Malawi (štát)

K vyhláseniu nezávislosti štátu Malawi došlo 6. júla 1964, necelého pol roka po osamostatnení Ňaska. Samosprávne územie spravovala Malawijská kongresová strana na čele s doživotne menovaným predsedom Hastingsom Kamuzu Bandom. Dominanciu tohto politického zoskupenia potvrdili voľby v apríli 1964.

Už 2 mesiace od volieb sa Malawi dostalo do veľkej vnútropolitickej krízy. Jediný belošský minister a ďalší kľúčoví černošskí ministri rezignovali kvôli pomalej afrikanizácii štátnej správy. Pre Bandu bola ale kľúčová odbornosť, nie farba pleti. Zlom nastal po odmietnutí mnohomiliónovej pôžičky z Číny bez konzultácie s jednotlivými ministrami. Na nové ministerské kreslá Banda dosadil svojich oddaných priateľov, čo ešte viac prehĺbilo krízu v krajine.

Vzťahy Malawi s africkými revolučnými režimami boli až do polovice roka 1965 veľmi dobré. K ich zhoršeniu došlo, keď prezident novovzniknutej Tanzánie udelil politický azyl bývalým ministrom Malawi. V Zambii sa zasa bývalí ministri zúčastnili vyhlásenia tamojšej nezávislosti. V prípade ďalších susedných štátov sa Banda snažil byť obozretný, avšak okrem Číny, ktorá bola spojencom Tanzánie a Zambie. Pred vyhlásením nezávislosti Banda síce povedal, že uzná ČĽR a bude podporovať jej prijatie do OSN, potom ale názor zmenil a obvinil ju za zasahovania do vnútorných záležitostí. O niekoľko mesiacov neskôr naopak podpísal dohodu o technickej spolupráci s Taiwanom a v polovici roka 1966 s ním nadviazal diplomatické styky. Tvrdý postoj bol uplatnený okrem Číny aj na ďalšie socialistické krajiny, s ktorými odmietol nadviazať akékoľvek styky.

Zhoršujúce vzťahy so susednými krajinami sprevádzal ústretový postoj voči apartheidným režimom v JAR a Rhodéziou. Na prelome rokov 1965 a 1966 Malawi vyhostilo ghanských diplomatov a uzavrelo ich veľvyslanectvá. Diplomatické styky boli prerušené aj s Egyptom. Zahraničnopolitická orientácia Malawi, ktorá bola opakom väčšiny Afriky, sa prejavovala súhlasom s vojnou vo Vietname alebo so zjednotením Nemecka. Bandova jednoznačná orientácia na Západ, ktorú v rámci južnej a strednej Afriky zdieľal snáď len zairský diktátor Mobutu Sese Seko, sa prejavila rozsiahlou rozvojovou pomocou a pôžičkami. V roku 1967 bola prekvapená snáď celá Afrika, keď Malawi uzavrelo obchodnú dohodu a následne diplomatické styky s JAR. Banda usiloval o čo najväčšie ekonomické styky a predpokladal, že JAR môže jeho krajine ponúknuť intenzívnu hospodársku pomoc. Vzájomné vzťahy výrazne napomohli vzostupu príjmov z turistického ruchu, pretože Malawi bolo jedinou krajinou čiernej Afriky, kam mohli občania juhoafrického apartheidného režimu bez väčších problémov cestovať.

Vládne krízy, neúspešné pokusy o vojenský prevrat a stále sa zväčšujúca izolácia Malawi napodiv posilnila pozíciu jej čelného predstaviteľa u obyvateľov, ako aj v Malawijskej kongresovej strane.

Cez pokračujúce represie voči svojim nepriateľom sa Banda snažil otvoriť Malawi svetu. Po vyhlásení nezávislosti marxistickej Angoly bol uznaný tamojší režim zo strany Malawi, v roku 1982 Bandov režim nadviazal styky s KĽDR a o 3 roky neskôr s Rumunskom a Albánskom. Zlepšenie vzťahov s krajinami južnej Afriky sa od polovice 80. rokov prejavilo nadviazaním diplomatických stykov so Zimbabwe a susednou Tanzániou a Mozambikom. Ruka v ruke s koncom Studenej vojny a zmenou režimu v JAR na prelome 80. a 90. rokov začali mimovládne organizácie z krajín poskytujúcich rozvojovú pomoc Malawi kritizovať stav ľudských práv. Tlak "Západu" na politické zmeny v Malawi bol motivovaný predovšetkým nevyriešeným nástupníctvom po starnúcom diktátorovi. Pod vplyvom malawijského exilu došlo v roku 1992 k uzavretiu finančného toku zo Západu, čo malo veľký význam, pretože zahraničná pomoc predstavovala takmer 1/4 HDP a 40% príjmov štátneho rozpočtu. Na strane Malawi zostal len Taiwan a čiastočne i Izrael.

