Trianonská mierová zmluva

V roku 1919, počas Parížskej mierovej konferencie boli dojednané mierovej zmluvy medzi víťaznými štátmi Dohody a porazenými Centrálnymi (ústrednými) mocnosťami. Na konferencii boli uzatvorené mierové zmluvy s Nemeckom, Rakúskom, Maďarskom, Bulharskom a Osmanskou ríšou. Na riadenie konferencie a vyjednávanie mali najväčší vplyv štáty, ktoré mali najväčší podiel na konečnom víťazstve, išlo o "Veľkú päťku", teda Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Taliansko, USA a Japonsko. Konferencia bola zahájená 18. januára 1919 a s niekoľkými prestávkami trvala až do 21. januára 1920.

Na základe mierového programu, štrnástich bodov, ktoré spísal a 8. januára 1918 predniesol v Kongrese USA prezident Spojených štátov amerických Woodrow Wilson, boli s jednotlivými porazenými štátmi uzavreté Parížskej predmestskej zmluvy, každá pomenovaná podľa iného parížskeho predmestia, v ktorom bola podpísaná (Versailles, Saint-Germain-en-Laye, Treaty of Neuilly-sur-Seine, Trianon, Sèvres).

Zo zoznamu tzv. „mierových zmlúv z okolia Paríža” boli len nemecká a maďarská delegácia pozvaná do Versailles,[1] Hlavnými účastníkmi tejto konferencie boli víťazné (dohodové) mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko-Slovensko.

Porazená strana, bývalá Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom. Podmienky mieru boli odovzdané maďarskej delegácii v máji 1920, ktorá po ich prečítaní rezignovala.[2] Vláda vedená Sándorom Simonyi-Semadamom váhala koho vyslať. Gróf Albert Apponyi už v januári 1920 predniesol v Paríži svoju vlasteneckú obrannú reč[2] ale minister zahraničia Pál Teleki s jeho vyslaním nesúhlasil (a sám pochádzal zo Sedmohradska, takže by pri podpisovaní bol v konflikte záujmov). Hľadali sa teda takí dvaja „dobrovoľníci”, ktorí sa už aj tak chceli stiahnuť z politického života[1] a ich podpis by sa dal ľahko spochybniť. Voľba tak padla na Ágosta Benárda (minister práce a sociálnych vecí) a Alfréda Drasche-Lazára (mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister).

Alfréd Drasche-Lazár bol členom holandskej rodiny Drasche, ktorá získala majetok v textilnom priemysle a do Maďarska sa prisťahovala. V roku 1904 pre svoje bohaté jazykové znalosti zložil diplomovú skúšku na ministerstve zahraničných vecí. Okrem toho napísal viacero kníh (do roku 1920 päť) a jeho divadelné hry sa hrali okrem Budapešti aj v Bratislave. Jeho osud nebol spojený s Trianonom, čo dokazuje jeho pokračujúca diplomatická kariéra. Druhý maďarský minister Bernard krátko po pripojení podpisu pod  mierovú zmluvu vyhlásil, že z vojenských, národnostných a hospodárskych dôvodov je pre Maďarov neprijateľná. Podpísal ju len narýchlo a formálne. Odmietol slávnostné pero, ale z vrecka vytiahol také, čo zobral v hoteli a po použití ho zahodil.[3]

O 10:00 4. júna 1920 - v plánovanom čase podpisu - v Maďarsku zvonili zvony, hučali sirény, v továrňach, školách a úradoch sa uskutočnili smútočné "prestávky", vlajky boli stiahnuté na polovicu, doprava na desať minút zastavená a obchody zatvorené.

Slovenský a český vojnový exil na čele s bývalým ríšskym poslancom Tomášom Garriguom Masarykom, generálom Milanom Rastislavom Štefánikom a diplomatom Eduardom Benešom presadzoval počas vojny u mocností Dohody vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov a územné spojenie bývalých Zemí Koruny českej a Horného Uhorska. Tomu tiež napomáhali rôzne krajanské zbierky (prevažne v USA) a Česko-slovenské légie. Samostatného Česko-Slovenska bolo vyhlásené 28. októbra 1918 a jeho hranice boli vymedzené mierovými zmluvami.

Trianonská mierová zmluva mala deklaratórny význam. Hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada Parížskej mierovej konferencie vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Tento stav zodpovedal demarkačnej línii ukončenia bojov z novembra a decembra 1918. Trianonská zmluva formálne ukončila vojnu medzi Maďarskom a väčšinou dohodových mocností a definovala aj Maďarsko ako nezávislý nástupnícky štát po bývalej Rakúsko-uhorskej monarchii.

Nové nástupnícke štáty s tichým súhlasom veľmocí, predovšetkým Francúzska, obsadili medzitým väčšiu časť územia bývalého uhorského kráľovstva, na ktoré si robili nároky.

3. a 4. novembra 1918 boli 25 streleckým plukom česko-slovenského vojska ako prvé obsadené mestá Holič, Gbely a Malacky. 4. novembra bola v Skalici ustanovená dočasná slovenská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Okrem armády sa do ďalších bojov zapojili aj českí četníci a vojaci lučeneckého pluku. 13. novembra vyhlásil Národný výbor Dočasnú ústavu, ktorá prenášala moc na Národné zhromaždenie. 14. novembra sa konala prvá schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej bol česko-slovenský štát vyhlásený republikou a Tomáš Garrigue Masaryk bol zvolený jej prezidentom. Do 12 decembra bolo obsadené územie po líniu Devín, Malé Karpaty, Pezinok, Sereď, Nitra, Považie, Žilina a Čadca.[4] Dočasná vláda 14. novembra bola zmenená na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a zo Skalice sa presunula do Žiliny a od 4. februára 1919 do Bratislavy (vtedy sa stala hlavným mestom Slovenska). V januári 1919 obsadili vojská Bratislavu, Lučenec, Nové Zámky, Komárno, Lučenec až po južný breh Ipľa. Už v novembri 1919 došlo k prvým stretom v maďarsko-československej vojne a 15. novembra 1918 vydala maďarská vláda vyhlásenie proti postupu českých jednotiek na Slovensko a sama vyslala vojenské oddiely. Vzájomná vojna trvala od roku 1918 až do augusta 1919. V marci 1919 vznikla Maďarská republika rád (boľševický prevrat) a v apríli 1919 sa maďarská armáda pokúsila dobyť Slovensko a Sedmohradsko, čím vyvolala vojnu s Česko-Slovenskom a Rumunskom. Vo finálnej fáze vojny na oboch stranách stálo viac ako 120 tisíc vojakov. Porážka Maďarskej republiky rád a rumunská okupácia Budapešti v auguste 1919 ukončila vojnu.