marca 1939
• Úryvok Háchovho rozhlasového prejavu zo 16. marca 1939