Pod tlakom situácie súhlasil Banda so začatím politických reforiem. V septembri 1992 sa verejnosti predstavila Aliancia za demokraciu, požadujúca referendum v otázke princípu jednej politickej strany, ktorá sa tešila podpore hlavne na severe krajiny. K jej priaznivcom patrili úradníci, právnici, vedci a podnikatelia. Ďalším subjektom na rodiacej sa politickej scéne bol Zjednotený demokratický front s cieľom presadiť demokraciu a systém viacerých strán, v ktorého čele stáli známi podnikatelia a bývalí členovia vládnej strany. Pod tlakom na obnovu demokracie zo strany politických subjektov, cirkvi a nezávislých médií dosluhujúci diktátor súhlasil s konaním referenda, ktoré malo rozhodnúť o prípadnej zmene systému jednej politickej strany. V ňom hlasovalo 63,5% voličov za skoncovanie totalitného režimu. Ústavné zmeny v novembri 1993 umožnili prvé demokratické voľby. Súčasne bol zrušený doživotný mandát prezidenta Bandu a malawijské väznice opustili tisíce politických väzňov.

Parlamentné voľby 17. mája 1994 vyhral opozičný Zjednotený demokratický front so ziskom 46,4% hlasov a 85 mandátmi a Aliancia za demokraciu (19% a 36 mandátov). Bandova Malawijská kongresová strana získala 33,7% hlasov a 56 mandátov.

Prezidentské voľby sa niesli v rovnakom duchu. Víťazom sa stal Bakili Muluzi zo Zjednoteného demokratického frontu so ziskom 47,2% hlasov, starnúci Banda získal 33,5% a tretí bol Chakufwa Chihana z Aliancie za demokraciu so ziskom 18,9%. V roku 1994 teda skončila vláda jednej strany Hastingsa Bandu a za nového prezidenta bol zvolený Muluzi.

Zhoršujúci sa zdravotný stav Bandu na konci svojej éry mu už neumožňoval riadene krajiny. Následne ohlásil koniec účasti v aktívnej politike. V januári 1995 bol na základe výsledkov vyšetrovania vrážd z Mwanzy v roku 1983 odsúdený k domácemu väzeniu. V júli bol dokonca zahájený súdny proces, ale pre nedostatok dôkazov bol Banda zbavený viny a domáce väzenie mu bolo zrušené. Jeho zdravotný stav sa ale zhoršil a po prevoze do nemocnice v Johannesburgu 25. novembra 1997 zomrel. Oficiálne sa dožil 91 rokov, no podľa neskorších zistení mal o 8 rokov viac.

Druhé demokratické voľby v polovici júna 1999 potvrdili existujúci fakt, že tamojší voliči nevolia podľa programu, ale podľa etnickej príslušnosti. Víťazný Zjednotený demokratický front slávil úspech na juhu krajiny, druhá v poradí Malawijská kongresová strana triumfovala v strede krajiny a Aliancia za demokraciu zvíťazila na severe.

Naproti tomu prezidentské voľby sa niesli v dramatickejšom duchu, lebo najväčšie 3 strany postavili len 2 kandidátov. Boja o prezidentské kreslo sa zúčastnila vtedajšia hlava štátu Bakili Muluzi a bývalý Bandov spolupracovník Gwanda Chakuamba, nominant Malawijskej kongresovej strany a Aliancie za demokraciu. Očakávania týchto dvoch strán o zisku prevahy hlasov zo severu a stredu krajiny oproti juhu krajiny sa nakoniec nenaplnili a Muluzi tak obhájil svoj post.

Najväčším úspechom prvého funkčného obdobia Muluziovej vlády bola sloboda prejavu a s ňou súvisiaca existencia nezávislej tlače. Na druhú stranu ale práve tieto média odhalilo rozsiahlu korupciu v štátnom aparáte. Aj napriek počiatočnému odporu sa policajné a bezpečnostné zložky nakoniec priklonili na Muluziovu stranu. Došlo k zlepšeniu vzťahov s krajinami, s ktorými to bolo za Bandovho režimu len ťažko predstaviteľné. Moslim Bakili Muluzi osobne napomohol k zlepšeniu vzťahov s islamskými krajinami, ako bola Líbya, Indonézia alebo Malajzia. Predpokladané prerušenie vzťahov s Taiwanom, ktorý bol uprednostňovaný bývalým režimom oproti komunistickej Číne, sa nakoniec nekonalo.

Prezidentka Joyce Bandová s americkou ministerkou zahraničných vecí Hillary Clintonovou v roku 2012

V poradí tretie voľby v roku 2003 všetky politické sily zaskočili. Aliancia za demokraciu prepadla, z víťazstva sa naopak radovala Malawijská kongresová strana, ktorá preskočila doteraz najsilnejší Zjednotený demokratický front.

V prezidentských voľbách však slávil úspech opäť Zjednotený demokratický front so svojím kandidátom Bunguuom wa Mutharikom, ktorý porazil bývalého predsedu Malawijskej kongresovej strany Johna Temba a Gwanda Chakuambu.

Mutharika po nástupe do funkcie inicioval vyšetrovanie korupčných prípadov Muluziho blízkych spolupracovníkov. To prinieslo prezidentovi popularitu na verejnosti, ale vo svojej vlastnej strane sa naopak dostával do izolácie. Neutíchajúce spory so svojou stranou viedli Muthariku k vytvoreniu svojej vlastnej Demokratickej pokrokovej strany, do ktorej počas niekoľkých dní prestúpilo jeho 18 bývalých spolustraníkov. Za hlavné ciele novovzniknutej strany stanovil Mutharika zlepšenie ekonomickej situácie, transparentnosť a potlačenie korupcie. Tým si získal kľúčových zahraničných partnerov Malawi.

Pobrežie jazera Malawi v zátoke Nkhata

• Lilongwe - 866 272 obyvateľov - Hlavné mesto
• Blantyre - 732 518 obyvateľov
• Mzuzu - 175 345 obyvateľov
• Zomba - 101 140 obyvateľov

Malawi je väčšinovo kresťanská krajina s významnou moslimskou menšinou. Vládne sčítania z roku 2016 indikujú, že 87% Malawijčanov je kresťanov, kým 11,6% sa hlási k islamu.[3] Najväčšou kresťanskou denomináciou v krajine je Rímskokatolícka cirkev s 19% príslušníkov, po nej nasleduje Stredoafrická presbyteriánska cirkev (CCAP), ku ktorej sa hlási 18% Malawijčanov.[3] V krajine sa stále nachádzajú aj animisti.

V 1. polovici Bandovej éry dosiahol štát Malawi výborné ekonomické výsledky a rast ekonomiky bol založený hlavne na realizácii dvoch výrazných investícii. Prvou bola stavba železnice do mozambickej Nacaly, ktorá umožňovala export a import najkratšou cestou k Indickému oceánu. Druhým kľúčovým projektom bola stavba dvoch hlavných ciest zo severu na juh krajiny, z ktorých jedna viedla pozdĺž pobrežia Malawijského jazera a druhá po náhornej plošine.

Banda od samého počiatku podporoval orientáciu ekonomiky na poľnohospodársku výrobu, čo bola v krajine bez vlastných prírodných zdrojov snáď najlepšia voľba. Na juhu krajiny dominovalo pestovanie čaju, na dolnom toku rieky Shire bolo zavedené intenzívne pestovanie bavlny a vďaka sankciám voči Rhodézii sa markantne zvýšila produkcia tabaku. Poľnohospodárstvo sa podieľalo na viac než 1/3 HDP a 90% exportných príjmov. Medzi rokmi 1969 a 1973 Malawi dosahovalo ročne 5% hospodárskeho rastu, a keď sa na konci 70. rokov rast ešte o jeden percentuálny bod zvýšil, Malawijské HDP bolo oproti začiatku nezávislosti trojnásobne vyššie. Disponibilné finančné prostriedky boli dokonca 25-krát vyššie, než tomu bolo v roku 1964. Tieto úspechy sa premietli tiež do povinnej školskej dochádzky, ktorá sa počas 30 rokov zvýšila z 20% na 70%, a umožnili výrazné investície do zdravotníctva a výstavby prvej univerzity.

Na rozvoj ekonomiky mala vplyv rozvojová pomoc zo zahraničia. Hlavným prispievateľom do štátnej pokladnice bola tradične Británia, no dôležitými podporovateľmi boli aj JAR, Francúzsko, NSR, Dánsko, Kanada a Japonsko. Významná úloha Taiwanu spočívala najmä vo financovaní poľnohospodárskych projektov.

Začiatkom 80. rokov postihla krajinu hlboká ekonomická kríza, ktorú odštartovala neúroda tabaku, čaju a ďalších plodín v roku 1979. Negatívny vplyv na ekonomiku mala aj občianska vojna v susednom Mozambiku, kde bola prerušená doprava po Nacalskej železnici. Po poklese cien hlavných exportných komodít na svetových trhoch požiadalo Malawi o zahraničnú pomoc. V 2. polovici 80. rokov sa v pomoci začalo výrazne angažovať Japonsko, ktoré sa stalo najväčším darcom rozvojovej pomoci a 3. najväčším obchodným partnerom.

Na poli ekonomickom sa Muluziho vláda snažila držať reforiem navrhnutých Medzinárodným menovým fondom a Svetovou bankou. Došlo k oživeniu v poľnohospodárstve, doprave a obchodu, HDP vzrástol za veľmi krátku dobu o 10%. Pozitívom bolo aj obnovenie rozvojovej pomoci, no aj napriek tomu sa Malawi radilo medzi najchudobnejšie krajiny sveta.

V druhom volebnom období sa ekonomická situácia v krajine zhoršila. Napomohla tomu neúspešná privatizácia, kríza vo forme poklesu cien a zníženia kvality zasiahla aj kľúčové odvetvia, akým boli pestovanie a spracovanie tabaku. Po roku 2000 začala stúpať inflácia, ktorá spomalila hospodársky rast, k čomu sa pridalo o 2 roky neskôr katastrofálne sucho. Tieto faktory vyvolali novú ekonomickú krízu, zvýšenie nezamestnanosti a odliv zahraničného kapitálu.

Malawi má kvôli svojej nevýhodnej polohe znemožnený akýkoľvek obchod, nakoľko do krajiny nevedú takmer žiadne cesty alebo železnice. S 900 USD HDP (PPP) patrí krajina k tým najchudobnejším. Len v rokoch 1995 a 1996 si musela požičať od Svetovej banky 192 miliónov USD. Menou je malawijská kwacha.

Malawi je málo rozvinutý poľnohospodársky štát. Pestuje sa tu hlavne tabak, ktorý tvorí až 70% vývozu a je jediným významným vyvážaným produktom. Ďalej sa pestuje kukurica, ryža, sorgo, batáty, bavlna, cukrová trstina, podzemnica olejná, čaj a banány. Chová sa dobytok a kozy. Dôležitý je vnútrozemský rybolov v jazere Malawi. Ťaží sa drevo.

• 6. 7. 1964 - 6. 7. 1966 - Sir Glyn Smallwood Jones - generálny guvernér reprezentujúci britskú monarchiu ako hlava štátu
• 6. 7. 1966 - 21. 5. 1994 - Hastings Kamuzu Banda - prezident - MCP
• 21. 5. 1994 - 24. 5. 2004 - Elson Bakili Muluzi - prezident - UDF
• 24. 5. 2004 - 5. 4. 2012 - Bingu wa Mutharika - prezident - UDF
• 7. 4. 2012 - 31. 5. 2014 Joyce Bandová - prezidentka - PP
• 31. 5. 2014 - 28. 6. 2020 Peter Mutharika - prezident - DPP
• 28. 6. 2020 - Lazarus Chakwera - prezident

Najväčšou stranou v Národnom zhromaždení po parlamentných voľbách z mája 2014 je Demokratická pokroková strana (DPP), odštiepená v roku 2005 od UDF. DPP je v parlamente nasledovaná Malawijskou kongresovou stranou (MCP) a Ľudovou stranou Joyce Bandovej. Až na 4. meiste je Spojený demokratický front (UDF). Menšie strany zastupuje Pokrokové ľudové hnutie, Kongres za národnú jednotu, Ľudová strana premeny, Republikánska strana, Aliancia pre demokraciu (Aford), Malawi Fórum pre jednotu a rozvoj (Mafunde), Národná demokratická aliancia (NP) a Hnutie za skutočnú demokratickú zmenu (Mgode).